Antická literatúra

Antická literatúra

Literatúra starého Grécka a Ríma. Antická literatúra a jej literatúra tvorí základ Európskej vzdelanosti. Slúžila a slúži ako inšpiračný zdroj pre všetky oblasti umenia. Grécka literatúra sa rozvíjala od 8. storočia p. n. l. až do 6. storočia n. l., Rímska literatúra od 3. storočia p. n. l.. Ideálom Antického Grécka bol súlad telesnej a duševnej krásy kalokagatia.

Starogrécka literatúra vychádzala z mytológie a histórie. Najviac sa inšpirovala mytologickým svetom bohov sídliacich na Olympe. Bohovia mali okrem nesmrteľnosti aj celkom obyčajné dobré i zlé vlastnosti, ale človek im bol podriadený a bezmocný voči ich rozhodnutiu. Antický hrdina je spätý s prírodou, ale pozemský život má preňho cenu.

Gréci prispeli k rozvoju kultúry najmä filozofiou, architektúrou, rečníctvom, sochárstvom, literatúrou i športom. Vtedy vznikla i tradícia olympijských hier. Prístup na olympijské hry mali len muži, ženy a otroci tam nesmeli chodiť. Nesúťažilo sa len v športových disciplínách, ale i v rečníctve, poézii. Dôležité postavenie v tej dobe malo náboženstvo. Bolo polyetistické, mali veľa Bohov. Rimania neskôr prevzali od Grékov kultúru i náboženstvo, len Bohom dali iné mená (podľa nich sa nazývajú planéty).

V oboch kultúrach sa rozvíjalo najmä výtvarné umenie, sochárstvo, architektúra. Napríklad sochárstvo z Grécka reprezentuje dodnes niektoré slávne sochy Bohov (socha Venuše), športovcov. Sochári tieto sochy znázorňovali nahé alebo polonahé. Rímske sochy boli kópiou gréckych. Rovnako sa rozvíjala i grécka a rímska literatúra. Tieto dve literatúry reprezentujú antickú literatúru.

Grécka literatúra

Najstaršími pamiatkami gréckej literatúry sú hrdinské eposy, Ilias a Odysea, ktoré sa pripisujú slepému potulnému básnikovi Homérovi. Čerpajú z cyklu povestí o trójskej vojne – Gréci napadli Tróju, lebo Paris, syn trójskeho kráľa, uniesol krásnu Helenu, ženu spartského kráľa.

Ilias – veliteľ gréckych vojsk vezme hrdinovi Achillovi peknú zajatkyňu, preto Achilles odmieta ďalej bojovať. Trójania začínajú mať prevahu nad Grékmi. Achillov verný priateľ ide v jeho zbroji do boja, no zabije ho syn trójskeho kráľa (Hektor). Rozžialený Achilles pomstí smrť priateľa. Zabije v súboji kráľovho syna Hektora a jeho mŕtvolu vláči za vozom deväť dní. Medzi hlavných hrdinov tohto diela patrí aj prefíkaný Odyseus, ktorý vymyslel lesť. Postavili dreveného koňa na znak uzmierenia pre Tróju, do ktorého sa schovali bojovníci. Trójsky kráľ nechal koňa vtiahnuť do mesta a v tom sa z koňa vyrútili bojovníci.

Odysea – je to prvé dobrodružné dielo. Grécky hrdina Odyseus blúdi 10 rokov po skončení trójskej vojny po svete, na svojej plavbe zažije veľa dobrodružstiev: navštívi krajinu ľudožrútov, unikne nástrahám jednookého obra i čarodejnice, postúpi do ríše mŕtvych v podsvetí a nakoniec ho more zanesie k bájnym moreplavcom, ktorí ho v spánku dopravia na rodný ostrov Itaku. Doma ho čaká vená žena Pénelopa.

V oboch eposoch sú vykreslené ľudské vzťahy a city (oddanosť, strach, radosť, hnev). Človek, príroda a bohovia tvoria jednotu. Človek je spätý s prírodou a len pozemský život má preňho ozajstnú cenu. Bohovia sú síce obdarený večnou mladosťou a nesmrteľnosťou, ale majú aj ľudské vlastnosti: zabávajú sa, ľúbia, nenávidia a bojujú. Človek je celkom podriadený ich vôli a bezmocný voči ich rozhodnutiu.

V 7. a 6. storočí pred naším letopočtom sa vytvorili významné literárne žánre (bájka a lyrické žánre). Veľmi obľúbené boli bájky, ktoré sa pripisujú ľudovému rozprávačovi Ezopovi – sympatizujú s biednymi a kritizujú mocných. Ezop bol pôvodne otrok. Sú to príbehy, kde vystupujú zvieratá, rastliny a veci s ľudskými vlastnosťami, napr. vedia rozprávať, konajú lakomo, chamtivo, múdro... Najznámejšou Ezopovou bájkou je Havran a líška.

V poézii sa rozvíjala osobná lyrika s tematikou vojny, lásky a priateľstva – Alkais, Sapfó, Amakreon. Sapfó bola ženská predstaviteľka, zachovala sa len báseň Modlitba k Afrodite. Všetky druhy gréckeho umenia rozkvitli najmä v 5. storočí pred naším letopočtom v tzv. aténskej demokracii – občianskym ideálom sa stal ideál krásneho a dobrého človeka – harmónie osobnosti a slobodného občana, ktorý žije v súlade s ľudskými aj božskými zákonmi.

Veľký rozmach zaznamenala materialistická filozofia – Demokritos, a idealistická filozofia – Sokrates, Platón, Aristoteles.
Aristoteles bol najväčším starovekým mysliteľom. Zaoberal sa filozofiou, logikou, prírodnými vedami, históriou, politikou a teóriou literatúry.

Dráma

V literatúre tohto obdobia dosiahla najväčší úspech tragédia a komédia. Hrávali sa v amfiteátroch, ale nesmeli tam hrať ženy. Tragédie zobrazovali tragické osudy kráľov a bohov, vojny. Mali veľmi smutný dej a skoro všetci umierajú. Najslávnejšími autormi tragédií boli: Aischylos, Sofokles a Euripides, najväčším tvorcom komédií bol Aristofanes.

Aischylos napísal tragédie Pripútaný Prometeus – tu predstavuje hrdinu Promethea ako vzbúrenca proti bohom a bojovníka za šťastie ľudstva. Dal ľuďom oheň a Bohovia ho potrestajú. Hlavný hrdina je darcom rozumu, ktorý povzniesol ľud ku kultúrnemu životu. Orestea – hovorí o Oresteovi, ktorý má pomstiť smrť svojho otca na príkaz Apolóna. Orestes mal byť za vraždu potrestaný, ale bohyňa Athéna ustanoví z aténskych občanov súd a ten ho oslobodí. Krvavá pomsta musí ustúpiť humánnemu právu demokratickej spoločnosti.

Sofokles je autorom tragédie Antigona – dej sa odohráva v Trébach, kde vládol kráľ Oidipos. Keď zomrel, zanechal po sebe 2 synov a 2 dcéry. Títo však neboli dospelí, vládol tam preto dočasne Kreón. Keď však synovia dospeli, nevedeli sa dohodnúť, kto bude v Trébach vládnuť a preto začali medzi sebou bojovať. Jeden z nich napadol i mesto a v boji obaja zhynuli. Kreón zakázal Antigone pochovať brata, ktorý napadol mesto. Antigona ho však pochovala, pričom ju prichytil a Kreón ju dal zaživa zamurovať. Ona sa však medzitým obesí a keď sa to dozvie jej milý, syn Kreóna, tiež spácha samovraždu. Jeho matka, Kreónova žena tiež.

Kráľ Oidipus – je dramatickou skladbou o tragickom konflikte ľudskej vôle s nepriaznivými silami spoločenského života. Hrdina sa usiluje za každú cenu do rodného mesta, nevedomky zabije otca a ožení sa s matkou. V krajine prepukne mor, ktorý neprestane, kým vrah nezahynie. Keď Oidipus zistí pravdu, oslepí sa.

Z tragických konfliktov jeho hier vychádzajú víťazne hrdinovia, ktorí uctievajú príkazy a zákony vlasti, rodiny a bohov. Trest stíha jednotlivcov, ktorí ich nerešpektujú. Vinu a trest naraz predurčuje osud, ktorý spravujú bohovia, a preto hrdinovia proti nemu márne bojujú.

Euripides sa už na tradičné sociálne, morálne a náboženské predstavy díva kriticky. Napísal tragédie Ifigénia v Tauride a Trójanky, kde vykreslil vojnové utrpenie žien a detí, ktoré sa dovtedy v literatúre neuplatnili. Médea – je to príbeh ženy, ktorú keď opustí muž, zabije svoje deti. Je to zobrazený smútok a utrpenie zradenej a trpiacej ženy.

Aristofanes napísal komédie, ktoré sú späté s politikou a kultúrnym životom Atén. V porovnaní s inými je kritickejší. Diela: Oblaky, Jazdci, Ženský snem – zosmiešňujú vojnu a oslavujú mier.
Záujem o citový život človeka sa preukázal v literatúre helenistického obdobia. Svedčia o tom ľúbostné prostriedky idyly – Theokritos.

Znaky antickej tragédie:

-  čerpá z mytológie
-  hrdinovia sú odvážni a statoční
-  konflikt so silnejšími (osud, Bohovia) končí tragicky
-  sú veršované
-  dej sa nečlení na dejstvá
-  je tu chór, ktorý vyjadruje verejnú mienku
-  spája hovorené slovo, spev, tanec

Znaky antickej komédie:

-  zosmiešňuje javy života
-  šťastný zmierlivý koniec
-  útočí na politické pomery a súdobú morálku
-  zosmiešňujú vojnu a oslavujú mier
-  záujem o citový život človeka

Umenie

Grécke umenie zohralo významnú úlohu vo vývine európskeho výtvarného umenia. V architektúre sa tvorili staroveké slohy. Sochárstvo sa usilovalo o presné zachytenie proporcií ľudského tela a kládlo dôraz na vystihnutie pohybu a dramatičnosti.

Rímska literatúra

Vznikla podstatne neskôr, keď už grécka literatúra bola dostatočne rozvinutá. Zväčša prevzala už hotové formy práve z gréckeho písomníctva. Písali sa viac komédie ako tragédie.

Najvýznamnejším rímskym dramatikom bol Titus Maccius Plautus, bral námety postavy z každodenného života. Najčastejšími námetmi sú láska, rozlúčenie, stretnutie. V jeho dielach vystupujú mládenci a otroci. Najhodnotnejšie diela sú: Komédia o hrnci, Chvastavý vojak, Pseudolus.

Pestovalo sa i rečnícke umenie: Marcus Tullius Cicero a Gaius Julius Caesar. Najmä poézia ľúbostnú lyriku o radostiach a žiaľoch lásky písal Catullus. Najvýznamnejší z básnikov toho obdobia bol Publius Ovídius, ktorý sa zapísal do dejín svetovej literatúry najmä rozsiahlou básnickou skladbou Metamorfózy. Vyrozprával tu vyše 250 gréckych a rímskych báji a povestí, ktoré sú vybudované na motív nejakej premeny. Pyšná Nieba sa premení na plačúci kameň, Pygmalionova socha na krásne dievča, verný manželia na stromy a podobne. Mnohé báje a povesti symbolizujú ľudské vášne a túžby. Umenie milovať – rozsiahla báseň. Ovídiovu poéziu charakterizuje obdivuhodná básnická fantázia, hravá zmyslovosť a ľahký melodický verš.

Publius Vergílius Maro – napísal pastierske idyly Bucolica, v básnickú oslavu roľníckeho života Georgica a národný epos Aeneas – k tomuto eposu ho inšpirovalo úsilie cisára Augusta o upevnenie moci rímskeho štátu a o obnovenie starého náboženstva a mravov. Hrdina Aeneas odíde po dobití Tróje z vlasti a po dlhoročnom blúdení sa usadí v Itálii. Vergílius tu napodobňuje Homérove eposy. Oslavuje začiatky a rast rímskej moci a jej zakladateľa Aenea, ktorý je ideálom starorímskych cností.

Quintus Horatius Flaccus písal básne, ktoré nadväzovali na grécku lyriku. Ideál životného šťastia vidí v tichom súkromnom živote, v drobných radostiach, v nezávislosti od bohatstva a v mravnej počestnosti – Ódy, Satiry, Listy.

Literatúra cisárskeho obdobia vyrastala v ťažkej spoločenskej situácii. Cisári, ktorí nastúpili po Augustínovi, vládli pomocou násilia a armády. Toto obdobie majstrovsky zobrazil historik Cornelius Tacitus. Záporné javy súkromného a verejného života vyvolali aj rozkvet satiry.

Umenie

Rímske bolo pod vplyvom gréckeho umenia. Rozvíjala sa najmä architektúra. Rimania sa preslávili stavbou vodovodov, kúpeľov, amfiteátrov a víťazných stĺpov i oblúkov. V maliarstve napodobňovali grécke fresky – maľby na čerstvej omietke.