Veršové systémy

Veršové systémy 

Rytmus  je založený na pravidelnom opakovaní rovnakých alebo podobných prvkov v určitej postupnosti, pravidelnosti. V poézii chápeme pod týmto pojmom pravidelné opakovanie zvukového prvku reči. Podľa toho rozoznávame i niekoľko veršových systémov, každý založený na opakovaní iného prvku reči.

Verš  je považovaný za základnú jednotku rytmu, je to vlastne jeden riadok básnického textu, ktorý je vďaka rytmu zvukovo usporiadaný.

Rytmický impulz  je prirodzené očakávanie čitateľa, že po skupine určitých rytmických jednotiek – organizovaných istým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne, alebo úplne zhodne. Rytmický impulz môže byť teda vyvolaný striedaním dlhých a krátkych slabík, opakovaním rovnakého počtu slabík, striedaním prízvučných a neprízvučných slabík.

Prozódia  je systém, akým je usporiadaný verš po rytmickej stránke. Rytmus sa vo všeobecnosti zakladá na opakovaní určitého jazykového prvku. Samotné opakovanie vytvára metrický impulz. Schéma, podľa ktorej sa určitý jazykový prvok vo verši opakuje, sa nazýva metrum. Metrum je však schéma dokonalá, je to norma, ktorej sa dá len priblížiť. Rytmus sa zväčša viac alebo menej od tejto normy odkláňa. Podľa toho, aký jazykový prvok tvorí rytmus, rozlišujeme tieto prozodické systémy:

Systém časomerný alebo časomiera

– na tvorbe rytmu sa zúčastňuje dĺžka slabiky. Rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Dĺžka slabík je merateľná časom – preto aj názov časomerná.
Jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra.

Na vyslovenie dlhej slabiky potrebujeme čas dvoch mór, na vyslovenie krátkej jednu móru. Slabika sama o sebe však nie je metrickou jednotkou – tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa.

Stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami. V časomiere sa používajú stopy trochej  dk, jamb kd, daktyl dkk, spondej dd – jedine daktyl je trojslabičný. V časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký –  pri spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako ako pri daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda do kopy štyri móry.

Najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6- stopový daktylský alebo daktylsko – spondejský verš), pentameter (päťstopový daktylský verš). Spojenie hexametra a pentametra vytvára elegické distichon.
 
Sylabický prozodický systém voláme aj slabičná prozódia, vôbec sa neopiera o stopovú organizáciu verša. Na vytváraní rytmu sa podieľajú tieto rytmické prvky:
Rovnoslabičnosť (izosylabizmus), intonačná prestávka deliaca verš na dve časti Spájanie veršov do dvojverší a dvojverší do  štvorverší –  súvisia spolu významovo Združený rým

Rytmicko – syntaktický paralelizmus (keď je verš vlastne aj vetou, opakom je enjambement alebo veršový presah, kedy sa koniec verša nezhoduje s koncom vety)

Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu. Korene tejto prozódie však siahajú ešte hlbšie – do obdobia slovenskej barokovej poézie a tvorby Hugolína Gavloviča.
Počet slabík vo veršoch nie je záväzný, napríklad štúrovci používali dvanásťslabičný verš (alexandrín), ale používal sa aj osemslabičný verš – oktosylab, alebo verše kombinované 8-6-8-6. Dôležitú rytmickú funkciu v sylabickej prozódii má aj časté opakovanie slov alebo skupín slov.
 
Sylabotonický veršový systém (slabično-prízvučná prozódia)  sa opäť opiera o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk. Sylabotonická prozódia pozná len tri stopy, a to trochej (prízvuk a neprízvuk), jamb (neprízvuk a prízvuk) a daktyl (prízvuk, neprízvuk a neprízvuk)
 
Podľa toho, z akých stôp je verš tvorený, rozlišujeme verše trochejské, daktylské, jambické a daktylotrochejské. Aj tento druh prozódie predpokladá rovnaký počet slabík vo veršoch, tvoria však vždy pravidelné stopy – na rozdiel od sylabickej prozódie, teda rovnaký počet slabík vyplýva čisto z organizovanosti do stôp. Avšak z prísnej stopovej organizovanosti tejto prozódie vyplýva často i nebezpečenstvo prílišnej rytmickej jednotvárnosti. Tomuto nebezpečenstvu sa básnici vyhýbajú narúšaním ideálneho metra.  Sylabotonická prozódia dosť výrazne narúša rytmicko-syntaktický paralelizmus, veršové presahy sú veľmi časté. Sú však používané za účelom odstránenia rytmickej jednotvárnosti. Signalizátorom konca verša je teda rým.
 
Existuje aj tonický veršový systém, ktorý je založený na mieste prízvuku vo verši, ale pre stály prízvukm v slovenčine nevyhovuje.
 
Prízvuk v slovenčine -  v dvojslabičných a viacslabičných slovách je prízvuk vždy na prvej slabike. Slová typu pole, láska, mesiac majú prízvuk na prvej slabike a druhá je neprízvučná. Tvoria teda trochejské stopy. Slová typu koleso, vojaci, študenti sú jasnými prípadmi daktylu. Ak pred slovom stojí slabičná predložka prechádza prízvuk z prvej slabiky slova na túto predložku (na mesiac, do poľa, po láske) – vytvára sa tak tzv. slovný celok. Slovné celky tvoria ale aj jednoslabičné slová s inými jednoslabičnými alebo viacslabičnými slovami. Ak je slovný celok tvorený dvoma jednoslabičnými slovami, prízvuk je obvykle na prvom z nich (vtedy tvoria trochejské stopy) – náš spev, môj dom, svet je…. V slovenčine však existujú aj jednoslabičné slová, ktoré sú neprízvučné – sú to jednoslabičné spojky (a, i, aj, no, že, keď, veď) a príklonky (ma, ťa, sa, mi, si, mu, ho, nás, vás, som, si, je, ste, sú, bol, by). Tieto slová tvoria slovné celky  vždy so susediacimi slovami - neboj sa, dobre mi, vedel som…Štvorslabičné a viacslabičné slová a slovné celky majú tzv. vedľajší prízvuk. Na rozdiel od hlavného je slabší a nemá ani žiadnu gramatickú funkciu. V štvorslabičných slovách sa nachádza na tretej slabike, pri päťslabičných na štvrtej. Jedno slovo alebo slovný celok tak vytvára dve stopy.
 
Jambický verš začali do našej poézie zavádzať Vajanský a Hviezdoslav. Jamb je vzostupná stopa – na začiatok je potrebné klásť neprízvuk. Na začiatok veršov sa preto kladú najmä jednoslabičné slová (=anakrúza). Keďže je však ich výskyt v slovenčine obmedzený, kladú sa sem miesto jednoslabičných aj trojslabičné – vzostupné metrum sa mení na zostupné, teda jambický rytmus sa vo veršoch naruší, ale v básni ako celku ostáva zachovaný.
Začína sa buď jednoslabičnými slovami ako keď, nie, len…., alebo keď verš porušuje syntakticko – rytmický paralelizmus, môže začínať neslabičnou predložkou v spojení s jednoslabičným slovom.
 
Voľný verš  je protikladom prísne rytmicky organizovaných veršov. Vznikol v literatúre koncom 19. storočia. Staré básnické formy odmietol z akéhosi protestu, snahy o oslobodenie myšlienok. Nemožno v ňom teda hľadať ani tradičné rytmické prvky. Pritom sa však vo všeobecnosti uznáva, že aj voľný verš má svoj rytmus, no dosahuje ho iným spôsobom. Od tradičného verša sa odlíšil hlavne tým, že ustúpil od rovnoslabičnosti. Môžeme v ňom síce miestami objaviť tendencie k určitému druhu stopovosti, ale tá je viac – menej náhodná, netvorí systém. Všeobecne sa uznáva, že nositeľom rytmu voľného verša je intonácia. Rovnaká intonácia veršov či celých veršových radov je daná ich rovnakou vetnou výstavbou – ide teda o veršový alebo vetný paralelizmus. Často sa môžeme stretnúť aj s intonačnou prestávkou ako nositeľkou rytmu.

Literárna teória psychologicky zdôvodňuje estetickú účinnosť voľného verša tým, že človek pri čítaní neustále očakáva opakovanie na základe istého metrického impulzu, na konci verša prichádza sklamanie, no na začiatku ďalšieho verša opäť očakávanie.
 
Rým  je charakterizovaný ako zvuková zhoda slabík na konci veršov.
Združený rým  je najjednoduchší typ rýmu, so schémou aa-bb-cc

Prerývaný rým  vzniká pravidelným spojením  určitých veršov, pričom ostatné verše sa navzájom nerýmujú (napr. druhý a štvrtý verš) a-b-c-b

Striedavý rým  je zložitejší v porovnaní s prerývaným rýmom, pretože sa rýmujú dva párne a dva nepárne verše. Stretáme sa s ním v sylabotonickej prozódii. a-b-a-b

Obkročný rým  sa vyskytuje v prvých dvoch strofách sonetu, alebo samostatne. V štvorverší je to spojenie prvého a štvrtého verša a druhého s tretím. a-b-b-a

Postupný rým  sa vyskytuje vo väčších strofách alebo v rámci dvoch strof. Schéma abc-abc
 
Strofa  je vyšší rytmický celok, do ktorého sa spájajú verše. Strofa sa skladá z dvoch a viac veršov. Viac ako 14 veršové strofy sú však v slovenčine zriedkavé.