Ľudová slovesnosť – Druhy a žánre ľudovej slovesnosti

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: primak
Typ práce: Ostatné
Dátum: 11.04.2023
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 526 slov
Počet zobrazení: 2 700
Tlačení: 129
Uložení: 123

Ľudová slovesnosť

Ľudová slovesnosť ako súčasť ľudovej kultúry. Pod pojem ľudová slovesnosť sa zahrňujú slovesné výtvory, ktoré po stáročia žijú v ústnej tradícii širokých ľudových vrstiev (piesne, rozprávky, povesti, porekadlá, príslovia, hádanky atď.).

Prvopočiatky ústnej ľudovej slovesnosti siahajú do čias predtriednej spoločnosti. Ústna ľudová slovesnosť je omnoho staršia ako umelá literatúra.V dávnych časoch tvorila súčasť magických (kúzelných) úkonov, tzv. obradov, ktorými si chcel človek nakloniť prírodné sily, stelesnené v najrozličnejších božstvách. Ľudia už spoznali význam a silu slova v bežnom živote: odovzdávanie skúseností, organizovanie pracovného procesu a pod. Aby sa zvýšila účinnosť magických obradov, začali sa spájať so slovnými prejavmi, v ktorých má zárodky ľudová slovesná tvorba.

Takto vznikli rôzne zaklínania a zariekania, ktoré patria medzi najstaršie ľudové slovesné prejavy. Pomocou, nich sa ľudia snažili odvracať choroby, prírodné pohromy, zvyšovať úžitkovosť poľnohospodárskych zvierat a pod. Osobitnú skupinu tvorili zariekania a zaklínania lásky. Z jednotlivých magických úkonov sa postupne vytváral súvislý sled obradov. Vytvoril sa napríklad kalendárový obradný cyklus, ktorý sa viazal k pravidelne sa opakujúcim obdobiam roka. Zvýšenou obradnosťou sa vyznačoval čas letného a zimného slnovratu, jarnej a jesennej rovnodennosti (pálenie jánskych ohňov, koledovanie, vynášanie Moreny, dožinkové a oberačkové oslavy a pod.).

Kalendárový obradný cyklus odrážal poľnohospodársky kult zeme, od ktorej závisel život človeka. Na kalendárový obrad nadväzoval obrad rodinný. Vzťahoval sa na tri najdôležitejšie momenty rodinného života: narodenie, svadba a smrť. V súvislosti s kalendárovým a rodinným obradom vznikali a vyvíjali sa prejavy ústnej obradovej ľudovej slovesnosti.

Ľudová slovesnosť na rozdiel od umelej literatúry žije a rozširuje sa ústnym podaním, tradíciou. Nevznikajú preto ani jedinečné texty jednotlivých diel. Ľudové slovesné prejavy existujú v podobe variantov (obmien). Najčastejšie sú krajové varianty. Ústny charakter ľudovej slovesnosti podmienil i špecifickosť jej umeleckej formy:

Špecifickou vlastnosťou ľudovej slovesnosti je i jej kolektívny charakter. Vzniká a vyvíja sa v ľudovom kolektíve. Každé jednotlivé dielo ľudovej slovesnosti malo pôvodne svojho autora. Rozhodujúce však bolo, či ľudový kolektív jeho dielo prijal. Aby sa tak stalo, musel ľudový autor (umelecky nadaný jednotlivec) využiť také tematické, kompozičné a jazykové prvky, prostriedky a postupy, ktoré boli v ľudovom prostredí obvyklé a zaužívané. Dielo muselo zodpovedať umelec -kým normám a zvyklostiam ľudového kolektívu. Ľudový kolektív sa zúčastňoval na jeho dotvorení. Pôvodný autor čoskoro vypadol z povedomia kolektívu, zabudlo sa naňho.

Mnohé významné literárne diela vznikli dotvorením existujúcich ľudových slovesných prejavov (napríklad tzv. homérske eposy). Písaná podoba umelej literatúry si vynútila zmeny v pôvodných zvyklostiach, umožnila autorovi vo väčšej miere uplatniť individuálne osobitosti, literárne dielo nadobudlo možnosť žiť bez závislosti od ľudového kolektívu. Ústna ľudová slovesnosť po vzniku umelej literatúry nezanikla, ale súbežne s ňou žije dodnes.

U nás ľudová slovesnosť ovplyvnila najmä podobu romantickej literatúry. Na druhej strane však i mnohé výtvory umelej literatúry tohto obdobia zľudoveli.

Druhy a žánre ľudovej slovesnosti

Ľudová poézia

Svadobné piesne súviseli s tradičnou svadbou na dedine.

Krstové piesne

Pohrebné piesne

zariekania a zaklínania - krátke slovné formuly, ktoré majú väčšinou formu rytmizovaných veršov, s koncovými rýmami alebo asonanciami (zvukovou zhodou samohlások na konci veršov). Zariekanie dievčat na Veľký piatok: Vŕba, vŕba, daj mi muža červeného ako ruža a bieleho ako kvet a dobrého ako med.

■ Historické piesne zobrazujú významné udalosti spoločenských dejín alebo historické postavy, ktoré zohrali v dejinách dôležitú úlohu. Ich najčastejšími témami bol boj proti Turkom, povstania proti feudálom a zbojnícky život.

Regrútske a vojenské piesne , verbovačky

■ Ľúbostné piesne patria k najrozšírenejším. Spievajú o šťastnej, vernej, ale častejšie o nešťastnej láske, o stroskotanom cite, ľúbostnom trápení.

Trávnice sú ťahavé piesne, ktoré spievali ženy pri letných poľných prácach

■ Pastierske a valašské piesne zobrazujú spätosť človeka s prírodou, túžbu po voľnosti a slobode.

Ľudová balada patrí k epickému žánru. Epický základ balady často tvorí ľudová povesť s tragickým koncom. Dej má rýchly spád bez odbočení. Jej charakteristickým znakom je tragické rozuzlenie a ukončenie. U nás sa začala balada rozvíjať približne v 16. storočí. Najstaršie balady sa viažu na boj s Turkami:

Zbojnícke balady často spracúvajú mučenie a smrť zbojníkov, ktorí stelesňujú fyzickú silu, nadľudskú odvahu. Neboja sa múk a smrť prijímajú bez strachu. V kompozícii balád je často trojstupňová gradácia. 

Mnohé balady obsahujú rodinné a ľúbostné námety.

Ľudová próza

K najstarším prozaickým žánrom patria príslovia, porekadlá, pranostiky a hádanky. K prísloviam zaraďujeme aj aforizmy a sentencie. Ide o tzv. krátke formy ľudovej slovesnosti.

Príslovia predstavujú ľudový poetický výtvor, ktorý obsahuje uzavretú myšlienku, zovšeobecnenie ľudových skúseností. Zhustenou formou vyjadrujú ľudovú múdrosť, majú poúčajúci zámer. 

■ Porekadlá sú blízke prísloviam, ale nemajú poučný zámer. Sú obrazným pomenovaním konkrétnej situácie, deja. (Prischlo to na ňom. Úzka mu je cesta. Išiel s bubnom na zajace.) Používajú sa pri rozličných príležitostiach ako zaužívané zvraty.

■ Pranostiky predstavujú určité ľudové skúsenosti alebo pozorovania javov v prírode, predpovede počasia, rady týkajúce sa prác na poli. Sú založené na dlhodobom pozorovaní roľníkovej práce, prírodných javov a počasia (Marec suchý, apríl mokrý, máj studený dáva rok úrodný. September - z poľa ber! Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o skok dále, na Hromnice o hodinu více. Zore sú zapálené', bude vietor.).

■ Hádanky sú umeleckým zobrazením určitého predmetu alebo javu, pri ktorom sa využívajú zhodné črty medzi skutočným predmetom alebo javom a medzi zobrazením, ktoré ho v hádankách nahrádza. Hádanka sa vyvinula na samostatný žáner z tzv. alegorickej reči, ktorá mala v dávnych časoch magickú funkciu.Vyplývala zo strachu človeka z prírodných úkazov a z pôsobenia nadprirodzených síl.

■ Rozprávky sú najznámejšie zo všetkých foriem ľudového rozprávania. Zakladajú sa na vymyslenom príbehu. Tematika rozprávok je rozmanitá a podľa nej sa rozprávky triedia na fantastické (čarodejné), démonologické, rozprávky o zvieratách, legendové rozprávky, realistické, humoristické a satirické.

■ Fantastické (čarodejné alebo aj čarovné) rozprávky tvoria bohato zastúpenú skupinu. Vyznačujú sa tým, že popri ľudských postavách vystupujú nadprirodzené bytosti (drak, ježibaba a i.), čarodejné predmety (čarovný prútik, zázračný prsteň), zvieratá (tátoš), pomocou ktorých hrdinovia prekonávajú prekážky a uskutočňujú fantastické činy.Vyjadrujú túžbu človeka po prekonávaní vzdialeností, uľahčovaní ťažkej práce, vykonávaní spravodlivosti. Príbehy sa všeobecne zakladajú na boji dobra a zla. Bohatý dej je zložený z mnohých epizód. Vládne v nich symetrická kompozícia, príbeh sa rozvíja na princípe klimaxu (stupňovania) alebo antiklimaxu, často sa uplatňujú stereotypné čísla (tri, šesť, sedem, deväť) a ustálené vstupné a záverečné formuly (Kde bolo, tam bolo..., Bol raz jeden kráľ..., A žijú hádam doposiaľ, ak nepomreli.).Démonologické rozprávky sú podobné fantastickým, ale vystupujú v nich démonické postavy (čerti, víly, škriatkovia, čarodejnice, strigy). Vyznačujú sa dramatickosťou a hrôzostrašnosťou.

■ Rozprávky o zvieratách patria k najstarším rozprávkam. Pôvodne súviseli s poľovníckymi obradmi. Časom dostali alegorický zmysel. Zvieratá sa stali nositeľmi ľudských vlastností (napr. líška-prefíkanosť, medveď-dob-rota, vlk-hluposť). Hlavnými nositeľmi deja sú zvieratá Často je v závere rozprávky mravoučná pointa.

■ Legendové rozprávky sú rozprávaním o rôznych príbehoch súvisiacich s kresťanstvom. Vznikli na základe biblických tém, ktoré postupne zľudoveli.

■ Realistické rozprávky sú tiež poetickým výmyslom, ale chýba im znak čarodejných rozprávok (fantastické postavy, predmety). Jednoduchší dej sa odohráva v reálnom svete miest a dedín. Hrdinom je väčšinou jednoduchý človek. Podľa toho, ako je v nich zobrazený život ľudu, môžeme ich rozdeliť na dobrodružné, žartovné, sentimentálne, novelistické a humoristické, ktoré hraničia s anekdotami.

■ Dobrodružné rozprávky opisujú obyčajne vojaka, remeselníka alebo sedliackeho syna, ktorí putujú po svete, prežívajú rôzne príhody, v ktorých preukazujú svoj charakter (O švecovi). Humoristické rozprávky zobrazujú komické udalosti v živote jednotlivcov (O hlúpej žene, Prorok Rak). Prevláda v nich vtip a múdrosť jednoduchého človeka (O troch grošoch).

■ Satirické rozprávky zvýrazňujú záporné črty nejakých javov. Ich hlavným cieľom nie je len zabaviť poslucháčov, ale aj bojovať proti nedostatkom (Obuvnícky majster a pomocník).

■ Povesti sa viažu na konkrétne historické udalosti alebo postavy. Ak sú dej a postavy vymyslené, príbeh sa lokalizuje na určité miesto.

Najväčšiu skupinu tvoria miestne historické povesti, napr. o hradoch, zámkoch, o vzniku miest a dedín (Tatári pod Sitnom). K najstarším patria povesti o kráľovi Matejovi Kor-vínovi (žil v 15. stor.), ktorý úspešne bojoval proti Turkom a za svojho panovania priznal poddaným mnohé úľavy (Ako Matej kráľ poľoval v papradňan-ských horách pod Javorníkom). Boj poddaných proti feudálom predstavuje postava zbojníka, najmä J. Jánošíka. Zidealizovaná postava zbojníka symbolizuje odvahu, smelosť a dôvtip človeka z ľudu, ktorý pomstí krivdu a násilie (Spravodlivý trest, Vavro Brezuľa). Medzi základné vlastnosti historických povestí patrí epickosť, dramatické ladenie a dôraz na postavy. Majú veľa spoločných čŕt s legendami a mýtmi, pretože často do deja vstupujú nadprirodzené alebo náboženské (biblické) bytosti.

■ Anekdota patrí ku kratším prozaickým príbehom. Vyznačuje sa úsečnosťou, krátkou formou, býva zakončená neočakávaným riešením.

Ľudová dráma

Ľudová dráma má mnoho podôb a foriem. Najstaršiu formu predstavujú obradové hry spojené s predkresťanskými zvykmi pri svadobných a pohrebných udalostiach. Na predkresťanské zvyky nadväzujú cirkevné a neskôr svetské slávnosti a zvyklosti. Niektoré obradové hry majú jednoduchú stavbu (obchôdzky Lucie, koledy), iné sú dejovo a divadelne zložitejšie. Často využívajú masky, rekvizity a spev. V niektorých hrách predkresťanského pôvodu vystupujú démonické a fantastické bytosti a zvieratá (Morena, Smrť). 

Detský folklór patrí k najživším zložkám ľudovej slovesnosti. Zaraďujeme do neho slovesné, hudobné, tanečné, dramatické a pantomimické prejavy detí. Najrozšírenejšie sú rozličné rečňovanky, vyčítanky, hádanky, detské hry, obyčaje a obrady. V detskom folklóre má dôležité miesto hra, ktorá sa rodí zo zábavy, ale má praktický účel. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Diskusia: Ľudová slovesnosť – Druhy a žánre ľudovej slovesnosti

Pridať nový komentár


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu