Slovenská medzivojnová poézia - symbolizmus, vitalizmus, nadrealizmus
Slovenská literatúra prešla v medzivojnovom období zložitým vývinom. Zatiaľ čo po vzniku ČSR (1918) doznievala ešte tvorba tradičného
typu, nová, nastupujúca generácia si vzala za cieľ "otváranie okien do Európy". Jej príslušníci nadväzovali kontakty s
inonárodnými literatúrami.
V nových podmienkach sa menila i myšlienková a obsahová stránka literatúry. Do popredia sa dostávali
sociálne problémy a po nástupe fašizmu obrana ohrozenej demokracie a humanity.
Poézia tohto obdobia je tematicky rôznorodá,
myšlienkovo bohatá. Podobne ako európska, i slovenská medzivojnová literatúra, teda i poézia, je mnohoprúdová, nejednotná.
Možno v nej vyčleniť tieto základné prúdy a smery:
1. prechodná generácia - M. Rázus, Š. Krčméry, E.B. Lukáč, J.
Smrek
2. katolícka moderna - R. Dilong, J. Silan, J. Haranta, K. Strmeň, E. Zborovjan
3. nadrealizmus - R. Fabry, P. Bunčák, J.
Lenko, V. Reisel
4. davisti - L. Novomeský, F. Kráľ, J. Poničan
Novú myšlienkovú a umeleckú kvalitu vniesli do poézie príslušníci nastupujúcej generácie. Väčšina z nich nadväzovala na tradície kraskovského symbolizmu. V nových podmienkach sa tento smer nazýva neosymbolizmus. V začiatkoch svojej tvorby sa k nemu hlásil aj:
V jeho tvorbe prevažujú temné, smutné tóny, tragika a
pesimizmus. Pre jeho verše je príznačné hĺbavé uvažovanie, meditácia. Už vo svojej prvej zbierke Spoveď
vyjadril svoj sklon k sebatrýzni a vyjadrovaniu sa v protikladoch, paradoxoch.
Štúdium na Sorbonne v Paríži mu poskytlo mnoho
motívov k vzniku zbierky Dunaj a Seina. Na Lukáča pôsobila cudzina nepríjemne, nepriateľsky. Do protikladu stavia
domov a svet, dedinu a mesto (v básni Taedium urbis - Hnus z mesta). Mravnú silu a istotu nachádzal v do-movine. Dedinský spôsob života mu
pripadal blízky a čistý a mestskú morálku neprijal (mesto je pre neho symbolom nerestí), hoci sa po návrate zo štúdií usadil v Bratislave.
Ľúbostné motívy sú v popredí v zbierke O láske neláskavej. Ani tento cit v ňom však nevyvoláva
uspokojenie, ale ako názov naznačuje, prináša mu pocit sklamania, nenávisti, utrpenie a sebatrýznenie (báseň Paradoxon).
Od osobných
tónov prechádza autor v 30. rokoch k spoločenským. V zbierke Moloch - varuje ľudstvo pred blížiacou sa vojnovou
skazou a zničením civilizácie a v zbierke Bábel prináša obraz doby poznačenej vojnou. (Moloch - pohanský boh vojny,
symbol násilia, krutosti; Bábel je staroveký názov Babylonu, symbolu zmätkov).
Lukáč je známy aj ako prekladateľ hlavne z
francúzskej poézie.
JÁN
SMREK (vlastným menom Čietek)
Bol predstaviteľom vitalizmu v slovenskej medzivojnovej poézii a
zakladateľom časopisu Elán. Na rozdiel od Lukáča prekonal skoro pesimizmus svojich prvotín i vplyvy symbolizmu. Badať to už v zbierke
Cválajúce dni. Smrek je na rozdiel od Lukáča uchvátený krásou diaľok, cudzinou a svetom civilizácie plného pohybu.
V obraze cválajúcich žrebcov chce zachytiť rýchle tempo života, mladosť, radosť zo života, slobody a voľnosti. Básnik oslavuje ženy (Mne
dedinčanka stepilá), lásku, priateľstvo, víno, jeho poézia je optimistická a pre tieto vlastnosti svojej poézie sa stal hlavným
predstaviteľom vitalizmu (vita, lat. = život; vitalita: chuť žiť naplno, bez prestávky, smerovať dopredu, neotáčať sa,
užívať si naplno radovánok, ktoré ponúka mladosť; ukázať svetu tie najkrajšie stránky života).
Podobné motívy nájdeme aj v
ďalších zbierkach: Božské uzly, Iba oči. V básnickej skladbe Básnik a žena vyjadril na
pozadí štyroch ročných období vzťah básnika k žene. Báseň vyznieva ako oslava "ženstva" a patrí k najznámejším v slovenskej
ľúbostnej lyrike.
V rokoch vojny vydal dve zbierky: Hostina a Studňa, v ktorých
vyjadril svoje zásadné odmietnutie vojny a násilia. V básni Bacardi vyslovuje želanie:
Ani nebude dobre na
svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Nech tečú nápoje!
Nech
miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.
Smrek písal aj veršíky pre deti a vydal dva zväzky
memoárov Poézia, moja láska.
V polovici 30. rokov preniká k nám z
Francúzska surrealizmus, ktorý je u nás známy pod náz-vom nadrealizmus. Slovenský nadrealizmus prešiel dvomi fázami:
1. začína v r. 1935 vydaním zbierky Rudolfa Fabryho Uťaté ruky
2. začína v r. 1938
vydaním zborníka Áno a nie. Snahou tohto hnutia bolo odlíšiť sa od pred-chádzajúcej generácie a vytvoriť vlastný program, ktorý
je vyjadrený takto:
"Sme proti kultúrnej reakcii, proti fašizmu , ktorý je zotročením ducha - v tom je naše rozhodné
"nie" - a sme za pokrok a máme kladný pomer k tomu, čo bolo pokrokové v tradícii slovenskej - v tom je naše "áno"
".
Nadrealisti chceli zachytiť podvedomie človeka. Namiesto strofického členenia veršov používali dlhšie útvary - básnické pásma, často osamostatňovali z významových dôvodov verše alebo slová. Využívali genitívne metafory (spojenie dvoch podstatných mien v genitíve - pot skál, kašeľ komína) a samotné metafory (prenášanie významu) boli často nezrozumiteľné, so skrytým významom, pretože autori nemohli priamo vyjadriť svoje postoje k skutočnosti. Nadrealisti využívali voľný verš (verše sa nerýmovali, mali rôzny počet slabík, veršový presah = myšlienka nekončí v jednom verši, často chýbala interpunkcia)
Bol najvýraznejším predstaviteľom slovenského nadrealizmu. Okrem básnickej tvorby sa venoval aj výtvarnému umeniu (tvoril koláže). Jeho prvá zbierka Uťaté ruky znamenala nástup nadrealizmu. Obsahuje tzv. automatické texty - momentálne nápady, vynárajúce sa z pod-vedomia, spojené rečou detských riekaniek; je to hra so slovami.
V zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné reaguje už na tragické udalosti na konci 30. rokov. Zbierka Ja je niekto iný tvorí vrchol slovenského nadrealizmu. Je rozdelená na dve časti: Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom. Féneo je sám básnik, ktorý sa tu predstavuje ako rozpoltená osobnosť a Féneo je jeho druhé, horšie "ja".
V
závere skladby to autor vyjadrí takto: "Ktosi šiel po meste s Féneom ruka v ruke; ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo". Autor v
tejto zbierke vyjadril pocity súčasného človeka v odľudštenej dobe, svoj protest proti vláde smrti; vyjadruje disharmóniu doby.
Nadrealistické hnutie sa počas vojny stalo ohniskom skrytého nesúhlasu s dobou a po 2. svetovej vojne zaniklo.
Slovenská literárna tvorba má korene v náboženskej, duchovnej poézii – od prvej slovanskej básne
Proglas, cez legendy o svätých, náboženské spevníky pre katolíkov i evanjelikov až po tvorbu niektorých štúrovcov. Na čele slovenského
národa takmer vždy stála chudobná inteligencia (kňazi a učitelia) a ich orientácia na duchovné hodnoty sa odrážala aj v ich tvorbe.
Po prvej svetovej vojne sa združili katolícki autori okolo časopisu Vatra. Okrem pôvodnej tvorby sa venovali aj
prekladateľskej činnosti. Náboženská poézia mala predovšetkým reflexívny, úvahový charakter. V popredí stáli úvahy o zmysle
života. Autori využívali náboženskú terminológiu, postavy a symboly z Biblie i gréckej mytológie a obracali svoju pozornosť na
kresťanský a kultúrny odkaz Veľkej Moravy. Básnici katolíckej moderny pochádzali predovšetkým z radov duchovenstva (kňazi). Po druhej
svetovej vojne však boli prenasledovaní, preto sa mnohí museli odmlčať alebo emigrovali.