Slovenská dráma po roku 1945 (Králik, Karvaš, Bukovčan, Záhradník, Solovič)

Slovenská dráma po roku 1945

• povojnoví dramatici nadväzovali na predvojnovú drámu, najmä tvorbu Júliusa Barča-Ivana
• spoločenská situácia → vojna, SNP, protifašistický odboj
• zaujímali ich existenciálne vyhrotené situácie, keď sa hrdina musel rozhodnúť medzi povinnosťou a túžbou, násilím a humanizmom, dobrom a zlom → diela, ktoré riešili filozofické a etické problémy
• 50-te roky – do popredia sa dostávajú komédie a veselohry (Bukovčan – Surovô drevo); mnohým dielam chýbalo umelecké stvárnenie, boli bezkonfliktné a upadali do schematizmu (Králik – Buky podpolianske); skutočné ľudské problémy sa dostávali do úzadia
• 60-te roky – uvoľnenejšia spoločenská a politická atmosféra (obdobie kritiky stalinizmu); začína sa nová etapa slovenskej drámy → okrem tradičných socialistických hier vznikajú hry nové formou a obsahom; hry boli poznačené vplyvmi rôznych umeleckých smerov (absurdná drama, vplyv postmoderny, experimentálne divadlo); 1963 vzniklo Radošínske naivné divadlo ako ochotnícke divadlo, od roku 1978 má stálu scénu v Bratislave

V roku 1962 vznikla Nová scéna SND

• 70-te roky – obdobie konsolidácie → mnohí autori sa odmlčali, hry museli byť bezpečne zakotvené v realite, aby sa nepísalo proti socializmu; experimentovanie – Bukovčan – Sneh nad limbou, Králik – Krásna neznáma); na javisko sa dostávajú Zahradník, Feldek, ale aj Štepka, Lasica a Satinský z divadiel malých javiskových foriem

Lasica a Satinský založili v roku 1967 Divadlo na korze – prvú slovenskú alternatívnu profesionálnu scénu

• 80-te roky – nástup satiry (Feldek, Štepka) a vznik avantgardného autorského divadla GunaGu (Klimáček, Mizera), usilujúceho sa o angažovanú výpoveď s uprednostňovaním silnej obrazotvornosti, poetickosti a hravosti; orientuje sa na oblasť etiky súčasného človeka a spoločnosti; vzniklo Štúdio S, ktoré pôsobením Lasicu a Satinského získava charakter alternatívnej, experimentátorskej scény s prvkami autorského divadla
• 90-te roky – Uhlár založil alternatívno-experimentátorské divadlo Stoka, ktoré zaznamenalo v Bratislave veľkú popularitu
• súčasnosť – divadlá siahajú po autoroch, ktorých hry boli zakázané alebo sa na ne „zabúdalo“ – Karvaš, Bukovčan,...

Štefan Králik

Na začiatku tvorby si všímal dedinského človeka. Už výberom tém sa stal ľudovým dramatikom. Napr. v hre Mozoľovci nadväzuje na realistickú tvorbu J. G. Tajovského. Praktický lekár na strednom Slovensku a v Bratislave.

Posledná prekážka

Dráma s črtami existencializmu. Základný konflikt je založený na rozpore medzi osobnými túžbami a nadosobnými cieľmi. Doktor Lorenc hľadá východisko z manželstva, uzavretého z vypočítavosti, v láske k spolupracovníčke Helene. Helena jeho náklonnosť prijíma, ale keď sa objaví jej bývalá láska Michal, teraz chorý, odmieta Lorenca. Michalovi hrozí smrť a zachrániť ho môže iba chirurg Lorenc. Ten stojí pred dilemou, operovať ho a stratiť Helenu, alebo podriadiť sa osobnej túžbe. Nakoniec v ňom zvíťazí lekár, i keď jeho utrpenie tým len vzrastie.

Lorencova žena Klára, ktorá roky trpí tým, že si ju muž zobral iba z vypočítavosti, od neho nakoniec odchádza. Celý dramatický príbeh sa odohráva počas necelých troch hodín a za ten čas zvíťazí u lekára etický princíp. Hra rieši filozofické úvahy o človeku, o zmysle života. Hra má štyri dejstvá a odohráva sa v jednej miestnosti.

Peter Karvaš

Patrí medzi najvýraznejšie postavy slovenskej literatúry povojnového obdobia. Prozaik, dramatik a literárny teoretik. Lektor, dramaturg, kultúrny atašé, redaktor a VŠ pedagóg. Riešil hlavne mravné problémy. Viaceré jeho hry sa stali pre vtedajšiu socialistickú kultúru nežiadúcimi a jeho hry boli zakázané. Potom písal len prózu.

Polnočná omša

Hra v troch dejstvách, dej ktorej sa odohráva na Vianoce 1944 v malom mestečku.

Autor zobrazil malomeštiacku rodinu, ktorá sa stala nástrojom i obeťou nemeckých fašistických vojakov. Dej sa odohráva na Štedrý deň 1944. Ľudia v mestečku pomáhajú partizánom. Nemci za trest nariadili masové popravy.

Nemci postrelia dvoch partizánov. Jedným z nich je aj Ďurko Kubiš, ktorému sa podarí prísť do rodičovského domu. Matka ho skryje na povalu. Jeho sestra Angela privedie zdravotnú sestru Katku Mališovú, ktorá je do Ďurka zaľúbená a stará sa o neho. Katka zoženie lekára, lebo sama by operáciu postrelenej nohy nezvládla. Keď brat Marián zistí, že Ďurko je doma, veľmi sa rozhorčií a trvá na tom, aby Ďurko odišiel, lebo inak ho udá. Marián je presvedčený gardista a bojí sa o svoju „kariéru“. Ak by Ďurka Nemci v dome našli, ide všetkým aj o život, lebo za prechovávanie partizána je trest smrti. Matka sa rozhodne zájsť sa vyspovedať za farárom a požiadať ho o pomoc či by nemohol Ďurka ukryť v kostole. Farár odmietne. Na štedrovečernú hostinu príde aj nemecký major Becker, ktorý dvorí Angele, hoci je vydatá za Paľa. Do domu vtrhnú nemeckí vojaci, aby vykonali domovú prehliadku. Becker v poslednej chvíli zasiahne a Kubišovci si vydýchnu. Blíži sa polnoc a všetci sa chystajú do kostola na omšu. Becker sa rozhodne pritlačiť na farára, prikáže mu, aby pri polnočnej omši vyzval veriacich vydať partizána. Farár pod tlakom vyzradí Ďurkov úkryt. Becker s vojakmi prídu po Ďurka, ktorý sa opäť pokúša o útek no neúspešne. Rodičia, aby zachránili celú rodinu pred zastrelením, syna zaprú. Nemci Ďurka zastrelia.

Karvaš v hre rieši tri základné etické problémy: 1) vážne názorové problémy v rámci jednej rodiny; 2) vzťah matky k obom synom; 3) etiku kňazského poslania

Téme vojny sa venoval aj v diele Antigona a tí druhí – zobrazuje tragédiu ľudí v koncentračnom tábore, ktorí dokážu aj v tých najkrutejších podmienkach demonštrovať jednotu. Námet si zobral zo Sofoklovej Antigony. Rozoberal myšlienku ľudskej humanity a zasadil ju do koncentračného tábora. U Sofokla porušenie zákazu pochovať mŕtveho brata u Karvaša umučeného spoluväzňa v koncentračnom tábore.

Ivan Bukovčan

Dramatik, scenárista (Rodná zem, Zmluva s diablom), dramaturg, publicista. Majster hraničnej situácie, ktorá mu poskytuje príležitosť dobre odhaliť charaktery a preveriť ich morálne hodnoty. Rád hyperbolizoval záporné ľudské vlastnosti, hrdinstvo považoval za prirodzenú ľudskú povinnosť.

Pštrosí večierok

Tragikomédia; výpoveď o morálnych kvalitách človeka a o tom, ako naňho vplýva spoločenský vývoj. Dobrá psychologická kresba postáv, ale súčasne rieši aj zložité problémy kolektívnej viny, morálky, etiky a strachu.

Na maturitnom stretnutí po 25 rokoch spomínajú spolužiaci na svojho triedneho profesora, čestného a mravného človeka, ktorý každému pomáhal. Zaujímal sa o grécku a rímsku kultúru, najmä o filozofa Senecu. V 50-tych rokoch bol nespravodlivo obvinený. Chcel vycestovať do Talianska a prosil svojich žiakov, ktorí teraz zastávali dôležité funkcie o pomoc. Nikto z nich však nevystúpil na jeho obranu. Zvolili radšej pštrosiu politiku. Starajú sa len o seba – báli sa o seba a svoje postavenie – žijú podľa hesla: „Nehas, čo ťa nepáli.“

Hra je vlastne odkrývaním charakterov postáv, ktoré si spytujú vlastné svedomie. Autor dokazuje, že neexistuje kolektívna vina, každý za svoje činy zodpovedá sám.

Kým kohút nezaspieva

Hra v dvoch dejstvách, napísaná pod vplyvom existencializmu, z obdobia po potlačení Slovenského národného povstania. Dej sa odohráva v malom mestečku počas istej novembrovej noci v roku 1944. Hrou sa nesie biblický motív Judášovej zrady a trojnásobného Petrovho zapretia Krista. V hre ide čiastočne o judášovský motív, o zradu, no predovšetkým o to „zapretie“, a to v zmysle zapretia a popretia seba samého – zapretie ako strata ľudskej dôstojnosti. Kým kohút nezaspieva aj preto, lebo majú do svitania spomedzi seba zvoliť jedného, ktorý zomrie za ostatných. Názov hry je podľa časti evanjelia, kde sa hovorí, ako Peter, skôr než ráno zaspieval kohút, tri razy zaprel Krista.

V pivnici sa postupne zíde 10 ľudí, ktorí si najprv myslia, že sú tam náhodou a až neskôr zisťujú, že bol zastrelený nemecký vojak a oni sú uväznení ako rukojemníci. Sú zo všetkých spoločenských vrstiev (holič, advokát, obchodník s drevom, prostitútka,...). Pôvodne ich majú všetkých popraviť no neskôr sa Major rozhodol, že rukojemníci musia vybrať jedného človeka, ktorého zastrelia, aby potrestali ľudí v meste za zabitie nemeckého vojaka. Tu sa ukáže pravá tvár ľudí, každý totiž chce zachrániť seba (inštinkt) a stávajú sa z nich zbabelci, udavači a pokrytci. Všetci hľadajú argumenty a spôsoby na zachovanie svojho života. Holič Uhrík situáciu nezvládol a zabil tuláka. Ostatní ho zato odvrhujú a tak vybehne von na ulicu a je zastrelený.

Postavy – Fanka (študentka), Ondrej (študent), starec Terezčák, Babjaková (pôrodná babica), Šustek (zverolekár), Uhrík (holič), Tomko (učiteľ), tulák, pani lekárniková, Marika (prostitútka), Frischl (obchodník s drevom, vyjednávač)

Hra s prvkami existencializmu:

• uzavretý priestor (stiesnený priestor v pivnici, kde sa náhodne ocitne 10 ľudí, spočiatku netušia prečo)
• hraničná situácia – otázka života a smrti → v tejto situácii sa odkrývajú charaktery ľudí → pocity úzkosti, bezvýchodiskovosti, strachu
• otázka slobody – O čo ide v hre? O všetko pre tých 10 ľudí. Pravda, majú možnosť záchrany, možnosť slobody voľby. Tulák vraví: „Človek nikdy nemá veľa možností. No vždy má aspoň jednu: ostať človekom.“ Tento výrok má veľkého nepriateľa v pude sebazáchovy. Človek stojí zoči-voči najťažšej voľbe → strata vlastnej hlavy alebo strata vlastnej tváre, ľudskej dôstojnosti → nech sa rozhodne akokoľvek, vždy sa rozhodne proti sebe

Bukovčan postupne strháva masky, vykresľuje psychológiu postáv, odhaľuje za dokonalou fasádou morálne trosky. Každá z postáv má svoj subjektívny dôvod, prečo má prežiť, nikomu sa nechce zomierať, ale slabšie povahy podľahnú hystérii, ktorú fašisti umelo vyvolali.

Osvald Záhradník

Výstavba deja jeho hier prekračuje rámec klasickej dramatickej stavby. Nevyužíva ostré konflikty, ale jemné vrstvenie názorových postojov svojich hrdinov. Zato v dialógoch, často slovných súbojoch, nezriedka býva irónia a sebairónia. Všetky zložky hier sa podriaďujú psychologickej motivácii. Autor hľadá harmóniu medzi ľuďmi, sleduje ich postoje a vzťahy.

Sólo pre bicie (hodiny)

Psychologická dráma napísaná v roku 1972 je nadčasová hra, ktorá sa zameriava na ľudí, ktorí sa kvôli svojmu veku ocitajú mimo spoločnosť a chcú dôstojne dožiť svoj život. V hre konfrontuje svet penzistov so svetom mladých – generačný rozpor. Hra má tri dejstvá, všetky sa odohrávajú v byte dôchodcu Františka Ábela.

Pána Ábela každý piatok navštevujú traja priatelia z domova dôchodcov – pani Contiová, pán Chmelík a pán Reiner. Všetci sú trochu zvláštni. Pani Contiová sa čudne oblieka, vystupuje ako osoba z vyššej spoločnosti, tvrdí, že jej syn je významný lekár vo Švajčiarsku, že jej rodina vlastnila svetovú sieť hotelov (hoci nič z toho nie je pravda) a stále so sebou nosí svoj kufor. Pán Chmelík je nenápadný muž, ktorý každému pomáha a úslužne ostatných obsluhuje. Pomáha nosiť pani Contiovej kufor. Pán Reiner bol klenotník a hodinár. Na stretnutia si stále nosí nejaké hodiny a náradie. Jeho cieľom je nastaviť všetky hodiny tak, aby ukazovali naraz presne správny čas. Pán Ábel preto radšej vždy skrýva svoje hodiny do skrine. Ambíciou pána Reinera je opraviť mestské vežové hodiny. Stále sa o to snaží, ale mesto mu to nechce dovoliť. Pán Ábel sa na piatky teší, vybrane sa oblečie, pripraví pohostenie. Kedysi pracoval ako obsluha výťahu v hoteli. Pán Reiner vypočítal, že pán Ábel vlastne jazdami vo výťahu prešiel vzdialenosť zo Zeme na Mesiac. Pri stretnutí sú všetci k sebe milí, spomínajú na minulosť a slušne prijímajú aj tie svoje vyhlásenia, ktoré zrejme nie sú pravdivé. Pán Ábel žil sám, ale zobral k sebe vnuka Pavla, ktorý vyrastal v sirotinci. Pavel si robí z piatkových návštevníkov žarty, zľahka znevažuje aj bývalú prácu starého otca, biedne prepitné, čo dostával. Pán Ábel dotknuto vysvetľuje, že za tie biedne peniaze kupoval darčeky malému chlapcovi v sirotinci. Pavel nechce dedkovi ublížiť, ľutuje svoje slová, ale neustále nevhodne vtipkuje. Pavel má priateľku Dášu, chcú žiť spolu, ale nemajú byt. Zatiaľ je pre nich jediná možnosť bývanie so starým otcom. Predstavujú si ako by tam bývali a čo zo starých harabúrd by zmenili. Nevedia, že ich počúva pán Ábel a ako sa ho to dotklo. Pavel tlačí na dedka, aby im postúpil v byte izbu a sám býval v kuchyni, alebo išiel do domova dôchodcov. Pri ďalšej piatkovej oslave sa všetci tešia, pán Chmelík požiada Pavla, aby zinscenoval telefonát a pani Contiovej zavolal ako jej syn a zablahoželal jej k narodeninám. Pán Reiner sa teší, lebo mu konečne dovolili opraviť vežové hodiny a teší sa na ich odbíjanie. Počas oslavy zvoní telefón a keď oznámia pani Contiovej, že má telefón, tá sa chytí za srdce a s volaním svojho syna klesne na zem. Všetci hľadajú lieky, otvoria kufor, ale v ňom sú len svadobné šaty a veniec (hoci sa nikdy nevydala). Privolaný lekár zistí, že pani Contiová žije a do nemocnice, kde zomiera s ňou odchádzajú aj traja starší páni. Do bytu, ktorý je prázdny, prichádzajú Pavel a Dáša. Chcú sa zmieriť so starým otcom, ale nikoho nenájdu. Dáša si z recesie oblečie šaty pani Contiovej i svadobný veniec a spolu začnú hrať scénu svadby. Keď Pavel objíme Dášu, tak zvonku počuť odbíjanie opravených vežových hodín.

Autor citlivo a s pochopením pre každú generáciu zobrazuje jej vnímanie sveta, potreby a pocity. Generačné rozdiely pre neho nie sú zásadným konfliktom, ale určitým protirečením, ktoré je možné prekonať, napriek aktuálnemu nepochopeniu sa a napriek tomu, že každé obdobie života má v sebe určité kladné i záporné znaky. → Napriek rozdielnosti vnímania reality starých a mladých, tieto svety nestoja proti sebe, ale popri sebe.

Hlavná myšlienka – Nedá sa zladiť konanie milióna ľudí, to znamená, že nemôžeme dosiahnuť, aby ľudia rovnako mysleli a konali. (Hodinár Reiner spomína, že sa nedajú zúsúladiť hodiny tak, aby išli rovnako. )

Ján Solovič

Dramatik, autor rozhlasových hier, scenárista. Autor je známy svojimi veselohrami Strašne ošemetná situácia a Žobrácke dobrodružstvo. V 70-tych rokoch vydal Občiansku trilógiu (Meridián, Strieborný jaguár, Zlatý dažď).

Zvon bez veže

Rozprávanie Karola Ondreja Bela o dvanástich rokoch života jeho otca Mateja Bela v dvanástich obrazoch s prológom a epilógom. Vydané v roku 1984. Scéna – náznaková. Postavy – 17 mužov a 3 ženy, sluhovia mnísi. Dej sa odohráva sa v rokoch 1729-1740.

Matej Bel (1684 - 1749) bol významným slovenským vedcom, polyhistorom, členom viacerých učených spoločností (v Londýne, Berlíne a i.). Hra čerpá z rozhodujúcej etapy Belovho života, videnej kritickými očami jeho syna, Karola Ondreja. Matej Bel žije v horúčkovitej aktivite. Je obklopený významnými vedeckými osobnosťami svojej doby. Do jeho domu prichádzajú lekár a fyzik Johan Andrej Segner, kartograf Samuel Mikovíni a ďalší nadšení spolupracovníci. Mnohí z nich sa podieľajú na príprave Belovho monumentálneho diela Notitia Hungariae novae historico-geographica. Toto dielo nikdy celé nevyšlo. Tá časť, ktorú sa podarilo vytlačiť, zhŕňa historické, geografické, politické, kultúrne a iné poznatky o severnej časti vtedajšieho Uhorska, teda o Slovensku. Lenže syn Karol Ondrej Bel je svedkom nielen tejto slávnej stránky otcovho života, ktorá vyvrchoľuje audienciou u cisára Karola VI., ale aj jej odvrátenej strany. Mateja Bela, citlivého a múdreho človeka nahlodávajú výčitky svedomia za to, ako sa zachoval k svojmu bývalému nadriadenému a zároveň odporcovi jeho vyznania Danielovi Krmanovi, ktorý mu kedysi zakázal, ako ortodoxný vyznavač Luthera, hlásať myšlienky pietizmu. Keď Krmana neskôr uvrhli do doživotného žalára na bratislavskom hrade, nenašiel Bel, vtedy už významná osobnosť, v sebe dosť síl, aby sa zaňho prihovoril počas návštevy u cisára, grófa Jána Pálffyho či ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho. Syn Karol Ondrej mu to nemôže odpustiť. Jeho obdiv k otcovi ako veľkému vedcovi sa spája s nenávisťou k zbabelcovi. Osud výnimočných osobností akosi pričasto nebýva taký oslňujúci, ako by sa zdalo na základe toho, čo vykonali. Veľké činy bývajú vykúpené veľkými ústupkami a vnútornými konfliktmi. Úvahou o tom je aj hra Zvon bez veže.

Názov symbolicky vyjadruje ďaleko zvučiace meno Mateja Bela, i to, že spoločenské a politické pomery starej habsburgskej monarchie nenašli pre takúto významnú osobnosť vyhovujúce postavenie, teda „vežu“, z ktorej by mohol jeho hlas naplno zaznieť. Ostal bez väčšieho vplyvu, odkázaný na seba a pomoc priateľov. Vedeckú pravdu, ku ktorej tvrdou prácou prispel, zneuctila lož, ktorej nemohol neslúžiť. Etiku vedy pokorila neetickosť pomerov, v ktorých žil. 

Dráma využíva okrem textu (scenára) aj zvukové prostriedky, pohybovú zložku a iné prostriedky (dekorácia, rekvizity, svetlo, zvuk, hudba). Dráma využíva aj monológy, aj dialógy. Poznámky v zátvorkách a rámcový opis scény sa volajú scénické poznámky. Nahrádzajú reč rozprávača z epických diel. Dramatické diela sa prezentujú na javisku (divadelné predstavenie). Na tvorbe divadelného predstavenia sa zúčastňujú: režisér, herci, scénický výtvarník, skladateľ hudby, navrhovatelia a realizátori kostýmov, osvetľovači scény.