Slovens. dráma po r. 1945 (Bukovčan, Karvaš, Lasica + Satinský, Štepka)

Slovens. dráma po r. 1945 (Bukovčan, Karvaš, Lasica + Satinský, Štepka)

Peter Karvaš vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského; pracoval ako šéfredaktor Kultúrneho života. Nesúhlasil s príchodom vojsk v roku 1968, preto dostal o dva roky neskôr zákaz publikovať. Na začiatku svojej kariéry písal prózu, no preslávil sa hlavne ako dramatik. Napísal napr. existenciálnu drámu Polnočná omša a v 2. polovici 60. rokov drámu Veľká parochňa (alegorický obraz súčasnosti).

Vojnové udalosti zobrazil v dielach Súkromná oslava (zmasakrovanie obyvateľov dediny Iliaš pri Banskej Bystrici, pričom vrahovia zostali nepotrestaní a niektorí žijú dodnes) a Nultá hodina (partizáni majú oslobodiť politických väzňov, ale stoja pred problémom, či majú oslobodiť všetkých väzňov, alebo len tých piatich politických). Dielo Zadný vchod je satirou na súčasné pomery; autor v ňom zobrazil pokryteckú morálku ľudí (vysoko postavení muži chodia do nevestincov zadným vchodom, aby ich nikto nevidel).

Polnočná omša

Autor tu podáva obraz jednej slovenskej rodiny v povstaní. Postavy: Vilma a Valentín Kubišovci, ich syn Marián (veliteľ gardy), dcéra Angela s manželom Paľom (živnostník, arizátor), najmladší syn Ďurko (študent, partizán) a major Brecher. V meste sú Nemci, ktorí spolu s partizánmi strieľajú zajatcov; niekoľkým z nich sa však podarí ujsť. Je medzi nimi aj Ďurko, ktorý je ranený.

Keď príde domov, rodina ho ukryje na povale, hoci to môže byť nebezpečné – napriek tomu, že sú Vianoce, Nemci prehľadávajú mesto. Navyše, veliteľ nemeckých vojsk sa ubytuje práve u Kubišovcov. Na Štedrý večer spolu večerajú a spievajú koledy, zatiaľ čo lekár na povale ošetruje Ďurka – Kubišovci sú preto nervózni a ich správanie je podozrivé. Keď sa veliteľ začne vypytovať na syna, prichádza hliadka prehľadávajúca domy a on ich pošle preč. Potom odchádzajú na polnočnú omšu, pred ktorou kňaz vyhlási, že sa bude konať, až keď sa nájdu všetci utečenci. V tomto čase nájdu Ďurka a odvedú ho na nemecké veliteľstvo. Keď neskôr privedú celú rodinu, nikto z nich sa k Ďurkovi neprizná.

Veľká parochňa

Ide o grotesku s viditeľným vplyvom absurdnej drámy. Autor v nej kritizuje rozdeľovanie ľudí podľa akýchkoľvek kritérií, rasizmus, neznášanlivosť, krutosť a tyraniu mocných, ale aj zbabelosť a manipulovateľnosť más. Hlavnou postavou je Generál – cudzinec, ktorý absolútne vládne v cudzom štáte, manipuluje masy a vždy im predhodí nejakého nepriateľa, vďaka čomu sú ľahšie ovládateľní. Zastupuje záujmy vlastného štátu, ktoré sú podľa neho dôležitejšie, ako záujmy miestnych obyvateľov. V podriadenej pozícii sú dokonca aj premiér s ministrom.

Jedného dňa začne v štáte platiť nariadenie o holohlavých (internujú ich, po deviatej večer nesmú vychádzať na ulicu, atď.). Divadelný vlásenkár pozná liek proti plešivosti (Vlasolín), ktorý sa čoskoro rozšíri medzi ľudí a všetci ho začnú používať aj napriek tomu, že nepoznajú jeho účinky. Generál po použití Vlasolínu úplne oplešivie, preto začne nosiť parochňu.

Keď sa k nemu dostane vlásenkár, prezradí pravdu o Vlasolíne (vraj do troch týždňov všetci oplešivejú), za čo ho postavia pred súd. Obvinia ho z pokusu o atentát na Generála a z prípravy sprisahania. Všetci svedčia proti nemu; zastane sa ho len prostitútka, ktorú zavreli kvôli tomu, že spala s holohlavým. Vlásenkár však na súde povie pravdu – vie, že všetci sú už dávno plešatí a používajú parochne (ktoré tiež vyrábal). Dôsledkom sú nepokoje; holohlaví zvrhnú vládu a keď zistia, že vlásenkár má vlasy, odsúdia ho na smrť.

V epilógu sa odohráva rovnaká scéna ako na začiatku – Generál sa zlostí, pretože nevie, čo si ľudia skutočne myslia. Nechá si zavolať vynálezcu prístroja na čítanie myšlienok, ale vzápätí ho dá zavrieť (nechce, aby ľudia mysleli, pretože bez myšlienok je všade blažené ticho).

Ivan Bukovčan vyštudoval právo; pracoval ako publicista, scenárista a dramatik. V jeho tvorbe môžeme nájsť rôzne postupy: socialistický realizmus (Surovô drevo), existencializmus (Kým kohút nezaspieva), absurdnú drámu (Pštrosí večierok) a sci-fi hru (Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom).

Ďalšie hry: Diablova nevesta, Hľadanie v oblakoch, Zažeň vlka, Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, Takmer božský omyl, Prvý deň karnevalu a Sneh nad limbou. Scenáre k filmom: Rodná zem, Diablova nevesta, Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina.

Pštrosí večierok

Je tu zobrazené stretnutie maturantov oktávy po 25 rokoch (1941 – 1966). Najskôr navštívia cintorín, potom sa stretnú na chate. Tam spomínajú na ich študentské mená, na vtedajší, ale aj súčasný život a na svoje vyčíňanie (napr. keď dupotali pod lavicami, profesor chodiaci po triede sa k nim po chvíli pridal, čo ich prekvapilo).

Hovoria aj o triednom profesorovi Mrázikovi, ktorého prezývali Sumec. Je zobrazený ako humanista, kantor starého typu, formát a kapacita; bol proti vojne. Spomínajú, ako za nich trpel a vždy sa ich zastal – napr. keď jeden zo žiakov ukázal v tuneli Nemcom holý zadok, profesor odišiel do väzenia, kde bol od povstania až do konca vojny. Po vojne ho zase zavreli Slováci, pretože si s talianskym profesorom vymieňal listy, v ktorých boli preklady antických diel, čo oni považovali za špionáž a plánovanie úteku do Talianska.

Bývalí študenti ho však na stretávku nepozvali, pretože nepoznali jeho adresu. Niektorí vedeli iba to, že istý čas po prepustení z väzenia robil skladníka a neskôr v svadobnej kancelárii štylizoval oznámenia a robil štatistiky. Navzájom sa na stretávke obviňujú, že preňho nič neurobili – napr. keď jedného žiaka (futbalistu) poprosil, aby mu zobral balík s prácou o Senecovi do zahraničia, cestou ho zo strachu spálil. Niektorí žiaci zvaľujú vinu na druhých, iní naopak zaujmú indiferentný postoj. Potom sa dozvedia, že učiteľ bol nedávno u chatára, kde celý týždeň pil a nakoniec si podrezal žily. Preto je teraz v nemocnici, ale neželá si žiadne návštevy.

Nato dej prechádza do súčasnosti – fotograf Marek rozpráva o svojom učiteľovi, ktorý je teraz znova vo väzení kvôli pokusu o nelegálny prechod hraníc a opäť píše knihu o Senecovi („Zdrôtovali sme si republiku, tak na zdravie, drotári moji!“). Žiaci mu chcú pomôcť; niektorí zase nabádajú k opatrnosti. Jedným z takých je napr. funkcionár Šerif, ktorý pred tromi rokmi žiadal profesora o pas a odporučil, aby sa na neho spýtali žiakov. Keď sa však opýtali Filipa, povedal, že profesor by sa už asi zo zahraničia nevrátil (Šerif jeho stanovisko schvaľuje). Autor tak kritizoval „pštrosiu republiku“ – každý akoby strčí hlavu do piesku a nikoho sa nič netýka.

Kým kohút nezaspieva

Je to existenciálna dráma z obdobia potlačenia SNP (november 1944); jej názov je parafrázou na Petrovu zradu. Má 2 dejstvá; celý dej sa odohráva na jednom mieste (v pivnici domu po deportovanej židovskej rodine) a len počas niekoľkých hodín. Vystupuje tu 10 postáv, ktoré nedodržali stanné právo (zákaz vychádzania po určitej hodine), kvôli čomu ich Nemci chytili a zavreli do pivnice. Toto však nebol pravý dôvod ich zajatia – v skutočnosti Nemci potrebovali zastreliť 10 Slovákov za vraždu jedného ich vojaka (tak to nariadil veliteľ Von Lucas).

1. dejstvo:

V pivnici je starý pán Terezčák (chytili ho pri hrobe svojho syna), ku ktorému neskôr privádzajú dvoch zaľúbencov – študenta Ondreja a gymnazistku Fanku. K nim sa ešte postupne pridajú ďalší ľudia – babica Babjaková (tvrdí, že v tom čase bola pri pôrode, hoci išlo o interrupciu), zverolekár Šustek (po návšteve brata zmeškal vlak), neznámy mladý muž prezývaný Tulák (utiekol z transportu), holič Samko Uhrík (známy v celom meste), pani lekárniková (pyšná malomeštiačka), učiteľ Tomko (láskavý človek, všetkých týchto ľudí učil; tuší, čo ich čaká a snaží sa aspoň zmierniť konflikty). a nakoniec aj prostitútka Marika – prostoreká, jednoduchá a dobrá žena.

O vražde nemeckého vojaka strážiaceho veliteľov dom sa všetci dozvedia až od Mariky. Hneď nato chce každý dokázať, že je nevinný. Vtom však do pivnice vojde pán Fischl, ktorý potvrdzuje, že sú rukojemníkmi, ale ak sa do rána nájde vinník, prepustia ich. Všetci okrem Tuláka prosia Fischla, aby sa za nich prihovoril. V tejto hraničnej situácii, keď im hrozí smrť, reagujú rôzne (krik, plač, zúrivosť, ticho, modlitba...).

1. dejstvo:

Odohráva sa asi hodinu po polnoci; medzi ľuďmi v pivnici nastáva nervozita. Tulák si odkrojí z chleba, ktorý im poslal Fischl, ale keď Uhrík uvidí, že Tulák má nôž, začne z vraždy obviňovať práve jeho. Opäť prichádza Fischl, tentoraz nesie správu, že nemecký vojak bol v službe opitý, kvôli čomu major zmiernil podmienky – stačí, keď spomedzi seba vyberú jedného. Uhrík sa hneď pokúsi udať Tuláka, no Fischl ho sklame – nôž vraj zostal zabodnutý v tele mŕtveho.

Všetci si vyžiadajú hodinu na rozmyslenie, počas ktorej sa navzájom obviňujú a prejavujú najhoršie ľudské vlastnosti, každý uvádza dôvody, prečo má zostať žiť práve on. Niektorí si však aj teraz zachovajú ľudskú tvár – napr. Ondrej sa chce obetovať za Fanku; učiteľ pochopí, o čo ide: „Zrádzame jeden druhého. Sami seba...“ Ľudia strácajú človečenskú podobu (podobenstvo s Petrom a Ježišom – Peter trikrát zaprel Ježiša – oni v sebe zase zapierajú ľudskosť). Tulák hovorí: „Človek nikdy nemá veľa možností, no vždy má aspoň jednu. Ostať človekom.“ Je za to, aby nevybrali nikoho – nemeckého veliteľa vraj nemusia poslúchať. Toto Uhrík berie ako provokáciu a podreže Tulákovi hrdlo. Vtedy je už ráno (počujú, ako kikiríka kohút) a Terezčák hovorí Uhríkovi: „Prvej, než kohút zaspieval, si zaprel... Zaprel si v sebe človeka.“

Keď príde Fischl s kľúčmi, oznámi, že major chce, aby už niekto z pivnice vyšiel. Nebude vraj žiadny súd – ten človek bude len utekať a Nemci ho zastrelia v behu. Všetci pozrú na Uhríka. Terezčák mu chce podať kľúče, ale učiteľ ho zastaví (aby Terezčák nemal na svedomí Uhríkovu smrť). Uhrík si však kľúče vezme aj sám, vyjde z pivnice a ostatní začujú už len dávku zo samopalu.

Hra je zameraná na odhalenie ľudskej psychiky a motívov konania. Autor dokazuje, že v hraničnej situácii človek ukáže svoju pravú tvár, zabudne na ľudskosť a ohľady, je sebecký a snaží sa zachrániť za každú cenu.

Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom

Táto hra je napísaná pod vplyvom sci-fi; je založená na satirickom zveličovaní. Hlavnou postavou je dvojnásobný vrah Luigi Lombardi, ktorý je odsúdený na smrť na elektrickom kresle. Jeho advokát sa preňho pokúša získať čas a pre seba slávu – ponúkne nemocnici Luigiho srdce na transplantáciu (preto nemôže zomrieť na elektrickom kresle, ale musia ho popraviť tupým mečom).

O Luigiho srdce má záujem armáda (na experimenty – koľko jeho srdce vydrží), Doňa Dolores (chce ho pre starnúceho manžela, ponúka zaň svoju dcéru), Jesabel (Luigiho žena, srdce chce pre svojho milenca). Všetci títo sa menia na ľudské hyeny; nakoniec Luigiho zabijú a srdce tak nedostane nikto z nich. Autor v tomto diele vygradoval negatívne vlastnosti človeka až do absurdity.

Autorské divadlá

Znaky autorských divadiel: vlastné texty, improvizácia, účinkovanie hercov aj nehercov, využívanie hudby, piesní a prvkov absurdného divadla. Uplatňujú hlavne malé javiskové formy – kabarety, pásma, scénky, skeče (krátke dramatické výstupy so satirickým obsahom).

Radošinské naivné divadlo bolo založené v roku 1963 v Radošine (pri Trnave) ako ochotnícke divadlo. Ústrednou postavou bol od začiatku Stanislav Štepka (zakladateľ, autor a herec). Prístup k realite je naivný (hry sú akoby neprofesionálne), autor vedome udržiava dojem ochotníckeho divadla. V divadle účinkujú aj neherci (napr. Katarína Kolníková).

Štepka v hrách paroduje slovenskú literatúru, ľudovú slovesnosť, populárne šlágre, reklamné slogany a politické heslá; využíva aj niektoré postupy absurdnej hry (hromadenie slov, skupiny slov na základe asociácii). Hry parodujú náš reálny život (politický, ekonomický) a ľudské vlastnosti dnešného človeka.

Hry: Jááánošííík (podtitul – Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu), Človečina, Pavilón B, Alžbeta Hrozná alebo Krw Story, Lás-ka-nie (podtitul – Druhá správa o človečine), Čierna ovca, Kino Pokrok, Slovenské tango, Ženské oddelenie a Hostinec Grand.

Jááánošííík

Je to jedna z najúspešnejších hier tohto divadla. Parodicky spracúva jánošíkovskú tematiku; dramatický text dopĺňajú komentáre; je využitá hudba, piesne, netypické kostýmy a scéna.

V úvodnej scéne sú na javisku dve postavy oblečené v pyžamových kabátikoch: Herec a Vedúci (ktorý sa chystá opustiť divadlo). V dedine Ťarchavá sa matke Dagmar Jánošíkovej, rodenej Trautenbergovej, narodí syn Juraj. Otcom je Jonathan Jánošík (vlastným menom Wiesmann), ktorý už má s Dagmar staršiu dcéru Helenu. Po tom, ako prichádzajú drábi, musí ísť matka s dcérou do kaštieľa, pretože si ich dal zavolať veľkomožný pán Révay, kandidát milostných vied.

Helena píše bratovi Jurkovi trojrohý lístoček o tom, aký majú ťažký život. Keď otec umrie a pochovajú ho, prichádza Jurko. Odmieta byť hrdinom a nechce sa dostať do čítaniek; túži iba žiť s Aničkou. Preto sa rozhodne, že odíde. Spolu s Uhorčíkom lúpia, raz prepadnú aj urodzenú matku s dcérou. Posledná scéna (Koniec legendy) – po Jánošíka (Herca) a Uhorčíka (Vedúceho) si príde ošetrovateľ z psychiatrie; opäť dostanú nemocničné kabátiky.

Divadlo Lasicu a Satinského je intelektuálne autorské divadlo, ktorého počiatky siahajú do roku 1959, kedy sa odohralo ich prvé spoločné verejné vystúpenie. V roku 1961 v divadle vystupoval ešte aj Miroslav Horníček. V rokoch 1968-70 pôsobili v Divadle na Korze; v rokoch 1971-72 museli pôsobiť v Prahe, pretože na Slovensku mali účinkovanie zakázané. Od roku 1978 sú členmi Činohry Novej scény; od roku 1992 je Lasica umeleckým šéfom Štúdia S.

Texty si písali sami; sú asociatívne a využívajú slovné hračky; humor je založený na improvizácii a parodovaní. Majú formu dialógu, je v nich využitý spisovný jazyk a cudzie slová, menej nárečie. Texty sú doplnené hudbou a piesňami (ich texty písal hlavne Tomáš Janovic).

Ich prvou hrou je dramatický dialóg Soirée (1968). Ďalšie hry: Deň radosti, Nečakanie na Godota a Náš priateľ René. Kabarety: Nikto nie je za dverami a Ktosi je za dverami.

Soirée

V knižnej verzii má 3 časti: 1. časť, 2. časť a Hamlet; na CD má 4 časti: Pretvárka, Životopisy, Piková dáma a Hamlet. Cieľom je analýza ľudského vnútra a jeho vzťahov, ale aj satira na politickú situáciu v čase socializmu.