Moderné postupy v slovenskej poézii, slovníky a príručky

Moderné postupy v slovenskej poézii, slovníky a príručky

V rokoch 1948-1956 bol soc. realizmus vyhlásený za jediný prijateľný umelecký štýl. Poézia musela vyvolávať nadšenie, odhodlanie a ospevovať úspechy budovania socializmu. Všetky básne vznikali podľa rovnakej šablóny, tento jav nazývame obdobie schematizmu (všetko malo svoju schému a muselo sa maľovať naružovo – idealizované diela, no nič nebolo reálne). Neskôr, v rokoch 1956-1969 sa už autori mohli slobodnejšie vyjadrovať, objavujú nové podnety pre vývin poézie, do literatúry vstupujú noví autori a ustupujú od schematizmu:. Najvýznamnejší predstavitelia tohto obdobia sú Miroslav Válek a Milan Rúfus → odmietajú stvárňovať kolektivistickú problematiku, oslavovať socializmus, do popredia sa dostáva jedinečnosť človeka, Rúfus sa inšpiruje vidiekom, Válek ukazuje človeka modernej civilizácie.

V 60. rokoch prichádzajú na slovenskú scénu aj predstavitelia Trnavskej skupiny, takzvaní Konkretisti. Ich programom bolo:

• Odmietanie schematizmu
• Európska avantgarda
• Obdivovali krásu všedných dní
• Do tvorby vrátili obrazotvornosť (základným prostriedkom bola metafora)
  → básne boli viacvýznamové; metafory neboli naviazané na realitu
• Do popredia dávali pozornosť na básnický tvar, nie na tému
• Pozornosť venovali tiež zvukomaľbe

Predstavitelia: Ľ. Feldek, J.Stacho, J. Šimonovič, J. Mihalkovič, J. Ondruš

Pri časopise Mladá tvorba sa v 60. rokoch sformovala aj skupina Osamelých bežcov, ktorých

Krédom bolo: ,,Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný pojem ako komunizmus"

A ich manifest sa volal. „Prednosti trojnohých slávikov“. Program spočíval v:

• Odmietaní tradície

→ na milosť vzali len Rúfusa, Válka a konkretistov

• Odmietaní ideológie
• Vyznávali pohyb, dynamiku, potrebu zmeny
• Využívali prvky dadaizmu a postmoderny
• Rozvíjali básnickú polyfóniu a viacvýznamovosť, pričom poéziu chápali ako ničím nehatené sebavyjadrenie, ktoré treba vysvetľovať v jeho vlastnom systéme

Predstavitelia: Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Peter Repka

Textárske tvorivé začiatky v 60. rokoch (poppoézia – pojem vymyslel Valér Mikula) sú spojené s významnými osobnosťami – Kamil Peteraj a Boris Filan. Neskôr sú to texty Daniela Heviera, Ivana Štrpku, Jaroslava Filipa, Petra Nagya, Vaša Patejdla, Joža Ráža, Pavla Hammela, ...

MIROSLAV VÁLEK

V slovenských pomeroch predstavuje moderný typ básnika, prirodzeným prostredím jeho básne je priestor medzi tušeným a skutočným. Zostáva stálicou nekonvenčnosti, na míle vzdialený od akejkoľvek sentimentality, či banálneho komentovania udalostí, lebo sa vedome stránil naivných a jednoznačných analýz. V roku 1949 však začal pracovať ako redaktor. Prešiel redakciami viacerých časopisov, napokon sa stal šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba. V období socializmu sa aktívne angažoval aj v politike, bol poslancom, pôsobil v rôznych vysokých funkciách v komunistickej strane. Po roku 1969 ako politik sa plne hlásil k praxi tzv. normalizácie, ako minister kultúry (1969-88) sa však snažil zmierniť jej zničujúci dopad na slovenskú kultúru. V dvojročných etapách vydal lyrickú trilógiu Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961) a Nepokoj (1963). Neskôr vydal ešte Milovanie v husacej koži (1965), venoval sa aj písaniu pre deti. Popri vlastnej tvorbe sa venoval aj prekladaniu svetovej poézie. Z politiky odišiel dobrovoľne ešte pred novembrom 1989, upadol ho hlbokého mlčania a osamelosti. O rok nato zomrel bez toho, aby sa verejnosti prihovoril v akomkoľvek zmysle. Patril k veľkým básnikom a verejným činiteľom svojej doby s tragickými osudmi → ak by sa nezaplietol s komunizmom, bol by skutočným kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. Na našej scéne nemal konkurenciu.

DOTYKY

Lyrická báseň z rovnomennej básnickej zbierky.

Obsah

Motív: láska

Báseň môžeme rozdeliť na 3 obsahové časti:
1. láska v meste

1. láska na dedine
2. spomienky na lásku

Autor ako lyrický hrdina prežíva lásku k žene z mesta, no chce, aby ich láska „rástla“ na dedine, pretože medzi mestom a dedinou vidí množstvo neprekonateľných kontrastov. Vidieť tu vplyv modernizmu, konkrétne tu dominuje zmyslovosť.

1. ČASŤ:

• dotyky a vzájomný kontakt sú súčasťou života. Najnežnejším a najkrajším dotykom je láska, ktorú spája autor s mladosťou - so študentskými rokmi. Prázdniny trávi na vidieku. 
• Láska, ktorá vznikla v škole uprostred mestského chaosu sa mu na čas stáva vzdialenou a on, bláznivo zamilovaný, si nevie ani predstaviť, že tú dobu strávi bez svojej dievčiny. Robí všetko preto, aby boli spolu. Píše jej listy, telefonuje, telegrafuje, chce ju mať pri sebe. Koná skutočne zamilovane, potvrdzujú to zmätené verše. „Som z toho už celý blázon, … nechaj všetko tak, ako je v kúpeľni nech horí voda, v kuchyni nech tečie plyn…“ Volá ju k sebe na dedinu a sľubuje, že ju bude čakať a berie svoju lásku ako princeznú „pri vlaku ťa bude čakať Sedem čiernych koni, každý s hviezdou na čele.“
• Z básne cítiť atmosféru mesta - rýchly a hlučný obmedzený priestor, rýchly život s množstvom informácií. „...telefóny zazvonili v celej štvrti odrazu.“ „...na pošte a v telefónnej centrále...“ „...nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá...“ „...tvoj púder Soir de Paris.“ Slnko v meste: „mestské slnko, škrekľavá obohraná platňa zasúva sa za obzor“
• Mestský zmätok autorovi nedáva zmysel a pre svoju lásku chce pokojný priestor, ktorý on dobre pozná – dedinu.

1. ČASŤ

• Ona je z mesta a má voči dedine predsudky. On jej ozrejmuje, že dedina už nie je dedinou. Už je moderná, stavajú sa nové domy, ulice, ľudia majú rádio aj televízor. Slnko na dedine: „naša medená, vyleštená rajnica krásne zapadá a keď sa dotkne zeme, všetko je čuť.“
• Dedinčania si vedia po práci oddýchnuť. Chce jej vysvetliť, že dedina je miesto, kde nájde niečo, po čom zatúži – pokoj, ticho. „...stačí vypnúť rádio a môžeš počuť, čo sa komu sníva.“ „...zvuk má dostatočné miesto na rozbeh.“
• Prirodzený život na dedine nie je narušený – ľudia cez deň pracujú a v noci spia. V meste je to naopak – všetko je tam počas noci hlučné a vysvietené. „Noc, čierny klobúk so širokou strechou, prevracia sa naruby ráno.“
• Na dedine počuť aj zvieratá – „Čierny býk v družstevnej maštali dospieval svoje lyrické intermezzo.“
• „...bude kvitnúť jazmín, z broskýň bude padať peľ...“ – v meste také niečo nenájde

1. ČASŤ

• Osobný postoj autora k vidieku je veľmi kladný. Dedinu prirovnáva k starej mame, ktorú v detstve chodil navštevovať. Starenka súčasnému svetu nerozumie, je zmätená, slepá a nebohá. „Chodievala dojiť kravy.. Modlila sa, aby mala dlhý život a šťastnú smrť. Život jej prešiel, ako keď plesneš bičom – tak to bolelo.“
• Život na dedine sa modernizuje: „...večer prináša podivnú, cudziu vôňu spálenej nafty...“ „Nervózne prsty televíznych antén prepichujú tmu.“,  no stále je to lepšie a pokojnejšie ako v meste: „..ale zem, keď ju vezme do prstov, stále je dobrá“
• Množstvo ľudí sa sťahuje z dediny do mesta za prácou, vzdelaním: „O chvíľu je dedina prázdna ako vyfúknuté vajíčko. Len stará mama sedí vo dverách a potichu si spieva_“Osievala múčku, v deravom klobúčku.““
• Podľa autora si má dedina zachovať vlastnú tvár a tradície a tým sa nenaruší prirodzený život. 

V diele je možné nájsť aj vplyv štyroch ročných období:

• Jar: kvitnúce broskyne
• Leto: slnko ako vyleštená medená rajnica
• Jeseň: stará mama ako jeseň života
• Zima: „Na Martina padá prvý sneh.“ = epilóg

Forma

Kompozičný princíp: kontrast

Báseň je strofická, strofa je nepravidelná

Verš je voľný, občas sa objavuje sylabotonický prozodický systém s rýmom

Motívy pôsobia samostatne – voľná asociácia predstáv, no sú spojené metódou montáže

Metafory:

• Rovina je večná – menia sa ľudia, nie kraj
• Stará mama - Válek je predstaviteľom mladšej generácie a vyjadruje sa ako vnuk

starej generácie

• Môžeš počuť, čo sa komu sníva – na dedine sú medziľudské vzťahy bližšie, každý

každého pozná a o všetkom vie

• Zvuk má miesto na rozbeh – otvorený priestor, nie ako v paneláku - hlava na hlave

Personifikácie:

• Rovina dýcha rýchlejšie a nahlas – život na dedine sa modernizuje
• Ukazovák, ktorý klope na okno – ohľaduplnosť voči súkromiu, slušnosť

Prirovnania:

• Dedina prázdna ako vyfúknuté vajíčko – sťahovanie
• Krahulec štartuje ako raketa – rýchlosť doby

Anafora:

• Rovina je večná. Rovina zostáva.

Epiteton:

• Fialové dažde (senzualizmus → z expresionizmu)

Idea: Báseň vyjadruje lásku k rodnému kraju, k žene i problémy súčasníka. Odmieta schematizmus 50-tych rokov. Reaguje na to, že veci nepochopiteľné rozumom sú uznávané. Preto uprednostňuje lásku, lebo aj tá sa stáva nepochopiteľnou vtedy, ak milovanú osobu môžeme aj nenávidieť. 

MIROSLAV VÁLEK – SLNKO

Obsah

Motívy:

1. leto, mladosť
   - „slnko, obilie žltne, slama dozrieva“ leto života, najkrajšie obdobie
   - „belasý vzduch, modrý les, “ ... plné lásky 
2. milenci
   - „rátajú si prsty, sedia čelom o čelo“ → blízkosť dvoch ľudí
   - „pijú slnko s octom, jedia kyslé jablká“ → láska má podľa autora kyslastú príchuť
3. žena
   - „teba každý ľúbi“ oslava
   - „keď usmeješ sa, vyjdú dúhy pávov,“ ... ženy
4. strach
   - „SOS“ → pocit nebezpečenstva a neistoty vo vzťahu
   - „láska, to nie sú len chvíle medu“ → trápenie vo vzťahu
   - „pijú slnko s octom“ → láska časom „skysne“
   - „stále chodím s nepokrytou hlavou planou trápenia“

Dominuje tu zmyslovosť, impresionistická farebnosť

Báseň vrcholí veršami: „A ja by som ti kúpil letnú búrku s kvetinami, krotký blesk, čo by sa v nich pásol. Keby som nemal na chleba a na soľ, na kúsok slnka by som mal.“ Lyrický hrdina popisuje, že by som ochotný žene slniť aj nemožní, dal by jej všetko. No vie, že to sa nedá. Túži po láske.

Forma

Báseň je strofická, strofa je nepravidelná. Použitý je sylabotonický prozodický systém. Občas sa vyskytuje voľný verš. Motívy pôsobia samostatne – voľná asociácia predstáv, no sú spojené metódou montáže

Metafory:

• milenci pijú slnko s octom
• na kúsok slnka by som mal

Personifikácie:

• V belasom vzduchu utopil sa les
• Sosny narazili čelom čelo
• Blesk, čo by sa v nich pásol

Epiteton:

• Krotký blesk (zároveň aj paradox)
• Modrý les

Symbol:

• Keby som nemal na chleba a na soľ, na kúsok slnka by som mal. → soľ a chlieb sú najcennejším symbolom pohostinnosti, no autor ich ponižuje a vyvyšuje slnko (=lásku)

Idea: Autor túži po láske, no podľa neho vzťah nikdy nebude dokonalý.

MILAN RÚFUS

Rodený básnik. Všetko, čo ho tešilo, dojímalo a udivovalo, sa premenilo na báseň už v detstve. Kedysi bol takýto typ človeka Hviezdoslav. Nepatrí k básnikom, ktorí sa vo svojej tvorbe orientujú iba na vybranú tému, používa ich viac a veľmi rôznorodých. Či už je to estetický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému alebo sú to odlišné témy ako matka, otec, starí rodičia, neopätovaná láska, tragické dôsledky svetovej vojny, protesty proti vtedajším vojnám v ďalekých krajinách. Jeho poézia bola čiastočne ovplyvnená povahou (bol smutný z ľudskej bolesti na celom svete) a aj politikou (socialistická perspektíva a túžba po skutočnej ľudskej družnosti). Hneď prvou svojou knihou poézie Až dozrieme (1956) sa predstavil ako zrelý básnik. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozo-fickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Milan Rúfus bol veľmi uznávaným spisovateľom, o čom svedčia aj ceny, ktoré mu udelili. Roku 1970 získal štátnu cenu Klementa Gottwalda, roku 1977 titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 mu udelili národnú cenu Slovenskej Socialistickej Republiky. Od roku 1991 bol trikrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

VRCHÁRI

Báseň z básnickej zbierky Zvony (1968)

Obsah

Motívy: 1. stôl

1. soľ
2. povýšenie človeka rodná zem
3. kríž
4. kolíska

Autor prírodu nerozlučiteľne spája s človekom a ľudskou prácou. Inšpiráciou mu bola aj Biblia (nie len v tejto básni).

„Vysoko si nám, Bože, vysoko položil stôl.“ Metonýmia STÔL vo verši prestavuje každodenný údel obyčajného chudobného Slováka – celý deň pracuje a večer aj tak nemá čo položiť na stôl. „Kým dočiahneme naň, potíme krv a soľ z nás uteká.“ Metafora SOĽ vo význame potu predstavuje tvrdú prácu na poli. „ Soľ na ktorú nám často nezvýši.“ Motív soli vo význame ochucovadla (nie len jedla, no aj života) poukazuje na vzácnosť, cennosť.

„Povýšili nás Pane Ježiši. Ach, áno, povýšili človeka.“ Motív POVÝŠENIA človeka ukazuje povýšeneckosť ľudí, stratu niekdajšej pokory Slovákov. „O mieru kríža, čo ho neminie.“ Človek je považovaný za korunu tvorstva, no podľa Rúfusa je človek stále len niečo maličké, čo sa ani nedá porovnať s Bohom.

„Dosť je tu stromov naň“ – na KRÍŽ ako symbol smrti a spasenia, ktorý je na hroboch.
„i na KOLÍSKY.“ Rúfus dáva človeku možnosť zmeniť sa, narodiť sa znova. Deti vychovať inak.
→ paradox! Drevo na smrť aj na život!

“Môj prísny kraj, môj krutý, ach môj blízky!“ vo verši autor vyjadruje svoj kladný a pokorný postoj k rodnej zemi.

“Košeľa zrebná, prilepená k telu storočným potom.“ – košeľa vyrobená z plátna, ktoré bolo utkané doma. (Možno si ju podávali ako dedičstvo aj celé generácie). Určená na prácu.

„Už ju nezložím. Už pôjdem v nej. I dolu, ležiačky. Zospodu hrabať tvoje zemiačky.“
Autor sa nechce vzdať svojho naturelu – nech je akokoľvek slávny, vždy je len pokorným sedliakom, ktorý pre prácu aj zomrie – a tak je spokojný. 

Forma

Kompozičný princíp: kontrast, paradox

Báseň je strofická, strofa je nepravidelná (4543)

Verš je voľný, občas sa objavuje sylabotonický prozodický systém s rýmom

Motívy pôsobia samostatne – voľná asociácia predstáv, no sú spojené metódou montáže

Metafory:

• Vysoko položil stôl – ťažké životné podmienky
• Kolíska – symbol narodenia

Personifikácia:

• Soľ z nás uteká

Anafora:

• Soľ z nás uteká. Soľ na ktorú nám často nezvýši

Epiteton:

• Miera kríža

Idea: Báseň vyjadruje lásku k rodnému kraju a k človeku, ktorý berie smrť rovnako samozrejme a statočne ako svoj život. Často aj napriek tomu, že život na dedine je drsný.

MILAN RÚFUS – ZVONY DETSTVA

Báseň z básnickej zbierky Zvony (1968)

Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč
od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá
čo deň to hlbšie a neprekročia prah
zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,
za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov
špina čas razí falšované mince
a kupuje, čo z detí ostalo.

Tak umierame všetci pred tou bránou.
Tak na Hromnice občas mrznú psíky:
v mrazivej noci na prah kladú hlavu
a oči stále na kľučke ...

Obsah

Motívy: 1. kľúč

1. dvere
2. čas život
3. brána
4. psíky

„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.“ Autor vraví, že vždy musí prísť ten deň keď sa z dieťaťa stane dospelý človek - lebo všetko podlieha zmene. Keď si uvedomíme, že naše skutky sa stávajú ozajstnými činmi, za ktoré nesieme zodpovednosť. Keď si definitívne všimneme, že už ho nevrátime, neprekročíme prah zavretých dverí. Už nemôžeme vnímať zázraky sveta. Metaforicky prehltnutý kľúč.

„Čiara, za ktorou sa jedenie stáva vedením.“ Vo svete hračiek sme jedli. Prijímali sme ako obrovité špongie všetko, čo nám svet ponúkol. Nasávali sme nekonečné informácie, rady, lásku, život. Prekročením prahu dospelosti to všetko zúžitkovávame, vychutnávame a jedenie sa stáva vedením. Teraz je čas, kedy žneme, čo sme zasiali. Kedy stláčame svoje špongie až kým úplne nevyschnú.

„Špina čas razí falšované mince z ukradnutých zvonov“ – zo zvonivých detských duší sa stávajú falošní ľudia, ktorí už „nezvonia“ svoju vlastnú pesničku, ale prispôsobujú sa spoločnosti. Lebo musia, ak chcú prežiť.

Brána symbolizuje veľkosť, už to nie sú len dvere. V starobe sú ľudia ozaj veľkí (duševne).Hromnice sú zlé dni. Dni bleskov, starostí i útrap. Je to čas hádok a hádzania váz. Staroba=Hromnice. Obdobie, v ktorom spoločnosť odpratáva staručkých ľudí do domovov a zbavuje sa ich – psíky, ktoré umrú, ak sa o ne nepostaráme. A pritom pes je najlepším priateľom človeka...

„A oči stále na kľučke“ – chuť vrátiť sa do toho sveta, od ktorého sme už dávno prehltli kľúč.

Forma

Kompozičný princíp: gradácia (dvere, brána)

Báseň je strofická, strofa je nepravidelná (2434)

Verš je voľný.

Metafory:

• Prehltnutý kľúč – obdobie, ktoré už nevrátime, minulosť, detstvo
• Dvere – oddeľujú detstvo od dospelosti
• Dvere tajomstva – genitívna metafora

Personifikácia:

• Čas razí falošné mince – faloš ľudí

Anafora:

• Tak umierame... Tak na Hromnice

Idea: Básnik chce, aby sme neponáhľali z detského sveta, a ak to už nie je možné, tak aby sme na detstvo nikdy nezabudli. 

KONKRETISTI

- trnavská skupina

- expresívni senzualisti

- na slovenskú scénu prichádzajú v 60. rokoch

Program:

• Odmietanie schematizmu
• Európska avantgarda
• Obdivovali krásu všedných dní
• Do tvorby vrátili obrazotvornosť (základným prostriedkom bola metafora)
  → básne boli viacvýznamové; metafory neboli naviazané na realitu
• Do popredia dávali poroznosť na básnický tvar, nie na tému
• Pozornosť venovali tiež zvukomaľbe

Predstavitelia: Ľ. Feldek, J.Stacho, J. Šimonovič, J. Mihalkovič, J. Ondruš

JÁN STACHO – ZÁZNAM

Obsah

Téma: ľúbostný vzťah

Autor myšlienky dopovedá v zátvorkách, čím vysvetľuje predošlé verše. Zámerne vypúšťa slovesá.
Forma

Báseň je strofická, strofa je nepravidelná. Voľný verš.

Metafory:

• Genitívna: v demižóne nahých korún
• Biele svety

Personifikácie:

• Vtáctvo spŕcha

Epiteton:

• Roztrieštené okno

Idea: Spomienky na (šťastný?) ľúbostný vzťah.

GRAMATICKÁ ČASŤ

Za kodifikovanú podobu štátneho jazyka Slovenskej republiky sa oficiálne vyhlasujú všeobecne platné a všeobecne záväzné normy spisovného jazyka, ktoré obsahujú tieto kodifikačné príručky:

a) Pravidlá slovenského pravopisu

1. b) Krátky slovník slovenského jazyka
2. c) Pravidlá slovenskej výslovnosti
3. d) Morfológia slovenského jazyka

Pravidlá slovenského pravopisu sú základnou pravopisnou príručkou objasňujúcou pravopisnú sústavu spisovnej slovenčiny. Uvádzajú sa v nej všetky pravopisné pravidlá, podľa ktorých sa má postupovať pri tvorbe písaných jazykových prejavov, spolu s množstvom konkrétnych príkladov.

Obsahujú kapitoly o písaní jednotlivých hlások, osobitne o písaní i, y o písaní slov cudzieho pôvodu, o písaní veľkých písmen najmä vo vlastných menách, o rozdeľovaní slov, o prepise z iných grafických sústav, o písaní interpunkčných znamienok. Okrem toho obsahujú prehľad skloňovania a časovania, prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a tvorenia ženských priezvisk.

Súčasťou Pravidiel slovenského pravopisu je pravopisný a gramatický slovník, v ktorom používateľ nájde základnú pravopisnú podobu vyše 69 000 slov (aj vlastných mien) spolu s niektorými základnými gramatickými informáciami, a zoznam obcí na Slovensku spolu s príslušnými obyvateľskými menami a prídavnými menami.

Krátky slovník slovenského jazyka je jednojazyčný výkladový slovník jednozväzkového typu. Jeho cieľom je zachytiť a lexikograficky opísať najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny v rozsahu asi 60 000 slov. V slovníku používateľ nájde predovšetkým najdôležitejšie údaje o význame zachytených slov a o slovotvorných, synonymických, antonymických, ako aj homonymických vzťahoch medzi slovami. Dôležitý zdroj informácií, ktorý používateľ slovníka ocení, spočíva v tom, že slovník prináša hláskovo i písomne (pravopisne) kodifikované podoby slov, základné gramatické vlastnosti slov a ich zaradenie zo štýlového alebo funkčného hľadiska, pričom sa výraznejšie ako v doterajších vydaniach diferencujú spisovné a nespisovné, príp. nesprávne slová a výrazy. 

Rozdelenie slovníkov:
a) podľa veľkosti na:

• Veľmi malé (vreckové)
• Malé (Malý synonymický slovník; Malý frazeologický slovník)
• Stredné (Krátky slovník slovenského jazyka)
• Veľké = tezaury = komplexné slovníky (Pravidlá slovenského pravopisu)

1. b) podľa počtu jazykov na:

• jednojazyčné
• prekladové – dvoj- alebo viacjazyčné

1. c) podľa spôsobu spracovania slovnej zásoby na:

• výkladové (obsahujú výklad významu slov, údaje o pravopise, o pôvode a

výslovnosti cudzích slov, o štylistickej hodnote slov a ukážky použitia slov)

• informatívne (encyklopedické slovníky – obsahujú vyčerpávajúce informácie
  o jave pomenovanom daným termínom, napr: Encyklopédia jazykovedy)

1. d) podľa zamerania na:

• synonymické
• antonymické
• homonymické
• frazeologické
• slovníky cudzích slov (odkazy na pôvod cudzieho slova)
• terminologické (obsahujú termíny z istého vedného odboru a definície ich významu) 
• nárečové (nárečové slová a ich spisovné ekvivalenty alebo vysvetlenie ich významu) 
• historické (obsahujú historickú slovnú zásobu, vysvetlenie významu slov a ich dobové použitie
• pravopisné (ortografické) 
• výslovnostné (ortoepické) 
• etymologické (obsahujú vysvetlenie procesu vzniku slova a jeho pôvodného významu) 
• morfematické
• frekvenčné
• retrográdne 
• rôzne špeciálne slovníky, napr. slovníky slangu, slovníky nárečovej oblasti, slovníky literárnych pamiatok, slovníky správnych a nesprávnych výrazov, tematické slovníky (obsahujú slová zoskupené podľa tém).