Predstaviteľ veľkého epického žánru. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Preto musí mať i veľký rozsah. Román je literárny útvar veľmi zložitý – využíva všetky tri zobrazovacie postupy: epický, lyrický i dramatický.
Epický postup je však základný. Román je teda rozprávačským typom literárneho diela. Lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov románových postáv, pri opisoch a úvahách, dramatický pri zobrazovaní priamych rozhovorov medzi postavami. Všetky zobrazovacie postupy v románe tvoria jednotu zásluhou epického rozprávačského postupu. Preto je v románe veľmi dôležitý rozprávač.
S ním súvisí dej
románu, jeho základom je rozprávanie udalostí. Autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť i cítiť. Dej románu
obyčajne tvorí množstvo udalostí, ktoré sa dotýkajú mnohých ľudí. V románe teda vystupuje mnoho postáv.
Výnimkou sú psychologické romány, v ktorých sa autor sústreďuje na jednu postavu a sleduje skôr psychické stavy človeka ako vonkajšie
udalosti.
V románe rozoznávame hlavnú dejovú líniu (hlavné postavy) a vedľajšie dejové línie
(vedľajšie postavy). Spisovatelia zobrazujú v románe konflikty – vyostrené vzťahy medzi ľuďmi, ich narastanie
a vyvrcholenie. Všetky zložky románového diela musia byť starostlivo usporiadané, musia tvoriť jednotu. Toto premyslené usporiadanie
všetkých zložiek románu sa nazýva kompozícia.
Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajú
dilógie, trilógie a románové cykly. Obsiahle románové zobrazenie významnej etapy vo vývine spoločnosti sa nazýva epopeja
– L. N. Tolstoj: Vojna a mier.
Z tematického hľadiska rozlišujeme román: dobrodružný, detektívny, historický,
vedecko-fantastický, psychologický, spoločenský alebo sociálny, životopisný, autobiografický, cestopisný a pod.
V 16.
a 17. storočí je známy tzv. pikareskný román – jeho hlavnou postavou bol veselý tulák, šibal, ktorý putoval z miesta na
miesto – Cervantes: Don Quijote de la Mancha. V 18. storočí vznikali už psychologické romány. V 19. storočí
nastal veľký rozvoj románu – vynikajúci románopisci: H. de Balzac, L. N. Tolstoj, F. M. Dostojevskij... Do tohto obdobia spadá aj rozvoj
slovenského románu (v 18. storočí vznikol prvý slovenský román – J. I. Bajza: René mládenca príhody
a skúsenosti), Vajanský, Kukučín, neskôr Mináč, Bednár, Jašík... V 20. storočí sa v západoeurópskych literatúrach román
dostáva do krízy – vznikajú pokusy zobraziť človeka pomocou novej epiky (škola francúzskeho tzv. nového románu alebo antirománu).
Predstavuje stredný epický žáner. Veľkú obľubu si získala u spisovateľov 19. storočia. Vznikla v Taliansku v období renesancie. Názvom novela sa pôvodne chcelo naznačiť, že ide o umelecké zobrazenie udalosti, ktorá sa vyznačuje novotou, neobyčajnosťou. Chcela sa oslobodiť od literárnych tradícií a snažila sa spracúvať nové, originálne námety.
Novela nepodáva komplexný a široký obraz človeka, ale iba určitý výsek, súbor niektorých udalostí. Má menší počet postáv ako román, jednoduchší dej, menej zložitú kompozíciu. Postavy novely sú obvykle na začiatku deja už ľudsky a charakterovo sformované a neprekonávajú počas trvania deja väčší vývin, čo súvisí aj s neveľkým rozpätím času zobrazených udalostí. Dej má rýchly spád a nastáva v ňom obyčajne nejaký prekvapujúci obrat.
Najvýznamnejšími novelistami európskej literatúry boli: taliansky renesančný spisovateľ Boccaccio, francúzsky
realista Guy de Maupassant, ruskí realisti Turgenev, Čechov, v slovenskej literatúre písali novely: Vajanský, Kukučín, Timrava, Jesenský,
Hronský, Bednár a ďalší.
Patrí medzi malé žánre epiky. Umelecky stvárňuje jednotlivú udalosť zo života človeka. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery (Maco Mlieč, Adam Krt, Ondráš Machuľa). Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. O ich živote pred opisovanou udalosťou sa autor zmieňuje iba akoby mimochodom.
Tematicky môže poviedka čerpať z najrozličnejších oblastí života. Z hľadiska umeleckej výstavby sa pokladá za voľnejší útvar ako novela. No medzi novelou a poviedkou niet presných hraníc.