Slovens. poézia po r. 1945 – vývin, autori, analýza básní

Slovens. poézia po r. 1945 – vývin, autori, analýza básní

Roky 1945-48

Postupne bola potlačená každá snaha o slobodný rozvoj poézie. Najskôr vychádzala tzv. priečinková literatúra, teda diela napísané cez vojnu, ktoré nemohli byť vydané kvôli svojmu obsahu (odpor voči vojne a fašizmu) – napr. diela Studňa (Smrek), Pašovanou ceruzkou (Novomeský) a Ohne na horách (Plávka); títo autori boli aj účastníkmi SNP.

Patrí sem aj tvorba nadrealistickej skupiny (1945-47; v tomto období už opúšťala nadrealistickú poetiku, nový umelecký rozmach u nej nastal až v 2. polovici 50. rokov) a katolíckej moderny (Dilong, Strmeň, Šprinc a Zvonický emigrovali, Silan a Haranta sa odmlčali; ďalší rozvoj ich literatúry nastal až v emigrácii).

50. roky

Uplatnila sa jednotná tvorivá metóda a poézia v službách ideológie. V roku 1956 sa začala nová vývinová etapa – zbierky Až dozrieme (Rúfus) a Dotyky (Válek), ktoré sú charakteristické obraznosťou a sústredenou ideou básne.

Od roku 1958 sa na stránkach časopisu Mladá tvorba začala objavovať tzv. Trnavská skupina (konkretisti a expresívni senzualisti, ktorí odmietali tradície, konvenčnosť a staré tvorivé postupy; žiadali zmyslovú konkrétnosť a právo na experiment, vyzdvihovali metaforu, obraznosť, asociácie a sugestívny básnický obraz; hlásili sa k európskym avantgardným smerom).

Predstavitelia: Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ján Šimonovič.

Polovica 60. rokov

S 1. číslom Mladej tvorby z roku 1964 nastupuje skupina Osamelých bežcov (predstavitelia: Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka). Ďalší básnici tohto obdobia: Mikuláš Kováč, Ján Bazáczi, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Kamil Peteraj, Marián Kováčik, Vojtech Kondrót, Štefan Strážay a Štefan Moravčík.

Osamelí bežci vydali manifest Prednosti trojnohých slávikov, v ktorom odmietli tradičné a oficiálne hodnoty (hlavne Andreja Plávku, ale čiastočne aj celú predošlú generáciu; uznávali len Válka a konkretistov). Odmietali zasahovanie ideológie do literatúry, protestovali proti spoločenskému pokrytectvu a snažili sa ničím nehatiť svoje sebavyjadrenie. Ich poézia bola originálnou poetikou; básne boli polyfonické a viacvýznamové.

Koniec 60. / začiatok 70. rokov

Roky normalizácie – mnohí nesmeli publikovať, iní sa odmlčali (napr. aj Osamelí bežci).

70. roky

Začala vychádzať príloha Nového slova – Nové slovo mladých. Hlavným predstaviteľom bol Vojtech Mihálik. Vznikla tzv. „básnická škola“, ktorej autori písali ideologizovanú poéziu, ale v rámci nej sa objavili aj samostatné talenty s kvalitnou poéziou (Ján Švantner, Daniel Hevier).

80. roky

Nastalo ďalšie uvoľnenie; nástup mladých autorov (Jozef Urban, Ivan Kolenič) a návrat odmlčaných autorov (Ivan Laučík, Ivan Kupec, Zlata Solivajsová, Peter Repka).

Aj v období po roku 1945 bola stále aktuálna téma, ktorú mnohí spisovatelia spracúvali už pred vojnou (Kostra, Horov, Plávka – rozoberali tému rodného kraja, mali pocit ohrozenia a straty životných hodnôt kvôli nastupujúcej 2. svetovej vojne).

Ján Kostra sa narodil v Turčianskej Štiavničke; vo svojej tvorbe preto opisoval hlavne Turiec. Maturoval na gymnáziu v Žiline, štúdium architektúry v Prahe nedokončil. Pracoval ako bankový úradník v Bratislave a ako redaktor v Slovenskom rozhlase, rôznych denníkoch a časopisoch (napr. v Kultúrnom živote).

Na jeho poéziu mal vplyv Walker, poetizmus (Nezval), Novomeský a Smrek. Patril k mladším DAVistom, ktorých označovali aj ako R-10 (pretože všetci sa narodili v roku 1910).

Debutoval zbierkou Hniezda, v ktorej využil zrakové a sluchové dojmy (vplyv symbolizmu a poetizmu). Ďalšie zbierky: Moja rodná; zbierky z obdobia 2. svetovej vojny – Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak a Ave Eva. Po roku 1948 začal písať schematickú poéziu (Na Stalina, Za ten máj, Javorový list), ale v 60. rokoch opäť nadviazal na poéziu spred roku 1948 (Šípky a slnečnice, Báseň, dielo tvoje). Posledné diela: Každý deň a Len raz.

Moja rodná (zbierka)

Má 2 časti: Moja rodná a Súmrak básne. Hlavné motívy: domov, rozpor medzi mestom a dedinou, svetom a domovom; ohrozenie domova, spomienky na matku, roky šťastia a štúdia. Zobrazuje tu aj vojnové ohrozenie – napr. v básni Demobilizácia reaguje na demobilizáciu československých vojakov, ktorí dostali rozkaz bez boja opustiť hranice (Mníchov). Najznámejšou básňou je Moja rodná.

Moja rodná (báseň)

Je to lyrická báseň; kompozíciou pripomína Kraskovu Otcovu roľu. Lyrický subjekt sa stotožňuje s rovesníkmi („my“ – „zablúdili“). Tí všetci študovali a pracovali ďaleko od rodného kraja, ktorý ich čakal, pokiaľ oni obdivovali cudzie krajiny.

Autor tu rodný kraj (Slovensko) označuje ako „krtisko“; využíva synekdochu pars pro toto (zámena časti za celok – „verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového, pokorný ovsík chudoby, trnka na medzi, šíp“), krásne epitetá (epiteton ornans), zdrobneniny a metafory.

V 4. strofe básnik zosobňuje rodný kraj – oslovuje ho ako svoju milú; v 5. strofe parafrázuje niektoré verše zo Šalamúnovej Piesne piesní („bosá kráľovná, pastierka jahniat najbelších“). Opisuje tiež prostý život slovenského ľudu. V závere sa rozhodne vrátiť domov (symbolom návratu je žobrácka mošna).

Každý deň

Vyslovuje tu potrebu každý deň stretnúť blízkeho človeka, ktorý nepodľahne ťažkostiam („ktorý bremä vláči; | klesá | a z prachu vzletí“). Ak sa tak nestane, „deň stratený je“. Záver: „Každý deň stretnúť človeka. | Človeka stretnúť každodenne.“

Len raz

V tejto básnickej zbierke autor zhŕňa vlastné zážitky, skúsenosti a spomienky; hodnotí seba ako človeka a básnika.

Milan Rúfus, jeden z najvýznamnejších súčasných básnikov, je rodákom z Liptovského Mikuláša. Vyštudoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte UK; pôsobil ako vysokoškolský profesor. Žije v Bratislave.

Debutoval zbierkou Až dozrieme; po nej vyšla zbierka Zvony (1968). V roku 1974 vyšla v kompletnom vydaní poézia napísaná ešte pred debutovou zbierkou pod názvom Chlapec maľuje dúhu. Ďalšie zbierky: Stôl chudobných, Prísny chlieb, Óda na radosť, Neskorý autoportrét, Čítanie z údelu, Žalmy o nevinnej, Vážka a Jednoduchá až po korienky vlasov.

Tvorba pre deti: Kniha rozprávok (zbásnené Dobšinského rozprávky), Modlitbičky a Nové modlitbičky. Eseje: Človek, čas a tvorba, O literatúre, Rozhovory so sebou a s tebou (1. a 2. diel).

Až dozrieme

Zbierka je tematicky rôznorodá. Vyjadruje lásku k domovu, matke a otcovi, ale je tu rozvinutá aj téma 2. svetovej, kórejskej a francúzsko-kórejskej vojny. Nachádzajú sa v nej aj zovšeobecnené posolstvá ľudstvu. V úvodnej básni Ľudstvo využíva paralelu medzi prírodou pred žatvou a ľudským dozrievaním. Ďalšie básne:

Verše:

Je to reakcia na to, že koncom 50. rokov socializmus neprijal jeho poéziu. „Už nám tvojej slzookej lutne v šťastí našom synak netreba“ (slzooká = smutná; lutna = poézia, verše).

Na chotári malá jeseň sedí:

Spomienková báseň; pripomína Kraskovu báseň Vesper Dominicae. Úvod má 2 strofy, v ktorých nám podáva lyrický opis jesene (symboly – ospalé nebesá, lastovičky na drôtoch). Ďalšie strofy sú už reflexívne – spomienky na matku (ako ho balí na cestu a po odchode naňho stále myslí, na stole dokonca prestiera aj pre neho).

Rakvy z Vietnamu:

Hovorí o tom, že namiesto živých chlapcov sa z Vietnamu otcom vracajú len rakvy.

Monológ v lazarete:

Generálovi sa v lazarete (nemocnici) prihovára slepý vojak a prosí ho, aby jeho milej (predavačke kvetov v Marseille) odovzdal odkaz, že má naňho zabudnúť; zároveň mu vyčíta:

„Vy ste nás pane veľmi klamali,

pre hriešnu vábnosť cudzích plodov, [lákal ich na cudzie kraje a dobyvateľské ciele]

o vlasti piesňou odratou,

miesili lúpež so slobodou, [na jednej strane chcú oslobodiť vlasť, ale zároveň akoby išli lúpiť]

štít muža s nožom piráta.“

Zvony

Základnými motívmi sú zem, detstvo a ľudský údel. Zachytáva tu ľudskú bolesť, šťastie v láske, odcudzenie ľudí a ľahostajnosť. V niekoľkých básňach podáva obraz tradičného roľníckeho života a ťažkej práce ako základu existencie, kde žatva znamená chlieb. Taktiež sú tu aj úvahy o dospievaní.

Báseň Zvony detstva:

Využíva tu motív kľúča, ktorý zjedia deti, čím prekročia prah detstva a vojdú do dospelosti.

Stôl chudobných

Hodnotí tu súčasnosť z pozície morálnych princípov jednoduchého človeka, ktorý rozumie prírode. Príroda sa sama stáva etickým princípom, oslavuje človeka (roľníka) a jeho prácu.

Prísny chlieb

Reaguje tu na ubiehajúci čas ľudského života (zomrela mu matka aj otec) – napr. v básňach Mamine jarné cesty a Myška. Citát: „Po koľký raz, už odvtedy, čo prišla s bodkou (= smrťou) po živote. Smrť do nás prišla spievať koledy a nanosiala toľko ticha.“

Miroslav Válek (1927 – 1991) študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (nedokončil ju); pôsobil ako redaktor a šéfredaktor v Mladej tvorbe a Romboide. Bol aj politicky aktívny (v rokoch 1969 a 1988 bol ministrom kultúry). Debutoval zbierkou Dotyky. Ďalšie zbierky: Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži a Slovo (táto zbierka obsahuje angažovanú poéziu, ale aj pekné myšlienky; je venovaná „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom.“).

Dotyky

Táto zbierka zaznamenala kladný ohlas kritiky; Válek si tu všíma človeka a dramatickosť jeho života. 1. časť – obsahuje básne reflexívne (napr. Nepochopiteľné veci), lyrické (Večer, Dážď) a ľúbostné (S hlavou v ohni, Jablko). 2. časť – cyklus Rovina, ktorý pozostáva z troch básní: Dotyky, Zem pod nohami a Krídla.

Dotyky – báseň Jablko

Je to rámcovaná, dramatická a kompozične uzavretá báseň – dramatický príbeh ukončenej lásky medzi básnikom a jeho priateľkou. Presne sledujeme, čo sa medzi nimi odohráva a čo si povedia. Jablko tu symbolizuje lásku, ale aj nejasnosť a svár; zelené jablko zase krátky vzťah a nezrelosť citu.

Básnik je rozhodnutý ukončiť vzťah, ale priateľka ho prosí, aby zmenil názor. Keď uňho nenachádza pochopenie, odchádza – vtedy ju naopak básnik začne prehovárať, aby ostala (ale ona aj tak odíde).

„Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.“ – je to akoby predpoveď nastávajúceho problému (ich rozchodu); je zaprášené, čo znamená, že nezhody trvajú už dlho. Básnik ho zdvihne – znamená to, že chce, aby sa problémy skončili. Položí ho na stôl – dáva najavo, že problémy stále pretrvávajú. Jeho priateľka ho začne utierať – má snahu tieto problémy riešiť. Ale keď otvorí dvere a rozhodne sa odísť, jablko opäť spadne na zem – problémy sa pre básnika neskončili.

Dotyky – báseň Estetika

Autor tu píše melancholickú poéziu; mnohí mu radia mlčať, no on sa nepoddáva: „To som ja, | zúfalý, večný učeň múz, | zavesil som sa na krk životu, | napil som sa jeho horkej krvi. | ...nesiem slovo ešte žeravé... | usínať budete s mojím slovom v srdci | a zobúdzať vás bude k životu.“

Príťažlivosť

1. časť – Oslnenie:

Reaguje v nej na 2. svetovú vojnu; patrí sem napr. báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.

1. časť – Robinson:

Najznámejšou básňou je Robinson.

Príťažlivosť – báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

Ide o asociatívnu a polytematickú báseň, ktorá obsahuje bohaté metafory (aj genitívne), symboly a prívlastky. Celá báseň je kombináciou verša a prózy. Citát: „Každý deň si uväzujem kravatu. | Každý deň myslím na to isté.“ – spomína tu na učiteľa dejepisu, ktorý sa obesil, na rok 1936 (Mníchovský diktát), na osud svojej spolužiačky Heleny Daňkovej z 3.B a tiež na atentát na Heydricha.

Príťažlivosť – báseň Robinson

Sú tu zobrazené pocity moderného človeka – konkrétne strach (muž si siahne na život – skočí z mosta, no mesto si ho vôbec nevšíma). Básnik si uvedomuje potrebu blízkeho človeka: „Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.“ – takéhoto človeka hľadá už od detstva.

Človek si podľa neho sám ničí svet: „Obrovský čierny vták si sadol na palmu, zakryl slnko napalmu.“ – je tu využitý kalambúr (na palmu – napalmu). V závere vyjadruje vieru, že človek sa spamätá a začne odznova.

Nepokoj

Báseň Zabíjanie králikov: Základnou udalosťou je zabitie králika v nedeľu na obed. Autor dáva do kontrastu to, že nedeľa je pre ľudí sviatkom, ale pre králika je dňom smrti. Postupne sú opísané a vymenované činnosti, ktoré predchádzajú zabíjaniu, potom aj samotné zabíjanie a celý ďalší týždeň človeka, ktorý opäť skončí nedeľným zabíjaním. Slovesá sú v neurčitkoch, kvôli čomu báseň pôsobí ako diár („zabiť... odrať...“).

Milovanie v husej koži

Báseň Skaza Titaniku je inšpirovaná smrťou J. F. Kennedyho. Využíva asociácie o rýchlych zmenách vo svete, o vojnách a náhlení. V básni Len tak vyjadruje túžbu lyrického subjektu po láske a dialóg básnika a ženy.

Daniel Hevier (1955) vyštudoval slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte UK. Pôsobil ako rozhlasový a literárny redaktor a šéfredaktor v Mladých letách; v súčasnosti je majiteľom vydavateľstva Hevi. Tvorí poéziu pre deti a dospelých, ale aj texty a prózu.

Debutoval zbierkou Motýlí kolotoč (využíva tu ľúbostné, prírodné a rodinné motívy; ide o hranú poéziu, vyjadruje v nej radosť zo života, ale aj nežnosť a krehkosť života). Ďalšie zbierky: S otcom v záhrade (obsahuje spomienkové básne – napr. Báseň na Prievidzu – podáva nám spomienkové asociácie na mesto, jeho dejiny, tradície, súčasnosť, prírodu, okolie a známe osobnosti) a Vták pije z koľaje (pribúdajú tu už aj vážnejšie témy, uvažuje o našich dejinách – napr. v básni Z holého).

Prvé 3 zbierky sú typické svojimi harmonickými tónmi a zobrazením intímneho vnútra lyrického subjektu. V ďalších zbierkach už nastala zmena témy a poetiky – hovorí hlavne o človeku v modernej dobe, jeho uponáhľanom živote, napätí a duševných krízach. Odklonil sa od prírodného a vidieckeho prostredia, naopak, priklonil sa k mestu. Jazyk je civilný; využíva slang, odborné výrazy, vulgárnejšie slová a anglicizmy.

Tieto znaky majú zbierky: Nonstop!, Elektrónkový klaun (lyrickým hrdinom je človek na gombíky riadený počítačom), Pohyblivý breh a V každých dverách.

V posledných dvoch vyjadruje rozpory modernej doby, ich odraz v človeku, rýchle plynutie života, ale aj veľkú zodpovednosť za blízkych a potrebu opäť nájsť pôvodnú harmóniu človeka s prírodou. Oslovuje mladých, píše o nich a využíva aj ich jazyk – napr. v básni syntezátorová generácia. O Bratislave píše v básni oznamy, čiže mesto, čiže Bratislava. V ďalších básňach je humorný až sarkastický voči veciam okolo seba, ale aj sám voči sebe (napr. ironický dodatok k autoportrétu: „Neviem, aká budúcnosť ma čaká. | Na druhej strane ma však teší, | že ani budúcnosť nevie, | akého sa ma dočká.“).

Ďalšia zbierka: Psí tridsiatok; bohatá tvorba pre deti: Nevyplazuj jazyk na leva, Kam chodia na zimu zmrzlinári a Aprílový Hugo.

syntezátorová generácia

Vyjadruje tu ľútosť nad generačným rozdielom (básnik „je taký staromódny“ a mladí „sú módne starí“). Báseň je písaná voľným veršom, nepoužíva rým, interpunkciu ani veľké písmená; strofa je nepravidelná. Sú v nej využité cudzie a slangové slová, zvláštne epitetá, metafory, slovné hračky a zvukomaľba (napr. „za distingvovaným dizajnom displejov“).

oznamy, čiže mesto, čiže Bratislava

Podáva nám tu odpatetizovaný pohľad na mesto – akoby pohľad ochrancu prírody: „...stromy v betóne sa | pomaly stávajú betónom | a urazená tráva | sa vysťahovala na perifériu | ale mesto... trocha páchne | bolo by ho treba trochu vyvetrať“.

Psí tridsiatok

Táto zbierka obsahuje satirickú poéziu – napr. báseň Pravidlá slovenského dravopisu (tvoria ju hlavne slová v 2. osobe j.č. rozkazovacieho spôsobu; naráža v nej na dravosť a sebeckosť mladého človeka).

Ďalšia báseň – Obcovanie v rodnej obci (využíva v nej narážky; akoby sa jednalo o privítanie slávnych rodákov v rodnom meste – „samorodák alkohol, vraj máš múdru gebuľu, budeš tu mať tabuľu“).