V ľúbostnej lyrike je nosnou témou zachytenie lásky, napr. k žene...Niekedy sa o nej hovorí aj o osobne, intímnej lyrike. Veľmi často je veľkým subjektom lyrický básnik, ktorý sa vyznáva so svojich lások.
Patria sem autori napr.:
Ján Kollár Ľudovít Štúr Andrej Sládkovič Janko Kráľ DRUHY RÝMOV
Rým-je zvuková zhoda slabík, slov alebo skupín slov na konci veršov pripadne polveršov. Rým môže byť:
ANDREJ SLÁDKOVIČ (1820 -1872; vlastným menom Andrej Braxatorís – štúrovec, slovenský romantizmus
Narodil sa v Krupine, v rodine učiteľa a literáta (ako ôsme dieťa zo sedemnástich). Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch a tu sa zamiloval v roku 1839 v rodine Pavla Pišla do jeho dcéry Márie. Sklamanie v láske – rodičia Máriu vydali za bohatého medovnikára-dalo podnet k napísaniu skladby Marína.
Pokračoval v štúdiu v Bratislave a na univerzite v Halle, kde ho ovplyvnila dialektika, zapôsobili naňho diela nemeckých romantikov (Schillera a Helneho), zoznamuje sa tu s dielom A. S. Puškina. Neskôr pôsobil ako farár v Radvani a v
Hrochotni, nezapojil sa do revolúcie, napriek tomu ho v júni 1849 košútovské vojská väznili. Aktívne sa zúčastnil na
memorandovom zhromaždení v Martine. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej. Zomrel v Radvani na následky vážnej choroby (rakoviny pľúc),
TVORBA:
Marína – básnická skladba; autor predstavuje štúrovcom Marínu ako anjela, bohyňu, ktorej čistotu, hrdosť, krásu žiadna predstava nevystihuje; v básní spomína Sitno, Hron, postupne vyrastá obraz Slovenska, v ktorom sa prelína básnikova láska k vlastí s láskou k dievčine:
„ Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marinu drahú v peknej otčine, a obe v jedno objímať! *
Po sklamaní, keď mu spoločnosť nepraje v naplnení jeho lásky, sa pokúša nájsť Iný zmysel života; nachádza ho v mladosti, nie veku, ale v stave ducha; spomína na lásku, ale odmieta imaginárny svet a navracia sa k problémom národa; zhsňa svoje poznanie; poslaním človeka je vyplniť život krásou: týmito myšlienkami vyslovil Sládkovič svoju životnú filozofiu, preto ho považujeme za básnika životného kladu a optimizmu.
„Je sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna, ona mi kýva zo sto životov. No centrum, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!“
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, m už no mi ruky nedostať’ možno mi v diaľky žialne utíeknut, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom zomierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť!- nemožno mi ťa neľúbiť!
– po tomto vyznaní, láska dvoch mladých ľudí nenašla naplnenie a lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo;
„Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí
V tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí!
Aká je krásna tá moja deva, aká k nej ľúbosť vo mne horieva: tak ty a k tebe, otčina. ako si pekná, krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja: tak pekná, milá Marína!*
– ďalej básnik pokračuje a Marina sa mení na vílu
„A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlad jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zastará!
Mladosť je túžba živá po kráse."
-na závere skladby sa autor vracia k problémom národu a ďakuje tu za lásku
„Marína moja, tak sme my.
Ako tie Božie plamene, ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme a klenoty hruda kryje. Ale tie hviezdy predsa svietili a pekný život tie kvety žili a diamant v hrude nezhnije*
– napísaná je v 10 veršových slohách; využil bohaté trópy a figúry, hlavne personifikáciu, metaforu, epitetá, amforu a básnické obrazy
Narodil sa v Zemianskom Lieskovom pri Trenčíne, Po otcovej smrti ho vychovávali v evanjelickom sirotinci v Modre, V mladosti mu zomrela i matka. Počas prvej svetovej vojny narukoval do armády, dostal sa do Istanbulu a do Palestíny, kde ochorel na maláriu. Po návrate zmaturoval na učiteľskom ústave v Modre. Absolvoval 6 semestrov na Evanjelickej
bohosloveckej fakulte v Bratislave, Pracoval v redakcii Slovenského denníka v Bratislave, Národných novín v Martine, V roku 1925 založil Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA). Nakladateľstvo bolo v Prahe, preto sa tam presťahoval V Prahe začal vydávať časopis Elán, do ktorého prispievali nielen kritici, spisovatelia, ale aj výtvarníci ,uverejňovali v ňom reprodukcie výtvarných diel, referáty o výstavbách, o filme, o divadle), V Prahe sa oženil. Po rozbití ČSR sa vrátil do
Bratislavy, kde naďalej pokračoval v redigovaní Etánu, ktorý sa stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Po roku 1948 upadol ako básnik nemilosti a v tomto období sa venoval prekladom. Pochovaný je v Martine. On sám i jeho
poézia bolí plné optimizmu a radosti zo života. Bol predstaviteľom vitalizmu. Preferoval témy o ženách, láske, kráse.
Vitalizmus – moderný umelecký smer, tento smer má korene vo filozofii, ktorej zakladateľom je Henry Bergson. Vychádza zo spojenia élan vítal, čo znamená životný elán. Je založená na oslave života, činorodosti, je to optimistická filozofia založená na pozitívnom stave k životu.
Debutoval zbierkou Odsúdený k večnej žízni – bola tozbierka osobnej lyriky v ktorej autor naznačuje svoj príklon k vitalizmu, najmä v básni Dnes milujem svoj deň. Báseň vyjadruje radostný postoj k životu, túžbu autora prežiť život naplno.
Cválajúce dni – polytematická zbierka (očarenie životom, príroda, dedina, mesto, žena, láska, diaľky, cudzie kraje), v ktorej dominuje radosťzo života, spontánnosť, optimizmus, citová úprimnosť a sviežosť; po prvýkrát použii spôsob písania typický pre všetky vitalistícké básne: spontánnu lyrickú improvizáciu, ktorá spôsobila nepravidelnosť formy,
neusporíadanosť; princíp hry a hravosti poukazoval na znalostí z poetizmu; priblížil slovenskú poéziu k európskej; básne nám znejú ako bežná, hovorová reč a niekedy znejú ako balady, hoci formálne sú to básne;
Básnik a žena – básnická skladba (veršovaná poviedka), napísaná v podobe dialógu; dominuje v ne+ obdivný vzťah k žene vo všetkých ročných obdobiach; autor vyjadruje galantný postoj k žene ako bytosti, ktorá v sebe skrýva mnohé tajomstvá a dokáže pôsobiť najmä na básnika tak, že sa mu život vidí ako zázrak či sen; má 5 častí:
1, časť-V zasneženom parku – básnik sa stretáva s neznámou ženou v zasneženom parku a začínajú spolu viesť dialóg o láske a poézii
2, časť – Pokračovanie jarné – pokračuje rozhovor o láske; láska je tu vyjadrená v náznakoch
„A ja sa dívam ako krásne zmäkla reč vašich očí,“
3, časť— Letná noc na vode — láska a rozhovor pokračuje, žena si uvedomuje, že nemôže byť sama básnikovou inšpiráciou, lebo básnik žije a tvorí pre lásku
4, časť – Už padajú listy – žena si uvedomuje svoje povinnosti a radí básnikovi, že je povinný rozdávať krásu a cit pre všetkých ľudí; prichádza k prerušeniu rozhovoru:
,, Najkrajšie sny sa málokedy splnia a my, keď sa najkrajšie sa milujeme, tiež iba sníme."
5, časť- Po 10 rokoch-básnik sa s poézie necíti sám, znovu sa v parku stretáva so ženou po 10 rokoch; rozhovor sa obnovuje, zamýšľajú sa nad láskou, životom a poéziou
,,Čí, väčšmi milujeme, tým viac ma boli vedomie, že nič netrvá večne, keď nájdem lásku, tŕpnem, že sa stane bežnou.“
„Zápasiť treba, neujsť{ nikdy z boja, nebáť sa rán, že sa nezahoja, nepatriť nikdy medzi neveriacich a milovať.“
– záver skladby je oslavou ženy (koniec 5, časti):
„ Čo vravíš srdce? Tiché je jak pena, len pery sa ešte pohybujú a vyslovujú najkrajšie ľudské slovo: žena."