Slovenská stredoveká literatúra
SLOVENSKÁ STREDOVEKÁ LITERATÚRA (800 - 1500)
Stredoveká literatúra odrážala feudálny spôsob života a
náboženský svetonázor. Moc má v rukách cirkev a aj v literatúre je vzorom Biblia. Rozšírenou metódou bola imitácia
(napodobňovanie) a literárny štýl bol rétorický (kvetnatý, ozdobný).
Stredoveká literatúra sa delí
na:
a) náboženskú - slúži pre potreby cirkvi - má bohoslužobný, výchovný a vzdelávací
charakter; hlavným hrdinom je idealizovaný svätec - človek silnej náboženskej viery, múdry a odvážny. Žánre: legendy (životy svätých),
kázne, modlitby, náboženské piesne.
b) svetskú - jej hlavnými žánrami boli hrdinské piesne a eposy -
hlavným hrdinom bol zidelaizovaný rytier, šľachtic, bojovník; v slovenskej literatúre tento žáner chýbal - tu prevládala literatúra
administratívno - právneho charakteru (mestské knihy, kroniky, ...).
Rozdelenie slovenskej stredovekej literatúry:
A
- staroslovienska (800 - 1000)
B - literatúra písaná po latinsky a slovakizovanou češtinou (1000 - 1500)
A) Staroslovienska literatúra (800 – 1000)
Vznikla v období Veľkej Moravy, ktorú založil knieža
Mojmír a zveľadil knieža Rastislav. Slovania nemali do polovice 9. storočia písmo a nepoznali žiadne náboženstvo - boli pohanmi.
Kresťanstvo na naše územie doniesli franskí (nemeckí) kňazi v latinskom jazyku. No keďže sa knieža Rastislav obával ich politického vplyvu,
poslal posolstvo do Byzantskej ríše k cisárovi Michalovi III., aby mu poslal kňazov - učencov, ktorí by šírili kresťanstvo v zrozumiteľnom
jazyku. Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov - učencov a kňazov zo Solúna (mesto v dnešnom Grécku) - boli to
Konštantín (Cyril) a Metod.
Na Veľkú Moravu prišli v roku
863. Pred príchodom zostavili prvé písmo Slovanov - hlaholiku a
preložili Nový zákon z gréčtiny do staroslovienčiny – bol to prvý spisovný jazyk Slovanov (nebol
to jazyk hovorový, ale knižný).
Počas svojho života pripravili Cyril a Metod aj svojich nasledovníkov - žiakov a museli brániť svoje
učenie pred trojjazyčníkmi - kňazmi, ktorí uznávali len tri liturgické jazyky: latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu. C a M obhájili
svoje učenie pred pápežom a staroslovienčina sa stala štvrtým liturgickým jazykom (jazykom, ktorý sa smel používať pri bohoslužbách a na
šírenie Božieho slova).
Za vlády Svätopluka, Rastislavovho synovca, boli ich žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní - uchýlili sa do
kláštorov v Čechách alebo v Bulharska, kde pokračovali vo svojej činnosti. V Bulharsku zmenili písmo - zostavili nové, jednoduchšie z
veľkých písmen gréckej abecedy - cyriliku. Z cyriliky vznikla azbuka, ktorú dodnes používajú niektoré
slovanské národy. Stredoveká literatúra má prevažne náboženský charakter a jej hrdinom je svätec.
Literatúra, ktorá sa zachovala v staroslovienskom jazyku, je staroslovienska literatúra.
Delí sa
na:
a) prekladovú – texty preložené z latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny do staroslovienčiny;
b) pôvodnú - bola napísaná po starosloviensky (nebola preložená); najznámejšie pamiatky:
c) Proglas - predhovor k prekladu evanjelia (Konštantín); je to prvá slovanská
báseň, v ktorej autor zdôrazňuje potrebu zrozumiteľného domáceho jazyka a vzdelávania. Posledné verše
básne:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým tých päť slov
vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.
Obľúbené boli legendy - príbehy zo života svätých. Najznámejšie boli: Moravsko-panónske legendy
(Kliment - žiak C a M), ktoré sa delia na Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda. V Živote sv. Konštantína je opísané detstvo K,
jeho štúdium, nadanie, posolstvo Rastislava Michalovi III. i obhajoba slovanského jazyka. Život sv. Metoda je kratší a vecnejší, viac
sa z neho dozvedáme o vtedajšej spoločenskej situácii. Legenda obsahuje aj dokumenty o zriadení arcibiskupstva na území VM i o vymenovaní
Metoda za arcibiskupa.
Ďalšie staroslovienske pamiatky sú: Kyjevské listy, Pražské zlomky, O písmenách, Život
Naumov. Po zániku Veľkej Moravy v 10. storočí sa končí obdobie staroslovienskej kultúry. No toto je dodnes zdrojom inšpirácie
pre maliarov a básnikov.
B) Literatúra písaná po lat. a slovakizovanou češtinou
(1000-1500)
Keď v 10. storočí zanikla Veľkomoravská ríša, stalo sa jej územie súčasťou Uhorského feudálneho
štátu. Na dlhé stáročia sa úradným jazykom stáva latinčina (až do 18. st., kedy Bernolák kodifikoval slovenčinu) a strediskami vzdelania
sa stávajú kláštory, cirkevné a mestské školy. Za vyšším vzdelaním odchádzajú študenti do Prahy, Viedne a Krakova. Keď v prvej polovici
15. storočia k nám preniká husitské hnutie, preniká k nám aj čeština, ktorú používali slovenskí zemania a meštianstvo ako svoj
písomný jazyk. Keďže v nej používali aj slovenské prvky, voláme ju slovakizovaná čeština. Aj ona sa stala popri
latinčine administratívno-právnym, náboženským a literárnym jazykom.
Literatúra tohto obdobia mala náboženský
charakter: kázne, modlitby, náboženské piesne, legendy, napríklad Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi
– autor: Maurus; Svorad vstúpil do kláštora na Zobore pri Nitre a neskôr žil ako pustovník na Skalke pri Trenčíne, kde klčoval les,
zachovával pôst a trýznil sa; tri Legendy o sv. Štefanovi.
Popri náboženskej literatúre existovala ja
svetská literatúra, ktorú predstavovali hlavne kroniky - Žilinská mestská kniha, Anonymova
kronika - o živote feudálneho Uhorska. K svetskej literatúre patrili aj žartovné, pijanské, študentské piesne (napr.
Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus - Len sa teda radujme, kým sme ešte mladí).
V období, keď sa
latinčina uplatňovala u nás ako úradný jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské,
stredoslovenské a východoslovenské.
Veľkomoravskej tradícii sa začala venovať pozornosť už v 17. storočí, keď sa začal
formovať slovenský národ. Od čias národného obrodenia v 19. storočí sa veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre.
Ján Hollý v epose Svatopluk poukázal na slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu. V
epose Cyrilo-Metodiáda si všímal otázky jazyka.
K tejto téme sa vrátil aj Jozef Miloslav Hurban
v prózach Svadba krále velkomoravského, Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské; Ladislav Nádaši - Jégé
v románe Svätopluk; Ivan Stodola v dráme Svätopluk a iní autori.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta