Vývin súčasnej slovenskej prózy (1990-2004)

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 17.08.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 678 slov
Počet zobrazení: 4 640
Tlačení: 362
Uložení: 370
Vývin súčasnej slovenskej prózy (1990-2004)
Literárny život v 90. rokoch charakterizuje „vlna“ nových autorov, ich prvotín, otváranie sa generačných zoskupení debutantov z prelomu 80. a 90. rokov, zvlášť v lyrike, ale aj napätie mladých, odmietajúcich literárne konvencie. Literárny život spontánne odráža a pohotovo reaguje na zásadné zmeny v spoločnosti (novembrové udalosti r.1989, zánik ČSFR a vznik Slovenskej republiky).

Situácia mladej generácie v literatúre (sama ju tak vnímala) sa ukázala ako pohyb a život skupiny autorov, ktorí „bežia sami“, pretože sa vnútorne neudržala jednota generácií. Pre 90. roky vyplynulo i to, že literárna veda a literárny život boli „pripravené“ na následky zlomov v spoločenskom a kultúrnom živote.

Próze 90. rokov sa kriticky (aj recenzne) a hodnotiaco venujú len príležitostné výročné rekapitulácie uverejnené v literárnych periodikách, alebo sporadické úvahy o jej druhovej situácii (Ivan Sulík, Bohuš Bodácz, Viliam Obert, Ladislav Čúzy a i.)

Ladislav Čúzy konštatuje:Samotnou kapitolou súčasnej slovenskej prózy je tvorba najmladšej prozaickej generácie. Táto skupina autorov je poetologicky najrôznorodejšia. Pre väčšinu z nich je typický odpor voči tomu, čo tu už bolo, či už v spoločnosti, či literatúre. Tento odpor vyjadrujú odmietaním realistickej poetiky a príklonom k experimentu, zvýšením expresivity výrazových prostriedkov, ale aj tematizáciou toho, čo odmietajú.“

Podľa L. Čúzyho si pozornosť zaslúži svojrázna Jana Bodnárová, Peter Pišťanek, z „rozhnevanej mladej literatúry“ Ivan Kolenič, hoci „predsavujú takzvanú brutálnu líniu“. Podľa neho Kolenič aj Pišťanek provokujú, protestujú, zaujíma ich škaredosť a hnus, ale sú voči svojmi čutateľovi aj metaforickí, nabádajú ho premýšľať o odľuštenosti medziľudských vzťahov.
Skeptickí nielen voči súčasnosti, ale aj voči poznávacej funkcii umenia, sú autori nastupujúcej generácie, predovšetkým prozaici, ktorých kritika zvykla zaraďovať k postmoderne- Tomáš Horváth, Marek Vadas, Vladimír Balla, Pavol Rankov, Václav Pankovčín a i. Trochu bokom od nich stojí Peter Pišťanek, parodujúci prostriedkami poklesnutých žánrov socialistickú literatúru, praktiky socializmu, ale aj spoločenský vývin po roku 1989, umožňujúci bezohľadným gaunerom dostať sa nielen k peniazom, ale aj k moci (Rivers of Babylon, 1991; Mladý Dônč, 1993; Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina, 1994). Svet, ktorý sa zrkadlí v prozaickej tvorbe spomenutých autorov (okrem P. Pišťanka), nemá už nič spoločné s individuálnym zážitkom a osobnou skúsenosťou, a rovnako ani so zažitou realitou. Je to svet ireálny, panoptikálny či virtuálny, nepodriaďujúci sa ani logike, ani racionalite, ani morálke; je to svet mimo dobra a zla.

Nástroje, ktoré autori bežne používajú, sú irónia, paródia, sarkazmus, absurdita, ale aj citácie, alúzie, intertextualita, čo má zdôrazniť fakt, že literatúra je len jazyková hra, resp. kultúrny fenomén, ktorý nemá nič spoločné s realitou či s jej poznávaním. Reálne sú však stavy touto literatúrou artikulované a zviazané s človekom súčasnosti: úzkosť (ničím nemotivovaná), obava, neistota, nemožnosť vyslobodiť sa z určených vzťahov, nemožnosť poznať skutočný stav vecí, teda sveta, ktorý nás obklopuje a ktorý je zahltený správami a informáciami, ale neoslobodzuje človeka.
Na druhej strane charakterizuje túto literatúru humor, hravosť, ľahkosť, bezproblémovosť - všetko často len predstierané. Za všetkým cítiť znechutenie z toho, ako človek (a jeho rozum) permanentne v dejinách zlyhával, ako sa v spoločnosti falšovali hodnoty a vyrábali podvody, a to v mene ušľachtilých ideálov, slobody a bratstva. Napokon, aj tejto literatúre ide o miesto človeka v kozme, kam ho autori situujú, o jeho možnosti, no najmä o jeho bezmocnosť. Škála záujmu o človeka sa pohybuje od empatie až k necitnosti a krutosti, za ktorou sa tiež skrýva sklamanie. Napriek čitateľskej averzii význam a váha tohto prúdu v slovenskej literatúre vzrastá.
Novým ponovembrovým fenoménom je feminizmus, aktivizujúci sa nielen literárne (Jana Juráňová: Zverina, 1993; Siete, 1996; Iba baba, 1999; Utrpenie starého kocúra, 2000), ale aj vydavateľsky (časopis Aspekt, knižná produkcia) a organizačne. Väčší priestor si po novembri vybojoval žáner sci-fi (fantasy, cyberpunk), ideologicky už nelimitovaný, ktorý ovplyvnil značnú časť mladej prózy (Michal Hvorecký). To isté možno povedať o satire (Tomáš Janovic, Peter Gregor), ktorá dozrela do filozofickej úvahy. Je to trochu prekvapujúce, ale treba povedať, že vek kybernetiky a informatiky vtlačil mladej slovenskej literatúre (próze, poézii a čiastočne aj dráme) výraznejšiu pečať ako posuny, akokoľvek radikálne, v tektonike spoločnosti. Ako vidieť aj z tohto krátkeho prehľadu, súčasná slovenská literatúra (a literárna situácia) žije, vyvíja sa (hoci aj diskontinuitne a divergentne) do nových podôb. Ktoré z nich sú produktívne, ukáže čas. Ale už teraz stojí za prečítanie.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 2.5)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014