Legenda ako stredoveký žáner, Literárna postava, Význam príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu

Legenda ako stredoveký žáner. Literárna postava. Význam príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, Legenda ako stredoveky žáner.

Legenda je veršovaný alebo prozaický epický žáner s náboženskou tematikou. Obsahuje životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Opísané udalosti majú reálny základ, no obsahujú nereálne a zázračné prvky (zohrávajú dôležitú úlohu), má náboženský charakter. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý v súlade s

kresťanskou mystikou znáša bremeno pozemského života za odmenu v živote posmrtnom. Legenda je umeleckým výrazom kresťanskej pokory. Ak je legenda väčšieho rozsahu, potom môžeme hovoriť o duchovnom románe.

Literárna postava je osoba, ktorá vystupuje v texte. Delíme na:

1. ) hlavnú postavu - okolo nej sa sústreďuje dej, rozprávanie

1. ) vedľajšie postavy - ostatné

Z hľadiska charakteru lit. postavy rozlišujeme:

1. ) idealizovaný typ - zovšeobecňuje výnimočné vlastnosti človeka (hrdinstvo, odvaha, obetavosť, mravná čistota, vlastenectvo). : Antigona.
2. ) charakterový typ - zovšeobecňuje nejaký charakter, môžu to byť aj zlé Napr.: Lakomec - Moliére.
3. ) sociálny typ - predstavuje nejakú sociálnu

V lyrike hovoríme o lyrickom subjekte, čo je nesamostatná postava.

Význam príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

Veľkomoravské kniežatá Mojmír a Rastislav museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Posilu sa Rastislav rozhodol hľadať u cisára Byzancie - Michala III. Ten žiadostí posolstva vyhovel a roku 863 vysial na Veľkú Moravu misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom a Metodom. Obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska. Konštantín zostavil pred

príchodom na naše územie prvé slovanské písmo - hlaholiku a spolu s Metodom priniesli prvý slovanský bohoslužobný jazyk – staroslovienčinu. Knieža Rastislav ich poveril založením učilišťa. v ktorom by vyučili kňazov ovládajúcich reč ľudu.

Vývin slovenčiny. Kodifikácia spisovného jazyka Bernolákom, Štúrom, Hattalom.

Slovenčina patrí k západoslovanským jazykom spolu s poľštinou a češtinou. Prvým spoločným jazykom Slovanov bola praslovančina, Všetky slovanské jazyky patria do rodiny indoeurópskych jazykov,

1. ) Prvé písomné pamiatky v spisovnom slovanskom jazyku pochádzajú z 9, storočia - sú spojené s Veľkou Moravou a Cyrilom a Metodom (863). Prvým slovanským písmom bola hlaholika a prvým spisovným jazykom staroslovienčina.
2. ) Po zániku Veľkej Moravy v storočí nastupuje na dlhé stáročia obdobie latinskej kultúry. Postupne sa formujú tri skupiny slovenských nárečí, a to západoslovenské, stredoslovenské, východoslovenské.
3. } Pod vplyvom husitského hnutia preniká na naše územie v 15, storočí čeština, ktorú nájdeme v písomnostiach administratívno-právneho charakteru v podobe ako slovakizovaná čeština.
4. ) Základy spisovnej slovenčiny položil Anton Bernolák (1787 - Filologicko-kritická rozprava

o slovenských písmenách), v ktorej bola ako spisovný jazyk uzákonená tzv. bernolákovčina na základe kultúrnej západoslovenčiny z oblasti Trnavy.

Tento jazyk sa neujal na celom území.

Základné znaky bernolákovčiny:

• v pravopise sa uplatňovala zásada „píš, ako počuješ" (fonetický pravopis)

• nerozlišovalo sa i/y, í/y

• nemala dvojhlásky, ale zato mala aj niektoré prvky strednej slovenčiny - mäkké spoluhlásky ď, ť, ň, ľ

• pri zapisovaní mäkkých spoluhlások sa v bernolákovskom období používali diakritické znamienka (ď,ť,ň,ľ,č,f), ale aj zložka ss označujúca š; bežné bolo vtedy zapisovať hlásku v písmenom w, hlásku j písmenom g, hlásku g písmenom

Bernolák systematicky opísal gramatiku novej uzákonenej slovenčiny v diele Slovenská gramatika, 1790 a slovnú zásobu bernolákovčiny predstavil v S-zväzkovom slovníku Slowár Slowenskkí, Česko - Laťínsko - Nemecko - Uherskí (1825 - 1327).

1. ) Bernolákovčina ostala spisovným jazykom len pre slovenských katolíkov, evanjelici naďalej používali češtinu.

Do popredia sa dostala kultúrna stredoslovienčina, ktorú si zvolil Ľudovít Štúr a na jej základe uzákonil nový spisovný jazyk, tzv. štúrovčinu, v roku 1843 na fare spolu s J.M. Hurbanom a M. M. Hodžom.

Základnou kodifikačnou príručkou sa stala Náuka reči slovenskej (1846); veľký význam mala aj rozprava Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorej zdôvodňuje zavedenie novej spisovnej slovenčiny.

Štúrovčina sa stala celonárodným jazykom. Základné znaky štúrovského pravopisu:

• pri zapisovaní , j, g sa prestali používať písmená w, g, g

• dôsledné označovanie mäkkosti, teda aj písanie d'e, ťe, ňe, di, ťi, ňi *ďeťi+

• neprítomnosť hlások ľ, ä, é, ó, iu

• dvojhlásky sa zapisovali kombináciou písmen ja, Je, uo -výhradné používanie písmena i, stále sa nepoužívalo y

• niektoré zvláštne gramatické koncovky slov zo stredoslovenského nárečí ,chlapou, dobruo, dobrjeho, znameňja, robiu)

1. ) 1851- v Bratislave sa uskutočnilo stretnutie zástupcov slovenských katolíckych 3 evanjelických

vzdelancov ,Ľ Štúr, J.M. Hurban, M.M. Hodža, M, Hattala, J, Palárik a i.), kde sa prítomný dohodli na reforme stúrovčiny. Táto tzv. hodžovsko-hattalovská reforma priniesla zmeny, ktoré sú zachytené v Krátkej mluvnicí slovenskej (1852).

Základné znaky:

• zavedenie písania y/ý

• zavedení písania samohlásky ä, dvojhlások ia, ie, ô miesto štúrovských ja, je, uo

• zavedenie mäkkej spoluhlásky ľ

• mäkkosť pri spoluhláskach ď, ť, ň, ľ pred i, í, e, ia, ie, iu sa prestala označovať

• namiesto štúrovských tvarov chlapou, dobruo, dobrjeho, znameňja, robiu sa zaviedli tvary chlapov, dobré, dobrého, znamenie, robil

Táto reformovaná štúrovčina sa s menšími úpravami zachovala dodnes.

1. ) Po vzniku prvej ČSR v roku 1918 sa slovenčina stala oficiálne úradným jazykom Slovákov, ale bola pod silným vplyvom češtiny, hlavne v administratívnej oblasti: razítko, dopis, dotaz, zahájiť...

Preto vzniká hnutie purizmus - snaha o očistenie slovenčiny od cudzích slov.

Prvé Pravidlá slovenského pravopisu vyšli v roku 1931. Odvtedy vychádzajú vždy po dôležitých zmenách a majú 2 časti. Prvá je gramatická a druhá slovníková. Prvé pravidlá boli ovplyvnené češtinou. Tohto vplyvu sa zbavili po roku 1940 a 1953; posledné zmeny v pravidlách nastali v roku 1991 a 1998.

O čistotu slovenčiny sa stará Jazykovedný ústav Ľ. Štúra, ktorý pracuje pri Slovenskej akadémii vied.