- obdobie medzi francúzskou revolúciou a buržoáznymi revolúciami, rozpadá sa feudálne zriadenie, nastupuje kapitalizmus; heslo Sloboda,
rovnosť, bratstvo dávalo človeku pocit voľnosti, no realita bola iná – jednotlivec strácal istotu; spoločenské protirečenia sa zdali
rozumovo neriešiteľné
- filozofické východiská:
- idealizmus – potláča materiálnu stránku (bytie),
zdôrazňuje duchovnú stránku (ducha, vedomie, myšlienku), tvorcom bol F. Hegel
- iracionalizmus – popiera rozumové, logické
poznávabie, uprednostňuje vieru a inštinkt
- sentimentalizmus – pri poznávaní sveta sa opiera o city a citové zážitky,
hlása súcit s biednymi a utláčanými, vyzdvihuje prostého človeka
Literárny romantizmus
- literatúra
sa chápala ako prostriedok poznania tajomstiev života, jej nástrojom bola fantázia
- základný konflikt: sen –
skutočnosť (ideálne – reálne), vnútorný svet človeka – spoločnosť
- hrdina je v rozpore so skutočnosťou, v zápase o
uskutočnenie svojho ideálu často hynie, je ovládaný silnými vášňami, túži po plnosti života a lásky, pociťuje tragickú osamelosť ,
často podlieha pesimizmu, svet hodnotí podľa vlastného poznania (subjektivizmus); je to silný jedinec (individualizmus), často sa uzatvára do
seba, vzdoruje osudu, inividuálne sa búri; vačšinou hynie (tragizmus); na ceste za svojim snom často vykoná nadľudské hrdinstvo; pomáha
ľudstvu (titanizmus – západná literatúra), postavy často vytušia čo sa stane (intuícia); uplatňuje sa harmónia kontrastov (škaredosť –
krása); autor sa totožňuje so svojím hrdinom (autoštylizácia); idealizácia (zovšeobecnenie výnimočných vlastností človeka, autor vytvára
ideálny charakter, hrdinov podáva ako vzory hrdinstva, odvahy, mravnej čistoty, ktoré zápasia proti spoločenskej nespravodlivosti)
-
druhový a žánrový synkretizmus (prelínanie druhov a žánrov); hlavný literárny druh je lyrika (vznikali lyricko-epické útvary – balady);
rozvíja sa aj epika (básnická poviedka, novela, veršovaný a historický román), autori íšu aj dramatické útvary
- námety čerpali z
minulosti a ľudovej slovesnosti (slovenskí autori), diela oživovali prvkami hovorovej reči
- literatúra mala v každej krajine svoje
špecifiká, u nás sa šíri v 1. polovici 19. storočia a súvisí s pôsobením štúrovskej generácie (3. a 4.fáza SNO)
Alexander
Sergejevič Puškin - Eugen Onegin, Kapitáova dcéra – povesť – ľúbostný príbeh mladého šľachtica a dcéry veliteľa pevnosti
Victor Hugo - Chrám matky božej v Paríži
Friedrich Schiller - drámy: Zbojníci, Úklady a láska,
William Tell; óda: Pieseň na radosť
Heinrich Heine - zbierka Časové básne – ostré sociálne básne
Johann Wolfgang Goethe - veršovaná dráma Faust; Utrpenie mladého Wethera
George Noel Gordon Byron -
Childe Haroldova púť, Don Juan, Chillonslký väzeň
Percy Bysshe Schelley - Odpútaný Prometeus
Adam Mickiewicz
- Óda na mladosť, Pán Tadeáš, Konrad Wallenrod
Sándor Petofi - Víťaz Janko, Obeste kráľov!, Apoštol
Josef Kajetán Tyl - Strakonický dudák, Fidlovačka (hymna)