Obraz človeka v období humanizmu, renesancie a baroka

Humanizmus a renesancia (14.-17.stor.) – toto obdobie sa začalo objavmi a vynálezmi: objavenie Ameriky; heliocentrický názor Kopernika a Galileiho o Zemi ako planéte Slnka, vynález kníhtlače (J.Gutenberg). Vzniká nová trieda – meštianstvo.

Za týchto okolností sa objavuje nové myšlienkové a umelecké hnutie – humanizmus a renesancia. Humanizmus znamená obnovenie záujmu o otázky ľudského života a renesancia je znovuzrodenie záujmu o antickú kultúru. Humanizmus a renesancia sa obracali od nadpozemského života k pozemskému a hlásali právo človeka na šťastný a radostný život na Zemi.

Hlavné črty: 1. racionalizmus (úcta k rozumu), 2. individualizmus, 3. senzualizmus (záujem o zmyslové zážitky). Tieto hodnoty boli typické pre antickú kultúru, preto vychádzal humanizmus a renesancia z antickej kultúry. Humanisti študovali a napodobňovali diela antických autorov, používali latinský jazyk. Literárna renesancia sa snaží vyjadrovať radosti i problémy pozemského života, používa výlučne národné jazyky. Humanizmus a renesancia vznikli v 14. stor. v Taliansku. Za otca humanizmu sa považuje básnik Francesco Petrarca. Preslávil sa básnickou zbierkou Spevník (u nás vyšiel výber pod názvom Sonety pre Lauru), v ktorej ospevuje svoju platonickú lásku Lauru.

Dante Alighieri je známy epickou skladbou Božská komédia. Má 3 časti: 1. Peklo, 2. Očistec, 3. Raj. Peklom a Očistcom sprevádza básnika Vergílius (symbolizuje rozum), Rajom Beatrice (symbolom pozemskej dokonalosti). Danteho duša predstavuje ľudstvo. Božská komédia je komponovaná podľa prísneho logického poriadku. Predspev a každá z 3 častí má 33 spevov, pričom Dante používa vlastnú básnickú slohu – tercínu: ABA, BCB, ...
Predstaviteľom renesančnej prózy je Giovanni Boccaccio. Je autorom zbierky noviel Dekameron. Jej obsahom sú rôzne veselé príbehy, erotické dobrodružstvá oslavujúce radosť zo života, ale aj výsmech z ľudskej hlúposti a pokrytectva. Ide tu o 100 noviel, ktoré si počas 10 dní rozpráva 10 mladých ľudí. Títo ušli z Florencie pred morovou epidémiou.

Francúzska literatúra - najvýznamnejším predstaviteľom bol François Villon, ktorý je autorom zbierok Malý testament a Veľký testament. Villon vytvoril vlastnú básnickú formu, tzv. villonovskú baladu. (Pozostáva z 3 8-veršových strof a 4-vešového posolstva, pričom posledný verš každej strofy sa opakuje). Ďalším predstaviteľom je François Rabelais, autor románu Gargantua a Pantagruel. Hlavné postavy – obri putujú po svete, stretávajú rôznych ľudí, ktorých autor zobrazuje groteskne.
Španielska literatúra Predstaviteľom prózy je Cervantes de Saavedra, autor románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. Román je satirou na rytierske romány. Hlavná postava don Quijote sa pomätie z čítania rytierskych románov. Putuje po svete so svojím zbrojnošom Sanchom Panzom, aby obnovil rytiersku slávu a naprával krivdy. Takmer všetky jeho dobrodružstvá sú zosmiešnené. Don Quijote je veľký rojko, kým Sancho vyniká zdravým sedliackym rozumom a snaží sa Quijota uzemniť. Dnes pojmom don Quijote označujeme rojčivú osobu, ktorá lieta v oblakoch.

Anglická literatúra

William Shakesperare
– dramatik svetového formátu, predstaviteľ alžbetínskeho divadla (nazvané podľa panovania kráľovnej Alžbety I.). Usadil sa s kočovnou hereckou spoločnosťou v Londýne a jeho najvýznamnejšie obdobie sa viaže s divadlom Globe Theater. Jeho diela delíme na komédie, tragédie a historické hry. V komédiách postavy bojujú o svoju lásku a dobré vzťahy. Ide v nich najmä o situačnú a charakterovú komiku. Hry sú často komponované na zámene postáv. Najvýznamnejšie komédie sú: Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Ako sa vám páči, Veselé panie z Windsoru – táto komédia bola zvlášť úspešná. Ide v nej o potrestanie záletníka a pôžitkára Falstaffa. V tragédiách ide o boj dobra a zla, podlosti a čestnosti.

Rómeo a Júlia – ľúbostná dráma z talianskej Verony o dvoch znepriatelených rodoch (Montekovci a Capuletovci), ktoré uzmieri až smrť ich detí.
Hamlet – tragédia zobrazuje boj osamelého jedinca – Hamleta so svetom intríg. Dánsky kráľovič Hamlet sa od ducha svojho mŕtveho otca na hradbách hradu Elsinor dozvie, že bol úkladne zavraždený vlastným bratom, terajším vládcom Claudiom, ktorý žije s Hamletovou matkou, kráľovnou Gertrúdou. Žiada, aby ho pomstil. Hamlet nechce konať impulzívne, až po dlhšom váhaní sa rozhodne konať. Aby sa utvrdil v strýkovej vine, predstiera šialenstvo a zorganizuje aj divadelné predstavenie, zobrazujúce presne to, čo sa odohralo v ich rodine. Od tejto chvíle je s otčimom v konflikte až po tragické finále, kedy všetci protagonisti tragicky hynú. (Kráľovná Gertrúda, Claudius, Hamlet, Leartes – Oféliin brat, predtým i Ofélia). Zvlášť dojímavý je ľúbostný príbeh Hamleta a komorníkovej dcéry Ofélie, ktorá sa v zúfalstve utopí. Dráma hovorí o túžbe po spravodlivosti a pravde, ale aj o smútku zo skutočnosť, že osud riadi veci inak. Známy je Hamletov monológ: o zmysle živote: „Byť, či nebyť – to je otázka.“

Othello – autor sa tu zamýšľa nad vzťahom manželstva a politických intríg, ktoré spôsobia, že benátsky vojvodca Othello v záchvate žiarlivosti zaškrtil vlastnú manželku Desdemonu.
Mecbeth – hovorí o terorizme ako o prostriedku dosiahnutia politických cieľov a o rizikách autoritatívnych režimov. Tieto myšlienky spracoval na príbehu vojvodcu, ktorý pod vplyvom svojej manželky úkladne zavraždí škótskeho kráľa, aby sa stal neobmedzeným tyranom.
Kráľ Lear – vychádza tu z legendového modelu o kráľovi a jeho 3 dcérach, ktoré nespravodlivo rozdelí a spôsobí tak sériu tragédií a po ich strate mu žiaľom pukne srdce. Pozitívnou hrdinkou tragédie je úprimná dcéra Kordélia, ktorú paradoxne kráľ vyženie z domu.
V historických hrách Shakespeare siaha do čias antického Ríma (Antonius a Kleopatra) alebo do starších anglických dejín, kde ho najviac zaujímala otázka, ako jednotlivec môže ovplyvňovať chod veľkých politických udalostí, mnohokrát aj za cenu krutosti (Richard III).

Barok - šíril sa od pol. 16 stor. zo Španielska a Talianska. Vznikal za ťažkej spoločenskej situácie – v období 30-ročnej vojny, tureckých vpádov, náboženských rozbrojov a živelných pohrôm. Ľudia upadajú do pesimizmu a zúfalstva, prestávajú veriť v šťastný pozemský život a obracajú sa k Bohu, viere, k nadpozemskému životu. Vedúcou myšlienkou je „vanitas vanitatum, omnia vanitas“ (márnosť nad márnosť, všetko je márnosť) a „memento mori“ (pamätaj na smrť). Typické sú protiklady – antitézy: napr. túžba po večnom živote – strach zo smrti. Barokové umenie charakterizuje dekoratívnosť (ozdobnosť), pompéznosť (nádhera) a patetickosť (nadnesenosť). Baroková literatúra nestratila záujem o pozemský život, ale zobrazuje ho nepriamo, pomocou symbolov. Pozemský svet chápe ako odraz nadpozemského sveta. Barokové protiklady sa prejavili aj v štylistike diel, keď na jednej strane sa používal pompézny štýl so zložitými metaforami a symbolmi, na druhej strane jednoduchý, až ľudový štýl.

Predstaviteľmi barokovej literatúry boli Torquato Tasso (Taliansko), John Milton (Anglicko) a Hans Jacob Christoffel von Grummelshausen (Nemecko).
Slovenskú barokovú literatúru reprezentuje najmä náboženská poézia, cestopisná a memoárová próza. Významná bola aj svetská literatúra, a to didakticko – reflexívna poézia (náučno – úvahová), ktorú reprezentovali Peter Benický a Hugolín Gavlovič. Gavlovič pôsobil v Pruskom, liečil sa z pľúcnej choroby na salaši pod Vršatcom. Je autorom diela Valaská škola, mravov stodola..
Významnými predstaviteľmi baroka u nás boli aj Matej Bel – polyhistor, rodák z Očovej, zaujímajúci sa o históriu, zemepis a národopis, Ján Baltazár Magin – apologét – ochranca slovenského národa, Adam František Kollár – riaditeľ cisárskej knižnice vo Viedni.
Českú barokovú literatúru reprezentuje Ján Ámos Komenský, ktorý si získal uznanie najmä pedagogickými dielami (Orbis pictus, Veľká didaktika).

Ján Amos Komenský
Bol posledným biskupom cirkvi Jednota bratská. Pôsobil ako učiteľ, kňaz i spisovateľ. Svojím dielom sa zaslúžil o rozvoj školstva. Pôsobil na Morave, v Poľsku, Anglicku, Švédsku, Uhorsku (Maďarsku) a napokon v Košiciach.
Základné pedagogické diela:
Veľká didaktika, Dvere jazykov otvorené, Informatorírum školy mateřské, Svet v Obrazoch (Orbis pictus).
Komenský vytvoril nový moderný výchovný systém. Z jeho pedagogických princípov treba vyzdvihnúť najmä tie, ktoré sa uplatňujú dodnes:
- princíp názornosti
- postup od jednoduchšieho k ťažšiemu
- vyučovanie v materinskom jazyku
- zákaz telesných trestov
- právo na vzdelanie rovnako pre chlapcov i dievčatá bez sociálneho rozdielu

Komenský si idealisticky predstavoval, že sprístupnením vzdelania a výchovy sa zlepší svet (vševzdelanie + vševýchova = všenáprava).
Komenský však nebol len pedagógom, ale aj básnikom, známe je jeho lyrické dielo Labyrint světa a ráj srdce. Nie náhodou tu vidíme podobnosť s Alighieriho Božskou komédiou, básnik sa uťahuje pred úkladmi sveta do pokoja svojej duše.