Klasicizmus

KLASICIZMUS (17.st.-18.st.)
- Klasicizmus (z latinčiny classicus- vynikajúci, vzorový) je umelecký smer , ktorý v európskych literatúrach a v umení vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za kráľa Slnko- Ľudovíta XIV.
-  Spolu s osvietenstvom sa rozvíja v období pokroku vedy a techniky. Bráni vtedajší spoločenský poriadok a vládnuce vrstvy, hlása striedmosť a disciplínu.
-  Zmyslom umenia v napodobovaní prírody, v tom čo je v nej podstatné a nemenné. Vzorom je antický starovek, ktorý vystihol večnú a nadčasovú podstatu prírody.
-  Rozlišovali sa vysoké žánre (óda, elégia, epos, tragédia)- vznešené historické námety (hrdinovia boli vládcovia a vojvodcovia) a nízke žánre (bájka, satira, komédia)- komédie a námety zo života nižších vrstiev (meštianstva). Nepripúšťalo sa ich prelínanie.
-  Presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval Nicolas Boileau-Despréaux v Básnickom umení.  Dráma ovplyvnená antikou (členenie dejstiev, jednoty miesta času a deja, verš alexandrín). Vo vlastnej interpretácii (výklade) látky sa orientovali na racionalistickú filozofiu Reného Descartesa, ktorej princípom je istota vlastného myslenia- „myslím, teda som“.
-   Najvyšší zákon umenia klasicizmu je súlad pravdy, krásy a dobra. Citová zložka ustupuje racionálnej. Literatúra sa sústreďuje na všeobecné črty človeka, charakterové vlastnosti, vznikli typy postáv. Klasicizmus nedovoľoval autorovi zaujať vlastný postoj k skutočnosti (dôsledok existencie absolutistických štátov so silne centralizovanou kráľovskou mocou). Dobové podmienky vtláčali kultúre, umeniu a literatúre jednotný ráz.
 
EURÓPSKA KLASICISTICKÁ LITERATÚRA
 
FRANCÚZSKO
Pierre Corneille- prvý veľký dramatik klasicizmu
CID (dráma)- ide o konflikt medzi láskou a cťou
Zo španielskeho rytierskeho prostredia. Cid je kresťanský rytier, oddaný viere, kráľovi a rodine. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje v nej malý počet postáv (tým sa odlišuje od bežných drám), dej a psychologická kresba sa sústreďovali na jeden cieľ. Hrdinovia sú vznešení jednotlivci, v plnení povinností im prekážajú city, musia splniť občianske a morálne povinnosti.
V Cidovi je v popredí rodová morálka. Rodrigo-Cid (pán) zabije otca svojej milenky Chimeny. Chimena hoci ho miluje žiada jeho smrť, kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom (v nádeji, že čas všetko zahojí), záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel pretože došlo k prelínaniu žánrov (hra mala tragikomický ráz).
Jean Racine- francúzsky dramatik, tvorca psychologickej tragédie, dominujú v nej osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, plodia nenávisť a rozklad, dielo Faidra (žena zachvátená zločinnou láskou k nevlastnému synovi)
Jean de la Fontaine- najúspešnejší klasicistický básnik, dvanásťzväzkové dielo Bájky (nadviazal na svojich veľkých predchodcov- Ezop, zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti a podal názorný a satirický obraz vtedajšej doby- Francúzska zastávajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu), bájky o pokrytectve, klamstve, intrigách a o dvojakom metri spravodlivosti, premietnuté do príbehov zvierat s ľudskými vlastnosťami, sú aktuálne aj v súčasnosti (personifikácia)
Jean-Baptiste Poquelin (Moliére)- najväčším komediografom, život zasvätil divadlu (autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti)- na javisku zomrel po predstavení poslednej hry „Zdravý Nemocný“, napísal 33 komédií, Misantrop (človek, ktorý nenávidí ľudí, lebo sa ich bojí), Lakomec
 
LAKOMEC (komédia v 5 dejstvách)
Dodržiava jednotu miesta času a deja, ale písal v próze čo odporuje klasicistickému vkusu.
Dej sa odohráva v Paríži, Harpagon je príslovečný lakomec, jeho najväčšia neresť je prepracovaná do najmenších psychologických odtieňov so všetkými spoločenskými dôsledkami. Je to charakterová komédia a námet čerpá z Plautovej Komédie o hrnci (Titus Maccius Plautus- dramatik, rímska atmosféra v Grécku). Hra má dobrú komediálnu techniku nielen v hlavnej zápletke, ale aj v dialógoch (dialóg medzi Harpagonom a dohadzovačkou Frosinou).
Harpagon si chce kvôli venu vziať za ženu mladú Mariannu, ktorú však miluje jeho syn Kleant. Harpagonova dcéra Eliza sa má vydať za bohatého Anselma, no ona ľúbi sluhu v dome Valéra. Kleant si má vziať za ženu bohatú vdovu. Mladým zaľúbencom pomáha prekaziť Harpagonove plány dohadzovačka Frosina. Keď Harpagon zistí, že sa mu stratila pokladnica s peniazmi, ktoré ukryl na Kleantov príkaz Valér, Harpagon vyvádza ako divý a žiada o pomoc komisára. Po ubezpečení, že sa mu peniaze vrátia, dáva súhlas na svadbu svojich detí. Nakoniec vysvitne, že Valér a Marianna sú súrodenci, deti bohatého grófa z Neapolu Ansélma.
 
SYNTAX – jazykovedná disciplína, ktorá opisuje, ako sa zo slov skladajú vety a z viet súvetia
 
Syntagmy ( vetné skladby) – sú najjednoduchšie syntaktické konštrukcie
-  prisudzovacia – medzi hlavnými vetnými členmi – podmet a prísudok
-  určovacia – skladá sa z dvoch členov, ktoré sú vo vzťahu podradnosti
-  priraďovacia – medzi rovnocennými členmi
-   
Veta – výpoveď, je samostatná organizovaná gramatická forma, pomocou ktorej sa vyjadruje ucelená myšlienka
 
Podľa vecného obsahu a postoja hovoriaceho (modalita vety)
-  oznamovacie, opytovacie, žiadacie, zvolacie
Podľa zloženia
-  jednoduché  (jednočlenné, dvojčlenné –aj podmet aj prísudok), zložené (súvetia)
-  súvetia  - priraďovacie – zlučovacie, stupňovacie, odporovacie, vylučovacie
•  podraďovacie – podmetové, prísudkové, predmetové, prívlastkové, príslovkové