Dramatické umenie
Dramatické umenie
Základným znakom drámy je neprítomnosť rozprávača. Dráma má spoločné znaky s epikou (dej) a s lyrikou (postavy môžu vyjadrovať svoje pocity, nálady a myšlienky). Dramatické diela predpokladajú divadelnú scénu, na ktorej sa jednotlivé udalosti deja predvádzajú. Postavy na divadelnej scéne konajú, rozprávajú sa. Reč jednej postavy = monológ, reč dvoch alebo viacerých postáv = dialóg.
Monológy a dialógy autor pre postavy napíše, konanie postáv a okolnosti, za ktorých sa monológy a dialógy vedú, naznačí v zátvorkách. Poznámky v zátvorkách a rámcový opis scény sa volajú scénické poznámky. Reč dramatických diel môže byť i veršovaná.
Dramatické diela sa predvádzajú na javisku (okrem tzv. knižných drám). Predvádzanie diela na javisku je divadelné predstavenie.
Na tvorbe divadelného predstavenia sa zúčastňujú: dramaturg, režisér, herci, scénický výtvarník, skladateľ scénickej hudby, navrhovateľ a realizátor kostýmov, osvetľovač scény. Jednotlivé predmety na javisku = rekvizity. Prvé predstavenie novonaštudovanej divadelnej hry = premiéra, opakované predstavenia sú reprízy.
Divadelné predstavenia sú rozčlenené na menšie úseky = dejstvá. Medzi nimi sú prestávky. Dramatické diela, ktoré sa skladajú len z 1 dejstva = jednoaktovky. Dejstvá sa členia na výstupy = úsek dejstva, v ktorom sa na javisku nezmení počet postáv. Dejstvá a výstupy, to je vonkajšia stavba dramatického diela. Vnútorná stavba: expozícia, zápletka, kríza, peripetia, rozuzlenie. Dôležitým prostriedkom drámy je jazyk. Ak postavy majú pôsobiť dojmom skutočných živých ľudí, musí byť živá aj ich reč.
Základné dramatické žánre, ktoré vznikli v antickom Grécku sú: tragédia a komédia.
Tragédia – jej základným znakom je boj človeka s nepriateľskými silami, ktoré sú silnejšie ako on. Človek v tomto boji zahynie. Nepriateľské sily – pôvodne to bol osud a bohovia, neskôr spoločenské predsudky, nespravodlivosť, spoločenský a politický útlak a pod.
Tragédia má bohaté dejiny. Najstaršiu fázu v jej vývine predstavuje antická grécka tragédia (najznámejšími tvorcami boli Aischilos, Sofokles a Euripides). Vyvinula sa z náboženských slávností. Podobne stredoveká náboženská dráma, kam patria hlavne mystériá – predstavovali biblické udalosti od stvorenia sveta až po Krstovo zmŕtvychvstanie. Patrili sem aj stredoveké morality – alegorické hry, v ktorých vystupovali zosobnené vlastnosti ľudí a abstraktné javy (Rozum, Hriech, Lakomstvo, Staroba ...).
Latinské stredoveké a renesančné hry – školské hry sledovali výchovný a vzdelávací cieľ.
16. – 17. storočie = Shakespearova tvorba;
francúzska klasicistická tragédia – autori Jean Racine, Pierre
Corneille a Voltaire.
Hviezdoslav: Herodes a Herodias.
Činohra – zobrazuje vážne spoločenské problémy, ide tu o rozpory medzi postavami, nekončia smrťou hrdinu; dráma sociálna, psychologická, ... Nebýva veršovaná. V 19. storočí Henrik Ibsen, A. Pavlovič Čechov, J. G. Tajovský.
Komédia – veselohra, zosmiešňuje nedostatky života jednotlivcov a spoločnosti. Je prostriedkom boja proti zlu. Ak sa komickosť sústreďuje na charaktery, vzniká charakterová komédia, ak na situáciu – situačná komédia. Komédie bývajú veršované i neveršované.
Osobitným druhom komédie je fraška – jej charakteristickými znakmi sú nepravdepodobné situácie a zápletky, hrubšia, niekedy i násilná komickosť.
Autori komédií:
v Grécku
Aristofanes
v Španielsku Lope de Vega
v Anglicku William Shakespeare
vo Francúzsku J. B. Poquelin Moliére
v Rusku M. V. Gogoľ
na
Slovensku J. Chalupka, J. Palárik, J. Stodola, ...
Ďalšie dramatické žánre:
bábková hra, rozhlasová hra, televízna
hra, ...
Hudobné dramatické žánre:
opera, opereta, melodráma, muzikál, pantomíma, ...