Existencializmus

Existencializmus

• Vznikol v roku 1945
• Filozofický a umelecký smer
• formoval sa v západných kultúrach
• Výrazne sa rozšíril po 2. svetovej vojne zásluhou francúzskych filozofov a spisovateľov
• Názov je odvodený z lat. slova existentia – bytie, existovanie

Klúčové slová: bytie jednotlivca, skupina a spoločnosť, človek v hraničnej situácii

Znaky:

• vyjadruje sa k základným otázkam bytia a existencie človeka
• zdôrazňuje osobnú slobodu a osobnú vôľu jednotlivca
• odmieta spoločenské konvencie a podriaďovanie sa im
• spoločnosť považuje za neprijateľnú
• odmieta fakt, že spoločnosť sa usiluje vnucovať osobnostiam (človeku) morálku, náboženstvo, zvyky,...
• odmieta, že spoločnosť ničí v ľuďoch osobnosť
• hrdina žije neustále spocitom nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje
• hrdina má pocity absurdnosti a nezmyselnosti života
• ocitá sa v hraničných životných situáciách, kedy prežíva stavy beznádeje, zúfalstva a hnusu
• v uvedených situáciách sa odhaľuje podstata človeka = dôležitosť voľby

Antoine de Saint-Exupéry

• narodil sa v roku 1900 v Lyone
• študoval architektúru na vysokej škole v Paríži
• v 1921 začal pôsobiť ako rádový vojak neskôr ako pilot
• zúčastnil sa občianskej vojny v španielsku
• jeho práca pilota ho inšpirovala pri písaní
• počas 2. Svetovej vojny bol už uznávaný spisovateľ, avšak na naše územie sa jeho diela dostali až po roku 1945
• zahynul prei leteckom neštastí – jeho lietadlo zostrelila nemecká stíhačka pri brehoch Korziky 31.júla 1944

Diela: Letec, Pošta na juh, Nočný let, Zem ľudí, Malý princ, Citadela ...

Malý princ

• filozofická rozprávka, písaná retrospektívou
• autor si knihu sám ilustroval
• idea: snaha o nadvädzovanie pút a vzťahov medzi ľudmi („Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očami neviditeľné.“)
• znaky: priateľstvo, spolupatričnosť, láska
• protiklad racionalizmu a materializmu („Samotný rozum bez srdca nemá cenu“)
• kompozícia :
  • Epická úroveň
  • Filozofická úroveň – intelektuálnosť, sponntánosť a cit

Dej:

Autor spomína na dobu, kedy ho postihla na saharskej púšti porucha motora. Keďže oprava bola preňho otázkou života a smrti a bol sám, pokúšal sa lietadlo opraviť. Vtedy sa stretá s Malým princom, ktorý mu napriek nebezpečenstvu hroziacemu na púšti, rozpráva o svojej planétke, ruži, o svojej ceste za priateľstvom, tiež o zvláštnych ľuďoch, ktorých stretáva na iných planétach. Žiadneho z nich však nechápe, a preto hľadá ďalej. Zemepisec mu poradil, aby navštívil Zem, pretože je to zaujímavá planéta a princ tak urobil. Tu sa okrem Exupéryho stretáva aj s líškou a hadom. Líška ho naučí, čo je to priateľstvo a zodpovednosť. Princ pochopí, že jeho ruža ho potrebuje, je na ňom závislá a chce sa k nej vrátiť. Jediný, kto mu to môže umožniť, je had a to tým, že ho usmrtí. Spisovateľ sa najskôr snaží Malého princa odhovoriť od jeho rozhodnutia umrieť. Malý princ mu však vysvetľuje, že je zodpovedný za svoju ružu a že kvôli nej sa musí vrátiť. Hoci má zo smrti strach, predsa sa rozhodne podstúpiť ju. Pre autora bol Malý princ výnimočný svojou jednoduchosťou, úprimnosťou a schopnosťou nájsť hlbší zmysel aj v zdanlivo jednoduchých veciach. Princ pred svojou smrťou dáva spisovateľovi dar – „Ľudia majú svoje hviezdy, ale ony neznamenajú pre všetkých to isté... Keď budeš v noci hľadieť na nebo, bude sa ti zdať, akoby sa všetky hviezdy smiali, pretože ja sa budem na jednej z nich smiať. Ty budeš mať hviezdy, ktoré sa vedia smiať. A keď sa utešíš (človek sa vždy uteší), budeš rád, že si ma poznal. Budeš navždy mojím priateľom. Budeš mať chuť smiať sa spolu so mnou.“

Franz Kafka

• Narodil sa do nemeckej rodiny v roku 1883 v Prahe, celé detstvo prežil v pražskom židovskom gete
• Veľký vplyv mal naňho otec, ktorý bol despotický a neprestajne ho ponižoval a psychicky týral, z toho vznikali jeho pocity vinny a menejcennosti
• Bol veľmi sensibilný a sústredoval sa na svoj vlastný vnútorný svet
• Študoval právo
• Nikdy sa neoženil a do sklonku svojho života žil u svojej sestry. Zomrel ako 40 ročný na tuberkulózu.

Znaky prózy:

• kompozičná voľnosť (zmes štýlov)
• viacvýznamovosť
• strohosť
• zmysel pre konktrétny detail

Diela: romány – Proces, Zámok, Amerika

poviedky – Premena, V tretaneckej kolónii, Vidiecky lekár, Umelec v hladovaní

Proces

• Nedokončený román
• Absurdita
• Prináša víziu spoločnoti, v ktorej je možný proces voči nevinnému a nik neprotestuje a slepo sa podriaduje. Všetky zložky inštitúcii sú neosobné, neprehľadné a berú človeka ako vec.
• Celý obsah diela zastiera hmlovina metafory, symbolu. Izby, miestnosti sú plné špiny (dom, v ktorom sa koná vyšetrovanie, maliarova izba) ľudia sú často chorí, mrzáci (hrbaté dievčatko, zrastené prsty Leni).
• Dejová línia je slabá, bez epizód, ktoré by nemali súvis s procesom. Spojovacím prvkom v diele je hlavná postava Jozef K. cez jeho pozorovania, myšlienky, stretnutia sa oboznamujeme s realitou.
• Deň je rámcovaný dňom tridsiatych narodenín, keď ho obvinia (na začiatku prvej kapitoly a predvečerom tridsiatych prvých narodenín, keď po neho prídu.
• Veľmi silným umeleckým prostriedkom Kafku je kontrast. Na jednej strane je absurdná situácia a na druhej strane pokojní správanie a rozhovor postáv; na jednej strane závažná, takmer životu nebezpečná chvíľa, na druhej strane banálne reči a činy, detailné opisovanie predmetov.
• Veľmi časté sú dlhé monológy postáv, autor takisto využíva silnú grotesknosť a zveličovanie.

Dej:

Jozef K. – mladý, slobodný prokurista v banke. Žije sám v meste. Býva u pani Grubachovej v podnájme. V práci si ho cenia, dostane z času na čas pozvanie stolovať so šéfom.

Po obžalobe sa síce bráni, ale prijíma obžalobu, akoby tá čudesná inštitúcia mala právo obžalobu vzniesť. Najprv sa snaží vzdorovať sám, pretože okolo neho niet človeka, s ktorým by žil alebo ktorý by mu pomáhal. Neskôr ho strýko zoznámi s advokátom, ale to nevedie k ničomu. Je vlastne veľmi aktívny, navštevuje zriadencov, prezerá si miestnosti, hľadá kontakty s osobami, ktoré by potajomky mohli ovplyvniť sudcov, ale točí sa v kruhu bez východiska, lebo existencii obžaloby uveril, hoci je presvedčený o svojej nevine.

Nikomu neublížil, nič neukradol, len žil taký, akým bol. Správaním je reprezentantom svojej spoločenskej vrstvy, je uhladený, slušný, kultivovane sa vyjadruje.

Má plnú hlavu procesu, s postupujúcim časom sa čoraz viac zamotáva do neprehľadných štruktúr súdu, znásobuje to jeho úzkosť a osamotenie, narazí na neznámych ľudí, ktorí už o procese proti nemu vedia. Zmieta sa v sieti, a hoci je v diele veľa schodov, brán dverí a niektoré izby majú aj po dva vchody, on sa nedostane k dverám Zákona (pri náhodnej návšteve v chráme sa K. stretáva s kňazom, ktorý mu rozpráva podobenstvo o človeku, čo celý život čakal pred dverami zákona bez toho, aby doň vstúpil). Naopak, dverami jeho bytu vojdú kati.

V jedno ráno Jozefovi K. domáca pani Grubachová nepriniesla raňajky. Namiesto nej vstúpi do izby úplne neznámy muž, a oznámi mu, že je zatknutý. Zatiaľ je ponechaný na slobode a len občas je predvolávaný k podivnému vyšetrovaniu, ktoré sa koná na zaprášenej povaly odľahlého činžiaka, kde panuje veľký neporiadok. Spočiatku považuje obžalobu za nezmyselnú, cíti sa nevinný a snaží sa zľahčovať svoj prípad; neskôr sa pokúša súdne konanie ovplyvniť prostredníctvom advokáta rôznych ľudí, ktorí majú styky so súdom. Stále sa dozvedá to isté – súd je vždy presvedčený o vine obžalovaného a žiada priznanie. K. nikdy neuvidí svojich sudcov ani nepočuje rozsudok – v predvečer 31. narodenín ho dvaja muži odvádzajú z bytu a v opustenom lome na periférii ho ranou nožom do srdca popravia.

Jean – Paul Sartre

• francúz, narodil sa v roku 1905 v Paríži
• filozof, publicista, prozaik a dramatik – hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná
• Svoje názory zhrnul do myšlienky : „bytie predchádza podstatu“ . To znamená, že ľudia prichádzajú na svet bez určenia, bez pevne danej podstaty. Neexistuje nijaký Boží plán sveta, nijaké večné hodnoty, ktorými by sa ľudia mali riadiť.
• „ Existujem, lebo myslím.“
• v roku 1964 získal Nobelovu cenu za literatúru – z politických dôvodov ju odmietol
• jeho manželkou bola Simone de Beauvoirová, tiež známa spisovateľka, predstaviteľka existencializmu, bojovníčka za práva žien, autorka knihy Druhé pohlavie
• Zomrel v roku 1980

Diela: zbierka poviedok Múr, román Hnus, drámy Muchy, Nepochovaní, Diabol a Pánboh.. a filozofické diela Bytie a ničota, Kritika dialektického rozumu

Múr

• Sonda do vnútra človeka odsúdeného na smrť = hraničná situácia, silnejšia intenzita existencializmu, pocity úzkosti, absurdnosti a beznádeje
• Pred smrťou sa človek predstaví taký aký v skutočnosti je.

Postavy:

Pablo Ibbieta: vo väzení je kvôli Romanovi Grisovi, ktorý sa ukrýval u jeho bratranca (, no pohádali sa a šiel sa ukryť na cintorín), bol plný života a ešte pred dňom by vedel rozdávať všetku silu, v priebehu dňa, resp. noci je odhodlaný položiť svoj život a zomrieť "čistý"

Tom Steinbock - anarchista, zabil šesť ľudí, bojí sa (pomočí sa), snaží sa spoluväzňov upokojiť, čo sa mu nikdy nevidarí

Juan Mirbal - vo väzení je iba kôli svojmu priezvisku, jeho brat je anarchista, má najväčší strach zo všetkých, je to iba dieťa

belgický lekár - poslali im ho preto, lebo si mysleli, že sú Baskovia, má im pomáhať prežiť posledné chvíle, ponúka im cigarety a alkohol, je bezcitný

Dej:

Príbeh sa začína vo veľkej bielej miestosti, do ktorej si po jednom volajú obžalovaných, medzi nimi aj Toma, Pabla a Juana. Pýtajú sa ich stručne na mená...Juan sa obhajuje, že s politikou nemá nič spoločné, Pabla sa pýtajú, či ukrýval anarchistu Ramona Grisa, Pablo to poprie a stáva sa odsúdeným. V skutočnosti toto nebol len výsluch, ale už súd. Odviedli ich do studenej cely, kde čakali na svoje rozsudky. Večer prichádza veliteľ, ktorý im oznámil, že sú odsúdení na smrť zastelením. Nastáva noc. Všetci sú považovaní za Baskov, a preto im nepošlú kňaza, ale belgického lekára, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny života. Lekár je však veľmi chladný, väzni sú pre neho objektom pozorovania a väzni ho vnímajú úplne inak, pre nich je „živý“, pričom oni už boli duševne mŕtvi. Uvažujú o tom, ako ich zastrelia, majú strach z bolesti i zo smrti. Pred popravou myslia na to, aká bude ich posledná chvíľa : „ Budem asi ustupovať k múru, budem sa chrbtom zapierať do múru zo všetkých síl, a múr nepopustím, ako v zlom sne.“

Pablo sa snaží spomínať na krásne chvíle svojho života, ale jeho myšlienky vždy prerastú v obavu o život. Lekár im navrhol, či nechcú niečo odkázať svojim blízkym, všetci to odmietli. Conche, Pablova priateľka, sa mu úlne hnusila a on sa hnusil sám sebe.

Zrazu, z ničoho nič im lekár oznámil presný čas a všetci traja znervózneli, ani nevedeli ako im ten čas rýchlo prešiel. Na svitaní počuli už prvé výstrely, onedlho odviedli Toma a Juana na popravu a Pabla na poschodie, kde ho posledýkrát vypočúvajú. Navrhli mu, nech vymení svoj život za život Ramona Grisa, nech ho prezradí, kde sa ukrýva. Dali mu ešte 15 minút na rozmyslenie. Pablo zvážil, že Ramonov život je oveľa užitočnejší pre Španielsko ako jeho. Rozhodol sa, že si z vojakov vystrelí. Hoci vedel, že sa Ramon skrýva u svojho bratranca, povedal, že je na cintoríne. Ihneď tam vyšlú vojakov. Po chvíli príde k nemu poručík a pošle ho do jedálne a na otázku, prečo ho nepopravia, mykne iba plecami. Na druhý deň, keď priviezli ďalších väzňov, sa Pablo dozvedá, že Gris je mŕtvy a to jeho zásluhou. Vtedy si Pablo ľahol a začal sa veľmi smiať. Smial sa zo zúfastva. Prežil.

Hnus

- písaný formou denníka (prúd vedomia v autorovej tvorbe)

- hrdina Roquentin celý čas trávi v hotelovej izbe a v mestskej knižnici

- píše dielo o markízovi de Rollebonovi

- nemá nikoho, zo všetkého je znechutený, ale hlavne zo seba

- Roquentin neguje rozum, vyhlasuje falošnosť vedy i humanizmu, k ľuďom cíti pohŕdanie

- knihu nedopíše, odíde z mesta, cíti sa slobodný od hnusu

- román je preniknutý otázkami o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca

- „ Telo žije celkom samo, ked už raz začalo, lae myšlienke dávam pokračovať ja, ja ju rozvíjam, existujem.“

Albert Camus

• prozaik, dramatik, publicista a filozof
• nositeľ Nobelovej ceny za literatúru – 1957
• narodil sa v Alžírsku, v detstve bol chudobný
• v rodnej krajine vyštudoval filozofiu a venoval sa publicistickej a literárnej činnosti
• od roku 1938 žil v Paríži, kde sa počas druhej svetovej vojny zúčastnil na odbojovej činnosti, kde sa zoznámil so Sartrom
• pôvodne bol komunistom, ale v roku 1937 s komunistickej strany vystúpil
• patril medzi často kritizovaných autorov
• v r.1960 zahynul tragicky pri autonehode
• „ V ľudoch je viac hodného obdivu ako zavrhnutia.“

Diela: romány Mor, Prvý človek, Cudzinec; filozofická esej Mýtus o Syzifovi; drámy Caligula, Spravodliví; publicistické práce...

Mor

dej sa odohráva v období 2. Svet.vojny v Alžírskom meste Orán. Tu vypukla morová epidémia. Objavili sa potkany, ktoré zdochýnali v nevyčísliteľných počtoch. Po tejto epidémii nastúpil mor, na ktorý začali zomierať aj ľudia. Počas morovej epidémie jednotlivé postavy rozprávajú svoj osud. Ľudia sú sami doma, podliehajú depresiám, vzniká hlad z nedostatku potrevín. Dr. Rieux vedie ťažký a takmer beznádejný boj s morom. Prostredníctvom tejto postavy autor vyjadril vlastné názory na život. Novinár Rambere sa usiluje opustiť mesto i napriek zákazu. Chce ísť za svojou ženou, má zabezpečených prevádzačov, ale nakoniec sa rozhodne v meste zostať a pomáhať ostatným. Dr. Castler sa pustil do výroby séra priamo z bacilu moru a nie z prineseného materiálu. Sérum prinieslo priaznivé účinky, tu nastáva motivačný obrat. Epidémia sa skončila, všetci ľudia cítili radosť, iba doktor prázdnotu v duši. Nevie sa tešiť ako ostatní. Ľudia sa vracajú do ulíc a mesto sa otvára. Jeden chlap, Godhart, nie je nadšený, v chorobe videl rovnosť bez ohľadu na bohatsvo a spoločenské postavenie. Znervóznel, zobral pušku a strielal na ľudí okolo seba. Polícia ho chytila, hrozila mu poprava. Dr. Rieux, kráčal po uliciach, smutný, pretože myslí na mŕtvych, situáciu nevidí optimicticky ako ostatní. zdôrazňuje, že za chorobu boli zodpovední všetci ľudia. Zdôrazňuje, že moru zodpovedá ľudský mor – klamstvo, pýcha, nenávisť, ktoré zožierajú človeka zvnútra. Dr. si uvedomil, že morovú epidémiu možno zničiť, ale ľudský mor sa môže objaviť kedykoľvek.

Kniha je prerozprávaná neznámou osobou, až na konci sa predstaví ako Dr. Rieux a tiež priznáva, že on ako jeden z mála mal kontakt s ľudmi počas moru.

Mor = symbolický, vo všeobecnom pohľade znamená fašizmus, v osobnej rovine likvidátor ľudskej duše.

Dielo predstavuje – fiktívnu kroniku udalostí a typyzáciu (postavy stelestňujú určité myšlienkové platformy – hraničné situácie)

Cudzinec

Hlavnou postavou románu je úradník Mersault, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu. Príbeh sa odohráva v Alžírsku. V prvej časti románu hrdina rozpráva o smrti svojej matky, opisuje jej pohreb, na ktorý pricestoval. Jeho matka žila v starobinci, kam musela odísť, pretože Mersualt nemal prostriedky na ošetrovateľku. Po odchode matky žil Mersault v byte sám, obýval len jednu izbu a postupne chátral. Nezaujímal sa o matku, netušil, koľko má rokov, nechcel žiť podľa konvencií ľudí, odmietal verejnú mienku. Ľudia si všimli, že aj na pohrebe sa správal nezúčastnene, neprejavil smútok, nezaujímal sa o matku. A práve ľudia z pohrebu kvôli jeho správaniu budú na súdnom procese svedčiť proti nemu.

Na druhý deň po pohrebe sa náhodne stretne s dievčaťom Marie, s ktorým prežije ľúbostný príbeh. Zoznámi sa aj so susedom Raymondom, pre ktorého Mersault napíše list, v ktorom Raymond oznamuje svojej milenke rozchod. Raymond pozve Mersaulta a Marie na jeho chatu k moru. Na chate sa Raymond zdôverí Mersaultovi so svojimi problémami s Arabmi, ktorí sa na neho hnevajú kvôli rozchodu s milenkou (jeden z Arabov bol bratom Raymondovej milenky). Pri potýčke s Arabmi je Raymond zranený. Na ďalšej prechádzke žiarou oslepený Mersault zastrelí jedného z Arabov, ktorý na neho vytiahol nôž (zastrelil ho zbraňou, ktorú paradoxne zobral Raymondovi, aby neurobil nejakú hlúposť).

 V druhej časti príbehu sú zachytené Mersaultove výsluchy, priebeh jeho väzenia, proces a následné odsúdenie na smrť. Hrdina čaká na popravu a vo chvíľach čakania rekapituluje svoj život, rozmýšľa nad jeho priebehom. Počas procesu sa správa, akoby súdili niekoho úplne iného, nemá výčitky svedomia, nie si je vedomý, že spáchal hriech. Pred popravou za ním prichádza kňaz, ktorého ale Mersault odmieta a vyslovuje svoju mienku o svete a sebe, popiera existenciu Boha a vyrovnane prijíma jedinú istotu ľudskej existencie – smrť.

Spočiatku čakal Marie, videl jej tvár na stene cely, ale napokon mu bolo jedno, že neprišla.

Mersault bol odsúdený na smrť sťatím. Rozsudok príjme bez rozrušenia, vie, že príde to, čo príde v živote každého človeka (Jedného dňa odsúdia aj tých ostatných.). Nachádza nežnú ľahostajnosť sveta, túži, aby na popravu prišlo čo najviac ľudí a aby ho privítali s nenávistnými výkrikmi.

Hlavný hrdina sa nechce prispôsobiť bežným životným konvenciám, odmieta ich, a preto ostáva cudzincom v ľudskom kolektíve. Román je analýzou absurdného sveta neľudských vzťahov. Za vinníkov týchto pomerov autor považuje všetkých, lebo ľudia odmietajú lásku, priateľstvo.