Slovenská medzivojnová próza (Jesenský, Jégé, C.-Hronský, Urban)

Slovenská medzivojnová próza (Jesenský, Jégé, C.-Hronský, Urban)

Spoločenská situácia

Literatúra bola ovplyvnená hlavne veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917 (VOSR). Došlo tiež k rozpadu Rakúsko-Uhorska, neskôr sa na základe martinskej deklarácie Slováci pripojili k myšlienke vytvorenia ČSR, čím vznikla prvá Československá republika (buržoázno-demokratický systém).

Periodicky sa opakovali hospodárske krízy, ktoré vyvrcholili v roku 1922, kedy 500 000 Slovákov odišlo do zahraničia kvôli nezamestnanosti. Do roku 1933 trval rozkvet (konjunktúra), potom kríza vyvrcholila a z republiky odišlo 1 000 000 obyvateľov. Mnoho z nich zostalo v zahraničí natrvalo. V štáte boli sociálne a národnostné problémy (boli tu 2 národy na rovnakej úrovni); ďalšie problémy vznikali aj kvôli tzv. čechoslovakizmu, ktorého hlásateľom bol T. G. Masaryk (presadzoval jednotný československý národ so spoločným československým jazykom, čo u Slovákov vyvolávalo protičeské tendencie).

Na Slovensko prichádzali českí profesori, ktorí mali za úlohu učiť „československý jazyk“ (ktorým bola vlastne čeština). Najskôr boli vítaní, ale po vyštudovaní prvých slovenských študentov na Univerzite Komenského sa zrodila slovenská inteligencia, ktorá nemala kde pracovať, lebo všetky dôležité miesta boli zabraté Čechmi.

Takáto situácia ovplyvňovala aj témy diel - písalo sa hlavne o krízach, vysťahovalectve, vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi, atď. (napr. Ivan Stodola - Bačova žena, Peter Jilemnický - Cesta zarúbaná). V roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo; jeho riaditeľom bol dirigent a skladateľ Oskar Nedbal.

Janko Jesenský (1874 Martin - 1945 Bratislava) pochádzal z vlasteneckej rodiny, bol príbuzným Jána Jesénia Jesenského. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr v Kežmarku, po maturite študoval právo v Prešove. Ako právnický praktikant pôsobil v Pešti a v Bánovciach nad Bebravou. Tu napísal zbierky Verše I. a Verše II., ktorými sa zaradil medzi predstaviteľov literárnej moderny. V jeho tvorbe sa prejavili vplyvy romantizmu aj symbolizmu.

Po vzniku Československej republiky pôsobil ako župan v Rimavskej Sobote, neskôr sa stal viceprezidentom krajského úradu v Bratislave. Získal aj titul „rád SNP“. Bol veľkým antifašistom, ale jeho protifašistické verše vyšli až po vojne.

Zbierky: Malomestské rozprávky (kriticko-realistická zbierka krátkych próz), Zo zajatia (básnická zbierka z obdobia 1. svetovej vojny), Po búrkach (zbierka vyjadrujúca radosť zo vzniku Československej republiky), Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa I./II; zbierky Reflexie a Jesenný kvet vyšli až po jeho smrti.

Revolučné básne: Vyhnali ma (vyjadruje tu nálady zajatca, zbedačeného slovenského národa; vyzýva do boja za slobodu a pomstu, objavujú sa tu motívy z obdobia literárnej moderny), Na janičiara (janičiar = turecký dôstojník; využíva tu tie isté motívy).

Verše

Táto básnická zbierka súvisí s pobytom Jesenského v Pešti (atmosféra mesta na neho pôsobila depresívne).

Báseň Romantika má ľúbostný charakter, vyjadruje nenaplnenú lásku k žene. Spisovateľ vyvoláva dojem a atmosféru (typický znak pre impresionizmus): „Je večer. Ticho sadá prach. Akoby hviezdy rozsypali na breh a na budínsky svah, sa nočné svetlá zajagali, noriac sa v tmavý vody val, sťa dlhé archanjelické meče.“.

Podobne je napísaná báseň V Pešti (využíva v nej prírodné úkazy, zrakové a zvukové vnemy). Vyjadruje tu pocit samoty a túžbu po domove, hoci atmosféra v Pešti je radostná. Spokojnosť nenachádza ani v citovej oblasti - jeho láska nie je naplnená. Napriek tomu dielo v porovnaní s Kraskom nevyznieva až tak tragicky. Podobne vyznieva aj ďalšia báseň - Anglická záhrada, v ktorej autor vyjadruje túžbu po domove, pretože v Pešti sa cíti veľmi osamelý. Viac si váži dedinu ako ruch veľkomesta.

V piesni Poddaní využíva realistické prvky, 4-veršové strofy a obkročný rým. Hlavným motívom je sociálny útlak a trpký život ľudu. Spisovateľ verí, že vyrastie nové nezotročené pokolenie („semä vzdoru“) a že národu sa podarí vybojovať si slobodu.

Zo zajatia

Báseň Slovenčine - básnik v nej využíva realistický tón, symboly a metonymiu (prenášanie významu slova na základe vnútornej spätosti), je písaná formou sonetu (4+4+3+3). Spája tu básnika s vlasťou, krajinou otrokov; vyjadruje nálady zajatca, chce sa dostať domov. Slovenskú reč, ktorá je pod maďarským útlakom, označuje ako „bielu otrokyňu“. Zobrazuje, ako celá vlasť čaká na pomstiteľa - bohatiera, ktorým má byť práve sám autor.

Čierne dni

Báseň K duchu Nerudovmu - Neruda bol Jesenskému blízky ako prozaik a kritik malomeštiactva, veršami dokázal povzbudiť národ. Táto báseň je dobre kompozične usporiadaná.

Na zlobu dňa II.

Koncentrák - satirická, politická a protifašistická báseň. Študent je taktiež protifašistická báseň, básnik v nej poukazuje na spiatočníctvo a silne protestuje proti vojne.

Próza: Štvorylka, Pani Rafiková ; poviedky: Slnečný kúpeľ, Večera, Medicína, Vádium, Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí. Vrcholným dielom Jesenského je román Demokrati (kritika pomerov za 1. republiky).

Štvorylka

Štvorylka = kolektívny tanec salónneho charakteru. Dej diela je pravdepodobne umiestnený do Bánoviec. Obyvatelia mesta prichádzajú na ples, kde sú aj oficieri. Dámy ich pri tanci uprednostňujú pred ostatnými mužmi, pretože sa javia ako galantnejší, hoci to len hrajú. Ostatní muži preto odídu do inej miestnosti, kde sa začnú zabávať sami. Keď sa však vyhlási poplach, oficieri musia odísť z mesta a ženám nezostáva nič iné, ako si udobriť mužov, s ktorými predtým nechceli tancovať.

Dielo je kritikou spoločnosti, v ktorej bol najdôležitejší honor a peniaze; vyznieva ako výsmech meštiackeho života. Autor vedie čitateľa k zamysleniu. Hlavným námetom je problém vydaja na základe majetku. Autor v diele zároveň podáva podrobný popis miestností. Poviedka bola neskôr sfilmovaná.

Pani Rafiková

V tomto diele využíva spisovateľ komické výrazy a slovný humor. Pani Rafiková bola prefíkaná a rafinovaná, spolu s manželom, ktorý bol podsudca, mala dcéru Milušku. Vychovávali ju ako „skleníkovú bábiku“, nemala vlastné ciele, ešte aj partnera jej hľadala matka. Raz do mesta prišiel advokát Brveník, ktorý nemal záujem o Milušku, ale o inú mladú vdovu. Pani Rafiková sa preto nad ňou začala pohoršovať. Medzitým sa však Miluška zaľúbila do učiteľa francúzskeho jazyka, s ktorým neskôr odišla z domu.

Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí

Je to poviedka so sociálnym námetom. Autor v nej rozpráva príbeh Juraja - sociálne ubitého človeka, ku ktorému prišiel exekútor a chcel mu zhabať dom aj všetky cennosti. Juraj sa však snažil exekúciu čo najviac oddialiť. Raz, keď k nemu exekútor prichádzal, prešiel ho kočom. Juraj si od neho vypýtal odškodné, za ktoré sa mu nakoniec podarilo dlh splatiť.

Demokrati

Tento román je sociálno-spoločenským obrazom spoločnosti 30. rokov republiky. Landík je autobiografickou postavou - je tlmočníkom Jesenského názorov. Ten cez neho kritizuje spoločnosť a ukazuje jej obmedzenosť, ale problémy nedokáže riešiť. Prostriedky, ktoré používa na humor, svedčia o jeho rozprávacích schopnostiach. Používa iróniu, frazeologické zvraty, nevyužíva ľudovú slovesnosť. Pôsobivo zobrazil Landíkove súkromie, ale jeho politickú kariéru nezdôvodnil.

Hlavné postavy: právnik JUDr. Landík (nesie autobiografické prvky), Hana Mišíková, mäsiar Tolkoš, okresný náčelník Brigantík (Landíkov nadriadený), bankový riaditeľ Rozvalid, právnik Petrovič a jeho dcéra Želka, statkár Dubec.

Dej sa odohráva v menšom starom mestečku (pravdepodobne to je kombinácia miest Bánovce a Martin a ich predstaviteľov). Žil tu Landík, ktorý pracoval na okresnom úrade. Spriatelil sa s mäsiarom Tolkošom a chcel s ním založiť spolok Rovnosť. Ako právnik sprevádzal slúžku Hanu, ktorá pracovala u Rozvalida. Do Hany bol síce zaľúbený Tolkoš, ale sprevádzať ju nechcel, aby neprišiel o zákazníkov. Začal však na Landíka žiarliť a posielal mu listy, v ktorých ho osočoval.

Vyvrcholením diela je situácia, v ktorej okresný náčelník predvedie k súdu Landíka na vypočúvanie. Ten mal byť na základe anonymov presunutý na podradné miesto, ale nakoniec bol preložený na výnosnejšiu pozíciu do Bratislavy. Na tomto mieste dospieva Jesenský ku kriticko-realistickému postoju, taktiež zdôrazňuje svoj postoj ateistu.

Právnik Petrovič sa snažil Landíka presvedčiť, aby si zobral jeho dcéru Želku. Landík však po čase spoznal, že Želka je povrchná; vôbec sa neľúbili. Vyšlo najavo, že Želka ho chcela len preto, aby sa s ním mohla ukazovať v spoločnosti. V tom čase Landík kandidoval vo voľbách za Agrárnu stranu. Petrovič chcel, aby bol ženích vysoko postavený, preto ho podporoval, ale po tom, čo Landík odmietol Želku, stratil Petrovičovu podporu a nakoniec ho nezvolili (Landík fungoval ako hračka v rukách Petroviča, ale nezáležalo mu na tom, či bude zvolený).

Medzitým sa Želka začala zaujímať o staršieho statkára Dubca, za ktorého sa vydala len preto, že bol bohatý; Landík zase našiel úprimnú lásku u skromnej slúžky Hany. Raz sa náhodou ukázal Dubcov príbuzenský vzťah - Hana bola jeho nemanželská dcéra. Želka sa tak stala Haninou nevlastnou matkou. Hana sa neskôr zamestnala u bankového úradníka, ktorý po čase skrachoval.

Ladislav Nádaši-Jégé (1866 Dolný Kubín - 1940 Dolný Kubín) pôvodné vystupoval pod pseudonymom Ján Grob, ale neskôr sa vrátil k pôvodnému menu, ku ktorému pridal skratku predchádzajúceho pseudonymu - Jégé.

Študoval medicínu v Prahe, neskôr pôsobil ako lekár vo svojom rodisku, kde tiež udržiaval kontakt s P. O. Hviezdoslavom. Už počas štúdii začal písať, zapojil sa aj do vysokoškolského krúžku Detvan. Posielal príspevky do Slovenských pohľadov, kde vyšla aj jeho prvá poviedka Výhody spoločenského života (kritika buržoáznej spoločnosti a jej morálky). V Slovenských pohľadoch uverejnil aj recenziu naturalistu Emila Zolu a jeho románu Peniaze, pričom toto dielo hodnotil kladne, preto začal byť považovaný za slovenského naturalistu. Kvôli neskorším útokom na svoju osobu prestal písať a opäť začal tvoriť až v 20. rokoch (preto ho zaraďujeme do medzivojnového obdobia).

Najskôr písal historické novely (Wienianowského legenda, Magister rytier Donč, Horymír, Kuruci, Svätopluk, Jaríkovský kostol), jeho najznámejším dielom je však historický román Adam Šangala.

Wienianowského legenda

Príbeh zo 17. storočia, v ktorom autor opisuje Turecké vpády na Slovensko. Vystupuje tu aj krvilačný človek - plukovník Tomajka (Jégé sa tu začína prejavovať ako naturalista; zobrazuje výjavy plné krvy, hrubých slov...)

Magister rytier Donč

Vystupuje tu aj Matúš Čák Trenčiansky, ktorý je vykreslený ako morálne zhýralý a úpadkový Maďar, ktorý nemá vzťah k Slovákom. Autor ho v diele dáva do protikladu s rytierom Dončom.

Horymír

Je to dielo z českých dejín (z obdobia Přemyslovcov); je tu opísaný príbeh o koňovi Šemíkovi, ktorý preletel z Vyšehradu ponad Vltavu až na Hradčany.

Jaríkovský kostol

Príbeh z 15. storočia odohrávajúci sa na Orave v dedine Jaríkovce, kde ľudia žili veľmi biedne. Jeden chudák (bruchomluvec) im raz poradil, že odolávať nákazám a hladu sa im bude lepšie, keď postavia v dedine kostol. Autor sa však obyvateľom vysmieva, pretože stavba kostola situáciu len zhoršila. Aj v tomto diele dokázal, že má triezvy pohľad na minulosť aj svoju súčasnosť.

Adam Šangala

Ide o príbeh o oravskom mládencovi, ktorý odišiel z domu po tom, čo mu zabili otca (od hladu musel poľovať na panskom). Na svojej ceste videl veľa bezprávia. Napríklad keď zbili chudobného človeka, Adam sa ho zastal a zbil útočníka - váženého grófa Markoča. Ten sa chcel Adamovi za každú cenu pomstiť, preto vypísal vysokú odmenu na jeho hlavu.

V tomto čase gróf Pálfy zhromažďoval vojská do boja proti Turkom. Adam sa chcel dať zverbovať, ale v pätách mal stále vojaka, ktorý vedel o incidente s Markočom. Raz sa začal rozprávať s verbunkošmi (vojakmi, ktorí mali za úlohu verbovať nových vojakov). Práve však išiel okolo bubeník, ktorý hlásil, že je na Adama vypísaná odmena. Adam od strachu zbledol, čo hneď zbadal starý vojak, ktorý mu dal podmienku - ak sa nedá zverbovať, udá ho.

Preto musel ujsť na hrad Beckov, kde sa dostal do služieb grófa Praskovského. Ten bol človekom, ktorý menil svoje presvedčenie podľa potreby (napr. v jednom čase podporoval protestantského kňaza, ale keď sa to preňho stalo nebezpečné, rýchlo svoj názor zmenil). Na hrade žil aj Praskovského syn Ondrej so svojou ženou Brigitou, ktorí však nemali dieťa a rodu tak chýbal nástupca trónu. Rodina súhlasila, aby sa Brigita zblížila s Adamom, ktorý za to našiel u Praskovského ochranu. Adam bol úspešný - po čase Brigita naozaj otehotnela. Keď však raz pomáhal slúžke prenášať kôš s bielizňou, Brigita sa ich zľakla a potratila. Za príčinu smrti dieťaťa všetci považovali Adama a chceli ho prísne potrestať.

Adam sa preto rozhodol ujsť spolu s protestantským kňazom Konôpkom, ale neustále mal v pätách Ondreja. Počas úteku Ondreja chytili Turci a začali ho mučiť. Adam s kňazom ho zachránili a priviedli ho na kaštieľ v Rovňanoch. Tam vznikol ľúbostný vzťah medzi Konôpkom a pani Klárou, Konôpka sa však dokázal premôcť a odišiel do Trnavy (čo bola jeho osudná chyba). Adam sa tiež usadil v Trnave a oženil sa s Betkou Pohankovou; ich manželstvo bolo šťastné. Betka raz prezradila kamarátke o Adamovom a Konôpkovom úteku, čo sa postupne dostalo až k arcibiskupovi. Ten naliehal na súd, aby Adama obvinili. Jeho poprave nezabránila už ani Betka, ktorá išla na súd prosiť spolu s deťmi.

Prózy s tematikou z autorovej súčasnosti: Kozinský mlyn, kratší román Alina Orságová (je to zaujímavo a pútavo písané dielo o vysokoškolákoch v Bratislave; ich životy ukazuje cez Alinu, ktorá na škole nehľadá len priateľa, ako väčšina ostatných dievčat, ale chce získať hlavne vzdelanie). Neskôr napísal aj kratšie prózy cestopisného charakteru - napr. novelu o pobyte v Taliansku Italia.

Cesta životom

Je to Jégeho najrozsiahlejší román zo súčasnosti; je obrazom jedného slovenského mesta v období maďarizácie. Autor tu ukazuje špinavosť života v meste na súkromnom živote jeho obyvateľov. Hlavnou postavou je mladý právnik Jozef Svoreň pochádzajúci z rodiny krajčíra. Otec ho chce dať vyučiť tiež za krajčíra, ale doktor Búroš mu poradí, aby ho dal radšej študovať. Búroš má spočiatku na Jozefa kladný vplyv (chce, aby stál na pozícii slovenského národa), neskôr však kandiduje a od Jozefa sa postupne odkláňa. Otec chce, aby sa Jozef dostal do miestnej smotánky, ktorú reprezentuje župan Guzy a slúžny Szöke. Ten má peknú dcéru Gabi, s ktorou Guzy udržiava ľúbostný vzťah aj napriek tomu, že je ženatý s nevládnou ženou. Guzy Jozefovi navrhne mladšiu ženu, ktorú však neskôr opustí, aby sa mohol formálne oženiť s Gabi, ktorá zostala tehotná.

V tejto časti diela autor zvýrazňuje všetky machinácie a podlosti, z ktorých je Svoreň zhnusený. Svoreň spomína aj na svoje študentské roky, počas ktorých ho dr. Búroš presviedčal, aby pokračoval v štúdiu. V tých časoch sa dostal do pomaďarčeného gymnázia v meste L., kde sa hlásil k Slovákom. Kvôli tomu si však naňho sadol profesor Köväry a Svoreň začal pomýšľať už aj na samovraždu. Pokúsil sa profesora aspoň odprosiť, že sa stane Maďarom. Vyšlo mu to, profesor mu na veľké modlikanie odpustil, ale od tej doby ho začal zanedbávať. Tak sa Svoreň dostal do školy plnej klamstiev a pretvárky a tento spôsob života sa neskôr stal aj jeho životným názorom. Nakoniec sa oženil s Gabi a v pretvárke zostal žiť celý život.

Milo Urban (1904 Rabčice - 1982 Bratislava) pochádzal z jednoduchej rodiny, vyrastal v styku s prírodou. Prešiel mnohými zamestnaniami, stal sa napr. redaktorom, pracoval aj s novinármi fašistického režimu, z čoho sa neskôr musel zodpovedať. Po vojne sa jeho diela nesmeli predávať. Označujeme ho za veľký epický talent krátkej prózy. Jeho stará mama Lochová sa stala prototypom pre Hájnikovu ženu P. O. Hviezdoslava.

Diela: román Zhasnuté svetlá, najrozsiahlejší a najdôležitejší román Živý bič (pokračovania Hmly na úsvite a V osídlach), zbierka poviedok Výkriky bez ozveny, novela Za vyšným mlynom (podľa nej bolo vytvorené libreto k národnej opere pod názvom Krútňava), Kto seje vietor (sú tu zobrazené hrôzy koncentračných táborov; Urban tu zaujal stanovisko aj k diskriminácii Židov a iným problémom), Zelená krv (autobiografické dielo; autor tu vystupuje ako lesnícky syn, je tu zobrazená aj jeho stará mama; o živote sa vyjadruje pomerne lyricky).

Za vyšným mlynom

Hlavnou postavou je Jano - mladý človek z dediny, ktorého raz nájdu na lúke mŕtveho. Všetci vedia, že bol milencom Katreny; pri vyšetrovaní sa nájde aj zbraň. Jano mal veľmi starého otca, ktorý po jeho smrti zostáva „živým svedomím“ a snaží sa vypátrať vraha. Katrena je donútená k vydaju za bohatého a sebavedomého Ondreja Zimoňa, ktorý je však alkoholikom (Katrena si ho berie len z nutnosti, nemá ho rada; ich manželstvo nie je šťastné). Keď sa jej narodí syn, príde za ňou Janov otec, ktorému sa Katrenin syn podobá na Jana. Vtedy sa Katrena prizná, že je to naozaj Janove dieťa a Ondrej povie, že on je Janovým vrahom.

Jašek Kutliak spod Bučinky

Je tu vytvorená jánošíkovská postava vysokého silného chlapa a zároveň vynikajúceho strelca, ktorý však nerád strieľal na srny, lebo mu pripomínali jeho milú Hanku (tiež bola taká plachá). Nebol rád, keď sa niekomu ubližovalo. V diele je zobrazená aj epizóda, v ktorej Jašek spomína, ako sa s Hankou vlastne zoznámil (v lese, keď bola voziť trávu; nechcela mu povedať svoje priezvisko aby ju neprezradil).

Živý bič

Toto veľké dielo slovenskej literatúry vyznieva ako ostrý protest proti vojne. Spisovateľ sa v ňom politicky neangažuje, vyjadruje len ľudský protest. Dielo bolo aj sfilmované. Má 2 časti: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Dej sa odohráva v oravskej dedine Ráztoky, ktorá bola „Pánu Bohu za chrbtom“. Autor tu podáva expresívny opis pomerov; v celom diele sa stretávame so symbolom stratených rúk (symbol vojny - vojna pripravila dedinu o ruky, ktoré v nej pracovali). Autor využíva veľkú obrazotvornosť jazyka, čo je základom lyrizovanej prózy.

Ráztočania dlho nevedeli, čo je to vojna; zistili to až vtedy, keď na nich doľahla. Obyvatelia dediny sa o nej dozvedeli od Ondreja Koreňa, ktorého ako prvá stretla stará vdova Jelčíčka. Trpí tým, že jej syna Štefana odviedli na vojnu. Ten mal na fronte problémy - najskôr sa neznášal s veliteľom Rónom, ktorého neskôr aj zabil. V Ráztokách stále ubúdalo mužov; ženy za nich museli pracovať aj na poliach. Na fronte bol aj Adam Hlavaj, ktorého doma čakala žena Eva. Mala ho veľmi rada a snažila sa dostať ho späť (vyreklamovať). Preto išla za úradníkom Okolickým, ktorý ju však zneužil (bol typom povýšeneckého šľachtica, ktorý si voči chudobným ľuďom dovoľoval čokoľvek). Po čase otehotnela, ale Okolický nesplnil sľub o návrate jej muža z frontu, zostala tak odkázaná sama na celé gazdovstvo. Eva v diele vystupuje ako trpiaca matka, jej život sa skončil tragicky - zahynula v splave.

Vojna protirečila Adamovým ideálom a predstavám o živote, preto dezertoval z armády a dostal sa tak do veľmi nebezpečnej situácie. Na nejaký čas sa ocitol aj vo voľnej prírode, pri opise ktorej autor využil naturalistické prvky, pekné opisy prírody, metafory, personifikácie, atď. Pri úteku pomáhal Adamovi aj dedinský sluha Kúrňava, ktorý vedel o tom, čo sa stalo medzi Evou a Okolickým. Keď to Adamovi prezradil, rozmýšľal, že sa Okolickému pomstí. Ale keďže Milo Urban neuznával pomstu, Adam sa v jeho diele radšej rozhodol pre rozhovor zoči-voči. Okolického raz ranila mŕtvica, ale zotavil sa.

V diele je využitý aj secesný prvok - pod vedením dekana Mrvu išli všetci dedinčania na kalváriu, kde sa modlili; potom odstránili zvon „Ondrej“ (vojnový) a nahradili ho umieračikom. Tento výjav ukázal spontánny prejav vôle ľudu, ktorý vojnu nenávidel a chcel si vymodliť pokoj. Autor najskôr opisoval kostol ako hus - neviniatko, neskôr ako výkričník („vôľu Božiu nič nezmení“). Ľudia postupne prechádzali od modlenia k výkrikom až prejavom nenávisti voči vojne. Urban prichádza na to, že tento spôsob riešenia nie je vhodný a pre dedinčanov chce nájsť inú cestu ako modlenie. Ľudia sa teda začali búriť, na čo chcel zareagovať Okolický ich postrieľaním. Prvá svetová vojna sa tak v tejto dedine zmenila na občiansku. Za celú príčinu biedy považovali ľudia práve Okolického, preto ho raz uviazali na dosku a pomaly ho utopili.

„A to bol smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu.“

Hmly na úsvite

Pokračovanie románu Živý bič, v ktorom autor zobrazuje Ráztoky po vojne. Adam Hlavaj tu prejavuje životný protest a stáva sa dedinským richtárom. Ľudia si ho veľmi vážili; pred voľbami si ho chceli získať viaceré strany. Dávali mu peniaze, ktoré chcel použiť na zveľadenie obce, ale nakoniec ich dedinčania aj tak všetky prepili. Ráztoky sa postupne zmenšovali, lebo ľudia odchádzali žiť do miest.

V osídlach

Je to posledná časť trilógie odohrávajúca sa v polovici 30. rokov. Hlavnou postavou je mladý Adam Hlavaj, ktorý študuje na vysokej škole v Bratislave. Má správne morálne zásady, ktoré si priniesol z dediny.

Zhasnuté svetlá

Tento politický román hovorí o zložitej situácii súvisiacej s pomermi na Slovensku, ktoré vyústili až do vzniku Slovenského štátu (k tomu prispel aj sám autor). Opäť je tu hlavnou postavou Adam Hlavaj (autobiografická postava), Tiso vystupuje pod menom Beňo.

Jozef Cíger Hronský (1896 Zvolen - 1962 Argentína) bol spisovateľom plným rozporov. Najskôr bol učiteľom v Kremnici, neskôr odišiel do Martina, kde pôsobil ako správca Matice slovenskej. Mal dobré organizačné schopnosti, založil aj detský časopis Slniečko (ilustroval ho akademický maliar Jaroslav Vodrážka). Ku koncu vojny bol obžalovaný zo spolupráce s predstaviteľmi Slovenského štátu, preto emigroval. Žil okrem iného aj v Taliansku, kde absolvoval vysokú školu výtvarných umení.

Je predchodcom lyrizovanej prózy naturizmu (poetizácia v oblasti štylizácie). Začínal ako autor krátkych próz, v ktorých sa prejavil ako skvelý rozprávač. Vyberal si hlavne námety z dedinského prostredia, za čo bol často kritizovaný, preto sa začal orientovať na príbehy z miest. Písal knihy pre deti, napr. Budkáčik a Dubkáčik, Smelý zajko a Smelý zajko v Afrike. Založil aj časopisy pre dospelých Matičné čítanie a Slovensko (obrázkový časopis, ktorým propagoval slovenskú kultúru aj v zahraničí).

Poviedky: Tomčíkovci, Sedem sŕdc, Medové srdce, Podpolianske rozprávky; rozsiahlejšie diela: Chlieb a Jozef Mak; romány: Proroctvo doktora Stankovského, Pisár Gráč (silný protivojnový román odohrávajúci sa po 1. svetovej vojne; pisár prejavuje nedôveru k celému svetu), Andreas Búr Majster (Andreas bol kňazom na Bojnickom zámku, neskôr odišiel do Ráztočna, ale dedinčania ho neprijali a po čase ho zabili; táto postava je plná tragiky).

Chlieb

Celým dielom sa prelína „boj o chlieb“. Hlavnou postavou je jednoduchý človek - Metodej Chlebko, ktorý žil na strednom Slovensku v období hospodárskej krízy. Bol nemanželským dieťaťom, nemal žiadne peniaze; starala sa oňho tetka, ktorá chcela, aby si zobral jej dcéru. Raz sa dozvedel, že sa stáva dedičom majetku. Postavy v tomto diele (ale aj v Hronského tvorbe všeobecne) sú späté s pôdou a so slovenskou zemou; svoje diela lyrizuje (vyznievajú staticky - majú málo deja, ale veľa úvah o živote, smrti, láske...); väčšinou v nich nenachádza východisko z krízy.

Jozef Mak

Je to najcharakteristickejšie dielo Hronského. Hodnota jeho tvorby spočíva hlavne v úvahách o živote, smrti a láske a v opisoch slovenskej prírody, s ktorou je jednoduchý človek bytostne spätý. Preráža tu tzv. fatalizmus, čiže osudovosť (napr. Jozef Mak prijíma svoj osud ako niečo normálne a bežné bez toho, aby bojoval). Prímenie Jozefa Maka je „človek milión“ (to znamená, že je len jedným z milióna iných ľudí, z ktorých hocikto môže prežiť podobný osud - strpieť a mnohokrát sa povzniesť z tragédie a ísť ďalšou cestou, aj keď je osud trpký). Dej diela je jednoduchý, prináša viaceré podnety na zamyslenie. Ďalšími postavami sú Jano, Maruša a Jula.

Jozef Mak bol nemanželským synom, po skončení vojenskej služby zistil, že ho brat Jano o všetko pripravil, ešte aj za manželku si vzal jeho milú Marušu. Jozef s ňou tajne začal obnovovať vzťah; obaja však cítili podiel viny na takomto živote. Jozef vedel, že si musí život usporiadať inak, preto sa rozhodol, že sa ožení s Julou Petriskovou (nechcel získať majetok, ale dobrú gazdinú, ktorá sa by sa oňho dokázala postarať). Prišiel na pytačky, kde Jula funguje ako hlavný aktér rozhovoru. Jozef ju chcel rozhovorom získať - ona po chvíli naznačila, že súhlasí. Neskôr si ju zobral, ale nie z lásky; skôr si ju vážil ako čestnú a pracovitú ženu. Naďalej však ľúbil temperamentnú Marušu, ktorá nemala zábrany pokračovať vo vzťahu, aj keď bola tiež vydatá.

Vzťah medzi Marušou a Jozefom sa vyvíjal ďalej, ale po čase Maruša ako epileptička taký život neuniesla a spáchala samovraždu. Čestná a tichá Jula naopak potrebovala lásku, ale dlho sa trápila, kvôli čomu neskôr aj zomrela. V závere autor využíva prírodný symbol - inovať, ktorá má vystihnúť atmosféru smrti („Na Julinu tvár padla inovať.“ - zomrela); je tu často využitý aj vnútorný monológ aj dialóg Jozefa Maka. Keď na pohrebe prišiel rad „plačiek“, ktoré spievali žalmy, Jozef Mak viedol fiktívny rozhovor s Julou. V tomto momente sa mu prihovoril aj autor: „Život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy.“

Autor v diele využíva lyrizovanú prózu, opisy prírody a personifikácie. Podľa neho je dielo expresívne zafarbeným sociálnym románom, v ktorom sú zobrazené problémy humanizmu. Ideou románu je humanizmus ľudského utrpenia (Jozef Mak je nositeľom utrpenia, ale aj jeho hrdinom). Jozef v diele takmer nehovorí, ale často mu „prichádza na pomoc“ autor, ktorý v texte odpovedá na jeho repliky. Autor využíva aj glorifikáciu (oslavu - hlavne oslavu práce).