Klasicizmus (17. –18. storočie)

Klasicizmus (17. –18. storočie)

– šíril sa z Francúzska (Ľudovít 14. – absolutistický centralistický štát, „kráľ Slnko“)

– pomenovanie od slova classicus – vzorový, vynikajúci

– návrat k antike a podľa jej vzoru sa klasicisti snažili vystihnúť večnú nadčasovú podstatu prírody a človeka; vychádzal z filozofie racionalizmu (racio

– rozum) – dôraz sa kládol na rozum, ktorý umožňuje poznať svet, jeho zakladateľom je René Descartes; najvyšším zákonom umenia sa stáva trojjednota- súlad pravdy, krásy a dobra

– v umeleckom obraze človeka autori vytvárajú typy postáv, v ktorých vystihujú všeobecné črty človeka, nie jeho jednotlivosti; ide o dobový ľudský ideál alebo jeho protiklad

– vlastný postoj autora k skutočnosti bol neprípustný – objektívny klasicizmus; podľa vzoru antiky mala klasicistická literatúra presné pravidlá – súmernosť, logická jasnosť, jednoduchosť námetu, presné jazykové vyjadrenie, dodržiavanie štýlu

– pravidlá tvorby sformuloval v roku 1674 Nicolas Boileau – Despréaux v diele Básnické umenie, zaviedol aj členenie žánrov na:

1. „vysoké“ – spracovávali vznešené historické a nadčasové námety, hrdinovia boli z vyšších vrstiev (vládcovia, veľmoži), útvary: óda, elégia, epos, tragédia

2. „nízke“ – čerpali zo života nižších vrstiev (mešťanov) a zo súčasnosti, žánre: bájka, satira, komédia

– nepripúšťalo sa prelínanie žánrov

Pierre Corneille

– veršovaná tragédia Cid – námetom zo španielskych dejín; Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného viere, kráľovi, rodine, základný konflikt je u neho medzi láskou a povinnosťou (cťou), víťazí povinnosť pred osobným citom

Jean Racine

– psychologická tragédia Faidra, v ktorej dominujú osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, ktoré plodia nenávisť (príbeh ženy zachvátenej živelnou zločinnou láskou k nevlastnému synovi)

Teória klasicistickej drámy

– klasicistická dráma dodržiavala 3 jednoty:

– času – príbeh sa musel odohrať počas 24, výnimočne 30 hodín

– miesta – musel sa odohrať na jednom mieste, obyčajne neurčitom paláci

– deja – zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy

– časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú a vyjadrujú autorovu mienku

– typickým veršom klasicistickej tragédie je alexandrín – 12-slabičný verš s dierézou (intonačnou prestávkou) po šiestej slabike

Jean-Baptiste Poquelin Molière

– komédie: Zdravý nemocný, Misantrop (človek, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich), Lakomec, Don Juan, Meštiak šľachticom

Jean de la Fontaine (1668-1694) – Bájky

Osvietenstvo

– pokrokové hnutie v 18. storočí, zakladalo sa na dôvere v osvietený rozum a na pravde poznanej ľudským rozumom alebo empíriou (bolo v opozícii k vládnucemu feudalizmu a ideologickej opory cirkvi); presadzovala sa sloboda myslenia a presvedčenia, zdôrazňovalo sa, že ľudia sú si od prírody rovní; vzájomná súhra rozumu a citu v umení, prívrženci vyzdvihujú racionálny prvok umeleckej tvorby

– dielo Encyklopédia (Diderot, Montesquieu, Rousseau) – uplatnili poznatky z najrôznejších odborov filozofie a remesiel (35 zväzkov)

Daniel Defoe – Robinson Crusoe

Jonathan Smith – Guliverove cesty

Voltaire – Candine alebo optimizmus (všetko na svete je správne zariadené), Prostáčik