Slovenská próza po 1945
Slovenská próza po 1945
Otázka z literatúry:
Charakterizujte tvorbu slovenských prozaikov po roku 1945.
Periodizácia:
I. literatúra v r. 1945-1945
(prechodné obdobie)
II. literatúra v r. 1948-1989 (obdobie komunistického režimu)
1. literatúra v r. 1948-1956 (obdobie kultu
osobnosti a stalinskej diktatúry)
2. literatúra v r. 1956-1969 (obdobie relatívne väčšej slobody)
3. literatúra v r.
1969-1989 (obdobie normalizácie a konsolidácie, opätovné upevnenie ideologického tlaku)
III. literatúra po roku 1989 (po páde
komunistického režimu)
Spoločensko-politická situácia
1. 1945-1948
- po skončení II.
svetovej vojny obnovenie ČSR na čele s Edvardom Benešom
- povojnové roky veľmi zložité, túto situáciu využili komunisti, vo februári
uskutočnili štátny prevrat a nastolili komunistický režim, prezidentom sa stal Klement Gottwald
2. 1948-1956
- krajina pod
vplyvom Sovietskeho zväzu
- režim sa snažil zbaviť „triednych nepriateľov“- inteligencie, kňazov atď., množstvo vykonštruovaných
politických procesov
- hranice prísne strážené, krajina v izolácii od Západu, zavedenie prísnej cenzúry
- socialistický
realizmus všeobecne platný, moderné smery boli vyhlásené za dekadentné, obdobie tzv. schematizmu
- do učebných osnov boli zaradení len
ľavicovo orientovaní autori
3. 1956-1969
- 1956- XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – N. Chruščov odhalil
chyby a zločiny obdobia stalinizmu
- v Československu postupný proces uvoľňovania, mnohí nespravodlivo odsúdení boli prepustení
- v 60. rokoch pomerne liberálne obdobie, umelci mali väčšiu slobodu, prenikanie Západu, pokus o vytvorenie „socializmu s ľudskou
tvárou“
- úsilie o reformu vyústilo v r. 1968 do tzv. „pražskej jari“ →Sovietsky zväz na čele s L. Brežnevom to považoval za
kontrarevolúciu a v auguste 1968 bolo Československo obsadené vojskami Varšavskej zmluvy
3. 1969-1989
- obdobie
„normalizácie a konsolidácie“ → zlikvidovanie všetkých reforiem
- začali sa tzv. previerky a čistky → množstvo ľudí
vylúčených z komunistickej strany, prišli o zamestnanie, tresty postihli najmä predstaviteľov inteligencie
- niektorí spisovatelia sa
dostali na tzv. čiernu listinu → vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov, zákaz publikovania, odstránení z knižníc, vyčiarknutí
z učebníc, ich diela sa mohli k čitateľom dostať iba vo forme tzv. samizdatu, publikovanie a vydávanie takýchto diel sa prísne trestalo
- najznámejším opozičným hnutím bola Charta 77, jej členovia poukazovali na porušovanie práv v Československu
- koncom 80-tych
rokov uvoľňovanie komunistického režimu, mnohí autori vyšli z ilegality, tento proces vyvrcholil pádom komunistického režimu v novembri
1989 počas tzv. „nežnej revolúcie“
Vývin prozaickej tvorby
1945-1948
- po skončení II.
svetovej vojny sa spisovatelia snažili nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej pluralitný model
- uplatnenie
rôznych smerov- naturizmus, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus a i.
1948-1956
- literatúra
nástrojom propagandy, za jedinú správnu tvorbu bol vyhlásený socialistický realizmus, prerušenie kontaktov so svetovou literatúrou
-
próza musela plniť ideologické ciele →pomáhať pri združstevňovaní dediny, odhaľovať triedneho nepriateľa, viesť ideologický boj,
bojovať proti imperializmu
- v románoch 3 témy- SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie- podávali deformovaný obraz
spoločnosti
1956-1969
- spisovatelia mali väčšiu slobodu- nadviazanie kontaktov so svetovou literatúrou
- založenie
nových lit. časopisov- Mladá tvorba, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid
- autori podávali neskreslené priblíženie II.
svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a obdobia kultu osobnosti
- predstavitelia mladej generácie upriamili pozornosť na súčasnosť-
súkromie, krízy a psychika jednotlivca, ľúbostná tematika
1969-1989
- spisovatelia vylúčení zo Zväzu slovenských
spisovateľov, vyčiarknutí z učebníc
- rozdelenie literatúry na
1.oficiálnu- diela prechádzali schvaľovacím procesom, autori
rozdelení na angažovaných, menej angažovaných a podozrivých
- veľká časť spisovateľov sa radšej rozhodla nepublikovať, ale dávali
prednosť historickej tematike a zážitkom z detstva
2.samizdatovú (disidentskú)- jej predstavitelia boli prenasledovaní a vystavení
rôznym formám zastrašovania a šikanovania
3. exilovú- v zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali diela exilových
autorov
František HEČKO
1915-1960
- začínal ako básnik, no nevzbudil veľkú pozornosť
- úspech dosiahol až svojím prvým románom Červené víno
- Ďalší román Drevená dedina v duchu socialistického
realizmu, zobrazoval začiatky kolektivizácie
- v druhej polovici 50-tych rokov začal pracovať na trilógii, jej prvá časť Svätá
tma sa odohráva v čase klérofašistického režimu v západoslovenskom vinárskom mestečku, ďalšie 2 časti už nestihol napísať
Červené víno
- rozsiahly generačný román napísaný v tradíciách kritického realizmu a lyrizovanej prózy, patrí
k najobľúbenejším v slovenskej literatúre
- Hečko sa prejavil ako vynikajúci rozprávač, odohráva sa vinohradníckej oblasti
západného Slovenska- prostredie, v ktorom autor vyrastal- román má autobiografické prvky
- autor postavy neidealizuje
- čas- prvá
štvrtina 20. storočia v dedinách Zelená Misa a Vlčindol, sleduje osudy 3 generácií rodiny Habdžovcov
- skladá sa z 3 častí: I.
Živly, II. Hrdinka a hrdinča, III. Marek a Lucia
- postavy: starí rodičia Michal a Verona Habdžovci, Urban Habdža a jeho žena
Kristína, ich deti Marek (Hečko v ňom zobrazil sám seba), Magdaléna, Cyril a Metod, Adam
Dej:
Michal Habdža
a jeho žena Verona boli bohatí, hrdí a panovační gazdovia. Nemohli odpustiť svojmu synovi Urbanovi, že nemyslel na majetok a oženil sa
s chudobnou sirotou Kristínou. Ich spolužitie v jednom dome bolo také zlé, že Urban sa rozhodol s Kristínou i synom Markom odísť. Kúpili
si na dlh dom a dva vinohrady vo Vlčindole. Urazený Michal Habdža dlhé roky nechcel o nich ani počuť. Urbanovej rodine pomáhala len
prababička. Urban tvrdo pracoval a stal sa uznávaným vinohradníkom. Jeho rodina sa rozrastala, narodila sa dcéra Magdaléna a dvojičky Cyril
a Metod. Urban ako stúpenec reforiem a pokroku vstúpil do vinohradníckeho spolku, ktorý však skrachoval a Urban sa zadĺžil, aby zachránil
dom pred dražbou. Odvtedy sa trápil splácaním dlhov. Po vypuknutí vojny musel Urban narukovať, o gazdovstvo sa staral Marek. Ich bieda v tomto
období bola taká veľká, že Kristína prosila o pomoc svokra – Michala Habdžu. Ten sa správal povýšenecky, pokoril Kristínu i Marka
a návšteva sa skončila konfliktom.
Keď to videla prababička, vybrala sa do Vlčindola s jedlom, hoci vonku zúrila víchrica. Ráno
ju našli zamrznutú pre Urbanovým domom. Vtedy sa starý Habdža na nimi zľutoval a poslal im jedlo. Ďalšou tragédiou rodiny bola smrť
dvojčiat – zomreli na záškrt. Kristíne sa narodilo posledné dieťa, ale Kristína bola veľmi slabá, chorľavela a o gazdovstvo sa musel
starať vtedy už 14 – ročný Marek a Magdalénka. Po skončení vojny prišiel Urban domov, znovu sa pustil do práce, ale opäť kvôli
podvodníkom sa dostal do ťažkostí a musel predať ďalšiu časť majetku. Keď videl, ako prichádza o všetko, začal piť. Marek odišiel
študovať do vinohradníckej školy. Po maturite sa vrátil domov a plánoval sobáš s Luckou Bolebruchovou. Potom musel nastúpiť na vojenčinu,
kde ho zastihla správa o matkinej smrti. Urban sa po Kristíninej smrti celkom opustil, zakrátko zomrel. Dom a vinice kúpil Silvester Bolebruch,
niekdajší Urbanov nepriateľ. Marek a Lucka sa zosobášili, čo Silvester nevedel dcére Lucke odpustiť, lebo bol na rozdiel od Habdžovcov
veľmi bohatý. Marek a Lucka preto odišli zo Zelenej Misy – ticho a s prázdnymi rukami ako kedysi Urban a Kristína, odnášajúc si iba
svoju lásku.
(pozn. prečítať si obsah z Príručky slovenskej literatúry, str. 107)
Dominik
TATARKA
1913-1989
- osobnosť opozičnej literatúry v rokoch 1956-1989
- prvé obdobie jeho tvorby do r. 1948 je pod
vplyvom existencializmu a modernej prózy- zbierka noviel V úzkosti hľadania a novela Panna zázračnica
- po 1948- román
Farská republika (otvorene a kriticky zobrazil obdobie klérofašistickej Slovenskej republiky)
- na istý čas stúpencom socialistického
realizmu- budovateľské romány (Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá)
- po 1956 sa stal kritikom stalinizmu- politická pamflet
Démon súhlasu
- v ďalších dielach už prevláda reflexívno-filozofická próza: dvojnovela Rozhovory bez konca (zaoberá sa
zmyslom života a smrťou) a novela Prútené kreslá (hlavný motív vzťah hlavného hrdinu Bartolomeja Slzičku k ženám)
- období
normalizácie prenasledovaný, samizdatovo vyšli Písačky (záznam jeho pocitov, úvah a snov)
Démon súhlasu
-
fantastický traktát/novela/politický pamflet, alegória z konca stalinskej doby
- prvá literárna analýza obdobia kultu osobnosti a
stalinizmu
- autor s iróniou a satirou odhaľuje, ako sa spisovatelia v tom čase podriaďovali režimu
- podstatou novely je
myšlienka: „Človeka v totalitnej spoločnosti ovláda strach- démon súhlasu- a s čím človek včera večer nesúhlasil,to ráno odhlasuje
a tak si môže odhlasovať aj vlastnú smrť.“
Dej:
Hlavnými postavami sú spisovateľ a člen Komunistickej
strany (KS) Bartolomej Boleráz a vysokopostavený funkcionár KS Valizlosť Mataj. V Prahe sa obaja zúčastnia na zjazde spisovateľov, ich
helikoptéra po ceste domov havaruje a a obaja zomrú. Zriadenci im vymenia mozgy- Matajov dajú Bolerázovi a naopak. Nad ich telami reční
„hlavný maršal“ (predseda zväzu spisovateľov), jeho lži prinútia Boleráza „vstať z mŕtvych“ a porozprávať pravdu o sebe
a svojej dobe. (Dielo nemôžeme vnímať ako reálny obraz, ale ako nástoj na vyjadrenie názoru kritiky).
Boleráz po ceste do Prahy hovorí
Matajovi svoj názor na režim a na to, ako sa ľudia stávajú len poslušnými figúrkami. Mataj mu pritakáva, no na druhý deň keď Boleráz
znovu vysloví svoj názor na zjazde spisovateľov, Mataj aj všetci ostatní ostro odsúdia Bolerázove názory, s ktorými ešte včera súhlasili.
Zjazd vyhlási Boleráza za zradcu.
Na druhý deň vyjde najavo pravda o kulte osobnosti- Boleráz je zväzom odrazu vyzdvihovaný a Mataja
ako hlavného ideológa berú na zodpovednosť.
Na záver knihy autor pripojil satiru O vládcovi Figurovi, ktorý stelesňuje despotického
vodcu z čias kultu osobnosti, ktorý chorobne túži po moci, a preto sa obklopí masami disciplovaných a poslušných figúrok.
Vladimír MINÁČ
1922-1996
- hlavný predstaviteľ socialistického realizmu a jeden z vedúcich literárnych
kritikov v období socializmu
- 1974-1990- predseda Matice slovenskej
- jeho tvorbu delíme na spisovateľskú a novinársku
-
prvý román Smrť chodí po horách (obdobie SNP, vychádzal z vlastných zážitkov, dielo ešte neovplyvnené marxisticko-leninskou
ideológiou, vyznačuje sa napínavým dejom a spontánnosťou)
- ďalšie diela romány Včera a zajtra, Modré vlny a zbierka
poviedok Na rozhraní sú poznačené schematizmom a zjednodušeným zobrazením skutočnosti
- vrcholom tvorby trilógia
Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň), odohráva sa 1944-1948- prvá časť opisuje obdobie pred SNP,
rekcie ľudí na klérofašistický režim, druhá priebeh bojov SNP, tretia obdobie od 1946 po február 1948
- diela z jeho súčasnosti:
dvojnovela Nikdy nie si sama, román Výrobca šťastia, zbierky poviedok Tmavý kút a Záznamy
- 2 knihy esejí
Zobrané spisy J.M. Hurbana a Dúchanie do pahrieb (odvážil sa písať o problémoch národa)
Alfonz
BEDNÁR
1914-1989
- do literatúry vstúpil s románom Sklený vrch
- neskôr zbierka noviel Hodiny
a minúty – nekonvenčné spracovanie povstaleckej tematiky a kritický pohľad na 50-te roky
- rozsiahly román Hromový zub
(život slovenskej dediny v rokoch I. svetovej vojny a po prevrate)
- ďalšie diela zamerané na morálne problémy súčasnosti- román
Balkón bol privysoko, trilógia Za hrsť drobných a i.
- románovú tvorbu uzavrel dielami Ad revidendum, gemini,
Osamelý havran, Veniec na tanieri
Sklený vrch
- dej sa odohráva pred II. svetovou vojnou, počas SNP a končí
sa okolo roku 1951
- dielo je napísané formou denníkových zápiskov úradníčky Emy Klaasovej a prelína sa v ňom minulosť s
prítomnosťou. V tomto románe Alfonz Bednár prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, na SNP, na budovanie novej
spoločnosti (zobrazil tabuizovanú tému-vyslovil kritiku, stavbu hydroelektrárne sprevádzali problémy, sabotáže a kolaborácia) ale
predovšetkým na ľudské vzťahy. 3 deje - súčasný Emin život, spomienky na vojnu, spomienky na rok 1947
- označuje sa za román
s tajomstvom (množstvo vecí nevyjasnených)
- popisuje vzťah hlavnej hrdinky k trom mužom v jej živote, cez ktorý je vyjadrený aj jej
vzťah k vojne a SNP
Dej:
Jožo Solan nájde vo svetri denník svojej ženy Emy a začne ho
čítať. Ema Klaasová pochádzala z BA. Ušla do Tichej doliny, kde sa v 1943 spoznala s Milanom Kališom. Chodili spolu po lesoch, značkovali
chodníky pre turistov. Milan učil Emu vážiť si hodnoty ľudí a prírody. Milan vedel, že vojnu čoskoro pocítia aj ľudia v horách. Milan
často odchádzal preč aj na niekoľko dní, Ema tušila, že spolupracuje s partizánmi. Jedného dňa sa Milan nevrátil. Do doliny prišli
nemeckí vojaci, Ema sa musela ukrývať. Zostala sama. Dostala sa do jednej rodiny, kde ju presvedčili, že jej bude lepšie, keď si vziať
dieťa, kt. čakala s Milanom( Ema už potom nemohla mat deti a veľmi ju trápilo že o tom nepovedala svojmu manželovi Solanovi)
Po
vojne sa Ema zoznámila so Zoltánom Ballom. Začala pracovať v jeho firme a neskôr sa zasnúbili. Zolo bol vypočítavý, nespoľahlivý
a sebecký. Nahováral ju aby spolu odošli do Ameriky, lebo tam ich vraj čaká šťastie. Do Tichej doliny sa Ema vrátila v r.1947. Mala sem
prísť sa svojím snúbencom Zolom, ale Zolo sa na Emu nahneval, Ema odišla do Tichej doliny sama. V Tichej doline sa zoznámila s Jožom
Solanom( jej terajším manželom), kt. tu prišiel aj s troma kamarátmi na lyžovačku. Na chatu do Tichej doliny prišlo oznámenie o svadbe dr.
Zoltána Ballu. Ema schválne stratila snubný prsteň a rozhodla sa skoncovať s touto častou svojej minulosti. Cítila, že všetko prekoná
s Jožom, kt. jej veľmi pripomínal Milana. V posledných dňoch pobytu sa Ema dozvedela, čo sa stalo s Milanom Kališom. Prezradil jej to
Milanov kamarát a bývalý partizán Tretina. Milana Kališa chytili nemeckí vojaci a umučili k smrti. Eme bolo veľmi smutno. Na druhý deň
spolu so Solanom odišli z Tichej doliny. Vtedy je sľúbil, že ani v BA sa nerozídu a že si ju vezme s celou jej neznámou minulosťou.
Ing. Solan je vedúcim na stavbe hydrocentrály , Ema tam pracovala ako úradníčka. Na stavbe pracoval aj Tretina , kt.
voľakedy Eme rozprával o smrti partizána Tkáčika. Na stavbe bolo stále veľa problémov, Solana obvinili zo sabotáže, niektorí robotníci
tajne predávali materiál zo stavby... Ema so Solanom mali odcestovať do Tichej doliny. Posledné Emine zápisky sú plné radosti, a nádeji,
že sa všetko v Tichej doline urovná. V ten deň na stavenisku stúpila na spadnuté drôty s vysokým napätím. Román sa končí oznámením,
že Ema zomrela.
(pozn. prečitať si obsah z Príručky sovenskej literatúry, str. 117)
Kolíska
- psychologická novela,
vyšla v zbierke noviel Hodiny a minúty
- dej sa odohráva počas SNP, no autor sa, tak ako v Sklenom vrchu zameral najmä na správanie sa
ľudí v krízových situáciách a na to, akým spôsobom zasahovala ich minulosť do neskoršieho života
- dej sa odohráva
retrospektívne, autor zobrazil aj priebeh súdnych procesov a združstevňovania v 50-tych rokoch 20. storočia
Dej:
Zita počúva večerný prenos zo súdneho procesu s Jozefom Majerským, ktorý je obvinený z rozvracania družstva,
sabotáže a zrady. Na súde svedčí aj Zitin muž Mišo Černek. Zita si začína spomínať na rok 1945. Lieskov, dedinu, v ktorej žila,
obsadili Nemci. Kontrolovali ju, pálili domy, ženy, deti, ľudia sa navzájom udávali... Nemci hľadali ukrytých partizánov. Jedného večera
k nej nečakane prišiel Majerský, ktorý ju prosil, aby ho ukryla. Ušiel od svojej partizánskej skupiny, pretože trpel vážnou chorobou očí
a už to nemohol vydržať. Nevedel, že Zita je Černekova žena. Mal veľké výčitky svedomia z toho, čo jej urobil v minulosti a z toho,
že teraz ohrozuje svojou prítomnosťou ju aj jej dieťa. Zita ho ukryla v izbe, v ktorej nikto nebýval a v kuchyni mu začala chystať večeru.
Pritom kolísala v drevenej kolíske svojho chorého syna. Odrazu sa do Zitinej malej kuchynky vrútili Nemci. Zvuk kolísky pripomínal veliteľovi
zvuk motora. Preľakol sa, že vnútri posielajú pomocou dynama a vysielačky správy partizánom. Keď zistili, že je to iba kolíska, ostali
u Zity v kuchyni.
Zita musela kolísať dieťa, pretože zvuk ošúchaných podnôh kolísky veliteľovi pripomínal jeho domov, dedinu
a mlyn, v ktorom vyrastal. Zita sa veľmi bála, že nájdu v izbe Majerského. Nemci začali byť po čase veľmi dotieraví, smiali sa Zite,
urážali ju a ponižovali. Majerský sa bál, že ho u Zity nájdu. Bál sa, že jej kvôli nemu ublížia a tak utiekol von oknom. Vojaci
naďalej trápili Zitu, dokonca si vypýtali hrniec, do ktorého sa chceli vymočiť a poliať tým Zitinho chlapca. Zita sa preľakla a vbehla do
izby, volajúc Majerského o pomoc. Ten však už ušiel. Zrazu začuli streľbu a všetci okrem nej a chlapca vybehli von. O chvíľu sa už Nemci
vrátili s ranenými a jedným mŕtvym do kuchyne, vzápätí doniesli aj raneného Majerského, to on na nich strieľal z potoka. Zita sedí
v kuchyni, počúva v rádiu prenos zo súdu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Zita sa veľmi hnevá na svojho muža, pretože
svedčil proti Majerskému. Zdá sa jej, že Mišo sa chcel iba vypomstiť Majerskému, pretože Zita si ho z núdze zobrala a z núdze s ním
žije.
(pozn. prečítať si obsah z Príručky slovenskej literatúry, str. 119)
Rudolf JAŠÍK
1919-1960
- jeho knihy prekladané do mnohých jazykov, narodil sa na Kysuciach
- nadviazal na tradíciu naturizmu, charakteristickým
znakom jeho románov je lyrickosť a baladický tón, spracoval najmä tému druhej svetovej vojny a život na Kysuciach
- debutoval románom
Na brehu priezračnej rieky (osudy ľudí na Kysuciach v čase hospodárskej krízy
- Ďalšie dielo román Námestie svätej
Alžbety
- vrcholné dielo Jašíka je román Mŕtvi nespievajú- osudy slovenských vojakov na východnom fronte
- zbierka
noviel Čierne a biele kruhy- baladicky ladené príbehy s tragickým záverom
Námestie svätej Alžbety
- baladický
román, je odsúdením rasovej diskriminácie a neľudskosti fašizmu, zobrazuje pomery v rokoch Slovenskej republiky, šírenie fašistickej
ideológie, podlosti, atmosféry nenávisti a strachu
- motto: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“
- v románe
sú okrem dialogických častí mnohé reflexie a lyrické opisy, využitie mnohých prostriedkov lyriky napr. kontrast, prirovnania, metafory,
prívlastky a personifikácie
- román sa odohráva v roku 1941 v Nitre (meste pod viničným vrchom)
Dej:
Hlavným hrdinom je Igor Hamar, 18- ročný chudobný chlapec. Otec mu zomrel už dávno, matka umiera na rakovinu. Igor si zarába príležitostnými
prácami, nemohol ani dokončiť gymnázium.
Eva Weimannová je Židovka. Jej otec Samko (Samuel) Weimann vlastní voz, jeho priateľ Maxi
(Maximilián) Schlesinger kone, spolu vozia uhlie.
Igor a Eva sa majú radi, stretávajú sa v Kostole sv. Alžbety. V tom čase vyjde
nariadenie, že všetci Židia musia nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Igor v tom chce Eve zabrániť, nechápe, prečo by mali byť ľudia
označkovaní ako kone. Eva má strach.
Holič Ján Flórik sa stane gardistom, jeho cieľom je získať židovský majetok a kúpiť si
krásny salón na hlavnej ulici. Zoznámi sa s ďalším gardistom Hasom, ktorý je však gardistom z presvedčenia. Flórik sľúbi pomoc bohatému
kožušníkovi Helderovi, tvrdí, že mu pomôže dostať sa s rodinou za hranice.
Do mesta prídu Nemci a najmú si udavačov, ktorí majú
spísať zoznam Židov nenosiacich žltú hviezdu.
Igor sa začína báť o Evu. Poradia mu, aby dal Evu pokrstiť. Farár s tým súhlasí,
ale pýta si
10 000 korún. Evin otec Samko mu odmietne tie peniaze dať, pretože potrebuje peniaze na odkúpenie koní od svojho priateľa
Maxiho.
Igor odvedie Evu domov, aby bola vo väčšom bezpečí. Eva sa stará o jeho chorú mamu, ktorá zomiera.
Nemci začínajú
odvádzať Židov. Gardistom velí Flórik a Haso. Haso sa cíti nesvoj, no Flórik vyberá Židov, ktorých majú odviesť. Medzi nimi je aj Eva,
ktorá sa ani nemohla rozlúčiť s Igorom. Viac než 300 Židov odvedú na stanicu. Tu nudiaci sa dôstojník zastrelí malého chlapca. Eva
a dvaja mládenci chcú jeho telo odniesť a vtedy Nemci zastrelia aj ich.
Haso je zhrozený tým, čo videl a od výčitiek svedomia spácha
samovraždu. Flórik využije atmosféru strachu a povie Helderovcom, aby si nabrali svoj majetok, lebo ich ide previesť cez hranice. Za mestom
ich zabije a telá zakope pri lesíku. Vráti sa s ich majetkom do mesta a nasťahuje sa do ich vily.
Samko prosí Igora o odpustenie,
myslí si, že Evinu smrť zavinila jeho chamtivosť. On ani jeho žena nechcú umrieť potupnou smrťou, preto najprv otrávia svojho syna Róberta
a potom aj seba.
Igor sa nevie vyrovnať s Evinou smrťou, samota ho desí. Pomstí sa Flórikovi- zabije ho železnou tyčou.
(pozn.
prečitať si obsah z Príručky slovenskej literatúry, str. 123)
Ladislav MŇAČKO
1919-1994
-
ako emigrant patril k zakázaným autorom
- patrí k najprekladanejším slovenským autorom
- pôsobil ako novinár- odrazilo sa to na
jeho jazyku- dynamický, využíva menej umeleckých prostriedkov a opisov, používa úvahy, rečnícke otázky, núti čitateľa rozmýšľať
- vydal veľa reportážnych kníh, najvýznamnejšie Kde končia prašné cesty (predstavuje zmýšľanie ľudí v zaostalých regiónoch
východného Slovenska) a Oneskorené reportáže (opisuje obdobie kultu osobnosti, atmosféru 50-tych rokov → ospravedlnil sa tým,
o ktorých písal nepravdivo)
- napísal aj román Smrť sa volá Engelchen (osudy členov jedenej partizánskej skupiny, má
autobiografické prvky) a satiricko-karikatúrny román Ako chutí moc a satirický román Súdruh Münchhausen
Ako chutí
moc
- publicisticko- karikatúrny román, prvý krát vyšiel v r. 1968, neskôr bol zakázaný, nanovo vyšiel r. 1990
- autor
využil tzv. personálneho rozprávača, je ukrytý v postave Franka, ale nie je to ja-rozprávanie
- reálny čas románu 3 dni- pohreb
štátnika, čas, o ktorom hovorí, je dlhší- siaha až do SNP
- názov románu nemá vzťah len k postave štátnika, ale ukazuje, že moc
je veľmi opojná, aj keď človek niekedy nedá najavo, že sa ňou dal opantať
- román sa skladá z kapitol a veľkého množstva
krátkych epizód
- Mňačko v románe poukázal na mnohé deformity v socialistickom totalitnom režime- často nezmyselný systém
rozhodovania v oblasti politiky, ekonomiky a kultúry, ale aj praktiky tajnej polície
Dej:
Rozprávačom celého
príbehu je prominentný novinár a fotograf politického diania v spoločnosti Frank. Dej sa odohráva v priebehu troch dní počas pohrebu
bývalého predsedu vlády a bývalého Frankovho priateľa. Nepomenovaný „Mŕtvy“ sa vlastne stáva hlavnou postavou. Kniha začína opisom
prípravy rozlúčky s Mŕtvym. Frank má za úlohu zásobovať svoju redakciu fotografiami z rozlúčky. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti.
Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On
bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po
chlapsky si to vybavili.
Čím stúpal vyššie ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Zabúdal na starých a
nových nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Moc zdeformovala jeho charakter. Posledný krok k odcudzeniu urobil
vtedy, keď opustil svoju ženu Margitu. Aj so synom Martinom mal veľmi zlý vzťah. Oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Frank sa s ním
postupne prestal stýkať, no pozorne sledoval jeho kariéru. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho
skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil
druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho
spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Od definitívneho kariérneho pádu ho „zachránila“ len choroba a smrť.
Zomrel celkom opustený. Príčina smrti sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia - moč v krvi) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank
fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali,
pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičovo rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. Jeho manželka na pohrebe skrývala radosť
a úľavu za čierny závoj.
Peter JAROŠ
1940-
- využíval prvky modernej európskej aj
svetovej prózy → najskôr prvky existencializmu a nového románu, neskôr postmoderny a magického realizmu
- debutoval novelami
Popoludnie na terase, Urob mi more (zobrazil mestské prostredie a život a problémy mladých ľudí)
- Zdesenie,
Váhy, Putovanie k nehybnosti → prvky existencializmu a nového románu
- neskôr vydal niekoľko zbierok poviedok
z dedinského prostredia z jeho rodného kraja ( dedina Hybe)- Menuet, Návrat so sochou, Krvaviny (súčasťou je Pacho, hybský zbojník),
Až dobehneš psa, Pradeno, Telo v herbári → použil moderné prvky, dedina je miesto absurdných situácií,, drám a tragédií, príbehy
sú plné napätia, záhadnosti a tajomstva, prelína sa v nich realita, výmysel a sen
- napísal aj autobiografický román Trojúsmevový
miláčik
- najúspešnejší román Tisícročná včela, jeho voľné pokračovanie sa volá Nemé ucho, hluché oko
-
ďalšie diela zbierka poviedok Parádny výlet a román Lásky hmat
Tisícročná včela
- román s prvkami postmoderny
a magického realizmu
- bohatá dejová línia, odohráva sa v Hybiach od 80-tych rokov 19.st. do roku 1918
- sleduje osud 3
generácií rodiny Pichandovcov
- má bohatú dejovú líniu, okrem hlavných postáv predstavuje aj množstvo epizodických postáv
- do
príbehu je včlenených aj množstvo informácií o o dejinách obce, remeslách a spôsobe obživy Hybanov a o mimoriadnych udalostiach
- román je oslavou práce- ktorá je podľa autora jednou z najväčších krás života- a lásky, ktorú autor predstavuje v rôznych
podobách
Postavy:
Martin Pichanda – 51r.manžel a otec troch detí, bol murár,
roľník. Zaujímali ho mapy a podľa toho dostal prezývku- „geograf“. Je láskavý, má rád svoje deti, vychováva ich najlepšie ako vie.
Nechodieva do kostola, číta ateistické listy, knihy a často mal rúhačske reči. Zadusí sa sklom, ktoré nechtiac prehltne keď „hltá“
kúsky zľadovateného vína .Po smrti sa v truhle predĺžil o 5cm.
Samko – zostal bývať s rodinou
u svojho otca. Staral sa o včely- dostal prezývku- „Včela“
Chodieva s otcom na múračky, neskôr berie už aj svojho syna ale
keď ho zastrelia zanevrie na murárstvo i na politické zhromaždenia. Presťahuje sa do mlyna, ale ani tam nezbohatol iba tvrdo pracoval a
neustále čakal na zmenu.(chcel aby sa štáty vzopreli proti Maďarom). Zanevrie na Boha, tak ako jeho otec číta ateistické knihy a nechodieva
do kostola. Jeho žena len narieka, že čo s ním po smrti bude.
Valent – vyštuduje právo v Prahe. Doma ho čaká
jeho láska Hanka, lenže on ju zradí hneď 2x. V Prahe počas štúdii sa zaľúbi do Lídie a keď príde domov ožení sa s Hermínov, ktorá nie
je na prvý pohľad pekná ale vidí v nej „oheň“, priťahuje ho. Snaží sa urovnať vzťah s Hankou ešte pred narodením ich dieťaťa ale ona
sa s ním nechce zhovárať.
Kristína – za muža si zoberie Mateja, ktorý neskôr zomrie, keď ho privalí v hore
drevo. Kristína dieťa potratí. Už za Matejovho života chodieva za ňou Julo, ktorý je do nej zamilovaný a túži aby mu dala dieťa ktoré mu
jeho žena Matilda dať nemohla. Najskôr ho Kristína odmieta a bojí sa ho ale po Matejovej smrti ho začína mať rada. Pri delení majetku po
otcovej smrti sa ukáže ako najpraktickejšia a celé delenie má už vopred premyslené, kým Samkova Mária sa ukáže majetnícky, lebo jej matka
poradila čo má žiadať.
V románe vystupujú tri generácie:
1. Martin Pichanda +Ružena, ich deti:
2.
Samko +Mária Dudačová, Valent + Hermína Haderpánová, Kristína + Matej Srok (umrel)
3. (deti druhej generácie) Janko, Samko, Peter,
Karol, Emka, Marek
Dej:
Dej sa odohráva v malej dedinke Hybe pod Tatrami.Ľudia sa živia roľníctom ale nie
každý dokáže vyžiť z toho „mála“ a preto chlapi, aby uživili svoju rodinu chodia do sveta zarábať ako murári- na tzv. múračky. Aj
Martin Pichanda je roľník, ale aby si viacej privyrobil chodieval s partiou stavať domy do Tisovca, ale aj do Maďarska. Pri prácach pri dome, na
poli mu pomáhali jeho dvaja synovia. Keď bolo treba chystať drevo na zimu museli chodiť s ním. Po namáhavej práci si vždy radi oddýchli.
Samo rád odpočíval v včelíne a častokrát sa mu snívalo, že ho zvádza včelia kráľovná. „Poď, poď ľahni si ku mne, ľahni si so mnou
-prihovorila sa včelia matka Samovi a zvodne sa na neho usmiala. Ja som ti, Samko môj, tisícročná včelia matka. Ja jediná nikdy nezomieram a
zostávam i prebývam v úli. Viem všetko o tvojich predkoch, o tebe, o vás všetkých...Mňa by si si mal zobrať za ženu“ Martinove deti
rýchlo časom dospievajú. Každý má už svoju tajnú lásku. Valent ľúbi Hanku ale postupom času ho začne priťahovať Hermína, ktorú
chodil doučovať. Začalo sa leto a chlapi šli kosiť seno. Na ženy v tom období zostal na starosť celý dom. V tomto čase odchádzajú muži
na múračky .So svojou partiou odchádza aj Martin. V Tisovci, kde rekonštruujú dom, na vlastné oči uvidia Š.M.Daxnera, ktorý ich pozve na
návštevu a spoločne spomínajú na obec Hybe, na revolučný rok.. Po odstupe času sa konajú v dedine svadby. Kristína sa vydala za Mateja,
Samo si zobral Máriu. Valent študuje právo v Prahe, kde má milenku Lídu. Po ukončení štúdii z Prahy rýchlo odchádza, pretože Lída čoraz
viac na neho naliehala, že musí zostať s ním, že je len jeho. Po návrate domov dostane hneď pozvanie k Haderpánovcom. Hermína ho privíta s
veľkým nadšením a jej otec mu pomôže nájsť prácu. Pri jeho dome ho už čaká Hanka s ktorú „zvedie“ a za ženu si zoberie Hermínu.
„Sám si nerozumel, Hermína ho priťahovala ako žena, hoci Hanku ľúbil.“ Manželstvo Mateja a Kristíny je po 10 rokoch bezdetné. Mateja
privalilo v hore a umiera. Kristína ostáva sama. A to využíva Julo, ktorý začne za ňou čoraz častejšie chodiť. Martin po 50tke čoraz viac
upadá, jeho žena tuší, že nebude žiť dlho.
Bojí sa jeho rúhačstva a bola by rada, keby sa vrátil k cirkvi a šiel s ňou na
spoveď. „Ja viem prečo si ty tak zrazu ochorel, na spoveď sa ti nechce! Či chce alebo nie, to je teraz vedľajšie. Sama vidíš, že kľačať
nemôžem.. Hanbu ti do kostola robiť nepôjdem, ešte by som niekoho postojačky urazil...A s kým pôjdem na spoveď, vari sama? Keď nemáš s
kým ísť, zober si psa. Aj jemu sa možno treba vyspovedať. Nebreše, beťár, ako treba...“ V januári 1904 zmrzlo Martinovi na pôjde
ríbezľové víno. Nechtiac sa mu fľaša rozbila a zmrznuté kúsky hlce, čo sa mu stane osudným pretože v jednom kúsku ľadu zostane črep zo
skla ktorým sa udusí. Po otcovej smrti si rozdelia majetok a Valent prenechá svoj podiel bratovi Samovi, lebo sa odsťahuje so svojou ženou do
LM. Samo, zháňa starú murársku partiu do roboty. Berie so sebou aj najstaršieho syna Jána, ktorého zastrelili policajti a umiera. Samo sa
vracia domov. Zanevrie na celý svet. Narodil sa mu syn Marek a to ho trochu upokojilo. V dedine zabilo mlynára a tak sa Samo púšťa na mlynárske
remeslo. Opravil mlyn a mlel pre celú dedinu. Darilo sa mu dobre. Takto to šlo z roka na rok, až vypukla vojna. . Kým Samko ostáva
„sedliakom“ jeho brat Valent sa stane pánom. Odsťahuje sa z dediny do mesta a dostane miesto sudcu. Začala sa vojna a muži museli ísť do
vojny. Všetci Samkovi synovia okrem Mareka a Samka musia narukovať. Pichanda spolu s priateľom sa dostávajú do Ružomberskej väznice za
demonštrácie. Po polroku, po vyhlásení republiky ich z väznice pustia a vracajú sa domov.
(pozn. prečítať obsah z Príručky
slovenskej literatúry, str. 140)
Ladislav BALLEK
1914-
- predstaviteľ tradičnejšie
orientovanej, realistickej prózy s prvkami lyrizmu
- prvé diela ovplyvnené existencializmom, opisujú tragické životné príbehy- novely
Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, román Biely vrabec
- romány Južná pošta, Pomocník a Agáty sa
odohrávajú na južnom Slovensku v mestečku Palánk (Šahy) v povojnových rokoch
Južná pošta
- zbierka noviel, v centre
rodina Jurkovičovcov, ktorá sa prisťahovala do Šiah, najmä ich synovia Pavol a Ján
Pomocník
- román s podtitulom Kniha
o Palánku, príbeh mäsiara Riečana a jeho pomocníka Bvolenta Lančariča
- podáva výstižnú charakteristiku mesta a jeho
obyvateľov
Dej:
do Palánku prichádza vyhorelec Štefan Riečan so svojou ženou a dcérou, lebo si doma na
Horehroní myslel, že Dolniaky sú hotový raj. Chce si aj trochu vydýchnuť po ťažkých rokoch vojny a Povstania, chce vykonať aj niečo
užitočné pre seba i pre druhých a chce najmä získať zaslúžený pokoj a šťastie. Táto nádej sa mu však
nevyplní. Na vine sú deštruované spoločenské a medziľudské vzťahy a hrozná devastácia ľudských osobností
spôsobená vojnou - na vine je aj Riečanova neschopnosť presadiť sa, byť mužom činu. No najväčšmi sa podieľa na Riečanovom nenaplnenom
osude jeho pomocník Volent Lančarič, ktorého získal spolu s výnosným mäsiarstvom po maďarskom utečencovi. Ten je pravým opakom mierneho
Riečana: je temperamentný, požívačný, ale najmä neobyčajne bystrý a podnikavý. Vie sa vynájsť v každej situácii a vie zo všetkého
vytĺcť kapitál - pre svojho majstra i pre seba. Neštíti sa ani špinavých obchodov, čierneho hospodárstva, nekalého podnikania. Chce sa
zapáčiť najmä Riečanovej žene Eve: zaobstará jej priestrannú a prepychovú vilu a pomôže jej, aby sa stala milionárkou. Riečanka veľmi
obdivuje Volentovu vynachádzavosť a spriaha sa sním v nezákonnom podnikaní. Svojho muža začne obchádzať - v obchode i v manželskom živote.
Napokon sa stane Volentovou milenkou a svojho muža Štefana úplne vymaže zo svojho života.
Riečan to rieši (vlastne
nerieši) iba tichým zúfalstvom, pasívne sa poddáva blížiacej sa katastrofe. Až potom, keď sa stane náhodným
svedkom vrcholne nemravných scén vo vlastnom dome - v ktorých sa správala nepatrične nielen jeho žena, ale aj dcéra, rozhodne sa odísť domov
- na Horniaky. Chce priviesť svoju matku, aby ona vychovávala dcéru, a brata, aby nahradil pomocníka Volenta. Do Palánku sa však vracia
až po rokoch, aj to iba preto, aby si odviedol dcéru aj s dvoma deťmi, ktoré má s Volentom (pomocník žil súčasne s
matkou i dcérou). Zdá sa, že až teraz, pri starostlivosti o vnučky, nachádza Riečan pokoj a tiché, nenápadné šťastie. Ballek presvedčivo
postihuje sociálne deje hýbajúce povojnovým Palánkom, no prejavil sa aj ako majster atmosféry juhoslovenského malomesta. Dokáže sa však aj
vžiť do psychiky svojich hrdinov, najmä hlavných postáv: Riečana, jeho pôžitkárskej ženy, ich slabošskej dcéry a svojím spôsobom
nebezpečného človeka pomocníka Volenta.
(pozn. prečítať obsah z Príručky slovenskej literatúry, str. 143)
Agáty
-
voľné pokračovanie Pomocníka, podtitul Druhá kniha o Palánku, autor vykresľuje atmosféru mesta, zobrazuje spoločenský život
Dušan MITANA
1946-
- redaktor, dramaturg, predstaviteľ literárnej postmoderny
- v 60-tych rokoch
pracoval v časopise Mladá tvorba (nekonvenčný, dával priestor mladým autorom)
- debutoval zbierkou poviedok Psie dni, ktorá bola
kritikou odmietnutá, ale prijatá mladými čitateľmi (obsahuje absurdné prvky a prvky hororu, rozpráva neobyčajné príbehy s často
šokujúcim zakončením
- ďalšia zbierka Nočné správy má podobné prvky
-okrem týchto napísal aj novelu Patagónia
a román Koniec hry
Nočné správy
- krátka poviedka z rovnomennej zbierky, poviedka s tajomstvom
- má reálnu
aj nereálnu rovinu a nekomplikovaný sujet a fabulu
- správa o nepokojnej noci, o človeku, ktorý nie je ideálny, stane sa mu, že niečo
stratí, teší sa, že niekoho oklamal, takisto je rezignovaný, keď po neho prišli SNB-áci – atmosféra strachu a bezmocnosti
Dej:
Muž bol v kine na film Anjel skazy, veľmi sa mu páčilo to, že tam človek nemôže prekročiť prah dokorán
otvorených dverí. Naľakal sa, že nemá kľúče, hľadal do vo vreckách, vyhadzoval rôzne vstupenky, veci. Myslel si, že ich má v kabáte.
Nenašiel však lístok od šatne. Baba, kt. sa naň spýtal, kričala, že je sviniar. Presvedčil kľúčiarku, aby mu vydala kabát, že jej dal
lístok. Uvedomil si zároveň, že ho znovu uhryzla blcha (spoločnosť, kt. vyciciava ľudí ako blcha) a všetko ho svrbí. Znova si uvedomil, že
nemá kľúče a tak hľadal v kabáte, no nič nenašiel. Doma ho žena vyhrešila, že už zas stratil kľúče. Deti sa hrali na meranie teploty so
slamkou. Večer žena robí rôzne domáce práce – vešia bielizeň, chystá večeru, on si zatiaľ zapína rádio a začína písať článok ( je
novinár). Háda sa so ženou kvôli každodenným maličkostiam, pričom sa snaží sústrediť na správy ( brutálne vraždenie, okupácia). Tieto
závažné správy kontrastujú s vynášaním smeti , opravou splachovania, kt. je pokazené, či s montovaním vešiaka. Neskôr sa udobrujú. Ako
tak písal, znova pociťuje blchu. Potom zaspal, zobudilo ho zvonenie, istí muži ho vzali do kina len v župane a tu mu vraveli – ach, jaj –
taký mladý. Doniesli lístok, dva kľúče. Znova ho začala svrbieť noha. Poslali ho domov a tu si ľahol k žene. Na ďalší pocit svrbenia
reagoval tým, že vstal, vošiel do kúpeľne a tu blchu spláchol do umývadla. Potom išiel na WC a neskôr uvidel krv rinúcu sa spod dverí
kúpeľne. Cítil, ako pomaly slabne...
Zones.sk – Zóny pre každého študenta