Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

– 2. fáza slovenského národného obrodenia; vznikla a rozvíja sa idea (myšlienka) slovanskej vzájomnosti, ktorou Slovania chceli čeliť rakúskemu útlaku a maďarizácii;

– menšie slovanské národy žijúce v útlaku hľadali východisko zo zlej situácie v opore u ostatných Slovanov (najmä u Rusov, ktorí boli víťazmi v boji s Napoleonom a mali samostatný štát); Slovania vyzdvihovali svoju slávnu minulosť a verili, že budú mať v budúcnosti v dejinách Európy významné postavenie; veľkú budúcnosť Slovanom pripisoval aj nemecký filozof Johann Herder najmä pre ich ľudskosť (neviedli výbojné vojny), pohostinnosť a pracovitosť;

– idea slovanskej vzájomnosti dodávala Slovákom v Uhorsku vieru v to, že vo svojom úsilí o národnú slobodu nie sú osamotení a že patria k veľkej rodine slovanských národov;

– táto myšlienka u nás podnietila vznik vedeckých a literárnych diel, zvýšil sa záujem o dejiny Slovanov, o slovanské jazyky a literatúru; hrdinovia literárnych diel vynikali zvýšeným vlasteneckým cítením;

– na čele národnozjednocovacích úsilí boli:

1. Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik – stúpenci biblickej češtiny (evanjelici),
2. Ján Hollý, Martin Hamuljak – stúpenci bernolákovčiny (katolíci).

Ján Kollár (1793, Mošovce – 1852, Viedeň)

– slovenský spisovateľ, evanjelický kňaz; po gymnaziálnych štúdiách odišiel do nemeckého mesta Jena; tu študoval dejiny a jazyk; oboznámil sa so slávnou minulosťou Slovanov, aj s ich neradostnou prítomnosťou; spoznal aj záporné stránky nemeckého nacionalizmu – rozpínavosť a snahu asimilovať slovanské národy žijúce v Nemecku; navštívil osídlenia Lužických Srbov, ktorí podľahli tlaku Nemecka a slovanské osídlenie pripomínali už len nápisy na hroboch, názvy riek a pohorí;

– v Jene sa zoznámil s dcérou evanjelického kňaza Friderikou Schmidtovou (Mína), zaľúbil sa do nej, no matka Frideriky bránila dcére odísť do Uhorska, a tak sa ich láska naplnila v manželstve až po 16 rokoch, po smrti matky;

– po návrate z Jeny pôsobil Kollár ako evanjelický kňaz 30 rokov v Pešti; bol stúpencom austroslavizmu – politický smer slovanských politikov, ktorí sa snažili o zblíženie Slovanov žijúcich v Habsburskej monarchii;

– po revolúcii 1848/49 bol Kollár vymenovaný za profesora na viedenskej univerzite; zomrel vo Viedni a v r. 1904 jeho pozostatky previezli do Prahy na cintorín v Oľšanoch;

– v dielach J. Kollára vrcholí myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá bola v tých časoch oporou slovenského národného hnutia; hoci bol Slovák ostro vystupoval proti bernolákovčine aj proti Štúrovmu jazyku; uznával len 4 slovanské nárečia – poľské, ruské, srbochorvátske a česko-slovenské; presadzoval názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovanských nárečí; svoje diela písal po česky (preto jeho tvorba patrí aj do českej literatúry), používal časomerný, ale aj sylabotonický veršový systém;

– 1. básnickú zbierku vydal v r. 1821 pod názvom Básne Jána Kollára; zbierka obsahovala ľúbostné a vlastenecké sonety a stala sa základom k napísaniu diela Slávy dcera.

Slávy dcera (1832)

– lyricko-epická básnická skladba; obsahuje 645 sonetov, ľúbostných, vlasteneckých a náučných, ktoré sú spojené len naznačenou dejovou líniou;

– kompozícia:Prědzpěv + 5 spevov: 1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4. Lethe (v gréckej mytológii rieka zabudnutia; u Kollára slovanské nebo), 5. Acheron (v gréckej mytológii rieka prechádzajúca podsvetím; u Kollára slovanské peklo);

– formami sa autor vracia k antike (časomerná prozódia) a k renesancii (sonet);

– prvé 3 spevy skladby (putovanie autora po slovanských krajinách) sa podobajú dielu anglického básnika Byrona – (Childe Haroldova púť), 4. a 5. spev sú podobné Danteho Božskej komédii;

– prvky klasicizmu: antická mytológia – mená, motívy, prvky racionalizmu vo vlasteneckých úvahách;

– prvky romantizmu: zobrazenie citu, vrúcne priznanie k láske, historické námety, obrazy prírody, rozpor medzi svetom a osobnosťou básnika;

Prědzpěv

– najpôsobivejšia časť celej skladby; má 106 veršov; sú tu vyložené základné motívy celej skladby;

– je to elégia (žalospev) nad zemou Lužických Srbov, ktorí boli v minulom storočí ponemčení;

– autor sa obáva podobného osudu aj u ostatných Slovanov, preto ich vyzýva k zjednoteniu pod vedením veľkého Ruska (,,dubisko“);

– vyčíta niektorým národom, že siahli na slobodu iným národom a podmanili si ich, viedli útočné vojny; vyslovuje demokratickú myšlienku, že všetky národy majú právo na slobodu a slobody je hodný iba ten, ktorý ju dopraje iným. („Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“);

– básnik si uvedomuje, koľko utrpenia Slovania prežili, no neprejavuje nenávisť voči inému národu;

– jeho myšlienka slovanskej vzájomnosti je nerozlučne spojená s myšlienkou rovnoprávnosti všetkých národov, humanity a slobody;

– básnické prostriedky:

symboly: Tatry synu – Slovan, dubisko – symbol Ruska, berla železná – vojna

básnická otázka: A kdo sa loupeže té dopustil?

básnické zvolanie: Stůj noho!

synekdocha: Stůj noho! (časťou pomenujeme celok)

prirovnanie: ó věkové dávní, jako noc vůkol mne ležíci

metafora: nádej kvitne

básnický prívlastok: zhoubné časy

– Prědzpěv je písaný časomernou prozódiou v elegickom distichu (dvojverší); dvojveršie sa skladá z hexametra (6-stopový verš) a pentametra (5-stopový verš);

Prierez jednotlivými spevmi skladby Slávy dcera:

– spevy sú písané formou sonetu (znelky) trochejským veršom s rýmom abba abba cdc ede;

1. spev Sála

– básnik spomína na krásne časy lásky, ktoré prežil v Jene; zo svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy, Mínu; je symbolom slovanskej budúcnosti, ktorá má Slovanom odčiniť ich predchádzajúce utrpenie a postaviť ich medzi popredné národy sveta; básnik rovnako miluje Mínu, vlasť aj národ; na konci spevu sa lúči s Mínou, sľubuje jej vernosť a zanecháva ju v krajine, v ktorej s ňou bol šťastný;

1. spev Labe, Rén, Vltava a 3. spev Dunaj

– básnik putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami, opisuje dojmy z polabských a pobaltských krajín a vkladá medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy; pridáva znelky viažuce sa k slovenským krajom a k ich slávnej i smutnej histórii; kritizuje nesvornosť Slovanov, volá po činoch, oslovuje rovesníkov i mladšie pokolenia; kritizuje sociálne pomery a utláčanie národov; vyjadruje aj smútok nad rozlúčením so svojou milou Mínou; zjavuje sa mu mŕtva a on túži tiež umrieť;

1. spev Lethe – pomenovanie slovanského neba; Mína sa mení na vílu a sprevádza básnika po slovanskom nebi a pekle; do slovanského neba básnik umiestnil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov, tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Slovanstva;
2. spev Acheron – pomenovanie slovanského pekla, doň básnik posiela odrodilcov a neprajníkov Slovanov;

– jednotlivé spevy Slávy dcéry obsahujú vlastenecké a ľúbostné znelky;

– vovlasteneckých znelkách Kollár vyslovuje názory na problémy vlasti, protestuje proti tupeniu vlasti, žiada spravodlivosť a právo na slobodný život, vyzýva k ľudskosti, národnej znášanlivosti; Slovanov nabáda k svornosti, pracovitosti, národnej hrdosti a verí v ich veľkú budúcnosť, ktorú dosiahnu každodennou statočnou prácou;

–ľúbostné znelky obsahujú ľúbostné motívy od šťastia z lásky až k žiaľu z rozlúčenia; láska k Míne básnika veľmi zmenila a obohatila jeho citový svet; príznačné je spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým; básnik svoje srdce na začiatku delí na 2 časti – jedna patrí Míne a druhá vlasti, nakoniec však oba city u básnika splynú.

„Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím,

srdce vyrvem z nej a rozlomím: „Berte,“ vravím.

„Vlasti pol, pol Tebe, Mína.“

„Láska je všech veľkých skutků zárod,

a kdo nemiloval, nemůže ani znáti,

co jest vlast a národ.“

– dielo preložil do súčasnej slovenčiny básnik Ľubomír Feldek a vyšlo pod názvom Dcéra Slávy.

Časomerná prozódia

– v časomernej prozódii sa na tvorbe rytmu zúčastňuje dĺžka slabiky;rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík; dĺžka slabiky je merateľná časom (preto časomiera);

– časová jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra – je to dĺžka času potrebná na vyslovenie krátkej slabiky, na vyslovenie dlhej slabiky sú potrebné 2 móry

– slabika sama o sebe nie je metrickou jednotkou; tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa; stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami;

– časomerný verš je teda stopovo organizovaný; používajú sa tieto stopy:

– dvojslabičné – trochej – U (víru), jamb U – (volá), spondej – – (vzdávám)

– trojslabičná – daktyl – UU (zástupy) 

–  prízvučná slabika, ťažká doba; U neprízvučná slabika, ľahká doba;

– v časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký: – pri spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako ako pri daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda spolu štyri móry;

– najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6-stopový daktylský alebo daktylo-spondejský verš) a pentameter (5-stopový daktylský verš); spojením hexametra a pentametra vzniká elegické distychon;

– príklad elegického distichu:

,,Aj zde leží zem ta prěd okem mým slzy ronícím,

– U U/– U / – U U/ – – / – U U/ – – 6 stôp

někdy kolébka nyní národu mého rakev.“

– U U / – U U/– //– U U / – U U/ – 5 stôp

intonačná prestávka

– časomerný systém sa vo svetovej literatúre používal v antike a v klasicizme;

– v slovenskej literatúre časomieru využívali v období humanizmu Martin Rakovský a Jakub Jakobeus a v klasicizme Ján Kollár a Ján Hollý.

– rytmický prízvuk časomerného verša sa nezhoduje s prirodzeným prízvukom v slovenčine, ktorá má stály prízvuk na prvej slabike viacslabičných slov; prízvukovaním prvej slabiky každej stopy sa narúša zvukový charakter slovenčiny; to je jedna z príčin, prečo sa časomiera v slovenskej literatúre natrvalo neudomácnila.

Ján Hollý (1785, Borský Svätý Mikuláš – 1849, Dobrá Voda)

– prvý slovenský básnik; jeho tvorba stojí na rozhraní medzi klasicizmom a preromantizmom; diela písal v bernolákovčine;

– vyštudoval za katolíckeho kňaza na univerzite v Trnave, pôsobil na viacerých miestach, najdlhšie v Maduniciach (pri Piešťanoch), tu vznikli aj jeho najlepšie práce, písal ich v hájiku Mlíč; po požiari na fare v Maduniciach v r. 1843 odišiel k spolužiakovi na faru v Dobrej Vode; tam ho v júli 1943 navštívili Štúr, Hurban a Hodža a požiadali ho odobrenie nového spisovného jazyka; v roku 1854 mu štúrovci (aj Štúr a Hurban) z úcty a vďaky na hrobe v Dobrej Vode odhalili pomník s bustou;

– na literárnu tvorbu sa J. Hollý pripravoval štúdiom a prekladmi antickej literatúry (prekladal Homéra, Ovídia, Vergília); jeho preklady vyšli aj knižne pod názvom Rozličné básne hrdinské;

– písal tieto žánre: eposy, elégie, ódy, idylické epické skladby (selanky); snažil sa dokázať, že aj v bernolákovčine sa dajú písať takéto náročné žánre;

Eposy

– ako prvý slovenský spisovateľ využil tematiku Veľkej Moravy na to, aby pozdvihol národné povedomie Slovákov; napísal 3 eposy zo slovenskej histórie: Svätopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv;

– v týchto eposoch ospieval slávnu minulosť Slovanov; vyzdvihol cenu slobody, mieru, lásky k vlasti; odsúdil otroctvo, vojny, dobyvačnosť; slávna minulosť mala upevňovať národné sebavedomie a hrdosť Slovákov;

Svätopluk (1833)

– prvý slovenský národný hrdinský epos, ide o prvé umelecké spracovanie časti slovenkých dejín; zobrazil boj dvoch svetov: germánskeho a veľkomoravského; opísal konflikty medzi bohmi a ľuďmi; rozviedol obrazy zrady, nenávisti a pomsty;

– kompozícia: 12 spevov;

– základné myšlienky: boj za slobodu Slovákov; autor vyzdvihuje cenu osobnej a národnej slobody, vlastenectvo, humanitu Slovákov, pracovitosť, mierumilovnosť; stavia sa proti dobyvačnosti nepriateľov, odsudzuje otroctvo;

– postavy:

1. historické – Svätopluk, sv. Cyril, Karolman, Slavomír (vodca Slovanov), Slovania
2. vymyslené – Britwald (nemecký rytier), Adelaida (dcéra Karolmana), kresťanský Boh, Černobog (pohanský boh)

– ústrednými postavami sú Svätopluk a Slovania – kolektívny hrdina; Slovania sú pracovití, mierumilovní, volia radšej hrdinskú smrť ako život v otroctve;

– dej: autor vychádza z konkrétnych historických faktov z 9. stor.; Východofranská ríša sa snažila podmaniť si slovanské kmene žijúce na Veľkej Morave; Svätopluk vydáva Rastislava Nemcom, ktorý ho uväznia a oslepia; neskôr je uväznený aj sám Svätopluk;

– Karolmanovi sa vo sne zjaví Boh a prikáže mu oslobodiť Svätopluka; Karolman ho oslobodí, no Svätopluk musí sľúbiť, že bude s Nemcami spolupracovať; Karolman dohodu spečatí tým, že Svätoplukovi sľúbi za ženu Adelaidu;

– Karolman na počesť Svätopluka vystrojí veľkú hostinu a rytierske hry, na ktorých Svätopluk všetkým rozpráva o pôvode Slovanov a stretáva sa aj s rytierom Britwaldom;

– Svätopluk spolu s nemeckým vojskom odchádza za Dunaj bojovať proti Slovanom, s polovicou vojska útočí na Devín a prichádza za vodcom Slovanov Slavomírom s požiadavkami Nemcov; Slavomír ponúkne Svätoplukovi kráľovskú korunu, ak sa pridá k Slovanom a pomôže im poraziť Nemcov; Svätopluk ponuku prijíma a zostáva pri svojich rodných;

– vojská sa stretnú v rozhodujúcej bitke, v osobnej bitke zvíťazí Svätopluk nad Britwaldom a plní Božiu vôľu – založí veľké kráľovstvo Slovanov;

– epos Svätopluk má viaceré znaky antického eposu:

– začína propozíciou (naznačením zámeru autora a témou), invokáciou (vzývanie múzy, vyššej moci); toto vzývanie múzy sa opakuje aj pred kľúčovými miestami eposu; dej potom nasleduje in medias res (vpadnutie priamo do stredu udalosti)

– na začiatku každého spevu je krátky obsah spevu napísaný prózou; epos sa vyznačuje epickou šírkou (podrobný opis súboja Svätopluka s Britwaldom; veľa postáv; spád deja spomaľujú odbočenia napr. Svätoplukovo rozprávanie o pôvode Slovanov); v epose je veľa ustálených epitet a prirovnaní;

– do deja vstupujú aj bohovia, nie však priamo (ako v antike), ale prostredníctvom snov, oznamujú postavám svoju vôľu; epos je napísaný časomernýmhexametrom (6-stopovým veršom) v bernolákovčine;

– epos sa líši od antického eposu tým, že autor zobrazuje kolektívneho hrdinu (celý národ); postavy sa rozhodujú podľa potrieb národa; epos Svätopluk preložil do súčasnej slovenčiny Viliam Turčány;

Elégie

– témou žalospevov sú smutné udalosti z minulosti a biednosť slovenského národného života v prítomnosti; Hollý vyjadruje smútok a žiaľ nad vyhynutým a násilne vyhubeným slovanským obyvateľstvom, nad zradou a nesvornosťou, ktorá spôsobila pád Veľkej Moravy, nad odrodilstvom – Naříkaní Rastislava, Plač Matki Slávi nad sinami Svatoplukovími, Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami;

Ódy

– sú zaradené do zbierky Pesňe; oslávil v nich historické i žijúce osobnosti slovenského národného života, dobrodincov, priateľov, známych, ako aj svetských a cirkevných predstavených (napr. Juraja Palkoviča, Antona Bernoláka), slovenkú prírodu, svoje okolie, rozlohu a veľkosť slovanstva v duchu obrodeneckých výkladov;

Idyly

– 21 idylických básní vydal J. Hollý pod názvom Selanky (z ruského slova selo = dedina); v týchto básňach prvýkrát do slovenskej poézie vstúpili slovenská príroda a slovenský ľud v podobe pastierov; autor píše o ich radostiach, túžbach, láske, niekedy smútku, o ich zvykoch, poverách a predstavách; postavy vedú spokojný život, venujú sa práci, spevu, zábave a hrám, žijú v rovnosti majetku a postavenia; sú to postavy hrdé a ušľachtilé; autor oslavuje a obdivuje obyčajného človeka žijúceho v slovenskej prírode; známe sú selanky Jaroslav, Miloslav, Vyvolávaní jara; v niektorých selankách oslávil aj významné osobnosti národného života.