Klasicizmus
KLASICIZMUS (17.st.-18.st.)
- Klasicizmus (z latinčiny classicus- vynikajúci, vzorový) je umelecký smer ,
ktorý v európskych literatúrach a v umení vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za kráľa Slnko- Ľudovíta XIV.
- Spolu
s osvietenstvom sa rozvíja v období pokroku vedy a techniky. Bráni vtedajší spoločenský poriadok a vládnuce vrstvy, hlása striedmosť
a disciplínu.
- Zmyslom umenia v napodobovaní prírody, v tom čo je v nej podstatné a nemenné. Vzorom je antický starovek, ktorý
vystihol večnú a nadčasovú podstatu prírody.
- Rozlišovali sa vysoké žánre (óda, elégia, epos, tragédia)- vznešené
historické námety (hrdinovia boli vládcovia a vojvodcovia) a nízke žánre (bájka, satira, komédia)- komédie a námety zo života
nižších vrstiev (meštianstva). Nepripúšťalo sa ich prelínanie.
- Presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval
Nicolas Boileau-Despréaux v Básnickom umení. Dráma ovplyvnená antikou (členenie dejstiev, jednoty miesta času a deja, verš
alexandrín). Vo vlastnej interpretácii (výklade) látky sa orientovali na racionalistickú filozofiu Reného Descartesa, ktorej princípom
je istota vlastného myslenia- „myslím, teda som“.
- Najvyšší zákon umenia klasicizmu je súlad pravdy, krásy a dobra. Citová
zložka ustupuje racionálnej. Literatúra sa sústreďuje na všeobecné črty človeka, charakterové vlastnosti, vznikli typy postáv. Klasicizmus
nedovoľoval autorovi zaujať vlastný postoj k skutočnosti (dôsledok existencie absolutistických štátov so silne centralizovanou kráľovskou
mocou). Dobové podmienky vtláčali kultúre, umeniu a literatúre jednotný ráz.
EURÓPSKA KLASICISTICKÁ
LITERATÚRA
FRANCÚZSKO
Pierre Corneille- prvý veľký dramatik klasicizmu
CID
(dráma)- ide o konflikt medzi láskou a cťou
Zo španielskeho rytierskeho prostredia. Cid je kresťanský rytier, oddaný viere,
kráľovi a rodine. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje v nej malý počet postáv (tým sa odlišuje od bežných drám), dej
a psychologická kresba sa sústreďovali na jeden cieľ. Hrdinovia sú vznešení jednotlivci, v plnení povinností im prekážajú city, musia
splniť občianske a morálne povinnosti.
V Cidovi je v popredí rodová morálka. Rodrigo-Cid (pán) zabije otca svojej milenky Chimeny.
Chimena hoci ho miluje žiada jeho smrť, kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom (v nádeji, že čas všetko zahojí), záver hry vybočuje
z klasicistických pravidiel pretože došlo k prelínaniu žánrov (hra mala tragikomický ráz).
Jean Racine- francúzsky
dramatik, tvorca psychologickej tragédie, dominujú v nej osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, plodia nenávisť a rozklad, dielo
Faidra (žena zachvátená zločinnou láskou k nevlastnému synovi)
Jean de la Fontaine- najúspešnejší
klasicistický básnik, dvanásťzväzkové dielo Bájky (nadviazal na svojich veľkých predchodcov- Ezop, zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti
a podal názorný a satirický obraz vtedajšej doby- Francúzska zastávajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu), bájky
o pokrytectve, klamstve, intrigách a o dvojakom metri spravodlivosti, premietnuté do príbehov zvierat s ľudskými vlastnosťami, sú aktuálne
aj v súčasnosti (personifikácia)
Jean-Baptiste Poquelin (Moliére)- najväčším komediografom, život zasvätil divadlu
(autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti)- na javisku zomrel po predstavení poslednej hry „Zdravý Nemocný“, napísal 33
komédií, Misantrop (človek, ktorý nenávidí ľudí, lebo sa ich bojí), Lakomec
LAKOMEC (komédia
v 5 dejstvách)
Dodržiava jednotu miesta času a deja, ale písal v próze čo odporuje klasicistickému vkusu.
Dej sa odohráva
v Paríži, Harpagon je príslovečný lakomec, jeho najväčšia neresť je prepracovaná do najmenších psychologických odtieňov so všetkými
spoločenskými dôsledkami. Je to charakterová komédia a námet čerpá z Plautovej Komédie o hrnci (Titus Maccius Plautus- dramatik, rímska
atmosféra v Grécku). Hra má dobrú komediálnu techniku nielen v hlavnej zápletke, ale aj v dialógoch (dialóg medzi Harpagonom
a dohadzovačkou Frosinou).
Harpagon si chce kvôli venu vziať za ženu mladú Mariannu, ktorú však miluje jeho syn Kleant. Harpagonova
dcéra Eliza sa má vydať za bohatého Anselma, no ona ľúbi sluhu v dome Valéra. Kleant si má vziať za ženu bohatú vdovu. Mladým
zaľúbencom pomáha prekaziť Harpagonove plány dohadzovačka Frosina. Keď Harpagon zistí, že sa mu stratila pokladnica s peniazmi, ktoré ukryl
na Kleantov príkaz Valér, Harpagon vyvádza ako divý a žiada o pomoc komisára. Po ubezpečení, že sa mu peniaze vrátia, dáva súhlas na
svadbu svojich detí. Nakoniec vysvitne, že Valér a Marianna sú súrodenci, deti bohatého grófa z Neapolu Ansélma.
SYNTAX –
jazykovedná disciplína, ktorá opisuje, ako sa zo slov skladajú vety a z viet súvetia
Syntagmy ( vetné skladby) – sú
najjednoduchšie syntaktické konštrukcie
- prisudzovacia – medzi hlavnými vetnými členmi – podmet a prísudok
- určovacia
– skladá sa z dvoch členov, ktoré sú vo vzťahu podradnosti
- priraďovacia – medzi rovnocennými členmi
-
Veta – výpoveď, je samostatná organizovaná gramatická forma, pomocou ktorej sa vyjadruje ucelená myšlienka
Podľa
vecného obsahu a postoja hovoriaceho (modalita vety)
- oznamovacie, opytovacie, žiadacie, zvolacie
Podľa zloženia
- jednoduché (jednočlenné, dvojčlenné –aj podmet aj prísudok), zložené (súvetia)
- súvetia - priraďovacie
– zlučovacie, stupňovacie, odporovacie, vylučovacie
• podraďovacie – podmetové, prísudkové, predmetové, prívlastkové,
príslovkové
Zones.sk – Zóny pre každého študenta