V krajine zastal novej,
krajina bola hmlistá,
v záhrade olivovej
volal sa bratom
Krista.
Široký potok Cedron
černal sa od paliem
a Veronika s vedrom
prešla bez Pochválen.
Nezavolala: bratku!
nevbehla do
chatrče
podať mu bielu šatku:
utri si z tváre kŕče!
Muž chýbal v tomto deji,
aby bol prišiel sem:
ja, Šimon z
Cyreney,
ten kríž ti ponesiem.
A dcéry týchto krajín,
tie bujné dcéry tuzemské,
nevyšli plakať nad ním,
jak ženy
jeruzalemské.
Nebolo matky v žiali,
čo by sa za ním vliekla,
zmizla jej tôňa v diali,
slovíčka nepreriekla.
Tak ostal bez
Márie,
úbožiak, trikrát padol
a z vrchu Kalvárie
nebolo cesty nadol.
Počul, jak pod ním dolu
šialené mesto
vrieska;
Golgotu prešiel holú,
bila ho soldateska.
Pod krížom ešte jačal
ľud krvilačný, vlčí,
ktosi tam v octe
zmáčal
špongiu plnú žlči.
Víchrisko skokom zradným
handričky z neho zmietlo,
tma zahučala nad ním
a zmĺklo neba
svetlo.
V epoche zhynul novej,
epocha bola hmlistá,
v krajine vyhnancovej
volal sa bratom Krista.