Beat generation
Americkú poéziu po 2. svetovej vojne predstavuje najmä skupina, ktorú kritici nazvali Beat generation.. Vznikla
v San Franciscu, kde bolo najlepšie vidieť biedu a lesk Ameriky. Mladých básnikov spájalo vedomie osobnej spolupatričnosti, požiadavka
intenzívneho vnútorného života a ničím neobmedzovaná sloboda jednotlivca.
Beatnici písali verše
predovšetkým na verejné recitovanie a často spolupracovali s džezovými hudobníkmi, preto ich básne vystihovali aj rytmus džezovej hudby.
Autori sa neusilovali o harmóniu a krásu, hlásali neviazanosť všetkých zmyslov. Ich názory sú plné neurčitého mysticizmu, revolty a hoci
chceli byť originálny inšpirovali sa Waltom Whitmanom (1819-1892), ktorý vytvoril voľný verš, blízky hovorovej reči, i Jeffersom.
Hoci v 70.rokoch mali už beatnici vrchol za sebou, beatnické hnutie zasiahlo i Európu. Mladí ľudia, ktorí revoltovali proti spoločnosti,
pretože im nevedela poskytnúť nijaký ideál, hľadali útechu v nihilizme, anarchizme a v mystike orientálnych učení. Dnes americkí
príslušníci beat generation píšu a správajú sa inak. Aktivizujú sa v ekologickom hnutí, nachádzajú zmysel v aktívnej, fyzickej
práci.
Allen Ginsberg
Spôsob, akým v polovici 50.rokov vtrhli beatnici na scénu, charakterizuje názov
jeho zbierky Vytie. Je akýmsi manifestom generácie, ktorá sa cítila ukrivdená vojnou a vžitými spoločenskými konvenciami. Autor
využíva volný verš, neobvyklé metafory a naturalistické scény spája s rétorickým pátosom. Zobrazuje zúfalstvom mladú generáciu
a príčinu vidí v modernej neľudskej civilizácii. Do veršov vkladá apokalyptickú víziu „večnej vojny“ za oslobodenie ľudskej osobnosti
od Molocha spoločenskej mašinérie v mene slobody a práva jednotlivca. Autor sa stotožňuje so svojím lyrickým hrdinom, ospevuje všedné
veci, telo a dušu človeka. Zdrojom inšpirácie mu je orientálne umenie a filozofia, najmä budhizmus.
Prejavilo sa to
i v najrozsiahlejšej básnickej skladbe Kadiš (1961), ktorú napísal na pamiatku svojej matky (kadiš je tradičná židovská
modlitba za mŕtveho). Skladba obsahuje mnoho pôsobivých spomienok na autorovo detstvo.
Lawrence Ferlinghetti
Je jedným z vedúcich osobností beatnických básnikov. Študoval na Sorbonne v Paríži, kde získal aj doktorát. Zaujímal sa
o francúzsku poéziu, najmä o Jacquesa Préverta, ktorého básne aj prekladal. Ferlinghetti založil v San Franciscu vydavateľstvo, v ktorom
vychádzali predovšetkým diela beatnikov.
Spočiatku písal kratšie básne, v ktorých vidieť vplyv francúzskej poézie - Obrazy
zašlého sveta. Verše člení podľa rytmu hovorovej reči, využíva slang, pretože verše určil na čítanie nahlas, pred publikom.
Postupne pod vplyvom mladších básnikov zjednodušuje svoje básne, ktoré sa stavajú dynamickejšími použitím refrénu, o čom svedčí druhá
zbierka Lunapark mysle.
Pesimistický charakter má lyrická zbierka Vychádzajúc zo San Francisca. Lyrický hrdina cestuje po
Amerike a všade nachádza len vyľudnenú pustatinu. Hľadá východisko v indiánskych legendách, ale aj v mystike a utópii.
Imaginárny (vymyslený) portrét A. Ginsberga vykreslil v básni On.
Pokúsil sa aj o experimentálny román Ona,
v ktorom vidieť vplyv francúzskych surrealistov.
Na princípe absurdného divadla nadviazal v jednoaktovke Nečistý spor s
existenciou.
Ferlinghetti odmietal byť priemerným občanom poslušne sa podriaďujúcim zákonom, ako o tom hovorí v básni Vlastný
životopis.
Gregory Corso
Patrí k hlavným predstaviteľom beatnického hnutia. Corsova poézia je v porovnaní s Ginsbergovou
a Ferlinghettiho intelektuálnejšia, nejde v nej len o prúd halucinačných vízií a civilnú drsnosť scenérií a nálad, ale
o pokojnejšie tvorené texty, v ktorých sa prejavujú autorove „univerzity života“, vlastná životná skúsenosť. Jeho názor na
spoločnosť, ktorá človeku nevie poskytnúť nijaký ideál okrem materiálnych hodnôt, je totožný s názorom ostatných beatnikov: usiluje sa
od nej oslobodiť tým, že ju ignoruje. Vidieť to na básnických zbierkach Benzín, Šťastné narodeniny smrti a iných.
Jack Keronac
Hoci beatnici sa venovali najmä poézii, patril k nim aj J. K., ktorý okrem veršov písal aj
„spontánnu“ autobiografickú prózu. V románoch vystupujú jednotlivci, ktorí hľadajú sebauspokojenie v neviazanom živote.
V románe Na ceste zobrazil životný štýl americkej beatnickej generácie. Rozprávač príbehov podnikne v rokoch 1947 – 1950 cesty
naprieč Amerikou. Zachytáva prúd pocitov, nálad a dojmov v plynulom toku slov a nesúrodých obrazov zo života beatnickej generácie. Príbehy
podáva autor v 1. osobe využíva hovorový jazyk, ale aj symboly a myšlienky budhizmu.
Takýmto spôsobom napísal romány
Tuláci, Skrytí ľudia a Doktor Saxa, v ktorých glorifikoval bezstarostný život, nezáväzný spôsob života.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta