Vývin literárneho jazyka na Slovensku do roku 1918

Slovenčina patrí do skupiny živých indoeurópskych jazykov, do západoslovanských jazykov. Vyšla z praslovančiny.
 
Etapy vývinu:
 
1.  Etapa – staroslovienčina (9. storočie) – Konštantín a Metod vo Veľkej Morave vytvorili prvé písmo – hlaholiku, neskôr to bola cyrilika. Prvý literárny jazyk – staroslovienčinu a prvú literatúru – najskôr to bola prekladová literatúra – báseň Proglas – úvodná báseň k prekladu Biblie (Písma svätého), neskôr aj pôvodná literatúra – Moravsko-Panonske legendy. Po rozpade Veľkej Moravy sa udržala staroslovienčina v Čechách – v Sázavskom kláštore. Až do 19. storočia bola jazykom vedcov latinčina.
 
2.  Etapa – slovakizovaná čeština (15. storočie) – zaviedli ju slovenskí študenti v Prahe na Karlovej univerzite. Vzniklo husitské revolučné hnutie. Husiti boli neskôr porazení a vytvorilo sa bratrické hnutie.
 
3.  Etapa – (18. storočie) – Anton Bernolák sa ako prvý pokúsil kodifikovať (uzákoniť) spisovnú slovenčinu v roku 1787. Za základ si vzal trnavské nárečie, ktoré doplnil o mäkké spoluhlásky zo stredoslovenského nárečia. Dielo, v ktorom zdôvodnil kodifikáciu nazval Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách. Je autorom gramatiky – Gramatica Slavica o slovenskej gramatike. Použil tu fonetický pravopis (píš ako počuješ). Je autorom 5 zväzkového slovníka – Slovár Slovenskí-česko-latinsko-nemecko-uherskí. Bernolákovčina sa nestala celonárodným jazykom, štúrovci ju uvítali, ale neprijali.
 
4.  Etapa – Ľudovít Štúr v roku 1843 kodifikoval spisovnú slovenčinu. Ako základ si vzal stredoslovenské nárečie. Zdôvodňoval to tým, že má najčistejšiu podobu slovenčiny. Dielo, kde zdôvodnil kodifikáciu, sa volá – Nárečje slovenskô alebo potreba písaňja v tomto nárečí. I on písal fonetickým pravopisom. Napísal aj gramatiku – Náuka o reči slovenskej. Štúrovu slovenčinu prijali aj katolíci aj evanjelici. Postavil sa proti nej Ján Kollár v diele Hlasové o potřebě jednotného jazyka pro Čechy, Slováky a Moravany. Vyčítal Štúrovi, že rozbíja národnú jednotu Čechov a Slovákov. V roku 1851 Martin Hattala upravil Štúrovu slovenčinu – zaviedol etymologický pravopis (etymológia – náuka o pôvode slova). Štúrova slovenčina prvýkrát zaznela v druhom ročníku Almanachu Nitra (almanach – ročenka).