Slovenská a česká proletárska poézia
Slovenská a česká proletárska poézia - davisti J. Poničan, L. Novomeský; J. Wolker
Vplyv VOSR (1917), prvej
úspešnej revolúcie, a nástup organizovaného robotníckeho hnutia viedli k vzniku socialistickej literatúry. Jej začiatky sú spojené s
básňami robotníckych autorov na stránkach robotníckych časopisov. Plnili predovšetkým agitačnú funkciu (získať, presvedčiť).
V
roku 1924 vznikol časopis DAV - bola to literárnokritická revue s politickým zameraním. Jej názov vznikol z
iniciálok mien zakladateľov: Daňo Okáli, Andrej Sirácky a Vladimír Clementis. Časopis
vychádzal do roku 1937, teda 13 rokov. Predstavitelia DAV-u (Novomeský, Poničan, Kráľ) sa pokúšali udomácniť zásady proletárskej
poézie - zamerali sa hlavne na sociálnu tematiku, na problémy robotníkov. Nastupujúca generácia si vzala za cieľ
"otváranie okien do Európy" - nadväzovali tvorivé kontakty s inonárodnými literatúrami, najmä s českou,
sovietskou a francúzskou.
Laco Novomeský
Bol najvýznamnejším predstaviteľom
avantgardnej, pokrokovej ľavicovej poézie. Povolaním bol novinárom, spoluorganizátorom SNP, politikom nespravodlivo odsúdeným a väzneným
(1954 - 1963 v Ilave). V roku 1963 bol rehabilitovaný a opäť sa vrátil do literatúry.
Jeho prvá zbierka básní má názov
Nedeľa - obsahuje väčšinou sociálne básne, ktoré majú baladický charakter a ich námetom je ľudská tragika. V
básni Fiasko rozpráva o mládencovi, ktorý stojí pred výkladom. Vosková figurína má na sebe nádherné plesové šaty a on si ich
predstavuje na svojej milej. Pociťuje veľkú krivdu, keď si uvedomí, že si ich nemôže dovoliť, hoci ich sama šila. Báseň Slúžka
je výpoveďou ženy - slúžky, ktorá celý život robila to, čo chceli iní.
Slúžka: Múdrosť:
Ja, Furko
Mária, Je taká múdrosť:
prišla som na svet, kľaknúť si pred koncilom,
aby som žalovala,
priznávať kardinálom blud a blúdenie a bludy,
že z krásy v svete dostala som málo, radšej si pokľaknúť, než klesnúť
na hranici,
z radosti života sa mi nedostalo radšej skryť pravdu v sebe kdesi
a šťastia som si neurvala,
akoby v klenotnici,
že musela som bdieť, potom si znova doznať, že predsa sa krúti.
keď som chcela
sniť, Však, súdruh Galilei,
a plakať, je taká múdrosť?!
keď sa mi chcelo smiať. Lež nad mudrca
múdrejšie je dieťa,
Len to neviem: ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý,
prečo som musela žiť ten
chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda,
a prečo umierať. že kráľ je nahý, že nahý je celý.
Aj
v ďalšej zbierke Romboid vyjadruje smútok nad sociálnou nespravodlivosťou. Podobne ako Wolker oživuje veci a pod
vplyvom poetizmu je očarený cestami a diaľkami. Názov zbierky Otvorené okná symbolizuje program mladej generácie -
otváranie okien do Európy. Zbierkou Svätý za dedinou upozorňuje na hrozbu fašizmu; uvažuje nad jeho nezmyselnosťou a
súčasne vyjadruje vieru v človeka. Zbierka Pašovanou ceruzkou obsahuje básne, ktoré vznikli vo väzení. Po
niekoľkoročnej odmlke napísal poému Do mesta 30 minút, v ktorej hodnotí svoj život od detstva až po druhý návrat
do života. Je to kronika jeho života a súčasne obraz minulosti Slovenska. Zbierka Stamodtiaľ a iné obsahuje tragické
motívy z básnikovho života.
V básni Múdrosť hovorí o dvoch podobách pravdy: o pravde utajovanej v záujme pokroku ľudstva a
pravde neskrývanej, vyslovenej bez vypočítavosti a ohľadu na následky. Využil pritom motív zo života astronóma Galileiho a motív z
rozprávky o cisárových nových šatách. Cez tieto motívy vyjadril tragiku vlastného osudu.
Ján
Poničan
Jeho básnická prvotina - Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno
nenávidím je prvou zbierkou proletárskej poézie na Slovensku. Námety pre svoje básne nehľadal v salónoch, ale na uliciach a vo
výrobných halách tovární. V revolučnej poéme Divný Janko sa prelína minulosť s prítomnosťou. Autor sa štylizuje
do postavy revolučného štúrovského básnika Janka Kráľa a na pozadí revolučných rokov 1848 - 1849 zobrazil aktuálne spoločenské
udalosti. Poničan napísal aj niekoľko románov a dramatických diel. Román Stroje sa pohli patrí medzi prvé
slovenské romány napísané metódou socialistického realizmu.
Jiří Wolker
Bol typickým
predstaviteľom českej proletárskej poézie. Jeho snom bolo zmeniť svet. Počas štúdií ochorel na tuberkulózu, liečil sa aj v Tatranskej
Polianke, zomrel ako 24-ročný. Na náhrobnom kameni má vlastný epitaf (nápis na náhrobnom kameni):
Zde leží Jiří Wolker,
básník, jenž miloval svět
a pro spravedlnost jeho šel se bít.
Dřív, než mohl srdce k boji vytasit
zemřel mlád dvacetčtyři let.
Wolker vydal počas svojho krátkeho života len dve zbierky. V zbierke Host do
domu oživuje neživé predmety, pomocou personifikácie im dáva ľudské vlastnosti. V závere zbierky je báseň Svatý
Kopeček. Je to pútnické miesto na Hanej, kde sa zišli mladí ľudia a vyslovili odhodlanie zmeniť svet: "Ať to, v co věříme
dnes, též zítra provedem!"
Druhá zbierka Ťěžká hodina vznikla v čase, keď, ako sám autor
hovorí, srdce chlapca v ňom už zomrelo, no srdce muža sa ešte nenarodilo. Vyjadril tu svoje poznanie, že za sen o no-vom živote, zbavenom
krívd a bezprávia, treba bojovať. Sú tu väčšie epické útvary - sociálne balady, v ktorých nadviazal na Erbena a Bezruča.
Majú všetky znaky ľudových balád (pochmúrny, stupňujúci sa dej, tragický koniec), ale na rozdiel od ľudových balád, kde príčinou tragiky
je morálny priestupok hrdinu, v sociálnych je to zlá spoločenská situácia. Najznámejšie balady:
- Balada o nenarozenem dítěti
- Balada o snu
- Balada o očích topičových
- Balada z nemocnice
Zones.sk – Zóny pre každého študenta