Slovenská a česká literárna moderna
Slovenská a česká literárna moderna
I. Krasko, J. Jesenský, P. Bezruč
Slovenská literárna moderna (1905 - 1918) sa zrodila na rozhraní 19. a 20. storočia. Nastupujúca generácia mladých básnikov bola ovplyvnená
modernými umeleckými smermi, najmä symbolizmom - symbolisti nepomenúvali predmety a javy priamo, ale prostred-níctvom
symbolov, znakov (holubica - mier, čierna - smútok, ...). Básnici:
- kládli dôraz na zvukovú výstavbu verša
- zaslúžili sa o
zhudobnenie poézie
- písali prevažne reflexívnu (úvahovú) lyriku, ale i tzv. básne v próze
- využívali
voľný verš: verše sa nerýmovali, mali rôzny počet slabík (dĺžku), dochádza k ver-šovému presahu (myšlienka
nekončí v jednom verši, ale pokračuje v ďalšom).
Prvým vystúpením modernistov je zbierka Janka Jesenského: Verše
(1905) a kolektívnym je Zborník slovenskej mládeže (1909). Modernisti nadväzovali na romantizmus
- využívali autoštylizáciu a vyjadrovali rozpor medzi snom a skutočnosťou.
Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský,
Ivan Gall, Vladimír Roy
Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto) bol vedúcou osobnosťou slovenskej
literárnej moderny, a preto sa toto obdobie nazýva aj Kraskova literárna škola. Narodil sa v Lukovištiach, študoval v Prahe a ako
chemický inžinier pôsobil v Čechách niekoľko rokov. Neskôr žil v Piešťanoch a Bratislave, pochovaný je v rodisku.
Prvá básnická
zbierka má názov Nox et solitudo (Noc a samota)
- zamýšľa sa nad
zmyslom ľudského života: Quia pulvis sum (Pretože som prach);
- spomína na staručkú opustenú matku: Vesper dominicae
(Nedeľný večer);
- odhaľuje národný a sociálny útlak a privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu: Jehovah
- vyjadruje svoje ľúbost. pocity, pocit osamelosti, sklamania: Už je pozde, Zmráka sa, Topole.
Smútok, ktorý cítiť z jeho
básní, je zapríčinený i tým, že vznikali ďaleko od domova. Prvá zbierka je zbierkou osobných, intímnych, subjektívnych básní.
Druhá zbierka Verše obsahuje aj sociálne básne. Autor prechádza od osobných problémov k
celonárodným. Svedčia o tom básne Otrok, Otcova roľa a Baníci.
V básni Otrok hovorí v prvej časti o
pocite neslobody, útlaku, strachu narovnať sa po ranách z biča otrokára, no v druhej časti nájdeme vzdor, odhodlanie pomstiť krivdy "bo
ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná". Burcuje trpiaci ľud k pomste za spáchané krivdy.
V Otcovej roli si
vyčíta, že opustil svoju vlasť, ktorá stratila obrancu. V závere sa pýta, či bude mať kto brániť slov. národ. Tulák je symbolom
slovenskej inteligencie, ktorá opúšťa vlasť.
V básni Baníci predstavuje utláčateľa zlý démon, ktorý svojou
prefíkanosťou, bohatstvom a mocou chce získať na svoju stranu baníka aj za cenu zrady. Nepodarí sa mu to však dosiahnuť.
Janko Jesenský - ako básnik je predstaviteľom literárnej moderny; ako prozaik je predstaviteľom kritického
realizmu. Narodil sa v Martine, vyštudoval právo, počas 1.sv.vojny bojoval na východnom fronte, kde zbehol do ruského zajatia. Ako advokát
pôsobil v Bánovciach nad Bebravou a neskôr v Bratislave, kde zastával vysoké štátne funkcie. Zomrel na Vianoce v r.1945 a ako prvý slovenský
umelec získal titul Národný umelec – in memoriam.
Jeho prvá zbierka Verše (1905) naznačila, že
do slovenskej literatúry vstupuje mladá generácia, ovplyvnená modernými prúdmi svetovej literatúry. Vyjadril v nej svoje dojmy z veľkomesta
(Pešť - štúdia), no väčšina básní je ľúbostného charakteru. Z ďalších zbierok sú to: Verše II., Zo zajatia, Po búrkach,
Jesenný kvet... . Známa je jeho báseň Slovenčine napísaná vo forme sonetu (2 štvorveršia + 2
trojveršia), v ktorej vystúpil na obranu materinského jazyka.
Jesenský sa venoval aj písaniu prózy. Odhaľuje v nej tienisté stránky
života maloburžoáznej spoločnosti, život v malom meste tak, ako ho spoznal počas svojho pôsobenia v Bánovciach nad Bebravou. Kritizuje
úplatkárstvo, karierizmus, intrigánstvo, pokrytectvo, ohováranie a namyslenosť mestskej "honorácie" (lekári, notári,
bankoví úradníci, podnikatelia), pričom využíva humor a satiru. Poviedky zhrnul napr. v zbierke Malomestské
rozprávky:
Pani Rafiková - karikatúra malomestskej paničky;
Slnečný
kúpeľ - kritizuje nevedomosť ľudí; zápletka je založená na zámene troch príslušníkov mestskej honorácie, ktorí cvičili a
kúpali sa za mestom za bláznov;
Štvorylka - sladká pomsta domácich mládencov, ktorých odmietli ich slečny na
bále a venovali sa oficierom;
Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí - o prefíkanom sedliakovi, ktorý
síce využije nešťastie, do ktorého sa dostal, ale jeho lož bude odhalená;
Jesenský napísal aj dvojzväzkový román
Demokrati; vytvoril v ňom vynikajúcu satiru na vysokú byrokraciu z čias prvej ČSR - tento život spoznal ako
vysoký štátny funkcionár počas svojho pôsobenia v Bratislave. Ostro kritizuje buržoáznu demokraciu a aj názov je satirický, dvojzmyselný.
Ústredné miesto zaujíma mladý úradník Landík, ktorý predstavuje kladné mravné ideály. Jeho opakom je advokát a poslanec Petrovič, ktorý
zneužíva svoje postavenie a jeho karierizmus a pokrytectvo autor odhalí v období predvolebnej kampane. Ďalšie postavy: mäsiar Tolkoš, slúžka
Hanka, Želka Petrovičová, statkár Dubec.
V českej literatúre je predstaviteľom literárnej moderny Petr
Bezruč. Je autorom jedinej básnickej zbierky Slezské písně. Zaoberá sa tu jednak základnými
národnými a sociálnymi otázkami (útlak, vykorisťovanie), jednak osobnými problémami (Jen jedenkrát). Autor sa postavil na stranu národnostne
a sociálne najviac utláčanej skupiny - sliezskeho ľudu (severná Morava - Ostrava).
Najznámejšia je jeho balada Maryčka
Magdonova, označovaná ako sociálna balada, pretože príčinou tragiky nie je morálny priestupok hrdinky, ale zlá
spoločenská situácia. Na jeho balady nadviazal Jiří Wolker a zbierka Slezské písně sa stala základom proletárskej poézie. V
ďalších básniach nám približuje autor ťažký život baníkov, ktorí veria, že raz príde deň a zúčtujú so svojimi vykorisťovateľmi -
napr. v básni Ostrava.
I. Krasko: Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky
padal, Celý deň slnko, predsa je vlhká
na sivé polia. otcovská roľa.
V poslednom lúči starootcovská Stáletia
tiekli poddaných slzy
horela roľa. na naše polia,
Z cudziny tulák kročil som na ňu stáletia tiekli - nemôž byť
suchá
bázlivou nohou. poddaných roľa,
Slnko jak koráb v krvavých vodách darmo ich suší ohnivé slnko,
plá pod oblohou. dnes ešte bolia.
Strnište suché na vlhkých hrudách Z cudziny tulák pod hruškou stál som
pod nohou praská. zotlelou spola.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča - Poddaných krvou napitá pôda
na
čele vráska, domov ma volá ...
v láskavom oku jakoby krotká A v srdci stony robotných otcov
výčitka nemá: zreli
mi v semä ...
- prečo si nechal otcovskú pôdu? Vyklíčia ešte zubále dračie
Obrancu nemá! z poddaných
zeme?
Zones.sk – Zóny pre každého študenta