Literárne podoby charakteristických vrstiev slovenského národa
Na slovenskú realistickú literatúru, v ktorej tvorili Kalinčiak, Hurban, Vajanský, Hviezdoslav aj
Kukučín mal veľký vplyv rok 1867, rok rakúsko-uhorského vyrovnania. V Uhorsku politickú aj hospodársku moc prevzala maďarská buržoázia.
Veľkým problémom bola germanizácia a čoraz viac sa rozširujúca maďarizácia. Na Slovensku prenikal maďarský kapitál, rástlo
vykorisťovanie. Politika slovenskej buržoázie v tomto období bola neúspešná, nevedela vytvoriť sociálno-politický program vyjadrujúci aj
záujmy ľudu. V roku 1884 sa vzdala politického boja a vyhlásila pasivitu. Na druhej strane však rástla moc proletariátu a inteligencie.
Centrom národného obrodenia sa stáva Martin – sídlo národnej strany.
V tomto období autori zachytávajú ešte vrstvu
zemianstva, no už aj buržoáziu a inteligenciu. Podľa spôsobu zobrazenia zemianstva sa toto obdobie realizmu delí na 80-90 roky, kde je ešte
otázka zemianstva veľmi aktuálna a na obdobie 90-tych rokov, kde sa už autori odvracajú od tejto upadajúcej vrstvy. Uvedení autori patria do
1. fázy a ešte zachytení zemianstva, ktoré zobrazujú preto, aby vyzdvihlo národné povedomie a pomohlo uniknúť spod maďarizácie, sú
rôzne odklony. Najkompromisnejší boli Kukučín a Hviezdoslav.
Ján Chalupka
Popularitu získal hneď
prvou hrou a bol inšpirovaný prostredím (Brezno), kde pôsobil ako evanjelický kňaz.
Kocúrkovo, alebo len aby sme v hanbe
nezostali – v tejto veselohre nás auto uvádza do malého mesta a zosmiešňuje odrodilstvo, klebetárstvo, honbu za dobrým vydajom
a hlúposť. Je to obraz dvoch protichodných svetov – zanikajúceho feudalizmu a zrodu národnej uvedomelej inteligencie. Hlavnou postavou je
čižmár Tesnošil. Dej sa rozvíja okolo neho a jeho rodiny. Dej sa odohráva v čase, keď do Kocúrkova prichádza učiteľ Sloboda, ktorého
chce čižmár pre svoju dcéru, ktorú on nechce. V týchto postavách opisuje zadubenosť a obmedzenosť, ktorá je príčinou a prekážkou
pochopiť súčasné spoločenské pomery. Postavy sú slovenského pôvodu, no vzdávajú sa slovenskej reči. Používajú maďarskú a latinskú
(nejaké frázy), ale ani jednu z nich neovládajú. Protiklad tejto spoločenskej triedy je učiteľ Sloboda. Je to postava blízka štúrovskej
generácii.
Zobrazil typ malého mesta, ktoré predstavitelia si o svojom spoločenskom postavení myslia viac, ako v skutočnosti znamenajú.
Autor riadi konanie postáv tak, aby výsledok bol opakom zámeru a tak vytvára komické situácie, využíva humor, komolenie a miešanie slov.
Ján Kalinčiak
Otázkou zemianstva sa zapodieva v próze.
Reštavrácia – Nejde
o kompozičné ucelené dielo, ale o rad obrazov. Dejová línia tu nie je ucelená, je oslabená rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom
takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy
a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk je bohatý na
príslovia a porekadlá, z ktorých sa niektoré aj rýmujú, sú vtipné, čím Kalinčiak dosahuje miestami až komediálne pôsobenie. Používa
hovorovú reč, ktorú používali zemania. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne, postupne
sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský,
najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová: „Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať a kde niet kosti, nieto
sily.“
Dej sa odohráva v záhorskej stolici pred voľbami. O miesto vicišpána sa uchádzajú strany Potockých (Ján Potocký)
a Bešeňovských (Adam Bešeňovský). Na dva tábory sa rozdelí aj celá stolica. Obe strany sa snažia získať čo najviac voličov. Vábia ich
hostinami a podplácaním. Adam Bešeňovský, ktorý je vicišpánom už 15 rokov, nechce dať svoju dcéru Anulku za Štefana Levického. Súhlasí
so svadbou len vtedy, keď sa Štefan stane vicišpánom. Verí, že k tomu nikdy nedôjde, pretože Štefan je chudobný. Za pomoci Štefanovho
strka sa podarí previesť celú rodinu Levických na stranu Potockého, ktorý sa musel zaviazať, že Štefana urobí druhým vicišpánom. Aby
Potocký vyhral, bolo treba nepripustiť Bešeňovského voličov k voľbám. Časť voličov uniesli do hôr a druhú časť nechce podplatený
prevozník previesť. Tak vyhrali Potocký. Štefan sa stal druhým vicišpánom. Dej sa končí manželstvom mladej dvojice.
Pavol Országh Hviezdoslav
Pomer ľudu k zemianstvu opísal vo svojej lyricko-epickej skladbe
Hájnikova žena – hlavnými postavami sú Michal, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni.
Idea: mravná sila slovenského
ľudu a úpadok morálky
Michal: čestný, svedomitý, sebavedomý muž so vznetlivou povahou
Hanka: milá, pozorná, obetavá, rozmarná
ale verná Miškovi
Do novej hájovne na Podvrší sa po smrti svojho otca nasťahoval jeho syn, mladý hájnik Mišo Čajka so svojou mladou
ženou Hankou. Na Podvršie však príde mladý Artuš Villáni, ktorému sa mladá hájnička zapáči. Raz, keď Artuš poslal Miška na hon za
jeleňom, prepadne Hanku a ona ho v sebaobrane zabije. Vinu na seba berie Miško, uväznia ho a Hanka sa utrápene vracia k rodičom. Jej matka sa
na smrť utrápi a Hanka zošalie a behá po okolitých poliach. Na súde žaloba žiada pre Miška smrť obesením, no uprostred jeho rečí vbehne
do súdnej siene Hanka a ku všetkému sa prizná. Súd Miška oslobodí a pretože nemôže súdiť Hanku, vracajú sa do hájovne, kde Miško
čaká na jej vyzdravenie. K jej vyzdraveniu prispeje Miško, ktorý zachráni koč so starým Villánim od zahynutia v rozbúrenej rieke, ktorá
predtým strhla most. Villáni im odpustí a láska mladej Hanky k ich malému synovi vracia opäť šťastie do hájovne na Podvrší.
Ežo Vlkolinský – hlavná problematika je v spore zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku
Bockovie. Matka syna vydedí a prichýli ho pyšný zeman – strýko Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať
prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom
Blažkom a keď spor nadobudne hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych
prežitkov.
„Sme rovní! Áno – zeman – nezeman, v tom rozdielu viac niet, kto inakšie dnes vraví, nezná časy, alebo je
zatvrdilý, čo je nerozum. Bo rovnosť má byť všade vo svete, ako pred Bohom je rovnosť, všetci ľudia sme“.
Gábor
Vlkolinský – Zobrazil tu príčiny úpadku zemianstva.
Zeman Šimon Vlkolinský a jeho žena podľahli alkoholu, majetok sa rozpadal
a syna Gábora odmietajú všetky zemianske dievčatá. Chce skoncovať so životom a vtedy mu prichádza na pomoc Ežo, ktorý mu radí, aby sa
oženil so sedliackym dievčaťom. Hoci v tejto skladbe sledoval autor ten istý zámer ako v Ežovi Vlkolinskom, je tu rozdiel v stvárnení
skutočnosti. Gábor Vlkolinský je kronikou hynutia celého slovenského zemianstva v 2. polovici 19. storočia.
Svetozár
Hurban Vajanský
V novelách Žalia, Letiace tiene a v románe Suchá ratolesť vytvoril obraz života
v zemiansko-statkárskych vrstiev, buržoázie, malomeštiactva i buržoáznej inteligencie.
Letiace tiene – autor tu
zachytil veľmi citlivo na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu
do celospoločenského i hospodárskeho života. Zeman Jablonský získal ženbou i špekuláciami veľký majetok, ale namiesto toho, aby na
pozemkoch hospodáril, prenajal ich Nemcovi Hermanovi Dauerovi a sám sa dal na finančné podnikanie. Počiatočné úspechy sa rýchlo rozplynuli
a machinácie kapitalistu Dauera ho privedú takmer na mizinu. Pred úplným hospodárskym krachom ho zachráni učiteľský syn, lekár Mirko Holan,
ktorý si berie za manželku mladšiu dcéru Jablonského Elu.
Suchá ratolesť – autor spracúva podobnú problematiku.
Hlavnou postavou románu je zeman Stanislav Rudopoľský, ktorý sa z potuliek po Európe vracia do rodného Rudopolia. Zásluhou rodiny statkára
Vranovského a učiteľa Tichého i príťažlivej Adely Rybáričky, zbližuje sa s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národa, útlaku
a jeho dôsledkov v živote spoločnosti. V rozhovore s Tichým síce uvažuje o hynutí zemianstva, ale predsa dochádza k záveru, že
najlepší jedinci môžu zohrať pozitívnu úlohu v tomto boji.
Martin Kukučín
Keď báčik
z Chochoľova umrie – satirická poviedka, kde opisuje úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov
národa.
Ústrednou postavou je Aduš Domanický z Domaníc. Robí dojem bohatého zemana. V skutočnosti svoj majetok preflákal. Záchranu
vidí v smrti bohatého príbuzného. Predáva zbožie, ktoré berie od ľudí ako závdavok. Keď mu na to prídu, hovorí, že to zaplatí, až
keď mu báčik z Chochoľova umrie. Ďalšou postavou je Ondrej Tráva. Je to nový typ dedinčana. Na jeho postave sa odráža prenikanie
kapitalizmu do našich dedín. Nakoniec báčik z Chochoľova umrie, ale nezanecháva žiaden majetok, lebo ho stačil celý prepiť, takže Adušovi
nič nezostalo.
Kompozíciu poviedky vytvára stavba charakterov a v nich konfrontácia dvoch svetov. Základným prvkom umeleckého obrazu
v poviedke je kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna,
zadiera do živého. Aduš navonok vystupuje ako pyšný zeman, hoci jeho majetok hynie. Ondrej Tráva má všetky znaky svojej triedy. Je
bezohľadný pri získavaní peňazí, má schopnosť zhŕňať majetok. Autorovi imponuje jeho životaschopnosť, no iróniou stíha tento nový typ
egoistického podnikateľa.
Kukučínov humor sa rozvíjaním deja stupňuje, prechádza až po satiru, ale záver poviedky je typicky
kukučínovský, keď Aduš s Ondrejom zastanú pri jaseňoch nad hrobmi Adušových rodičov a zmieria sa.
Dies irae (Dni
hnevu) – rozoberá tu historický problém – cholerovú epidémiu. Novela sa zakladá na dvoch rodinách. Richtár Zima strhol na svoju rodinu
nešťastie tým, že pre majetok opustil svoju milú, chudobnú dievčinu a oženil sa s bohatou. Jeho pocit viny sa zväčšuje, keď mu dorastá
dcéra. Uvedomuje si, že nespravil nič pre svoju rodinu, ani pre obec. Urobí však nápravu.
Sýkora – lakomec, ktorý celý život
zhŕňal peniaze. Jeho lipnutie sa prejaví až vtedy, keď sa šíri cholera. Sýkora sa stavia proti postaveniu nemocnice. Rozhnevá sa so synmi
i s rodičmi a dedinou. Nakoniec urobí nápravu a vracia sa k chorému synovi. Ide za ním do nemocnice, kde leží. Kukučín tu ukázal, ako
hromadenie majetku v rukách jednotlivcov zapríčiňuje spoločenské rozdiely.
Dom v stráni – vznikol v Juhoslávií na
ostrove Brač. Zobrazuje tu 2 svety. Na jednej strane je zemiansko-statkárska rodina Dubčicovcov, predstaviteľku je Šora Anzula. Na druhej je
sedliacka rodina, predstaviteľom je Mate Berac. Dejovou osnovou je láska Nika Dubčica ku Katici Beracovej. Mate a Anzula ovplyvňujú osudy
svojich detí, stavjú sa proti nim. Nakoniec sa Dubčin rozíde s Katicou a berie si zemianske dievča Doricu. Katica si zase berie zemianskeho
chlapca Pašku.
Mate Berac – pracovitý sedliak, je pyšný, že nie je závislý na nikom, v láske ku Katici vidí len pánsku
roztopašnosť.
Anzula – predstaviteľka zemiansko-statkárskej triedy, povýšenecky sa práva k ľudu.
Niko Dubčic – rojčivý
statkár. Zaľúbi sa do Katice pre jej pôvab. Neskoršie odôvodňuje svoju lásku snahou zblížiť sa s ľudom, ale nakoniec prichádza to, že
triedna príslušnosť bráni mu zostúpiť k ľudu.
Skutočný konflikt románu je rozpad patriarchálneho sedliactva,
nezmieriteľnosť rozporov medzi svetom bohatých a chudobných, splývanie statkárstva s buržoáziou, odmietavý postoj Kukučína v zhode so
skutočnosťou.
Andrej Sládkovič
Detvan – je lyricko-epická skladba, má 5 spevov: Martin,
Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka.
Hrdinom skladby je ľud, ktorý reprezentujú mladí ľudia: Martin a jeho milá
Elena. V nich zobrazuje všetky hodnoty a vlastnosti ľudu. Chcel poukázať na zdravý základ v ľude, na jeho schopnosti. Obdivuje jeho vlohy,
ktoré sa prejavujú v ľudovom rezbárstve, v tancoch, hudbe, ukazuje zdravé sebavedomie a hrdosť detvianskych ľudí.
Zo Sládkovičovej
dôvery v ľudí pramení jeho národná hrdosť. Volá do svedomia tých, čo sa hanbia za svoj slovenský pôvod a obdivujú svoju cudziu,
vyspelejšiu kultúru:
„Neuzeraj sa v cudzom zrkadle, každý svet má svoju koľaj!“
Dej skladby je umiestnený do čias
kráľa Matyáša. Detviansky mládenec zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca. Keď sa Martin dozvie, že to bol sokol kráľa Matyáša, vyberie
sa za ním, aby sa mu priznal. Kráľa zastihne na slatinskom jarmoku a smelo predstúpi pred neho. Kráľovi sa zapáči jeho smelosť a priamosť.
Daruje mu vraníka a dá ho zverbovať do svojho povestného čierneho pluku. Martin je jednoduchý detviansky mládenec. Mohutná slovenská
príroda spod Poľany kovala jeho charakter. Jej krása a slovenský spev pestovali jeho city. Je to hrdý syn slovenského kraja, zrastený
s prírodou. Niet v ňom ani znaku po nevoľníckej poníženosti, ktorú vbíjalo do ľudu stáročné poddanstvo. Typom slovenskej devy je Elena.
Je úprimná, verná a oddaná svojmu Martinovi. Nežná v citoch, ale rázna v obrane svojej lásky. Tvrdo zavracia bohatého nahovárača. Martin
a Elena pri všetkej idealizácií sú už typy blízke skutočnosti. Skladba je popretkávaná obrazmi slovenskej prírody. Vyniká najmä
nezabudnuteľný obraz Detvy a Poľany.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta