Základy jazykovedy
Vývoj spisovného jazyka Slovákov v priebehu stáročíSlovenský jazyk je v ostatnom čase veľmi diskutovanou témou v súvislosti so zákonom o štátnom jazyku. Rodný slovenský jazyk nebol a nie je u mnohých študentov najobľúbenejším predmetom v škole a aj pre značnú časť populácie bez rozdielu vzdelania je stále čiastočne vzdialenou oblasťou.
Ak sa vrátime do obdobia začiatkov ČSR, aj vtedy sa diskutovalo o slovenskom jazyku z hľadiska jeho používania v úradnom styku, či už v písomnom alebo rečovom prejave.
Povinné kurzy
Úradníci boli povinní navštevovať kurzy slovenského jazyka a podrobiť sa skúškam. Tí, ktorí nesplnili kritériá, mohli kurz ešte raz opakovať. Ak ale neboli ohodnotení prvým klasifikačným stupňom, ďalšie opakovanie neprichádzalo do úvahy. Neúspešné skúšky mali dopad na služobné zaradenie, najčastejšie u úradníkov, ktorí vystavovali verejné listiny, doklady na matrikách, katastrálnych, pasových a im podobných úradoch, na súdoch. Tam sa najčastejšie vyskytovali chyby v spisovnej slovenčine. Bola vtedy z dnešného pohľadu archaická, o čom svedčí vtedajšia tlač, ale podľa platných pravidiel pravopisu.
Práve súčasné debaty o jazykovom zákone na najrozličnejších úrovniach nás privádzajú k zamysleniu sa nad tým, kedy vznikol kultivovaný slovenský jazyk a ako sa vyvíjal v priebehu dejín.
Odkedy sa formoval jazyk Slovákov
Kultivovaný jazyk Slovákov sa formoval od 10. storočia, keď sa začala vyvíjať slovenská národnosť. Vo Veľkomoravskej ríši vznikal spisovný a kultivovaný jazyk veľkomoravskej národnosti - staroslovienčina. Bola svojím spôsobom macedónskym nárečím. Na Veľkej Morave, ku ktorej patrilo aj jadro dnešného Slovenska, sa toto nárečie vyvíjalo na spisovný jazyk veľkomoravskej národnosti.
Veľkomoravské tradície po vzniku uhorského štátu zanikli a Slovania sa v ňom vyvíjali ako slovenská národnosť. V období 10. - 12. storočia sa domáci jazyk v nadnárečovom styku používal veľmi obmedzene v cirkevnej praxi v kázňach, pri krstoch, spovedi. V 13. storočí nastalo nové obdobie, čo bolo po vzniku šľachtickej stolice. V stoličnej správe aj na súdoch bola úradným jazykom latinčina, v komunikácii so zemanmi sa používala slovenčina. Na začiatku 13. storočia po nemeckej kolonizácii prenikalo postupne do správy aj staré slovenské obyvateľstvo a toto prinieslo do rokovaní mestskej správy slovenčinu.
Nadnárečný rokovací jazyk
Slovenčina sa stala už v 14. storočí nadnárečovým rokovacím jazykom. Bolo to v období, keď sa na Slovensku šírili aj prvé česky písané pamiatky so slovakizmami. Čeština sa stala spisovným jazykom Slovákov v 15. storočí.
Ako argument tým, ktorí tvrdia, že žiadne úradné rokovania ani listiny neboli v slovenčine (či češtine), aká sa v 13. - 14. storočí používala, sú vyhlášky, vydávané mestom v troch jazykoch - ako druhý jazyk bola slovenčina. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 potvrdzuje tiež, že v stredovekých Košiciach bola slovenčina druhým hovorovým jazykom obyvateľov a dorozumievacím jazykom kupcov bola nemčina. V slovenčine, čiže v reči, akou sa vtedy hovorilo, boli napísané aj testamenty mešťanov i kupcov. Kniha prísah z obdobia vlády Márie Terézie (i po nej) obsahuje slovenské prísahy pre členov rady a najvyšších úradníkov. V roku 1536 nastal prelom aj v jazykovom vývoji násilnou maďarizáciou.
V 16. storočí sa rozvinula náboženská reformácia a tá zaviedla do bohoslužobnej reči namiesto latinčiny domáci jazyk. Na Slovensku sa rozšírilo používanie češtiny a tá sa ďalej slovakizovala. Vytvorila sa osobitná forma kultivovaného jazyka, tzv. kultivovaná slovenčina. Jej staršia podoba vznikla na západnom Slovensku. Západoslovenčinu používali v administratívno-právnych písomných dokladoch, v slovesnom umením mestskej a zemskej inteligencie a v inej rukopisnej literatúre. Po rekatolizácii v 17. storočí začali katolíci používať kultivovanú západoslovenčinu v náboženských spisoch.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
V polovici 18. storočia sa pokúsili kamaldulskí mnísi v Kamaldulskom slovníku v preklade celej biblie a v iných spisoch kodifikovať túto západoslovenčinu.
Pokus J. I. Bajzu o kodifikáciu spisovného jazyka nebol úspešný. Podarilo sa to až Antonovi Bernolákovi, ale evanjelici ďalej používali spisovnú češtinu, ktorá sa ustálila vydaním Kralickej biblie (1579 - 93). Táto podoba jazyka spisovnej češtiny sa volá bibličtina. Bernolákova kodifikácia trvala do polovice 19. stor., kedy sa zaviedla Hattalova kodifikácia spisovnej slovenčiny a Štúrova bez historických tendencií zavŕšila najdôležitejšiu etapu pri formovaní spisovného jazyka Slovákov ako novodobého národa.
Hattalova kodifikácia je upravenou kodifikáciou Štúrovou, založenou na historických princípoch. Prijal ju celý národ, hoci v úradoch a školách platila do konca Bachovho absolutizmu (1859) staroslovienčina. Nové obdobie vo vývine spisovnej slovenčiny nastalo založením Matice slovenskej (1863).
a) Pravidlá slovenského pravopisu. 3. vyd. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2000.
b) Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1997.
c) KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 3. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996.
d) RUŽIČKA, J. a kol.: Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966.
Základné (kodifikačné) slovníkové práce o súčasnej slovenčine: Pravidlá slovenského pravopisu sú základnou pravopisnou príručkou objasňujúcou pravopisnú sústavu spisovnej slovenčiny. Uvádzajú sa v nej všetky pravopisné pravidlá, podľa ktorých sa má postupovať pri tvorbe písaných jazykových prejavov, spolu s množstvom konkrétnych príkladov.
Obsahujú kapitoly o písaní jednotlivých hlások, osobitne o písaní i, y o písaní slov cudzieho pôvodu, o písaní veľkých písmen najmä vo vlastných menách, o rozdeľovaní slov, o prepise z iných grafických sústav, o písaní interpunkčných znamienok. Okrem toho obsahujú prehľad skloňovania a časovania, prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a tvorenia ženských priezvisk
Súčasťou Pravidiel slovenského pravopisu je pravopisný a gramatický slovník, v ktorom používateľ nájde základnú pravopisnú podobu vyše 69 000 slov (aj vlastných mien) spolu s niektorými základnými gramatickými informáciami, a zoznam obcí na Slovensku spolu s príslušnými obyvateľskými menami a prídavnými menami.Krátky slovník slovenského jazyka je jednojazyčný výkladový slovník jednozväzkového typu. Jeho cieľom je zachytiť a lexikograficky opísať najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny v rozsahu asi 60 000 slov. V slovníku používateľ nájde predovšetkým najdôležitejšie údaje o význame zachytených slov a o slovotvorných, synonymických, antonymických, ako aj homonymických vzťahoch medzi slovami. Dôležitý zdroj informácií, ktorý používateľ slovníka ocení, spočíva v tom, že slovník prináša hláskovo i písomne (pravopisne) kodifikované podoby slov, základné gramatické vlastnosti slov a ich zaradenie zo štýlového alebo funkčného hľadiska, pričom sa výraznejšie ako v doterajších vydaniach diferencujú spisovné a nespisovné, príp. nesprávne slová a výrazy.
Rozdelenie Slovníkov: Slovníky delíme: Podľa veľkosti na veľmi malé (vreckové), malé (napr. Malý synonymický slovník; Malý frazeologický slovník), stredné (napr. Krátky slovník slovenského jazyka; Synonymický slovník slovenčiny) a veľké (komplexné slovníky istého jazyka sa nazývajú tezaury)
Podľa počtu jazykov na jednojazyčné a prekladové – dvoj- alebo viacjazyčné.
Podľa spôsobu spracovania slovnej zásoby na výkladové (obsahujú predovšetkým výklad významu/významov slov, údaje o pravopise, o pôvode a výslovnosti cudzích slov, o štylistickej hodnote slov a ukážky použitia slov) a informatívne (také sú napr. encyklopedické slovníky – obsahujú vyčerpávajúce informácie o jave pomenovanom daným slovom, obyč. termínom; Encyklopédia jazykovedy; Malá encyklopédia Slovenska a i.). Podľa zamerania na synonymické, antonymické, homonymické, frazeologické, slovníky cudzích slov, terminologické (obsahujú termíny z istého vedného odboru a definície ich významu), nárečové (obsahujú nárečové slová a ich spisovné ekvivalenty alebo vysvetlenie ich významu), historické (obsahujú historickú slovnú zásobu, vysvetlenie významu slov a ich dobové použitie), pravopisné (ortografické), výslovnostné (ortoepické), etymologické (obsahujú vysvetlenie procesu vzniku slova a jeho pôvodného významu), morfematické, frekvenčné, retrográdne a rôzne špeciálne slovníky, napr. slovníky slangu, slovníky nárečovej oblasti, slovníky literárnych pamiatok, slovníky správnych a nesprávnych výrazov, tematické slovníky (obsahujú slová zoskupené podľa tém).Synonymický slovník
Dobré ovládanie synoným znásobuje vyjadrovaciu pohotovosť a umožňuje dodať textu želateľnú presnosť, výstižnosť a zároveň aj výrazovú pestrosť. Je známe, že čím je jazyk rozvinutejší, tým sú synonymické vzťahy medzi jednotkami slovnej zásoby zložitejšie a bohatšie.
Za synonymá sa v slovníku pokladajú nielen slová významovo totožné, ktoré sa svojím významom celkom kryjú, ale aj slová významovo blízke, t. j. také, ktoré popri významovej zhode vykazujú aj isté rozdiely. Tieto rozdiely sa bežne nazývajú významovými odtienkami. A hoci toto tradičné pomenovanie nie je vedecky celkom presné, predsa dobre postihuje fakt, že pri synonymách sa vníma, skúma a opisuje nielen zhoda, lež aj isté rozdiely. To, čo synonymá s určitými významovými odlišnosťami spája, je totožný pojem. To značí, že pre jeden pojem jestvuje v jazyku viacero označení, viacero slov, ktoré plnia rozličné funkcie. Terminologický slovník
Podstatou týchto slovníkov je vysvetľovať pojmové obsahy termínov. Jadrom každého hesla je definícia a k nej sa s pravidla z praktických príčin dodáva príklad.
Terminologický slovník uvádza abecedný zoznam termínov – odborných názvov z vedeckých odborov a ich vysvetlenie. Napr. Letecký terminologický slovník, Matematická terminológia, názvoslovie anorganických látok, Právnický terminologický slovník, základná jazykovedná terminológia atď.(Catlíková, 2004)
V terminologickým slovníku pojmových obsah termínu sa vyloží prostredníctvom definície. Definície sa čerpajú z vedeckých monografií, ktoré napísali poprední veci príslušnej vednej oblasti. Definícia je základná črta ktorou sa termín odlišuje od takzvaného bežného slova národ Frazeologický slovník Obsahuje ustálené slovné spojenia, frazeologické jednotky aj s ich výkladom. Sú to slovníky viacslovných pomenúvacích jednotiek, frazeologizmov – frazeologických zrastov, frazeologických celkov, frazeologických spojení, niekedy i združených pomenovaní, okrídlených slov, prísloví, porekadiel, pranostík, riekaniek, želaní, hádaniek, atď.
Vo frazeologickom slovníku sa frazeologické jednotky dávajú pod tzv. heslové slová usporiadané abecedne. Pri frazeologických jednotkách sa označuje ich viacvýznamovosť, synonymita a štýlová príslušnosť. ného jazyka vrstvám alebo vyjadrujú jemné významové odtienky Výkladový slovník
Vo výkladovom slovníku sa slová vysvetľujú nielen zo sémantického a gramatického hľadiska, ale aj z hľadiska expresívneho a štylistického.
Uvádza sa v ňom aj pravopis a výslovnosť slov. niekedy a uvádzajú aj údaje etymologického rázu. Vo výkladovom slovníku bávajú i frazeologické zvraty, netvoria však samostatné heslá. Zaraďujú sa do hesiel tých slov, ktoré predstavujú dominanty frazeologického spojenia.
Výkladový slovník súčasného jazyka býva zároveň i normatívnym. Heslo výkladového slovníka obsahuje zvyčajne lexikálne, gramatické, ortografické a ortoepické údaje.
Štylistické hodnotiace skratky vo výkladovom slovníku slovenského jazyka býva: hovor. (hovorové), kniž. (knižné), bás. (básnické), nár. (nárečové slová), pejor. (pejoratívne), slang. (slangové), expr. (expresívne), iron. (ironizujúce), zastar. (zastarané), arch. (archaické) a podobne.
Z lexikálnych údajov tu nájdeme sémantiku slova (ak je slovo viac významové, uvádzajú sa všetky významy), štylistické charakteristiky slov a údaje o pôvode slov. z lexikálnych údajov ukon Prekladový slovník
Je dvojjazyčný, je to najrozšírenejší druh slovníka rozličnej veľkosti. – od školských až po akademické. V slovenčine dodnes vyšlo nespočetné množstvo prekladových slovníkov z rôznych svetových jazykov (slovensko – ruský, slovensko – anglický, slovensko – nemecký, slovensko – taliansky a pod.). Slová v prekladových slovníkoch sú usporiadané abecedne. Slová z materinského jazyka sa v ňom prekladajú do cudzieho jazyka a naopak. Tieto slovníky spravidla obsahujú aj gramatické tabuľky prípadne krátky náčrt gramatiky jazyka. čujú Slovník cudzích slov
Má dvojakú úlohu. Vysvetľuje nielen význam, ale aj pôvod cudzieho slova. Preto sa v ňom uvádza i jazyk, z ktorého dané slovo prešlo do materinského jazyka.
Za objasňovaným slovom sa v zátvorkách vyznačuje jazyk, z ktorého slovo pochádza a hneď potom sa vysvetľuje jeho význam.
V slovníkoch tohto druhu bývajú aj odkazy na pôvod cudzieho slova: spomína sa grécky a latinský vplyv a málo sa berie alebo sa neberie do úvahy národný jazyk, z ktorého mohli byť slová prevzaté, t. j. obchádza sa sprostredkujúci jazyk, prostredníctvom ktorého sa cudzie slová dostali do jazyka, v ktorom je slovník cudzích slov zostavený. použitia slov vo frazeologických zvratoch. toho istého pojmu.
Historicko-porovnávacia metóda je metóda skúmania a výkladu, pri ktorej sa na základe zisťovania formálnej zhody javov usudzuje na ich genetickú príbuznosť, t.j. na ich spoločný pôvod. PSP z roku 1931 rámcovo vychádzali zo staršieho variantu Czamblovej kodifikácie, no príklon k češtine, respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nej väčší, systematickejší. Pri kodifikácii sa spravidla dávala prednosť javom spoločným češtine a slovenčine (vedeť, mleť, bereš), niekedy sa kodifikovalo české znenie (mučedlník, tlumiť, ohrožený) alebo sa pripúšťalo slovenské i české znenie (napríklad prášok : prášek, lakeť: lokeť, rakyta : rokyta, sloboda : svoboda a podobne). V lexike sa okrem domácej slovnej zásoby niekedy presadzovali len české slová (mluviť, nabídka, proťajší, zedník) alebo české a slovenské slová popri sebe (typ kozel: cap). V niektorých prípadoch sa žiadalo českými slovami nahrádzať hungarizmy a germanizmy (napríklad namiesto fľaša, faloš, kefa má byť láhva, klam, kartáč).
O Pravidlách, o ich kodifikácii a cieľoch sa rozprúdila diskusia. Námietky vznikli aj v časti českej inteligencie. Na Slovensku väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy. Roku 1932 vznikol časopis Slovenská reč, ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. Program činnosti redakcie bol formulovaný ako starostlivosť o zachovanie osobitosti (svojskosti) spisovnej slovenčiny. Podľa neho v hláskosloví a tvarosloví sa treba držať matičného spisovného úzu, v syntaxi a frazeológii vzorom má byť ľudová reč a jazyk v dielach významných spisovateľov, slovník sa má budovať z domáceho fondu, slovám českého a germánskeho pôvodu sa podľa možností treba vyhýbať. Pre jazykovú prax to znamenalo dodržiavať pravopis podľa martinského spisovného úzu (prášok, lakeť, rakyta, vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš atď.). V lexike sa mali používať slová zaužívané v slovenčine a zavádzať slová z nárečí alebo z diel dobrých spisovateľov. Na Slovensku centrálne úrady používali bohemizované PSP, ale diela Matice slovenskej tzv. matičný úzus (Slovenská reč bola jeho extrémna podoba). Ďalšie vydanie Pravidiel slov. pravopisu z roku 1931 pripravil H. Bartek podľa úzu Slovenskej reči (matičný úzus) ako jeho hlavný redaktor. V roku 1939 však Univerzitná komisia Bartkov návrh zamietla.
V nových PSP z roku 1940 sa v zásade kodifikoval matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších puristických zásahov do spisovnej lexiky. Upravil sa spôsob písania viacerých slov podľa spisovnej výslovnosti, ustálili sa pravidlá označovania kvantity v slovách cudzieho pôvodu a upravili sa niektoré gramatické poučky. PSP z roku 1953 boli významné tým, že vykonali aj – pomerne výraznú – reformu pravopisného systému. Z hlavných bodov spomeňme: zrušenie –ly minulého času (tak ako dnes), zjednodušenie písania predložiek s / z (tak ako dnes), zmena písania predpony s-/z- (pozri nižšie), kodifikovanie dvojtvarov –ie-/-e- v genitíve plurál (napr. súken/súkien), kodifikovanie dvojtvarov napäl/napol a podobne. Cieľom týchto pravidiel bolo odstrániť niektoré (údajne) puristické tendencie a okrem toho priblížiť pravopis súdobej výslovnosti a teda oslabiť historicko-etymologický princíp pravopisu.
Tieto pravidlá vyšli v rokoch 1953–1971 vo viacerých veľkých vydaniach, lebo sa používali ako povinná školská pomôcka (v 70. a 80. rokoch ich nahradila Príručka slovenského pravopisu, v 90. rokoch sa do škôl opäť vrátili PSP). Tieto vydania neobsahovali väčšie zmeny, s výnimkou PSP z roku 1970, ktoré obsahovali zmenu písania predpôn s-/z- na dnešný stav (okrem slova smena- dnes zmena), prijatú v roku 1968.
Po dlhej prestávke, počas ktorej verejnosť stále intenzívnejšie pociťovala absenciu oficiálnej pravopisnej príručky, vyšli v roku 1991 nové PSP. Neobsahovali veľké zmeny.
• zmenilo sa písanie veľkého písmena v názvoch ulíc, mostov a podobne (ulica Osloboditeľov – dnes: Ulica Osloboditeľov)
• zmenilo sa písanie mien osobností uhorských dejín
• zaviedli sa dvojtvary písania výrazov typu dobiela/do biela, dovidenia/do videnia
• zrušila sa výnimka z rytmického zákona v činnom príčastí (napr. píšúci - dnes píšuci), v podstatných menách na –ár, -áreň (prevádzkár dnes: prevádzkar) a slovách typu kamzičí, trpasličé (kamzíčí – dnes kamzičí)
• zmenilo sa písanie slova smena (v zmysle pracovná jednotka) na zmena.
NORMA : ako vzor (predpis, dohovor, konvencia)
ako záväzný model pre istú oblasť ľudského správania
JAZYKOVÁ NORMA: súhrn jazykových prostriedkov a objektov jestvujúcich zákonitostí, ktoré sa záväzne uplatňujú v kolektívnom úze nositeľov spisovného jazyka. Zaväzuje používateľov jazyka narábať s jazykovými prostriedkami ustáleným spôsobom.
Používatelia jazyka nie sú iba pasívni konzumenti platnej kodifikácie, neprijímajú mechanicky všetko, čo predpisuje, ale vnášajú aj čosi nové, čo sa s kodifikáciou nezhoduje.
ÚZUS: skutočný stav používania jazyka (to, čo už funguje)
- jazykové prostriedky sa používajú ustálene v istých komun, sociálnych a geografických prostrediach
KODIFIKÁCIA: úradný akt, ktorý rešpektuje systém, norma aj úzus. Musí brať všetko do úvahy (vedieť ako je to v JS – ako je to v norme, v reči, v úzuse)
(všetko od Bosáčika)
EXPLICITNÝ spisovný úzus : vedomé dodržiavanie spisovnej kodifikácie
PRIEMERNÝ úzus: najčastejší (iné zdroje)
1. Súčasná jazyková situácia na Slovensku :národný jazyk a spisovný jazyk
SPISOVNÝ JAZYK – SPISOVNOSŤ
Spisovný jazyk je najdôležitejšia kultivovaná a najrozvinutejšia forma národného jazyka.
Spisovná slovenčina : celospoločenská platnosť a záväznosť
polyfunkčnosť (spis. slovenčina musí spĺňať vš. funkcie spoločenstva)
reprezentatívnosť (spis. slovenčina má národnoreprezentatívnu funkciu)
najrozvinutejšia forma spisovného jazyka
Kritériá spisovnosti
Jazyk má 2 zákl. funkcie
– poznávacia funkcia (kognitívna) –jazyk, myslenie, vedomie
– dorozumievacia (komunikatívna)
Kritériá 1896
1. ústrojnosť (pravidelnosť)
Zisťuje, či daný výraz odpovedá systémovému charakteru stavby jazyka a jeho normám.
Názvy nástrojov sa tvoria príponou –dlo (kružidlo, meradlo, ležadlo...) okrem pravítka.
Názvy ženských profesií majú mať ženskú koncovku – učiteľ-ka, advokát-ka.
V slovenčine sa v 2.os.mn. čísla vyká – boli ste / nie bola ste!
2. ustálenosť
Nepripúšťať kolísanie, zbytočné variácie v dôsledku náhodných okolností (ustálenosť neznamená meravosť) =) charakterizuje to PRUŽNÁ STABILITA
Jazykové zmeny sa uskutočňujú prevažne spontánne – reprodukcia jazyk. systémov.
3. funkčnosť
Presnosť a jednoznačnosť jazyk. prostriedkov pri dorozumievaní (zrozumiteľnosť).
„Zvrháva“ sa na boj proti cudzím slovám.
(všetko Bosáčik – spisovný jazyk – spisovnosť)
Z téz o slovenčine (Bossman) :
V 10.storočí dochádza k rozpadu praslovančiny – rozlíšenie češtiny a slovenčiny.
Slovenčina je geneticky (vývojovo) a typologicky (gramatické hľadisko) osobitný slovanský jazyk. Patrí medzi najstaršie slovanské jazyky.
Slovenčina je národný jazyk Slovákov, má úlohu štátneho jazyka (vyhlásená v r.1995) =) jeden z najdôležitejších znakov Slovákov, ktorým sa odlišujú o iných národov.
Slovenčina je diferenciovaný národný jazyk a jeho podoby tvoria dialektickú jednotu (navzájom sa prelínajú) : miestne nárečia + sociálne nárečia + národný jazyk so svojimi podobami.
Spisovná slovenčina je základná, najzáväznejšia podoba slovenského jazyka. Súčasná vývinová etapa spisovnej slovenčiny trvá od 40.rokov 20.storočia až dodnes (február 1948 – vyhlásená spis. slovenčina). Základnou vývinovou črtou súčasnej spisovnej slovenčiny je rozvoj podľa vlastných zákonitostí.
Kritériá spisovnosti jaz. prostriedkov : ich ústrojnosť (má prednosť; o tom, či daný prostriedok sĺňa pravidlá, ktorými sa riadi národný spis. jazyk), ustálenosť (vyplýva z kodifikovanosti spis. jazyka – v danom jazyku má slovo trvalý zmysel), funkčnosť (v danom jazyku sa slovo používa).
Kodifikácia spis. slovenčiny je vedecký opis jej prostriedkov a noriem, uzákonený reprezentatívnou celonárodnou inštitúciou.
(poznámka : tézy o slovenčine sú istý dokument, kt. vznikol ako reakcia na myšlienku jedného, československého národa v 60.rokoch 20.storočia. Je tam toho viac, ale toto sa týka otázky)
2. Základné kodifikačné príručky slovenčiny a ich používanie
Slovenčina vznikla na základe „ľudovej reči“.
V roku 1843 Ľudovít Štúr na fare v Hlbokom uzákonil spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia a celej stredoslovenskej kultúry. Pravopis bol fonetický, jazyk prijali katolíci i evanjelici.
Kodifikačné diela : Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej
1918 – vznik 1. ČSR – dovtedy najlepšie podmienky pre rozvoj spis. slovenčiny; tá sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom
1931 – Pravidlá československej reči – nepresné
V 30.rokoch 20.storočia – snahy o samostatný slovenský jazyk
1940 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (otázka č. 12) – hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Počas ďalších rokov prišlo mnoho zmien.
1953 – Pravidlá slovenského pravopisu – základnejšia zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní (sjazd/schôdza; zjazd/na lyžiach)
1996 – Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slov. jazyka vo verejnom styku (podľa BOssmana to je Zákon o slovenčine ako o štátnom jazyku schválený v r.1995 : slovenčina sa záväzne používa v školách, médiách, v armáde a reklame), úprava i v roku 1998
(kniha Chystáte sa na maturitu?)
KODIFIKÁCIA – úradný akt
= súbor pravidiel a predpisov na používanie spis. jazyka v istom období závažný pre všetkých
používateľov jazyka
- je statistická, narozdiel od normy, kt. sa stále mení a je dynamická
2 vymedzenia kodifikácie : práca komisie
schválenie kodifikácie konkrétnym vládnym orgánom (v súčasnosti Ministerstvo kultúry
ZÁKLADNÉ KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY :
Pravidlá slovenského pravopisu
Pravidlá slovenskej výslovnosti
Krátky slovník slovenského jazyka
Slovník cudzích slov NIE JE, pretože nie je kolektívnym dielom, je to individuálna práca + neprešiel úradným schvaľovaním cez štátny úrad
Vzťahy medzi rovinami
Slovná zásoba jazyka je jedným z čiastkových systémov, tzv. rovín jazykového systému. Tvorí tzv. lexikálnu rovinu, ktorá je vnútorne usporiadaným a systémovoorganizovaným súborom pomenovacích jednotiek jazyka. Vieme, že jazyk je systém systémov.
Tvorí ho viac jazykových rovín (najnižšia je zvuková rovina, potom je morfologická rovina, syntaktická rovina, lexikálna a najvyššia je štylistická rovina) a práve s týmito ostatnými čiastkovými systémami (rovinami) je lexikálna rovina v zložitých vzájomných vzťahoch.
Zvuková rovina – zahŕňa pravidlá, ktorými sa vytvára zvuková forma jednotiek lexikálnej roviny
Morfologická rovina – zoskupuje pravidlá a prostriedky, ktorými sa lexikálne prostriedky gramaticky stvárňujú.
Syntaktická rovina – obsahuje pravidlá uvádzania lexikálnych jednotiek do vzájomných vzťahov vo vete.
Štylistická rovina – je tvorená špecifickými pravidlami výberu jednotiek lexikálnej roviny, a to podľa cieľa jazykového prejavu.
V porovnaní s ostatnými jazykovými rovinami má lexikálna rovina (LR) niektoré osobitosti. Zahŕňa viac prvkov ako zvuková, morfologická, syntaktická rovina. Má bohatšiu niť vzťahov medzi prvkami ako ostatné roviny. Súvisí to s tým, že LR je najbezprostrednejšie spojená s mimojazykovou skutočnosťou a s poznávacím prístupom človeka ku skutočnosti.
Každá z rovín sa na utváraní jazyk. prejavu zúčastňuje svojským spôsobom. Každá má svoje osobité prostriedky a vzťahy medzi nimi. Hranice medzi jednotlivými rovinami nie sú ostré, sú medzi nimi prechodné oblasti, ktoré sa vyznačujú charakteristickými črtami stýkajúcich sa rovín. Najvýraznejšou prechodnou oblasťou medzi LR a inými rovinami je oblasť tvorenia slov. S morfologickou rovinou ju spája paralelnosť (často totožnosť) formálnych prostriedkov: slová i gramatické tvary sa tvoria predponovými a príponovými morfémami, často sa tá istá morféma využíva na tvorenie tvarov i slov (zlý – zlo, letieť – let – 0). So syntaktickou rovinou ju spája paralelnosť vo vzťahoch medzi základným a odvodeným slovom (spieva – spev – ák, má tvrdú hlavu – tvrdo – hlav – ý).
Tvorenie odvodených a zložených slov je jedným z najdôležitejších a najproduktívnejších postupov obohacovania slovnej zásoby. Preto možno pokladať tvorenie slov za súčasť LR. Ďalšou hraničnou oblasťou tejto roviny je oblasť viacslovných pomenovaní. Aj tieto pomenovania patria do LR. Ide o pomenovacie jednotky pozostávajúcej z viac ako jedného slova, ale vyjadrujúce jednotný celistvý význam. Možno medzi nimi rozoznávať viacslovné pomenovania: priame (združené pomenovania), napríklad vysoká pec a nepriame (metaforické – frazeologické jednotky), napríklad vodiť za nos.
Keďže sa v týchto konštrukciách dodržiavajú syntaktické vzťahy, mohlo by sa zdať, že patria do syntaktickej roviny. Ale nie je to tak, pretože ich význam je celistvý a nemožno ich rozčleniť na menšie jednotky, tým by svoj význam stratili. Netvoria sa zakaždým znovu, ale fungujú ako celok a majú rovnakú hodnotu ako pomenovania jednoslovné. Preto sa nechápu ako súčasť syntaktickej, ale ako súčasť lexikálnej roviny.
Lexikológia - jazykovedná disciplína LR, vrátane jej hraničných oblastí.
Jej predmetom je teda skúmanie vlastností slov a slovných spojení ako pomenovacích jednotiek, ako aj skúmanie vzájomného vzťahu týchto jednotiek v systéme slovnej zásoby. LR je zo všetkých rovín najčlenitejšia a najdiferencovanejšia. Preto sa jej výskum musí robiť z viacerých hľadísk. Preto sa aj lexikológia ako jazykovedná disciplína člení na viacero čiastkových disciplín:
Centrálne lexikologické disciplíny – sémantika (náuka o slovnom význame) zahŕňa celú slovnú zásobu a skúma problémy týkajúce sa podstaty lexikálneho významu, vzájomného vzťahu významu a formy slova, významovej štruktúry slova, diferenciácie slovnej zásoby podľa významu. Táto disciplína je najvšeobecnejšou lexikologickou disciplínou, zasahuje aj do ostatných lexikologických disciplín.
Čiastkové lexikologické disciplíny
–derivatológia (náuka o tvorení slov) – náuka o slovotvorne motivovanej časti slovnej zásoby.
–frazeológia (náuka o viacslovných lexikálnych jednotkách, združených pomenovaniach a frazémach)
–paremiológia(skúma príslovia,porekadlá a úslovia–patrí do frazeológie
-terminológia (náuka o odborných termínoch)
-lexikografia (náuka o vedeckom zostavovaní slovníkov)
Kritériá členenia slovnej zásoby
Súbor jazykových znakov (t. j. slovná zásoba, lexika) istého jazykového systému sa člení podľa viacerých kritérií. Sú to napríklad aj kritériá, pri ktorých sa berie do úvahy len vzťah od javu skutočnosti cez psychický obsah k jazykovému znaku. Medzi takéto kritériá patrí členenie podľa príbuznosti slov, podľa vecných skupín, podľa súvislosti javov objektívnej skutočnosti, podľa toho, ako sa psychické obsahy stavajú svojím obsahom proti sebe a pod. Význam jazykového znaku sa nám upravuje aj podľa nasledujúcich kritérií, a to:
1. podľa miery spisovnosti,
2. podľa aktualizácie alebo automatizácie významu.
V prvom prípade ide o využívanie lexiky v rozličných štýloch verejného styku, v druhom zasa o využívanie metafor, metonymií, synoným i frazeológie, zosilňovanie a zoslabovanie významu a pod.
Rozvrstvenie slovnej zásoby: V súčasnosti sa pri vydeľovaní či vyčleňovaní slovnej zásoby preferuje prístup, pri ktorom sa berú na zreteľ tri základné príznaky, a to:
• spisovnosť- nespisovnosť,
• štylistická príznakovosť- bezpríznakovosť,
• expresívnosť- neexpresívnosť.
Pri uplatňovaní prvého kritéria sa berú do úvahy všetky existenčné formy, resp. útvary národného jazyka, známe z jeho stratifikácií. Pri uplatňovaní dichotómie- spisovnosť- nespisovnosť, sa zdôrazňuje fakt, že slovná zásoba spisovného jazyka má celonárodnú platnosť, ale príslušníci slovenského národa v rozličných komunikačných situáciách nepoužívajú iba spisovný jazyk. Ďalšie dva príznaky sa vzťahujú najmä na spisovnú lexiku. Slovná zásoba národného jazyka sa teda rozvrstvuje na:
1, spisovné slová (spisovné lexikálne jednotky),
2, nespisovné slová (nespisovné lexikálne jednotky).
V skupine nespisovných slov rozlišujeme ďalej:
1. nárečové slová,
2. slangové slová- používané v komunikácii istých spoločenských vrstiev- umelcov, študentov, vojakov a pod. (napr. oháknuť sa, telka, trapas...),
3. argotické slová- sú to slová, ktoré slúžia istej skupine ľudí na tajné dorozumievanie sa,
4. subštandardné nespisovné slová- nepodliehajú kodifikácii a odchyľujú sa od štandardu (napr. oproti spisovnému- občiansky preukaz stojí- občianka..).
Zo štylistického hľadiska sa slovná zásoba spisovného jazyka člení na:
1, neutrálne slová- patria sem slová, ktoré sa vyskytujú vo všetkých štýloch jazyka ako nepríznakové. Sú to názvy osôb a vecí bez akýchkoľvek štylistických odtienkov (stôl, dieťa, kniha).
2, príznakové slová
Aj v tomto prípade možno druhú skupinu (príznakové slová) ďalej členiť na:
1. zastarané a zastarávajúce slová (archaizmy a historizmy)- archaizmy sú spisovné slová z dávnejšej minulosti, ktoré sa vyskytujú v starších textoch (verbovať, vicišpán, móres, merba...) a historizmy sú slová, ktoré kedysi pomenúvali reálie patriace dnes už minulosti (zlatka, groš, merica..),
2. neologizmy- novoutvorené slová, ktoré sa dostávajú do jazyka viacerými spôsobmi. Vznikajú 1, skladaním morfém (inter- net), 2, prenášaním významu (hlava- hlava na kolese- hlava valca), 3, „požičiavaním“ slov z iných štýlov alebo odborov (počítač- z matematickej do tlačiarenskej terminológie),
3. hovorové slová- je pre ne príznačná konkrétnosť, expresívnosť a odbornosť (tuná, dneska, fabrika, pasia..),
4. publicistické slová- (tiež žurnalizmy)- slovné spojenia tvoriace príznakovú vrstvu publicistického štýlu (deklarácia, vstup do Európy, trend),
5. administratívne slová- (tiež kancelarizmy)- slová príznačné pre administratívny štýl (splatnosť, dávka, penále..),
6. knižné slová (vrátane poetizmov a biblizmov)- v reči znejú nadnesene, pateticky (tkvieť, skonať, velebiť..), poetizmy- pociťujú sa ako exkluzívne, expresívne a výnimočné (krásota, milota, ľúty...), biblizmy- spojenia slov, ktoré sa vyskytujú v liturgii, v cirkevnej tlači a náboženskej literatúre (blahoslavený, zvestovanie, anjel...),
7. odborné slová (termíny).
Na základe príznaku expresívnosť- neexpresívnosť možno vydeliť:
1, kognitívne (nocionálne, intelektuálne, pojmové) slová
2, expresívne slová
Expresívne slová sa ďalej členia na:
1. hypokoristické a familiárne- familiarizmy sú domáce oslovenia, ktoré sa používajú v dôvernom styku v kruhu rodiny, najbližších priateľov (starká, zlatko, miláčik..) a hypokoristiká- sú maznavé slová, dôverné a intímne oslovenia (otecko, starká, Katka, Tánička...),
2. pejoratívne (hanlivé, zhoršujúce, zveličujúce)- vyjadrujú aj záporný, pohŕdavý vzťah podávateľa k oznamovanej veci (pažravec, slaboch, sukničkár..),
3. eufeministické (zjemňujúce, zmierňujúce)- spoločensky nevhodné javy vyjadrujú zastreto, jemnejšie, sú nositeľom kladného vzťahu k pomenúvanému objektu (umrieť- usnúť, špinavý- nečistý, opitý- podperený..),
4. žartovné- používajú sa na vyjadrenie žartovného, zľahčujúceho prístupu k niečomu (cibule namiesto hodiny, búchačka namiesto pištoľ a pod),
5. ironické- pomocou pozitívneho výrazu vyjadrujú negatívny jav, pričom takéto vyjadrenie opaku by sa mohlo chápať ako antonymia (skvelý odborník- vlastne neodborník, vatikánska mena- „nulová mena),
6. hrubé- (vulgarizmy)- vyjadrujú citový postoj k istej skutočnosti takým spôsobom, ktorý sa spoločensky hodnotí ako neprimeraný, neslušný (papuľa, huba- ústa, zgegnúť- zomrieť..).
Pravidlá slovenskej výslovnosti
Hneď v úvodných poznámkach tejto praktickej jazykovej príručky autor vysvetľuje, v čom nadväzuje na predchádzajúcu kodifikačnú príručku tohto typu, na Pravidlá slovenskej výslovnosti z roku 1984 (ďalšie vydania v r. 1988 a 1996), v čom ich dopĺňa, ako sleduje a zaznamenáva zmeny v ortoepii zapríčinené prirodzeným jazykovým vývinom a v posledných rokoch najmä intenzívnejším prenikaním anglických jazykových prvkov ako v predchádzajúcom období, keď možnosti cestovať do zahraničia boli u nás obmedzené. Obsah rozčleňuje na tri časti – na všeobecnú časť, v ktorej vysvetľuje pojem ortoepie a čím sa tento jazykovedný odbor zaoberá, v druhej časti systémovo vymedzuje pravidlá správnej výslovnosti a tretia časť je výslovnostný slovník. V druhej časti príručky, v ortoepickej systematike, autor venuje pozornosť výslovnosti samohlások, spoluhlások vo všetkých pozíciách v slabike, znelostnej asimilácii hlások, výslovnosti tvrdých a mäkkých spoluhlások, nosových spoluhlások, ako aj spoluhláskových skupín. Samostatnú časť tejto kapitoly venuje prozodickým vlastnostiam reči, prízvuku, dôrazu, melódii, sile, prestávke, tempu a rytmu. Jednotlivé príklady na prozodické vlastnosti dopĺňajú grafy. Na záver veľmi prehľadne systémovo roztriedených ortoepických pravidiel autor v zhrnutí kapitoly zdôrazňuje, že jazyk je základný kultúrotvorný činiteľ. Preto jeho správnym používaním nielen ortografickým, ale aj ortoepickým prispievame k rozvoju národnej kultúry, alebo opačne, prezentujeme vlastnú nekultúrnosť.
Štylistika je jazykovedná náuka, ktorá skúma výber a najvhodnejšie usporiadanie jazykových prostriedkov z hľadiska jazykovej komunikácie.
Štýl je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu. Štýly rozdeľujeme na štýly verejného a súkromného styku; tiež ich môžeme rozdeliť z hľadiska objektivity a subjektivity. Medzi štýly verejného styku patrí náučný štýl (objektívny), publicistický štýl (subjektívno-objektívny), administratívny štýl (objektívny), umelecký štýl (subjektívny) a rečnícky štýl (subjektívno-objektívny). Medzi štýly súkromného styku patrí hovorový štýl (subjektívny). V slovenskej štylistike od roku 1989 sa objavuje ešte jeden štýl: náboženský štýl, ktorý patrí aj medzi štýly verejného a súkromného styku a môže byť tiež objektívny a subjektívny.
Systematickú štylistiku slovenského jazyka vypracoval profesor Jozef Mistrík.
Väčšina jazykových prostriedkov je spoločná pre všetky funkčné jazykové štýly. Každý štýl má vlastné charakteristické špecifické jazykové prostriedky, ktoré ho odlišujú od iných – sú to slová, slovné spojenia a vetné konštrukcie. V súčasnej štylistike sa rozlišujú štyri základné slohové postupy – informačný, rozprávací, opisný, výkladový (úvahový).
Obsahom informačného slohového postupu sú stručné údaje (fakty), odpovede na otázky: kto? čo? kedy? kde? ako?. Medzi slohové útvary (žánre) tohto slohového postupu patrí správa, oznámenie a bežné rozhovory.
Obsahom rozprávacieho slohového postupu sú udalosti, príhody, zážitky v časovej postupnosti. Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú rozprávanie, fejtón, bájka, rozprávka, povesť, poviedka, novela a román.
Obsahom opisného slohového postupu sú vecné (vonkajšie) vzťahy, znaky, vlastnosti, následnosť činností (deja). Medzi slohové útvary (žánre) tohto slohového postupu patrí opis, návod, životopis, posudok, charakteristika, cestopis a reportáž.
Obsahom výkladového slohového postupu sú vnútorné vzťahy (príčinné a dôsledkové). Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú výklad, odborný referát a prednáška. Obsahom úvahového slohového postupu je konfrontácia subjektívneho a objektívneho hodnotenia. Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú úvaha, kritika, esej, recenzia, diskusný príspevok, prejav, úvodník a komentár.
Tieto slohové postupy nachádzajú svoje uplatnenie v slohových útvaroch (žánroch). Slohový postup je neukončený proces tvorenia textu. Slohový útvar (žáner) je ukončený postup, výsledná podoba textu.
Štýlotvorné činitele rozdeľujeme na subjektívne (sem patria všetky vlastnosti autora prejavu) a objektívne (sem patrí adresát, prostredie, téma (predmet) prejavu, funkcia prejavu a jazykový materiál).
Subjektívne štýlotvorné činitele:
•osobnosť autora dáva prejavu osobitnú „tvár“
•intelektuálna vyspelosť autora: od rozumových schopností autora závisí aj výsledná úroveň textu (forma, ...)
•citové založenie autora: temperament a povaha sa prejavuje v texte
•sociálne zaradenie autora: zamestnanie, postavenie v spoločnosti, vek
•momentálny duševný stav autora: sa najviac prejavuje v hovorenom prejave, ale ovplyvňuje aj písaný text (veselosť, smútok, stres, ...)
Objektívne štýlotvorné činitele:
•tvorí všetko to, čo sa nedotýka osoby autora
•osobnosť adresáta: autor musí mať na mysli, komu je prejav určený (zohľadňuje vek, vzdelanie a duševný stav prijímateľa)
•prostredie (vojenské, študentské, detské, verejné, súkromné, ...)
•predmet (téma) prejavu
•cieľ (funkcia) prejavu: a) estetická hodnota alebo vecnosť textu; b) informovať, presviedčať, kritizovať niekoho/niečo
•jazykový materiál: konfrontácia ústneho a písomného prejavu
Morfémy, slovné druhy, slovesné tvary
Tvar slova
• pri podstatných a prídavných menách je jednoduchý
• žena: žen = tvarotvorná báza
-a; -y; -e = tvarotvorný formant
- tvar : zákldný = slovníkový: podst. m.: N j.č.
slovesá: neurčitok
Tvary slova pri slovesách:
a. jednoduché a zložené
b. určité neurčité
c. rozlišujeme aj tvary robíM a robíŠ
Základná jednotka morfológie je morféma. Je to najmenšia časť slova alebo tvaru alebo aj samostatného slove, ktoré je nositeľom významu alebo má aspoň funkciu: lexikálne a gramatické.
Základná morféma, ktorá je nositeľom lexikálneho významu je KOREŇOVÁ MORFÉMA: je vo viacerých príbuzných slovách rovnaká
Ženský – žen
Ženička – žeň
Žienka – žien
Pri ohýbaní má slovo rôzne prípony = rozličné tvary – relácie a to je RELAČNÁ MORFÉMA: je v každom slove
ženA ženE ženY substantívna
žensÝ ženskÉHO adjektívna
robíM robíŠ obí Ø robíME robíTE robIA
Ďalším typom je DERIVAČNÁ MORFÉMA=ODVODZOVACIA: lex. význam
ženský: žen – koreňová
sk – derivačná
ý – relačná – určuje pád a osobu – gramatický význam
ženskosť: žen – koreňová
sk – derivačná adjektívna
osť – derivačná substantívna
Ø – relačná
Ďalšou je TEMATICKÁ MORFÉMA:
robím: rob – koreňová
í – tematická – nemá význam iba funkciu – zaradiť slovo do časovacieho vzoru
m – relačná
Poznáme aj FORMOVÚ MORFÉMU: tvarová
robiť: rob – koreňová
i – tematická
ť – formová – tvoríme ňou neurčitok
robil: rob – koreňová robil A
i – tematická robil O
l – tvarová robil I
robil Ø vyjadrujú zhodu s podst. m, kt. sa
k slovu pripája –
KONDRUENČNÁ MORFÉMA
INTERFIGOVANÁ MORFÉMA:
zemepis: zem – koreňová
e – interfigovaná
pis – kondruenčná
Ø – tvarová
rozumejú: roz – derivačná
um – koreňová
e – tematická
j – interfigovaná
ú – relačná
MODIFIKAČNÁ MORFÉMA: písavať: pís – koreňová
av – modifikovaná
a – tematická
ť – formová
Podstatné mená
• označujú predmety v širokom zmysle slova
• rod, číslo, pád, vzor, pri mužskom rode životnosť
• podmet, predmet
Prídavné mená
• vlastnosť vzťah
• rod, číslo, pád vyjadrujú sekundárne
• prvotne vyjadrujú kategóriu KONGRUENCIE=ZHODY s nadradeným podst. menom
• prívlastok, slovesnomenný prísudok
• vlastné – akostné: stupňovanie: prvotné a neodvodené
- vzťahové: odvodené od podst. mien, nemožno ich stupňovať, iba v prenesenom význame: živý – živší
- privlastňovacie: otcov, matkin
- ak akostné príd. mená vyjadrujú absolútnu mieru vlastnosti, tak ich nestupňujeme( živý, mŕtvy)
Zámená
• deiktický charakter
• poukazujú na iné slovné druhy
• sú aj neohybné – jeho a také, ktoré poukazujú na príslovky: kde, kam
Číslovky
• počet, poradie – lex.
• zhodujú sa s nadradeným slovom – morf.
• sú aj neohybné – viackrát
Slovesá
• lex – deje v širokom zmysle slova
• morf.- osoba, číslo, čas, spôsob, rod, vid, intencia
• syntaktická funkcia – prísudok, podmet, nezhodný prívlastok
Slovesné tvary:
Z hľadiska schopnosti vyjadriť gram. kat.:
a. určité: určíme gram. kat.: indikatív prezenta – oznam. spôs. prít. času
futurum
préteritum
antepréteritum
prezent
všetky spôsoby + aktívum + pasívum
b. neurčité: nemožno určiť gram. kat.: neurčitok – písať
príčastie prítomné činné – volajúci
minulé činné – zavolavší
trpné – zavolaný
elové príčastie – robil, písal
prechodník – píšuc
slovesné podst. meno – písanie
Podľa spôsobu, akým sa vyjadrujú gram. kat.:
a) jednoduché: vyjadrujú všetky kategórie v rámci jedného slova: robím
- prítomný čas, rozkazovací spôsob, budúci čas dokonavých slovies, neurčité slovesné tvary
b) zložené: významy sa delia do viacerých slov: robil som
- minulý čas, antipréteritim, budúci čas nedokonavých slovies, kondicionály, trpný rod aj opisný aj zvratný
ZJ - syntax, syntagmy, členy, delenie viet ...
B) Syntaktický systém
- syntax – vetná: vety, členy
- syntagmatická – syntagmy: spojenia dvoch slov a viac slov, ktré spolu významovo súvisia
- polovetná – polovetné konštrukcie
- nadvetná – syntax textu
- súvetná – súvetia
1. Syntagmatická syntax
SYNTAGMY:
A) prediktívna – prisudzovací skad
- vzťah medzi základnými vetnými členmi = podmet + prísudok
- úplna – podmet aj prísudok je vyjadrený
- neúplna – podmet je nevyjadrený, ale možno ho doplniť
- jej výsledkom je podmet = subjekt a prísudok – predikát: 1. slovesný, vyjadrený:
a) určitým tvarom plnovýzn. slovesa
b) modálnym, fázovým slovesom v určitom tvare + neurčitok plnovýznamového ( začnem sa hrať, neprestanem sa učiť)
2. slovesno-menný, ktorý vzniká spojením slovesa byť s prídavným menom = sponové sloveso: úloha je napísaná
B) determinatívna – nadradený a podradený vetný člen
-determinácia je teda vzťah medzi týmito dvoma členmi a môže byť vyjadrená:
1. zhodou – kongruencia: ak nadradené slovo odovzdáva podradenému svoje vlastné kategórie: rod, číslo, pád
- adjektíva, adjektiválium: má funkciu príd. mena: Stretla som dobrého človeka.
j.č, A , životné
2. väzbou- reakcia: nadradené slovo odovzdáva také kategórie, kt. samo nemá: píšem list
Píšem list.
A – vždy akuzatív
1.osoba, j. č., prít. čas. oznam. spôsob A, j. č, neživotné, muž. rod
3. primkýnaním – adjunkcia: voľné pripojenie slova, nadradené slovo neodovzdáva žiadne kategórie: Idem do lesa. G okolo lesa. G
popod les. A popod horu. A
okno školy = G, plot okolo dvora = G, plot za školou = I, otec a mama = otec s mamou
C) koordinatívna – priraďovací sklad
-koordinácia – vzťah medzi dvoma rovnocennými členmi
2. Vetná syntax
- predmet - objekt – vetný člen, kt. je výsledkom reakcie: píšem list
- adverbiále – vonkajšie okolnosti deja (miesto, čas, spôsob, príčina, miera – veľa, málo...)
- atribút – prívlastok – rozvíja hociktoré substantívum vo vete
1. zhodný je anteponovaný vote – stojí pred podst. menom( príd. meno, zámeno, číslovka, príčastie) !!! kyselina sírová!!!
2. nezhodný je postponovaný ( podst. meno, neurčitok slovesa, príslovka)
- doplnok – rozvíja podst. meno cez sloveso, môže sa viazať aj na predmet:
Bosí chlapci behajú po ulici. Bosí – 5
Chlapci na ulici sú bosí. na ulici – 5n; sú bosí – 1sm
Chlapci behajú po ulici bosí. bosí – 6
Vety delíme:
podľa zloženia:
1. jednoduché
2. súvetia – jednoduché = 2 vety
- zložené = viac viet
Z hľadiska modality = postoja hovoriaceho
1. oznamovacie
2. opytovacie
3. žiadacie – rozkazovacie
- želacie
4. zvolacie
podľa členitosti:
1. 1 – členné: jeden hlavný vetný člen chýba a nemožno ho doplniť
a) slovesné – prší, sneží, mrzí ma
b) menné – potraviny, názvy kníh a obchodov
c) citoslovné
3. Polovetná syntax
- polovetné konštrukcie
- ak sa určitý slovesný tvar nahrádza neurčitým, nemožno hovoriť o súvetí, ide o polovetnú konštrukciu.
Jano odchádzal domov popiskujúc si pieseň – polovetná konštrukcia( prechodník, príčastie..)
Jano odchádzal domov a popiskoval si pieseň – súvetie
4. Súvetná syntax
- súvetia
A) priraďovacie – rovnocenné vety
B) podraďovacie – nerovnocenné vety, vedľajšia veta dopĺňa chýbajúci člen hlavnej vety
podľa členitosti:
1. 1 – členné: jeden hlavný vetný člen chýba a nemožno ho doplniť
a) slovesné – prší, sneží, mrzí ma
b) menné – potraviny, názvy kníh a obchodov
c) citoslovné
2. 2 – členné - základom je predikatívna syntagma: otec píše
5. Nadvetná syntax
- syntax textu, ktorá skúma, ako vety na seba nadväzujú, aby tvorili celý text.
Komunikácia
• Cesta výmeny informácií
• komunikačná schéma: autor text príjemca
odosielateľ prijímateľ
expedient adresát
donor akceptor
kódovač komunikát dekódovač
TEXT = textére –tkať
• supertext – zapájame 2 zmysl. sústavy, má jazykovú a obrazovú zložku (TV)
• vzniká zo znakov a ich súbor tvorí text
Nejazykové znaky: 1. SYMPTÓMY: nevznikli na základe spoločenskej konvencie, je to prirodzený znak: teplota = budem chorý
2. SYMBOL: vznikol na základe dohody, slúži na ekonomizáciu prejavu
a) monosémantické – jednoznačná identifikácia
b) polysémantické – kultúrne symboly: kríž = kostol, cintorín
3. SIGNÁL: do príjmu signálu sa zapája viacero sústav, má apelovú funkciu
Jazykový znak: abstrahujeme podstatné znaky: sémantický trojuholník
pojem
denotát forma - pomenovanie
Komunikačné prostriedky: vzduchové, elektronické, papier
Teória komunikácie je obojstranná = funguje spätná väzba
Javy komunikácie:
1. REDUNDANCIA: nadbytočnosť inf.
a) pozitívna: administr. štýl, vedecký – účelné opakovanie
b) negatívna: umel. štýl
2. ENTROPIA: nedostatok inf.
a) pozitívna: um. štýl
b) negatívna: administr. texty, operatívne texty (plagáty)
3. KOMUNIKAČNÝ ŠUM: komunikácia ešte prebehnúť môže, ale je hendikepovaná
- do telefonátu na pevnej linke sa pridá niekto tretí
- gestikulácia na diskotéke
- prispôsobenie sa prostrediu
- nemusí byť však komunikácia pochopená
4. KOMUNIKAČNÁ BARIÉRA: komunikačná neschopnosť, kom. je odsúdená na zánik
- nevieme sa rozprávať s akváriovými rybkami, ale niekedy sa tvárime, že kom. rozumieme
Neverbálna komunikácia:
- staršia
1. PROXEMIKA: teritorialita: blízkosť komunikácie
- typické obranné správanie
- uhýbanie pohľadom
- proxemický tanec – unikanie, odstupovanie
a) osobná zóna: rodičia, kamarát
b) intímna zóna: do 15 cm
c) spoločenská zóna: na predpaženie ruky
d) verejná zóna: rečníci, kňazi, učitelia
- výrazná neverbálna komunikácia
- spätná väzba
2. GESTIKA
- do istej miery je závislá na konvencii
- v daných kultúrach je rôzna
- niektoré gestá sa nesprávne používajú
3. MIMIKA: reč najjemnejších svalov tváre
4. POSTURIKA: reč postavy
5. OFAKTORIKA: reč vôní
6. KINEZIKA: reč pohybu
Promotívna komunikácia
- nemáme podmienky, aby sme komunikovali priamo
Zones.sk – Najväčší študentský portál