Dráma je jedným zo základných druhov umeleckej literatúry popri lyrike a epike. Základným znakom drámy je neprítomnosť rozprávača. Dramatické žánre sú určené na scénickú realizáciu.
Základ drámy tvoria dialógy a monológy. Bývajú veršované i neveršované. Autor svoju predstavu o mieste deja i o konaní a pohybe postáv naznačuje v autorskom komentári alebo v tzv. scénických poznámkach.
Dramatické literárne dielo, ktoré je vhodné na divadelné predvádzanie sa nazýva divadelná hra. Dráma nemá možnosť zobrazovať udalosti zo života človeka v celej ich šírke. Podáva len isté výseky udalosti zo života ľudí, a preto musí mať premyslenú vnútornú výstavbu.
Vonkajšiu výstavbu drámy
charakterizuje jej členenie na dejstvá a výstupy.
Základné žánre dramatického literárneho druhu sú tragédia, komédia
(veselohra) a činohra. Dráma je základný literárny druh. Vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína.
Vyvinula sa z dialógu medzi hercom a zborom. Zbor neskôr nahradil jeden herec a neskôr Sofokles pridal 3. a 4. herca.
a. dialogická forma - dialóg musí byť dramatický, prostredníctvom neho sa
vytvárajú charaktery postáv
b. dramatický konflikt - ktorý vyvoláva dramatické napätie.
Charakteristické
znaky:
• verš/próza
• sujetovosť
• dejovosť
• prítomný čas
• dynamické motívy
• dialogickosť
• hovorovosť
• obraznosť
• dianie (akčnosť)
1. vonkajšia - dejstvá
-
scény (výmena osôb)
- výstupy (zmena počtu osôb)
2. vnútorná – úvod = expozícia
- zápletka = kolízia
- vyvrcholenie =
kríza
- dejový obrat = peripetia
- rozuzlenie = katastrofa
Tragédia: jej hrdina hynie v boji s nepriateľskými silami. Pôvodnú klasickú tragédiu nahradila činohra. V slovenskej literatúre sa o klasickú tragédiu pokúsil P. O. Hviezdoslav (Herodes a Herodias).
Komédia: zobrazuje sa v nej smiešnosť, komickosť a nezmyselnosť niektorých stránok ľudského života. Ostrie jej humoru je zacielené hlavne na negatívne rysy ľudských charakterov, prípadné na záporné javy spoločenského života. Je významným prostriedkom boja proti zlu.
Druh komédie, v ktorej prevláda situačná komika a zveličovanie sa nazýva fraška. Vyznačuje sa zobrazovaním nepravdepodobných zápletiek a situácií, využívaním slovných hračiek, násilnou komickosťou. Fraška má rýchle dejové tempo. V slovenskej literatúre medzi najvýznamnejších tvorcov veselohier patria J. Chalupka, J. Palárik, J. G. Tajovský
Činohra: je vcelku vážna, avšak jej zakončenie nie je tragické. V činohre sa zobrazujú vážne a aktuálne spoločenské problémy. Hrdinami sa stávajú ľudia bežného života.
V období realizmu bol typickým predstaviteľom činohry J.
G. Tajovský
Absurdná dráma: chýba v nej dej, zápletka i rozuzlenie. Skladá sa obyčajne z veľkého množstva obrazov, ktoré nie sú dejové
skĺbené. Jej základom je obyčajne neskutočný, absurdný príbeh odohrávajúci sa v bližšie neurčenom čase a priestore. Postavy konajú bez
motívu, stávajú sa hračkou akýchsi síl. Jazyk postáv je chaotický, dlhé monológy naznačujú neschopnosť komunikovať s iným človekom.
Výpovede a situácie sa často opakujú- monotónnosť života, zdôrazňuje sa pocit beznádeje. K najznámejším predstaviteľom patrí S.
Beckett- čakanie na godota. V slovenskej literatúre sú to Milan Lasica, Július Satinský.
Monológ - je
samostatný prehovor osoby.
Vnútorný monológ je špecifická výpoveď osoby, kt. táto adresuje sama sebe. Zachytáva myšlienky človeka vo
chvíli zrodu t.j. v ich prvotnej ešte jazykovo nespracovanej podobe.
Dialóg je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Musí mať aspoň 2 repliky. Kontakt medzi replikami sa zabezpečuje aj jazykovými prostriedkami, a to nadväzujúcimi na predchádzajúci repliku.
Replika je základná jednotka dialógu. Ide o prehovor jednej osoby alebo literárnej postavy.
Rozprávanie je hovorenie, slovné vyjadrovanie dojmov, zážitkov, predstáv.
Rozprávač je autor, ktorý
pútavo a nepriamo podáva nejaký príbeh, alebo osoba, ktorá príbeh rozpráva a zaujímavo či vzrušujúco rozpovedá.
Rozprávač v svojom
rozprávaní využíva rečové zvraty a väzby tak, aby jeho vyrozprávanie deja bolo príťažlivé.