Témy a smery v literatúre po r. 1945 (Sartre, Salinger, Eco, Marquez, Solženicyn)

Témy a smery v literatúre po r. 1945 (Sartre, Salinger, Eco, Marquez, Solženicyn)

Po 2. svetovej vojne vzniklo podľa dohôd protihitlerovskej koalície nové usporiadanie Európy; práve ukončená vojna sa ešte stále odrážala v umení (hlavne v literatúre). Spisovatelia boli „svedomím národa“ – mali snahu zapôsobiť na čitateľa; prehodnocovali vzťahy k minulosti a tradíciám.

Európa bola politicky rozdelená na východný a západný blok, čo spôsobilo rozdielny vývoj v literatúre: v socialistických krajinách sa autori riadili len jednou umeleckou metódou – socialistickým realizmom, experimentovanie bolo odsúdené ako úpadkové; v západnej Európe literatúra nadväzovala na medzivojnové avantgardy, vznikali nové smery a prúdy.

Európska próza

Existencializmus – šíril sa hlavne vo Francúzsku; človeka chápe ako absolútne slobodnú bytosť, ktorá je zodpovedná za svoje konanie; hrdina sa ocitá v krajnej situácii a musí prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Hlavní predstavitelia – P. Sartre a A. Camus.

„Nový román“ (Antiromán) – vznikol vo Francúzsku v polovici 50. rokov. Dielam chýba príbeh, prevláda vonkajší statický opis a epické rozprávanie. Postavy akoby nemali žiadny vnútorný svet (nie sú vykreslené žiadne vnútorné monológy), z prostredia býva zobrazená len časť (výsek), autori odmietajú fantáziu, píšu racionálne a vyzdvihujú význam dialógov. Predstavitelia – Alain Robbe-Grillet, N. Sarantová, M. Butor.

Neorealizmus – vznikol v Taliansku; hlavnými hrdinami sú jednoduchí ľudia, prostredím je ulica a biedne časti miest, autori zaujímajú kritický postoj voči sociálnej biede a jej príčinám. Tento smer sa uplatnil najskôr vo filme (Vittorio de Sica), až potom prešiel do literatúry (A. Moravia, V. Pratolini, Pier Paolo Pasolini).

Postmoderna – začala sa šíriť v Taliansku a Amerike v 60. rokoch. Prejavuje sa v nej presýtenosť avantgardami, autori žiadajú zrevidovať minulosť (hlavne avantgardu) a pristupovať k nej s iróniou a bez dobromyseľnosti. Prekonáva rozpory medzi realizmom a irealizmom, medzi zdôrazňovaním formy a zdôrazňovaním obsahu, medzi čistou a angažovanou literatúrou a medzi prózou pre elitu a prózou pre masy. Autor v postmoderne vytvára koláž, dopĺňa dej citáciami iných autorov, podrobným opisom strieda časové pásma; román sa stáva kaleidoskopom rôznych dejových línii.

„Rozhnevaní mladí muži“ – smer, ktorý vznikol v Anglicku v polovici 50. rokov. Jeho autori sa zaujímajú o verejný život a spoločenské vzťahy; ich literárni hrdinovia strácajú životnú perspektívu, narastá v nich pocit osamotenosti a bezmocnosti, nevedia vyriešiť svoje osobné problémy. Predstavitelia – John Osborn, George Orwell.

Americká próza

V USA vznikol tzv. spasiteľský prúd americkej prózy (mali snahu pomáhať človeku a chrániť ho – napr. Salinger), v Južnej Amerike tzv. magický realizmus (prelína sa v ňom reálna a fantastická rovina; do reálneho sveta prenikajú zázraky, dávne príbehy, báje a eposy; hlavný predstaviteľ – Kolumbijčan Gabriel García Márquez).

Poézia

Surrealizmus – vo Francúzsku; je typický psychologickým automatizmom (automatické podvedomé písanie bez kontroly rozumu), využíva magický realizmus, prelínanie sna a skutočnosti, voľný verš; dielam chýba rým a pravidelný rytmus, sú bez interpunkcie, častá je genitívna metafora. Predstavitelia: Paul Eluard, Jacques Prévert, André Breton.

Beat generation – v Amerike; jej autori protestujú proti americkému spôsobu života, vyjadrujú spolupatričnosť, žiadajú bohatosť vnútorného života a neobmedzenú slobodu jednotlivca. Námetmi básní boli všedné veci; autori svoje diela často verejne recitovali a spolupracovali aj s jazzovými hudobníkmi. Predstavitelia: Laurence Ferlinghetti, Gregory Corso, Jack Kerouac.

Dráma

1. (tzv. čechovovský) typ – lyrická dráma, zobrazuje problémy všedného dňa; predstaviteľ – T. Williams (Električka zvaná Túžba)

1. (Ibsenovský) typ – konflikty sú skryté pod povrchom, čitateľ sleduje len vrchol deja a rozuzlenie; A. Miller (Smrť obchodného cestujúceho)

1. typ (absurdná dráma = antidráma) – vychádza z existencializmu, chýba jej súvislý dej, často aj zápletka; nepoznáme motívy konania postáv, typické sú banálne dialógy a pasivita postáv; Samuel Becket, Eugéne Ionesco

1. typ (epické divadlo) – tento typ vznikol v Nemecku; príbeh prerušuje rozprávač, ktorý komentuje a vysvetľuje; používajú sa songy, zvláštne inscenačné postupy, slang a nárečie, herci sa pohybujú nielen na javisku, ale aj medzi divákmi; Bertolt Brecht

Jean-Paul Sartre (1905 Paríž – 1980 Paríž) bol vedúcou osobnosťou existencializmu. Študoval filozofiu na Sorbonne v Paríži a neskôr aj v Berlíne. Pôsobil ako stredoškolský profesor; v roku 1964 dostal Nobelovu cenu, ktorú však neprijal. Písal filozofické práce (Kritika dialektického rozumu, Marxizmus a existencializmus), ale aj beletriu (poviedky, novely, romány), drámy, eseje, reportáže a aktuálnu politickú publicistiku. V roku 1938 vstúpil do literatúry románom Hnus, v roku 1939 vydal súbor 5 poviedok Múr.

Hnus

Pôvodným podtitulom diela je „Esej“; autor tu rieši otázku zmyslu ľudského života. Hlavný hrdina Antoine Roquentin je typický osamotený jednotlivec, ktorý pociťuje nezmyselnosť života a hnus. V denníku rozoberá svoje duševné stavy a zaznamenáva výsledky sebapozorovania aj svojej nezmyselnej činnosti. Útočisko pred absurditou života mu nakoniec poskytne umenie.

Múr

Autor tu na objasnenie duševných stavov postáv využíva psychoanalýzu; človeka v diele predstavuje ako väzňa vlastnej ľudskej bytosti. Používa vecný štýl bez ozdobných prvkov; hrdinami sú výnimoční jedinci, ktorí pociťujú alebo vedome stavajú múr medzi sebou a okolitým svetom, ľudskú existenciu považujú za nezmyselnú a vyjadrujú protest proti meštiackej spoločnosti.

Dej titulnej poviedky Múr sa odohráva za španielskej občianskej vojny. Hlavný hrdina Pablo čaká vo väzení na svoju popravu a v noci pred jej vykonaním zaznamenáva vôľou nekontrolovateľné reakcie svojho tela na blížiacu sa smrť. Hoci by sa mohol zachrániť prezradením úkrytu priateľa Ramóna Grisa, vyberie si svoju „slobodu“ (teda smrť). V hraničnej situácii sa zbaví strachu a všetkého, čím je pripútaný k vonkajšiemu svetu.

Rozhodne si vystreliť zo svojich väzniteľov – povie im, že Ramón je v márnici na cintoríne. On tam však iróniou osudu naozaj je a fašisti ho zastrelia. Pabla prekvapí, keď zistí, že si touto neúmyselnou zradou zachránil život.

Dramatická tvorba: alegorická hra Muchy (1943) s protifašistickou tendenciou (vyjadril v nej názor, že osudy ľudí a národov nie sú vopred určené, ale že ich možno zmeniť úsilím o lepšiu budúcnosť).

Divadelné hry s filozofickou a spoločensko-politickou tematikou (vyjadril v nich postoj k dôležitým dobovým otázkam, ktoré znepokojovali svet): S vylúčením verejnosti, Špinavé ruky a Diabol a pánboh (toto dielo je ilustráciou Sartrových filozofických téz; človek je podľa neho sám v absurdnom svete bez Boha, môže sa rozhodovať sám a nemusí sa podriaďovať žiadnym vonkajším okolnostiam).

Albert Camus (1913 Mondovi – 1960 Villeblevin) bol súbežcom, ale v niektorých otázkach aj oponentom sartrovho existencializmu. Narodil sa v Alžírsku v rodine poľnohospodárskeho robotníka; aj napriek finančným ťažkostiam vyštudoval filozofiu v Alžíri. Za vojny sa zúčastnil na hnutí odporu, po jej skončení žil v Paríži. Po roku 1947 sa venoval už len literatúre, v roku 1957 dostal aj Nobelovu cenu. Zomrel pri autonehode.

Jeho literárnym debutom bola dráma Caligula (1938), ktorá patrí k prvému, tzv. absurdnému obdobiu jeho tvorby. Podal v nej obraz človeka, ktorý sa rozhodol proti absurdite sveta bojovať absurdnými prostriedkami.

Ďalšie diela: novela Cudzinec (1942), román Mor (1947), eseje Mýtus o Sizyfovi (1942) a Revoltujúci človek (1952), zbierka poviedok Vyhnanstvo a kráľovstvo (1957).

Cudzinec

Dielo je výrazom autorovej filozofie absurdity; použil v ňom halucinačný spôsob zobrazovania skutočnosti a vnútorného sveta človeka. Hlavnou postavou je jednoduchý úradník Meursault žijúci v Alžíri.

Nezúčastnene a pasívne zachytáva ako svoj život, ktorý pociťuje ako ťarchu a absurditu, tak aj udalosti okolo seba (napr. matkinu smrť a pohreb, ľúbostné dobrodružstvo s Marie, mechanický sled každodenných úkonov: „Pomyslel som si, že som zase strávil jednu nedeľu, mamička je teraz pochovaná, zajtra pôjdem zase do roboty a v podstate sa vlastne nič nezmenilo.“). Dielo má názov „Cudzinec“, pretože pre meštiacku spoločnosť je Meursault cudzincom (neuznáva totiž ich konvencie).

Na pikniku pri mori zastrelí Meursault Araba, ktorý ho ohrozuje nožom. Zatknú ho a odsúdia na trest smrti. Pred popravou odmietne útechu kňaza v presvedčení, že každý človek je odsúdený na smrť: „Ale veď každý vie, že život nestojí za to, aby ho človek žil. V podstate som vedel, že je viac-menej jedno, či človek umrie ako 30-ročný alebo 70-ročný... Akonáhle človek umrie, je jedno, ako a kedy umrel, to je jasné.“ Keď už Meursault stratí všetku nádej, na prahu smrti sa cíti byť slobodný a šťastný.

Mor

Tento román je vyvrcholením autorovej beletristickej tvorby. Základom príbehu sú fiktívne udalosti umiestnené do alžírskeho mesta Oran v 40. rokoch minulého storočia. Najskôr mesto zaplavia potkany, neskôr sa objaví aj mor. Ľudia sa proti nemu nedokážu brániť, a tak za krátky čas zachváti celé mesto.

Spisovateľove názory tlmočí doktor Bernard Rieux, ktorý sa podujal na ťažký, takmer beznádejný zápas s morom. V boji však nezostáva sám – postupne sa k nemu v mene ľudskej solidarity pridávajú ďalší – intelektuál Jean Tarrou, úradník na radnici Joseph Grand a novinár Raymond Rambert (ten má ako cudzinec možnosť pred uzavretím mesta odísť pred morom za milenkou do Paríža, no hanbí sa byť sám šťastný, keď ostatní prežívajú útrapy – preto sa rozhodne zostať).

Jediný, kto sa v morovej epidémii cíti spokojne, je Cottard, ktorému v „normálnych časoch“ hrozilo väzenie (neskôr, keď mor ustúpi, sa ho opäť zmocňuje zúfalstvo a skľúčenosť). Doktor Castel sa snaží vyvinúť sérum proti nákaze, ktoré však len predlžuje utrpenie obetí. Nakoniec mor ustúpi sám od seba. Tu autor vyjadruje presvedčenie, že akákoľvek obrana proti zlu je márna – zlo je, a buď ustúpi samé, alebo je pred ním človek bezbranný. Skutočnému moru v diele zodpovedá symbolický vnútorný mor rozožierajúci ľudské duše (pýcha, nenávisť, klamstvo...).

Jerome David Salinger (1919) napísal psychologický román Kto chytá v žite.

Kto chytá v žite

Autor tu opisuje život Američanov po 2. svetovej vojne; využíva hovorový jazyk; dielo má motív putovania. Hlavná myšlienka – zobrazenie spoločnosti, ktorá je zameraná na konzum a výrobu; ničí prírodu aj človeka. Dej sa odohráva počas troch dní pred Vianocami v New Yorku; hlavným hrdinom a rozprávačom je Holden Caulfield – 16- až 17-ročný mladík, ktorý nenávidí svet. Vystupujú tu aj dvaja učitelia a jeho otec, medzi ktorými funguje pretvárka a honba za kariérou.

Hoci je Holden talentovaný, vystriedal už 4 školy. Smúti za bratom Alliem, ktorý zomrel, a preto sa pripúta k sestre Phoebe. Chce ju ochrániť pred zlom – pred „pádom zo žitného poľa do priepasti“ (teda do skutočného života plného nástrah).

Umberto Eco (1932) je uznávaným teoretikom umenia a spisovateľom. Vyštudoval filozofiu; pôsobil na fakulte architektúry v Miláne. Pracoval ako novinár – nakladateľ, v súčasnosti prednáša sociológiu na univerzite v Bologni. Jeho najdôležitejším dielom je Meno ruže.

Meno ruže

Toto dielo možno čítať na rôznych tematických úrovniach:

1) ako kriminálny príbeh so záhadami, ktoré treba rozlúštiť

2) ako historický román z obdobia gotiky (boj o moc medzi svetskými a cirkevnými kruhmi; život mníchov v kláštore)

3) ako filozofický román (obraz sporov a nezhôd medzi starým a novým svetom, medzi tým, čo je pravdivé a čo nie – Viliam je zástancom nového sveta, vedy, zmyslového skúmania a logiky; mních Jorge naopak zastáva starý svet a dogmy).

4) ako román o románe (metaromán) – autor nájde spísané spomienky mnícha na udalosti v opátstve, prečíta si ich, no potom ich stratí a prepíše ich podľa vlastných spomienok; dopĺňa ich citátmi z biblie a citátmi iných ľudí (využíva pri tom latinčinu, nárečie kraja a nemčinu).

Románovým rozprávačom je v úvode autor, neskôr ho vystrieda starý pisár Adso. Príbeh sa odohráva za jeho mladosti, kedy sprevádza pátra Viliama. V opátstve sa majú stretnúť dva rôzne cirkevné prúdy – a to predstavitelia tradičného dogmatického prúdu s majetkom a zástancovia chudoby cirkvi, aby sa dohodli na spoločnom stanovisku pri rokovaní s kráľom.

Keď v opátstve začnú záhadne umierať mladí mnísi, opát poverí vyšetrovaním udalostí Viliama a jeho pomocníka Adsa (tí pri vyšetrovaní využívajú aj vedecké poznatky, majú pokrokové zmýšľanie). Väčšina ich pátraní smeruje ku knižnici (tá je akoby labyrintom; má za úlohu zabrániť, aby sa dovnútra dostali nepovolaní). Viliam nakoniec rozrieši záhadu labyrintu aj príčiny úmrtí mníchov – samovražda, vražda zo žiarlivosti, otrava jedom (ten bol napustený v 2. dieli knihy Aristotelovej poetiky a mal zabiť zvedavcov, ktorí ju začali čítať).

Jorge (starý a slepý správca knižnice; predstaviteľ starej dogmatickej cirkevnej hierarchie) nakoniec zje otrávenú knihu a podpáli knižnicu, aby zabránil prenikaniu nových myšlienok, a aby zničil knihy, ktoré pochybujú o tradičných pravdách.

Gabriel García Márquez (1928) je kolumbijský prozaik, dramatik a publicista. Popredným dielom magického realizmu, ale aj Márqueza samotného, je román Sto rokov samoty.

Sto rokov samoty

Ide o ságu šiestich generácii rodu Buendíovcov. Ten najskôr žil vo vnútrozemí, ale po nezhodách so susedom sa všetci presťahovali na pobrežie, kde založili mestečko Maconda. Vo sne zakladateľa bolo mesto postavené zo zrkadiel; aj postavy a ich príbehy akoby sa po čase opakovali a zrkadlili (znak magického realizmu). Mesto aj rod prežijú obdobie rozkvetu, prenikanie modernej techniky, ale aj krvavé vojny, robotnícke nepokoje, živelné pohromy a úplný úpadok.

Príslušníci rodu Buendíovcov sú často osamelí, do samoty sa uzatvárajú dobrovoľne, iných izolujú pre duševnú chorobu a starobu; niektorí žijú medzi ľuďmi, ale nedokážu (alebo nechcú) sa s nimi zblížiť. Schopný milovať je až posledný potomok rodu – Aureliano (ide však o incestnú lásku, a preto nie je schopný zachrániť rod). Rod po čase vymrie a mesto zničí veterná búrka.

Autor v diele mieša reálne deje s fantastickými a zázračnými príbehmi. Nájdeme v ňom aj obraz skutočných historických udalostí v Kolumbii a Latinskej Amerike (reálnym obrazom je to, čo sa deje s mestečkom a rodom). Osud rodu Buendíovcov je obdobou biblického vzniku a zániku ľudstva (stvorenie, prvý hriech, vyhnanie z raja, potopa, apokalypsa). Toto dielo bolo bestsellerom 20. storočia.

Kronika vopred ohlásenej smrti

Táto novela (ktorá sa dá označiť aj za krátky román), sa skladá z 5 kapitol. Rozprávač – priateľ Santiaga Nasara – nemá meno. Časť príbehu rozpráva v 1. osobe singuláru, časť v 3. osobe singuláru. Autor tu pracuje s dvomi časovými líniami – so súčasnosťou a s udalosťami z pred 27 rokov; súčasne rozpráva udalosti odohrávajúce sa v rovnakom čase na viacerých miestach.

Rozprávač sa po 27 rokoch snaží zrekonštruovať vraždu Santiaga. Vedie ho k tomu snaha vyrovnať sa s touto udalosťou, lebo obyvatelia sa v tom čase zachovali zle – aj keď vedeli o plánovanej vražde, nezabránili jej. Informácie o vražde odhaľuje postupne a s kronikárskou presnosťou; niektoré skutočnosti však nedokáže odhaliť. Svojimi opismi vystihuje kolorit mestečka (napr. príchod biskupa a jeho hlučné uvítanie, svadbu s jej rôznymi zvykmi, krvnú pomstu, atď.).

Zámožný Bayardo prichádza do mestečka, aby si vybral nevestu. Zvolí si Angelu Vicariovú; ktorá sa však vydať nechce, ale matka ju nakoniec prehovorí. Angela má zo svadby strach, pretože už nie je panna. Všetci sa jej teda snažia poradiť, ako by mohla svojho budúceho manžela oklamať. Klamstvá však nepomôžu a Bayardo odhalí pravdu. Preto ju vráti matke, ktorá ju hneď nato zbije.

Povinnosťou rodiny je pomstiť poškvrnenú česť – a teda zabiť Santiaga Nasara, ktorého Angela pred svojimi bratmi (dvojičkami Pablom a Pedrom) označí za zvodcu. Autor podrobne opisuje ich prípravu na krvnú pomstu. Všetkým povedia o svojich plánoch v domnení, že Santiago sa o nich dozvie a ujde (pretože tak by ho nemuseli zabiť a nedostali by sa zbytočne do problémov). On však zostáva, a tak naňho musia počkať pred vchodom, kde ho zabijú.

Bratia sa prihlásia na polícii, no odsúdia ich len na dva roky väzenia (sudca uzná krvnú pomstu ako obranu cti rodiny za poľahčujúcu okolnosť). V tomto diele sú silné námety, ktoré autor opisuje veľmi podrobne a naturalisticky – napr. samotnú vraždu a pitvu mŕtveho Santiaga.

Alexander Solženicyn (1918) pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky; počas 2. svetovej vojny zastával funkciu kapitána. V jednom liste pre svoju rodinu vyjadril pochybnosti o Stalinovi, kvôli čomu sa dostal na 8 rokov do gulagu a po prepustení strávil ďalšie 3 roky vo vyhnanstve; za vlády Chruščova bol rehabilitovaný. Ochorel na rakovinu, ale vyliečil sa. V roku 1973 bol vyhostený do USA; späť sa vrátil až v roku 1995.

Diela: novela Jeden deň Ivana Denisoviča, Súostrovie Gulag, román Rakovina a románový cyklus Červené koleso.

Jeden deň Ivana Denisoviča

Hlavná téma – život väzňov v sovietskych pracovných táboroch; hlavná myšlienka – človek si aj v neľudských podmienkach zachováva ľudské hodnoty (hlavne úctu k iným ľuďom, Bohu a práci). Autor tu opisuje jeden deň v živote Ivana Denisoviča Šuchova – väzňa v pracovnom tábore na Sibíri. Odsúdili ho na 10 rokov po tom, ako ho spolu s ďalšími ľuďmi zajal nemecký vojenský oddiel. Hoci sa im podarilo ujsť, Rusi ich podozrievali, že sa stali nemeckými špiónmi (v čase týchto udalostí mal Šuchov 40 rokov).

V deň, ktorý je v diele opísaný, mu do skončenia trestu zostáva už len 1 a pol roka; medzičasom už bol preložený do druhého tábora. Vo väzení sú s ním najrôznejší väzni – nemeckí vojnoví zajatci, baptisti, intelektuáli, maliari, námorný kapitán, filmár, ale aj skutoční zločinci, ktorých úlohou je paradoxne strážiť politických väzňov. Sú to ľudia rôznych národností a veku, niektorí nemajú ani meno (sú rozlíšení len na základe čísel).

Autor opisuje všetky činnosti Ivana počas dňa až s dokumentárnou presnosťou. Deň väzňov v gulagu sa začína o 5. ráno budíčkom. Ivan vstane z postele o niečo neskôr, preto musí za trest umývať podlahu v dozorcovskej izbe (umýva ju bosý, aby si nezamočil kapce – väzni totiž nemohli mať dvoje topánky). Potom odchádza na raňajky a odtiaľ priamo do ošetrovne, aby si vybavil maródku (ráno cítil, že má zimnicu). Nemá však vysokú teplotu – len 37,2, a tak ho neuznajú za chorého. Z ošetrovne rýchlo uteká do svojho baraku, aby si tam schoval ušetrený chlieb z raňajok.

Pod kapce si obúva onuce a nastupuje do práce (pracuje ako murár). Dozorcovia najskôr všetkých sčítajú a prehliadnu, až potom môžu odísť na stavbu. O jednej majú obed, Ivanovi však zostane už len málo jedla (všetci väzni ho totiž tajne kradnú). Po obede sa opäť púšťajú do murovania. Kvôli veľkej zime im zamŕza malta; musia trpieť neustále kontroly dozorcov, ktorým nejde o kvalitu práce, ale iba o rýchlosť.

Aj keď už majú s robotou skončiť, Ivan muruje ďalej aj napriek obavám, že ho potrestajú, pretože zostala nejaká malta a on nesúhlasí s mrhaním materiálu. Na sčítanie sa mu však podarí prísť načas – na rozdiel od jedného Moldavčana, ktorý na stavbe zaspal a celá brigáda naňho musí čakať. Pri záverečnej prehliadke sa musia všetci v mraze vyzuť. Ivan má v palčiakoch ukrytý kúsok pílky, ktorý chce využiť na výrobu noža (potrebuje ho na šitie, vďaka ktorému si privyrába), ale našťastie mu ho nenájdu.

Po večeri Ivanov spoluväzeň Cézar dostane balík s jedlom, ale radosť z neho mu dlho nevydrží – o chvíľu sa začne prehliadka postelí. Ivan mu poradí, ako balík zachrániť pred dozorcami (mal by z baraka odísť aj doňho vojsť ako prvý). Plán sa vydarí, a tak si od Cézara vyslúži salámu a niekoľko zákuskov. Keď zaspáva, uvedomí si, že práve prežil celkom pekný deň: za to, že ráno zaspal, nedostal väzenie; v porovnaní s niektorými inými oddielmi dostal pomerne dobrú robotu, pri prehliadke mu nenašli pílku a večer si ešte aj zarobil u Cézara.

Súostrovie Gulag

Ide o dielo s veľkou historickou hodnotou – trojdielny dokument s podtitulom Pokus o umelecký prieskum obdobia 1918 – 1956. Jeho ťažiskom je opis represálií v období veľkého teroru (1937 – 1938) a detailné opisy života v táboroch, kde denne zomieralo množstvo obetí stalinského režimu. Ide o jeden z najpresvedčivejších obrazov o násilí páchanom na nevinných ľuďoch z politických pohnútok. Solženicyn čerpal námety zo svojho vlastného 8-ročného uväznenia v pracovnom tábore, ale aj z výsledkov rozsiahleho výskumu.

V 1. časti autor opisuje zatýkanie nepohodlných ľudí v ZSSR, transporty na nútené práce, spôsoby vyšetrovania, zatýkanie inteligencie (a z toho plynúcu stagnáciu ruskej ekonomiky), procesy s cirkevnými predstaviteľmi, vývin trestu smrti (jeho „zrušenie“ a tajný dekrét o tom, že takmer na všetky prípady neplatí), pocity ľudí odsúdených na smrť a väzenie s jeho hrôzami (ktoré sa však nedali porovnať s pomermi v gulagoch). Opisuje aj svoje vlastné zatknutie počas 2. svetovej vojny a prvé dojmy po ňom.

2. časť sa zaoberá transportom vlakmi. Skutoční kriminálnici sa tu často spájajú s dozorcami, aby mohli okrádať politických väzňov. Vo vlaku sa autor dozvedá aj o osudoch rôznych ľudí. Po tejto ceste sa väzni dostávajú do distribučných väzníc (bol v nich režim takmer ako v táboroch, ale nepracovalo sa), tu sa už dozvedajú aj o podmienkach vládnucich v gulagoch. Keď sa autor dostane do gulagu, v dotazníku sa označí za jadrového fyzika, preto ho odvezú do tzv. ulievárne, kde sa zoznamuje s mnohými uväznenými ruskými vedcami.

V 3. časti nakoniec rozoberá vznik samotných gulagov a počet ľudí, ktorí v nich zahynuli. Opisuje prvý gulag na Soloveckých ostrovoch z hľadiska časopisov a informácii určených pre radových občanov. Ironicky píše o oficiálnych informáciách a o tom, čo sa dialo v skutočnosti.

Rakovina

Solženicyn sa tu prejavil ako humanista a vynikajúci psychológ. Román je preniknutý hlbokými etickými a myšlienkovými hodnotami, v protiklade ktorých stojí boj so zákernou chorobou. Dej sa odohráva na onkologickom oddelení jednej veľkej nemocnice v stredoázijskom meste v r.1955, kde sa ľudia zmietajú medzi fatalitou nevyliečiteľnej choroby a zábleskmi nádeje na uzdravenie.Na onkologické oddelenie prichádza vysokopostavený úradník Pavel Nikolajevič Rusanov, ktorý bojuje s veľkým nádorom na krku a dožaduje sa prvotriednej starostlivosti. No už v prvý deň je nútený zmeniť svoj doterajší spôsob života a prispôsobiť sa prostrediu špinavej zastaralej nemocnice. Aj keď sa tu nachádzajú rôzni ľudia, všetci majú rovnakú diagnózu: rakovinu. Primárkou oddelenia je Ľudmila Afanasievna Doncová (ktorá v závere románu takisto zisťuje, že má nádor v žalúdku). Lekári liečia pacientov ožarovaním, hormonálnymi injekciami alebo chirurgickými zákrokmi. Nádej im prináša aj informácia o zázračnej rastline, ktorá vraj rozpúšťa niektoré druhy nádorov.

S Rusanovom leží na izbe ďalších 8 mužov: 34-ročný Oleg Kostoglotov, ktorý často pripomína samotného autora (je doživotným vyhnancom, nemá priateľov ani rodinu), Jefrem Poddujev (nepríjemný sukničkár; po prepustení z nemocnice zomiera), 16-ročný chlapec Ďomka (túži po vzdelaní, no nádor na nohe mu nedovolí jeho sen uskutočniť), mladý Azovkin a Proška s neodstrániteľným nádorom na srdci. K týmto neskôr pribudne aj knihovník Šulubin, kartár Čabyij a geológ Vadim.

V izbe každý deň prebiehajú diskusie o politike, spoločnosti a zmysle života, ktorými autor podáva subjektívny pohľad na momentálnu situáciu v sovietskom Rusku. Vykresľuje aj vzťah medzi Ďomkom a Asiou (sú to mladí ľudia; obaja musia podstúpiť operáciu kvôli rakovine) a nenaplnený trojuholník Kostoglotova, 22-ročnej študentky Zoji a doktorky Viery Kornilienvny Gangartovej – Vegy.

V závere románu opúšťajú oddelenie Rusanov i Kostoglotov. Rusanov odchádza do moderného bytu a Kostoglotov sa v električke tretej triedy vracia späť do vyhnanstva. Dielo je obžalobou ruskej spoločnosti, ktorú nie je možné vyliečiť.

Červené koleso

Je to pohľad na vývoj v Rusku od revolúcie v roku 1905, cez 1. svetovú vojnu až po októbrovú revolúciu. Autor tu podáva obraz červenej diktatúry, ktorá všetko ničí.