Próza naturizmu (Chrobák, Švantner, Figuli)

Próza naturizmu (Chrobák, Švantner, Figuli)

Lyrizovaná próza označuje prózu s lyrickými prvkami, akými sú napr. používanie personifikácie, lyrizovanej reči alebo množstva básnických ozdôb. Proces lyrizovania siaha až do prírody – teda sú využívané prírodné prvky (odtiaľ „próza naturizmu“; natura = príroda). Tento proces znamená aj zatláčanie deja do úzadia; do popredia sa dostáva lyrika (nie však verše, ale básnické ozdoby vložené do prózy).

Dobroslav Chrobák (1907 Hybe, Liptov – 1951 Bratislava) študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde sa zapájal do krúžku, v ktorom pracoval aj Andrej Plavka. Elektorotechnické inžinierstvo absolvoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Najskôr pôsobil v rozhlase ako technik, potom prešiel do redakcie. Písal kritiky a bol taktiež činný ako teoretik.

Kniha teoretických prác Rukoväť slovenských spisovateľov je písaná slovníkovou formou; obsahuje mnoho faktov a je v nej zhrnutých veľa spisovateľov. Beletria: zbierka poviedok Kamarát Jašek a novela Drak sa vracia.

Drak sa vracia

Hlavné postavy: Drak (Martin Lepiš Madrušovie), Šimon Jariabek a Eva Jariabková. Dielo je akoby rozprávka založená na príbehu Draka a jeho soka v láske – Šimona; podstatou celého príbehu je práve ich vzťah a boj. Konflikt je motivovaný vzťahom k Eve, ktorá sa stala Šimonovou ženou po tom, ako Drak odišiel (nikto nevedel prečo a kam). Prezývku „Drak“ dostal kvôli svojmu démonickému vzhľadu, ktorým pripomínal práve draka. Dielo sa snaží poukázať na to, že nie vždy sa pod pekným zovňajškom skrýva dobrota srdca (a opačne).

Šimon je zákernejší; hlavne keď vidí, ako Eva ľutuje, že na Draka nepočkala. Keď sa Drak vracia, je nútený žiť v zlých podmienkach; ľudia sa ho boja, k čomu ich Šimon ešte viac nabáda. Raz obaja dostanú za úlohu previesť stádo volov cez horu, v lese však práve vtedy vypukne nebezpečný požiar. Drak chce zachrániť stádo a Šimon sa vyberie s ním, aby využil situáciu – má v pláne Draka zabiť alebo ho znevážiť v očiach obyvateľov dediny.

V diele je veľa opisov prírody; autor cez vzťah človeka a prírody charakterizuje ľudskú povahu. Drak je v boji s prírodou aktívnejší, čo cítia aj zvieratá. Šimon celý čas uvažuje nad tým, ako by mohol Draka zabiť; nakoniec však na to nenájde vhodný čas. Drak sa k Šimonovi vôbec nespráva nepriateľsky, dokonca sa s ním delí o jedlo, pre ktoré stále odbieha popri tom, ako z lesa odvádzajú voly. Prichádza epizóda, v ktorej sa Drak stretáva s dvoma Poliakmi. Šimon si myslí, že im chce predať dobytok, a tak sa na nich vrhne, pričom sa zraní. Odnesú ho do koliby, aby ho ošetrili. Tam v horúčkach počuje spev ženy a pomyslí si, že by to mohla byť Eva, ktorá sa opäť dala dokopy s Drakom (to však nie je pravda). Potom utečie do dediny a ľuďom povie, že Drak chcel predať voly a že sa už nevráti.

Za príčinu všetkých problémov považujú v dedine Draka; Šimon sa aj sám snaží spôsobiť, aby dedinčania verili jemu a aby bol Drak za zlého. Ten však s nasadením života voly zachránil a privádza ich do dediny. Po jeho boku kráča mladá žena – Zoška, ktorú má rád aj Drak. Keď Eva uvidí vracajúceho sa Draka, myslí si, že sa vracia práve k nej, ale hneď nato zbadá aj Zošku a tak svoj vzťah k Šimonovi začína prehodnocovať – ich vzťah sa od tejto chvíle mení. Šimon sa stretáva s Drakom a konečne ho po dlhom čase nazve jeho pravým menom. Šimon sa však Drakovi nedokáže pozrieť priamo do očí a ten preto tuší, že mu podpálil dom. No hneď mu to aj odpúšťa, chápe ho a ľutuje.

Autor nakoniec ukazuje všetky zlé vlastnosti na Šimonovi. Hoci drak býva v rozprávkach väčšinou zlou postavou, tu je symbolom dobra. Pod vplyvom rozprávkových motívov víťazí ľudské dobro nad zlom a koniec tak vyznieva harmonicky. Práve v tomto je rozdiel medzi Chrobákom a Švantnerom – Chrobákovu prózu považujeme za baladickú, konflikty sa v nej vyostrujú a diela sa končia morálnym víťazstvom dobra, humánnosti a lásky; naopak, Švantnerove diela sa pre kladnú postavu mnohokrát končia tragicky, nikdy však nie je vysvetlené, prečo. V jeho dielach sa vždy nachádza tajomný motív a autor celú situáciu komplikuje. Na druhej strane, Chrobák chce upozorniť na zložitosť života; ide až do krajných situácií, v ktorých sa ukáže, čo je dobro a čo zlo.

František Švantner (1912 Bystrá – 1950 Bratislava) bol akoby vyústením skupiny lyrickej prózy, najviac držal krok so svetovou literatúrou a do jeho tvorby preniklo najviac metaforických prvkov. Pochádzal z Horehronia, študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici a neskôr pôsobil ako učiteľ v Mýte pod Ďumbierom. Väčšinou učil na horehronských základných školách, ale neskôr sa začal viac venovať literárnej tvorbe. Jeho diela sú často veľmi náročné. Ján Števček o ňom napísal rozsiahlu monografiu s názvom Baladická próza Františka Švantnera.

Najvýznamnejším Švantnerovým dielom je novela Malka. Ďalšie diela: baladická novela Stretnutie; Nevesta hôľ, Horiaci vrch a rozsiahly realistický román Život bez konca.

Malka

Táto novela je najvýznamnejším Švantnerovým dielom. Malka je jednoduché mladé dievča „zrastené s prírodou“, ktoré slúži u krčmára Michalčíka. Zoznámi sa s jedným valachom, vďaka čomu sa cíti byť šťastná; keď mu dokáže, že ho veľmi ľúbi, šťastnými sa stávajú obaja. Rozprávačom je sám valach; v diele je málo dialógov – jedným z nich je napr. rozhovor valacha s vetrom, ktorému ako jedinému hovorí o svojej láske (autor tým chcel ukázať spätosť človeka s prírodou). Autor využíva aj veľa romantických prvkov typických pre lyrizovanú prózu a vyhýba sa realizmu. Mnohé znaky tajomnosti a baladickosti preberá z hudobnej tvorby.

Dej diela sa postupne zamotáva. Vstupujú doňho rôzne hrôzostrašné postavy – mŕtvoly (napr. oživený mŕtvolec). Táto próza obsahuje množstvo paradoxov, je tu aj určitý dej. Valach a Malka sú zaľúbení a valach si ju chce vziať. Hoci je Malka šťastná, ešte mu neodpovedá, pretože najskôr sa chce poradiť so svojím bratom. Valach aj tak verí, že sa nakoniec zoberú. Dej sa však zauzľuje – krčmára nájdu mŕtveho a žandári začnú vyšetrovanie. Aj keď sa Malky smrť krčmára dotkne, jej láska stále pokračuje. Keď sa má však stretnúť s valachom, zistí, že žandári vyšetrujú aj jeho.

Záver vyznieva paradoxne: Žandári sledujú Malkinho brata, ktorý bol skutočným vrahom krčmára. Keď ho Malka príde varovať, on jej navrhne, aby spolu odišli, ale keď o tom Malka povie valachovi, ten chce, aby ostala s ním. V závere žandári strieľajú do utekajúcich ľudí, pričom zabijú Malku.

Stretnutie

Stretáva sa tu minulosť s prítomnosťou, živí s mŕtvymi a skutočné s neskutočným. Vystupuje tu rozprávač, ktorý hovorí o dedinskom človeku, čo si chce vziať vdovu Annu. V jej minulosti je však niečo zvláštne – hovorí, že ju navštívil jej mŕtvy manžel (tu dochádza k rozhovoru živého s mŕtvym). Na druhý deň, keď ženích príde do Anninho domu, nájde ju mŕtvu. Na povrch vychádza, že zabila svojho bývalého manžela a on jej to svojim spôsobom vrátil. Vyskytujú sa tu motívy hrôzy, ktoré sú pre Švantnera charakteristické.

Nevesta hôľ

V tomto diele sa nachádzajú majstrovské opisy prírody. Hlavnou postavou je Zuna, ktorá je stelesnením krásy, prírody, živelnosti a sily; predstavuje ženskú krásu, hrdosť a slovenskosť a autor jej preto dáva meno „Nevesta hôľ“. Ďalšími postavami sú hájnik Libor, krčmár Wienhold, uhliar Tavo a vojak „On“ (Zuna, Wienhold a „On“ sú neskutočné postavy). Obsahom diela je oslava prírody; obsah sa prelína s formálnou zložkou. Švantnerovou zbraňou a hlavnou postavou je jazyk, dejom je opis prírody. Autor akoby do diela len vsúval osudy ľudí.

Dej sa odohráva v dedine na strednom Slovensku, kam nás uvádza rozprávač. O Zunu majú všetci muži záujem: hájnik ju považuje za priateľku, vidí jej krásu a ľúbi ju; krčmár je špekulant – lakomí sa na starý mlyn, ktorý by získal, keby sa so Zunou oženil; Tavo je jej priateľ (je spätý s prírodu, pohybuje sa v rovine neskutočna a nezasahuje do deja). „On“ je mýtickou postavou. Zuna ho ľúbi najviac zo všetkých a sníva o ňom, ale keď sa dozvie o jeho smrti, vyvádza ako šialená a začne sa búriť dokonca aj na prírode. Stáva sa „Nevestou hôľ“ – čiže zomiera. Ako vlastne zomrela, nie je vysvetlené; všetky tieto udalosti sú zobrazené len v náznakoch. Dej diela nie je podstatný. Zuna je čistou postavou podobne ako baladická postava Zakliatej panny vo Váhu (J. Kráľ). Autor zámerne zvolil za Zuninu najväčšiu lásku vojaka, pretože Zunina čistota je protikladom vojny.

Horiaci vrch

Je to dielo patriace do širšej prózy; autor ním chcel prezentovať vojnu ako nezmysel. Hlavné postavy: gazda Pačuga a baraniarka (mladé nemé dievča). Autor v celom diele symbolicky a metaforicky poukazuje na to, ako sa Európa a celý svet chystá vzplanúť v požiari – teda vo vojne. Nezmyselnosť vojny ukazuje na príbehu nevinnej baraniarky, ktorá pásla na Pačugovom panstve.

Na svoj majer ju kedysi priviedol Starý Pačuga, ktorý ju poslal pásť barany na vrch, kde aj žila. Pačugovci si ju obľúbili, lebo mala najlepšie vlastnosti, aké dievča mohlo mať. Jej jedinou chybou bolo, že sa nedokázala brániť. Pačuga mal dvoch synov – dvojčatá. Po smrti starého Pačugu jeden syn odišiel do zahraničia a druhý sa staral o gazdovstvo. Jednu noc na vrchu, kde žila baraniarka, vypukol požiar. Oheň sa šíril na všetky strany a zomierali nevinní ľudia, čo symbolizovalo vojnu. Pastieri, ktorí prišli až ku kolibe, tam v plameňoch našli zavraždenú baraniarku. Išlo o zločin, ktorý nemal opodstatnenie, tak ako ho nemá ani vojna. To symbolizuje, že vo vojne prechádzajú najväčším utrpením tí, ktorí nič nezavinili.

Život bez konca

Tento román sa líši od ostatných diel; bol aj sfilmovaný. Švantner v ňom podáva príbeh z vojny zachytený očami krčmárovej dcéry Paulínky. Keď sa jej prvý muž nevráti z frontu, nájde si druhého partnera – Arpáda. Proti tomu je však jej otec – typ svetáka, ktorý ide len po majetku, veľa pije a má aj inú priateľku, s ktorou má dieťa. Raz sa Arpád zapája do štrajku a pri streľbe zomiera; Paulínka sa teda rozhodne opatrovať jeho nemanželské dieťa. Celý román je sociálnym obrazom prvej svetovej vojny a Slovenska v medzivojnovom období. Vyšiel až po autorovej smrti.

Margita Figuli (vlastným menom Margita Šustrová; 1909 Vyšný Kubín – 1995 Bratislava) sa narodila v tom istom dome ako P. O. Hviezdoslav. Ľudovú školu navštevovala v rodnej obci, ukončenú mala aj obchodnú akadémiu. Pôsobila ako úradníčka; jej manžel bol významným vysokoškolským profesorom, ktorý prednášal očné lekárstvo.

Napísala množstvo krátkych próz. Jej prvá zbierka noviel vyšla pod názvom Pokušenie; posledný súbor noviel má názov Márnivý dúšok. O jej živote hovorí životopisný román Mladosť (dozvedáme sa tu o jej skromnom detstve počas 1. svetovej vojny; takisto opisuje aj situáciu, keď jej matka ostala sama s deťmi). Medzi najvýznamnejšie romány sa zaraďujú Tri gaštanové kone a Babylon. Písala aj pre mládež – napr. dielo Ariadnina niť. Tvorila až do svojej smrti.

Margita Figuli vo svojom diele prejavila svojský štýl, v ktorom spočíva jej výnimočnosť. Jej dielo obsahuje veľa básnických ozdôb, metafor, prírodných obrazov a personifikácií. Zároveň si vie získať čitateľa vďaka zaujímavému dejovému príbehu, ktorý je do diel vložený.

Tri gaštanové kone

Je to menší román; tri gaštanové kone sa tu stávajú symbolom lásky, života, sily a krásy. Je v ňom viackrát využité „magické číslo“ 3 (3 podmienky, ktoré dala Magdaléna Petrovi, Peter 3-krát zachránil Magdalénu, 3 kone). Hlavné postavy: Jano Zápotočný (záporná postava), Jožko Greguš, Magdaléna Maliariková, Peter. Magdaléna a Peter sú dvojicou, ktorá je skúšaná vo svojej láske a úprimnosti citov; chcú sa vziať. Rozprávačom deja je práve tulák Peter.

Magdalénu matka núti, aby sa vydala za Zápotočného kvôli jeho bohatstvu, z ktorého by mohla ťažiť, no Jano Magdalénu nemiluje. V tejto chvíli autor hovorí o tom, že človek sa má dobre vtedy, keď má lásku, nie peniaze. Jano je však bohatý človek, ukazuje vlastnú silu a moc peňazí a môže si dovoliť všetko; zároveň vie, že Magdalénina matka ho uprednostňuje pred Petrom. Okrem Magdalény mal aj mnohé iné, ale aby si získal Magdalénu, musí sa uchýliť až k násiliu. Magdaléna dá Petrovi sľub, že naňho bude čakať – symbolom ich lásky a budúceho šťastia majú byť 3 gaštanové kone, ktoré má Peter priniesť. Aby sa však Peter mohol oženiť s Magdalénou, jej matka mu dala podmienku – musí postaviť dom. Peter tak odchádza pracovať do Turca. Medzičasom Magdalénina matka prinúti Magdalénu zobrať si Jana, hoci si Magdaléninu lásku nikdy nezískal. Autor v diele zobrazuje aj lásku k vlasti: „Ako kedysi pri pohľade na Magdalénu zahorel som opravdivou láskou prvý raz k žene, tak v spojitosti s ňou zahorel som opravdivou láskou k zemi.“

Hlavnou myšlienkou diela je prevaha citu a lásky nad špekuláciami, majetkom a bohatstvom. Keď sa Magdaléna vydala za Jana, znásilnil ju a ona otehotnela, takže s ním už musela zostať. Aj napriek tomu všetkému chcela byť Janovi dobrou ženou, no on ju fyzicky aj duševne trýznil a ich manželstvo nebolo šťastné. Magdaléna chodila kŕmiť divé kone, ale jedného dňa sa zľakla a potratila.

Peter sa medzičasom vrátil a videl, ako Jano trýzni Magdalénu. Keď raz na poli Magdalénu zvalil kôň, Peter ju zachránil. Vtedy prišiel Peter do otvoreného konfliktu s Janom. Keď raz Jano vypaľoval koňom znamenia („TULÁK“), kôň vykopol a zabil ho – akoby mu to vrátil za to, že ich bil. Po Janovej smrti si chcel Peter vziať Magdalénu, ale tá mala zábrany, lebo sa cítila nečistá a vinná, že nedodržala sľub, ktorý dala Petrovi pred jeho odchodom (že naňho počká); rešpektovala ho ako morálne čistého človeka. Na Janovom pohrebe Magdaléna plakala, no nebolo to kvôli Janovi, ale plakala nad svojím osudom a životom. Peter to pochopil a naďalej ju ľúbil; chcel zabudnúť na minulosť a tešiť sa z lásky. Záver diela vyznieva ako morálne víťazstvo dvoch ľudí.

Figuli komponuje toto dielo ako rozprávku (boj dobra a zla, stupňovanie deja); na základe vzťahu človeka k prírode hodnotí ľudí (Jano má zlý vzťah ku koňom a k prírode – nie je dobrý človek; Peter presne naopak – je najkladnejšou postavou diela).

Babylon

Hlavné postavy: Nanai, Hamadán, Nebuzardar, Esagila, Ustiga, Baltazár (Chaldejský kráľ), Kýros (Perzský kráľ). Tento román začala Figuli písať počas 2. svetovej vojny. Dej sa odohráva v juhozápadnej časti Babylonu – v Chaldejskej ríši v období, kedy ju napadol perzský kráľ Kýros. Hlavná predstaviteľka Nanai je jednoduchým dievčaťom z dediny Zlaté Klasy, ktorej rodičia boli veľkí vlastenci. Po smrti matky jej ostal len otec. Veliteľ chaldejských vojsk Nebuzardar bol idolom všetkých dievčat – takisto aj Nanai vyjadrovala túžbu po ňom pred ostatnými dievčatami.

Autorka zobrazuje Babylon v období, keď boli vo vnútri tejto ríše veľké rozpory – hlavne medzi kňazmi. Tí boli stelesnením moci; sústreďovali sa v citadele Esagila, kde sa odohrávali slávnosti dievčat. Mali sem priniesť nevinné dievčatá, ku ktorým sa potom kňazi správali veľmi kruto. Nanai sa na týchto slávnostiach odmietala zúčastniť. Keď sa pokúšala utiecť žoldnierom, zranila sa a zachránil ju neznámy muž – veliteľ perzských vojsk Ustiga.

V ďalšej časti je opísaný vzťah Ustigu k Nebuzardarovi (sú to nepriatelia). Nanai musí so svojim otcom riešiť, čo s Ustigom ďalej. Ustigovi sa Nanai páči, ale jej otec nesúhlasí s tým, aby ho zachránili a chce ho vydať Nebuzardarovým vojskám a ospravedlniť ho tým, že zachránil Nanai. Keď ho vydajú, Ustiga sa dostáva do väzenia v podzemí kráľovského paláca. Nanai mu chce pomôcť, preto odíde do paláca, kde sa stretá s Nebuzardarom. Hoci je ženatý, Nanai s ním začína žiť, no stále chce Ustigovi pomôcť, a tak ho navštevuje.

Dielo sa končí totálnym rozvratom Babylonu. Celá stavba sa rúca; k zániku Babylonu pomôže aj nápor z vonku, keď perzský kráľ napadne Babylon. Vtedy zahynie Nebuzardar, kráľ Baltazár aj Nanain otec. Nanai zachráni Ustiga, ktorý potom od nej chce, aby s ním odišla do Perzskej ríše. No ona sa vracia do rodnej dediny s rozhodnutím, že na troskách starého života chce vybudovať nový svet. Zároveň sa jej má narodiť dieťa s Nebuzardarom.

V závere chce autorka prebudiť národ Slovákov k tomu, aby zachránil svoju vlasť. Hlavná myšlienka diela – miesto každého človeka je doma vo vlasti, ktorej treba slúžiť.