Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)
Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)
Spoločensko-politická situácia
– 3. a 4. fáza slovenského národného obrodenia
– v 30. rokoch zasiahlo revolučné hnutie aj Uhorsko; slovenské hnutie sa rozvíjalo pod dvojakým útlakom: 1. národnostným (maďarským) 2. hospodárskym (rakúskym);
– v tomto období sa sformovala Štúrova škola – mladá generácia, ktorá sa aktivizovala spoločensky, politicky i kultúrne;
– v r. 1829 vznikla na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská; jej činnosť sa zameriavala na literárne aktivity, no po príchode Ľudovíta Štúra sa študenti začali zaujímať aj o národné a politické otázky;
– 24. apríla 1836 študenti lýcea uskutočnili vychádzku na Devín a na znak vernosti Slovanstvu prijali k svojim menám slovanské mená: Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav, ...
– uhorská vláda sa snažila zabrániť rozvoju hnutia mládeže, preto zakázala študentské spoločnosti a v roku 1834 bola zrušená aj Spoločnosť česko-slovanská; jej členovia začali pracovať na lýceu v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovanskej, ktorej vedúcim bol profesor Juraj Palkovič a zástupcom Ľudovít Štúr;
– v r. 1843 Štúra pre vlasteneckú činnosť z Katedry odvolali; na protest odchádzajú jeho študenti na lýceum do Levoče; Janko Matúška napísal v tomto období pieseň Nad Tatrou sa blýska a Janko Kráľ revolučnú báseň Duma bratislavská;
– v júli r. 1843 sa stretli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom a rozhodli sa uzákoniť spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia; prvou knihou v Štúrovej slovenčine bol II. ročník alamanachu Nitra;
– v rokoch 1844 – 1848 pôsobil v Liprovskom Mikuláši celonárodný kultúrny spolok TATRÍN, ktorého cieľom bolo vydávať slovenské noviny, knihy a zakladať spolky;
– proti uzákoneniu spisovného jazyka vystúpil Ján Kollár v zborníku Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyky pro Čechy, Moravany a Slováky (1846); Štúr oponoval Kollárovi v článku Hlas proti hlasu a Hodža v knihe Dobrô slovo Slovákom súcim na slovo; obaja bránili slovenčinu a zdôvodňovali, prečo bola uzákonená.
Slovenská romantická literatúra – najdôležitejšie fakty
| Téma | Stručne |
|---|---|
| Obdobie | Slovenská romantická literatúra sa rozvíjala približne v rokoch 1830 – 1850. |
| Historické pozadie | Vznikala počas slovenského národného obrodenia a pod vplyvom národného aj sociálneho útlaku. |
| Štúrovci | Najvýznamnejšími predstaviteľmi boli štúrovci, ktorí spájali literatúru s národným a spoločenským životom. |
| Spoločnosť česko-slovanská | Významným centrom národného života bola Spoločnosť česko-slovanská na bratislavskom lýceu. |
| Kodifikácia jazyka | V roku 1843 bola uzákonená spisovná slovenčina na základe stredoslovenského nárečia. |
| Tatrín | Spolok Tatrín podporoval slovenskú kultúru, knihy, noviny a národný život. |
| Hlavné znaky | Literatúra bola národná, vlastenecká, spätá s ľudom, prírodou a ľudovou slovesnosťou. |
| Hrdina diel | Ústrednou postavou bol často slovenský človek, ľudový hrdina a národ. |
| Prevládajúci druh | Najviac sa rozvíjala lyrika, ktorá vedela rýchlo reagovať na spoločenské udalosti. |
| Prozódia | Typická bola sylabická prozódia, teda verš založený na rovnakom počte slabík. |
| Literárne druhy a žánre | Rozvíjala sa lyrika, epika aj dráma, no najvýraznejšia bola lyrika a balada. |
| Význam | Slovenská romantická literatúra pomáhala posilňovať národné povedomie, jazyk a vzťah k vlasti. |
Znaky slovenskej romantickej literatúry
– jej vrcholom je tvorba štúrovcov; obsahom i formou je národná, spätá s ľudom a jeho záujmami;
– autori čerpajú námety z ľudovej slovesnosti a slovanských literatúr;
– ústrednou postavou ich diel je slovenský človek (ľudový hrdina), národ a slovenská príroda;
– základným postupom pri zobrazovaní ľudových postáv je idealizácia;
– slovenský romantizmus odmieta západoeurópsky individualizmus a titanizmus; dôraz kladie na problémy súčasnosti a národnej existencie;
– v porovnaní so západoeurópskou literatúrou prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti;
– rozvíja sa lyrika, epika aj dráma; hlavným literárnym druhom bola lyrika; v nej autori preberajú námety, obrazy a veršovú stavbu z ľudovej slovesnosti; lyrikou dokázali rýchlo reagovať na aktuálne problémy spoločnosti; lyrika využíva prozodický systém sylabický – slabičnú prozódiu (sylaba=slabika); (využíval ju už Hugolín Gavlovič v období baraka); tento systém nepredpokladá stopovú organizáciu verša;
– znaky sylabickej prozódie:
- rovnoslabičnosť veršou (izosylabizmus) – rovnaký počet slabík vo verši (väčšinou 12),
- intonačná prestávka (delí verš na dve časti),
- spájanie veršov do dvojverší (štvorverší),
- združený rým (aabb),
- rytmicko-syntaktický paralelizmus (čo verš, to veta).
– Štúrovci sa pri zavádzaní tejto prozódie opierali najmä o ľudovú slovesnoť, lebo chceli, aby ich poézia bola zrozumiteľná ľudu; najviac od zásad tejto prozódia odbočil A. Sládkovič (dodržiaval iba prvý znak, ostatné porušoval; bol zo všetkých štúrovcov najumeleckejší);
– v lyrike vznikajú aj nové žánre – lyricko-epické skladby, duma, krakoviak, ponášky na ľud.piesne;
– v epike je najviac zasúpená balada, ktorá obsahuje aj lyricko-reflexívne prvky; rozvíja sa aj historická povesť a kratšie prózy zo súčasného života so satirickým tónom;
– dráma nedosiahla vyššiu úroveň.