Romantizmus v slovenskej literatúre
Slovenský národ žil v tomto období pod dvojakým útlakom: národnostným maďarským a hospodárskym rakúskym. Na čele
slovenského národného života stojí generácia Štúrovcov. Úlohou štúrovcov bolo povznesenie slovenského ľudu, bojovali proti maďarizácii,
za rušenie poddanstva, odstránenie feudalizmu, za slovenské školstvo a snažili sa o zjednotenie národa prostredníctvom jazyka.
Zakladali nedeľné školy, spolky miernosti, vzdelávacie spolky. Činnosť mladej generácie sa sústreďovala v spolkoch – najznámejší
Spoločnosť česko - slovanská (1829 – Karol Štúr, Samo Chalupka). Spisovným jazykom chceli štúrovci zjednotiť národ rozdelený na
prívržencov bernolákovčiny a Kollárovej češtiny. Spisovný jazyk uzákonili r. 1843 v Hlbokom na základe stredoslovenského
nárečia, pravopis fonetický. 1. dielo v Štúrovej slovenčine bol 2. ročník almanachu Nitra. Prvý spolok používajúci
spisovnú slovenčinu ako úradný jazyk bol spolok Tatrín (predchodca MS). Proti Štúrovej slovenčine vystúpil Ján Kollár
v diele: Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Spisovnú slovenčinu obhájil Hodža
v spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo.
Prevláda lyrika, pestuje sa balada, historická povesť, ponáška na
ľudovú pieseň a kratšia próza zo súčasného života so satirickým zafarbením, ako aj dumka, krakoviak. Štúrovci používali
sylabický verš (slabičník) – rovnaký počet slabík vo veršoch.
Ľudovít Štúr
- bol
vedúcou osobnosťou slovenského života v období vrcholiaceho národného obrodenia. Narodil sa v Zay Urhrovci v rodine učiteľa, kde získal
aj základné vzdelanie. Po štúdiách na nemeckom gymnáziu v Rábe prišiel r. 1829 na lýceum do Bratislavy. Tu sa stal horlivým členom
Spoločnosti česko – slovanskej a neskôr vedúcou osobnosťou. Po zrušení Spoločnosti preniesol jej činnosť na Katedru
reči a literatúry československej, kde pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča. Dvojročný študijný pobyt v Halle nielen prehĺbil
vedomosti mladého Štúra, ale upevnil aj jeho vlastenecké cítenie. Po návrate prednášal o slovanských a európskych literatúrach
a vystupoval proti pomaďarčovaniu Slovákov. Pre túto činnosť ho r. 1843 odvolali z Katedry. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny
odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V ňom dokazoval, že za samostatný národ
možno považovať iba ten celok, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.
Ako vynikajúci jazykovedec sa
prejavil v knihe Nauka reči slovenskej, do ktorej zahrnul hláskoslovie, morfológiu, pravopis i skladbu. Jeho Slovenskje
národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski sa stali strediskom národného života. Boli to prvé politické
noviny, ktoré ponúkali informácie o hospodárskych a politických problémoch. Príčinu biedy slovenského ľudu videl vo feudálnom zriadení.
Proti nemu bojoval i ako poslanec za mesto Zvolen na uhorskom sneme. „My chceme slobodu. To je náš cieľ a svätá túžba,“ vyhlásil na
smene r. 1847.
Na podnet Štúra, Hurbana a Hodžu sa v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia národného hnutia
a sformulovali Žiadosti slovenského národa, v ktorom žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách a autonómiu
Slovenska v rámci Uhorska. Nová uhorská vláda neakceptovala tieto požiadavky, ale vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pre ktorým
utiekli do Čiech. V septembri r. 1848 sa utvorila vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom,
ktorá organizovala povstanie proti uhorskej vláde. Povstalci verili, že Viedeň splní ich národné požiadavky. Štúrove nádeje však cisár
nesplnil.
Posledné roky života prežil v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke. Tam je aj pochovaný.
Štúrova
básnická zbierka je rozsiahla. Už ako študent uverejnil v češtine cyklus básní Dumky večerní. Zaznieva v nich romantický
smútok, prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril v romantickej literatúre prvú
osobnú a reflexívnu lyriku. Už na začiatku básnickej tvorby Ľ. Štúra vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života.
Dôkazom toho je báseň Smlúva Slováku.
Ať padneme, však padneme, hodní svého rodu,
vnukum našim nabudeme
volnost a svobodu.
Je to jedna z prvých revolučných básní v slovenskej literatúre. Až v r. 1853 vychádzajú jeho Spevy
a piesne, ktoré predstavujú tvorbu z porevolučných rokov. Sú to epické i lyrické prevažne elegické básne. Názory na literatúru
Štúr vyjadril v knihe O národních písních a pověstech plemen Slovanských, ktorú vydal po česky v Prahe. Vyslovil
myšlienku, že Slovania vniknú do budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej vyťaží obetavosť
a láska za vlastný národ. Odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus na pritom zdôrazňoval, že: „v napodobňovaní nič
nie je v opravdivom zmysle umeleckého.“
Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku Rakúskej ríše a vieru v jej rozpad vyjadril
v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré napísal po nemecky a vyšlo až po autorovej smrti v ruskom jazyku. V slovenčine
vyšlo až roku 1994.
Svojou všestrannou literárnou a publicistickou tvorbou, organizátorskou a politickou činnosťou bol Ľ. Štúr
vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia i celého obdobia slovenskej romantickej literatúry.
Otec Ľ. Štúra pôsobil ako
učiteľ v Trenčíne. Matka Ľ. Štúra je pochovaná v Trenčíne. R. 1836 vychádzka štúrovcov na Devín – k vlastným menám prijali
slovanské – (Ľ. Štúr – Velislav). V Halle ovplyvnilo Ľ. Štúra Herderovo učenie (Herder je nemecký filozof, hlásal, že svet speje
k humanizácii a na čele humanistického vývoja budú slovanské národy).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta