Vývin slovenskej poézie po roku 1945

Vývin slovenskej poézie po roku 1945
Slovenskú poéziu po roku 1945 môžeme rozdeliť na niekoľko vývinových období, ktoré sú spojené s politickými premenami v našej spoločnosti.
 
K autorom, ktorí vstúpili do literatúry pred 2.svetovou vojnou, ale ťažisko ich tvorby je až po roku 1945, patria: Ján Kostra, Pavol Horov a Andrej Plávka. V ich tvorbe dominuje téma vojny a tzv. návratová poézia. Ich návraty do čias detstva a do rodného kraja znamenali v čase vojny hľadanie istôt a po nej boli príležitosťou na porovnávanie medzi starým a novým. Ich tvorba bola v 50. rokoch poznačená schematizmom.
 
Ján Kostra
 V jeho prvej básnickej zbierke Hniezda stojí v popredí téma bezstarostného detstva, domova a ženy (hniezdo - symbol domova). Podobné motívy nachádzame aj v ďalšej zbierke Moja rodná, ale do popredia sa viac dostáva vyznanie k "vernej rodnej hrude kamenistej". Domov sa stáva u autorov jeho generácie ostrovom istoty v období ohrozenia ľudstva fašizmom a vojnou. Ide o typ tzv. návratovej poézie. V období vojny citlivo prežíva tragiku doby a píše protivojnové verše, ktoré vyšli v zbier-kach: Ozubený čas, Puknutá váza, i básnickú skladbu,  v ktorej oslavuje ženy - Ave Eva.
  V 50. rokoch i on podľahol schematizmu a touto krízou v jeho tvorbe je poznačených niekoľko jeho zbierok. V zbierke Javorový list vyjadril svoj postoj k súčasnosti. Vo viacerých básňach konfrontuje minulosť s prítomnosťou, napr. Na návšteve po dlhých rokoch a  Môj rodný dom - je to spomienka na príbeh z detstva, keď návštevník kaštieľa, maliar, namaľoval portrét jeho otca pri práci. Po vojne sa z kaštieľa  stala škola, v ktorej sa učili "deti bírešov" a krivda bola zmytá. Báseň začína veršami:
  Môj rodný dom bol starým šindľom krytý,
  stál v tôni belostného kaštieľa -
 na streche mach a z machu briezky rástli,
 zasiate vetrom z parku grófskeho.
Plot zo železa delil dom a kaštieľ.
  Na motívy návštevy autora v Jasnej Poľane pri Moskve, miesta, kde žil a bol pochovaný Tolstoj, vznikla báseň Javorový list z Jasnej Poľany. 
 
Dielo Jána Kostru uzatvárajú dve zbierky: Každý deň a Len raz. V prvej z nich vyjadril svoje humánne posolstvo - hovorí o medziľudských vzťahoch, o súčasnom človeku, o potrebe porozumenia medzi ľuďmi - napr. v rovnomennej básni Každý deň:
 
Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Pavol Horov
(vlastným menom Horovčák)
Narodil sa na Zemplíne - v Bánovciach nad Ondavou. Študoval na gymnáziu v Micha-lovciach, rok na učiteľskej akadémii v Bratislave a ako učiteľ pôsobil na ZŠ v Čani pri Ko-šiciach a na gymnáziu v Michalovciach. Pôsobil aj ako riaditeľ rozhlasu v Košiciach; neskôr žil v Bratislave a venoval sa iba literárnej práci.
  Keďže Horov otca nepoznal (zahynul ako vojak počas 1. svetovej vojny), bol citovo silne viazaný na svoju matku, ktorá spolu s jeho rodným krajom a vojnou tvorí základné motívy jeho básnickej tvorby. V názve zbierky Nioba matka naša je naznačený antický motív matky z gréckej mytológie, ktorá skamenela od žiaľu nad svojimi mŕtvymi deťmi. Básne sú ladené smutne, tragicky. V období vojny vydal zbierku Návraty. Vyznáva sa tu zo svojej lásky k rodnému Zemplínu. Po roku 1945, ako sám básnik hovorí "päť minút po vojne" vydal zbierku Defilé. V nej sa vrátil k téme vojny a k ľudskému utrpeniu, ktoré priniesla. V časti Panta rei (všetko plynie) nachádzame obraz vojny a zničenej krajiny. I on podľahol schematizmu v 50. rokoch. V básnickej skladbe Vysoké letné nebe sa opäť vracia do svojho rodného kraja a porovnáva staré s novým. Nachádzame tu aj úvahy o tom, čím je domov pre každého z nás.
  Poslednou jeho zbierkou je Ponorná rieka. Napísal ju po prekonaní ťažkej choroby, a tým sa zmenil aj jeho pohľad na svet. Hodnotí svoj doterajší život i tvorbu. Posmrtne boli vydané ešte tri zbierky básní z jeho pozostalosti.
 
Andrej Plávka
 Pochádzal z Liptova; aktívne sa zúčastnil SNP
  Po dvoch zbierkach, v ktorých využil podnety z domácej i európskej poézie, vydal zbierku Tri prúty Liptova, ktorú po čase rozšíril časťou Po rokoch a vydal pod novým názvom Liptovská píšťala. Je to oslava jeho rodného kraja a ľudí zrastených s ním na celý život, najmä ľudí najbližších, otca a matky.
  Dôležitým inšpiračným zdrojom Plávkovej tvorby sa stalo SNP. Prejavilo sa to v zbierke Ohne na horách. V básni Na troskách uvažuje nad tým, do akej miery sa ľudstvo poučilo z voj-ny a akú má perspektívu: 
 Podaj mi ruku človek
chcem cítiť tvoje teplo
a teraz sa mi priznaj
stavať chceš raj či peklo.
  K tejto téme patrí aj lyrickoepická skladba Tri vody. Autor tu zobrazuje hrdinu vrchára a povstalecké udalosti, s ktorými je zviazaný. 
  Plávka písal okrem poézie i prózu a dvojzväzkovú memoárovú (spomienkovú) prózu Smädný milenec a Plná čaša.
 
Po 2. svetovej vojne vstúpila do literatúry MLADÁ GENERÁCIA, ktorú reprezentovali hlavne Vojtech Mihálik, Miroslav Válek a Milan Rúfus.
 
Vojtech Mihálik
Svojou prvou zbierkou Anjeli sa zaradil k mladšej vlne katolíckej moderny. Motív anjelov sa vyskytuje často aj v jeho neskoršej tvorbe. V 50. rokoch prijal metódu socialistického realizmu - o tom svedčí i jeho zbierka sociálnych básní Plebejská košeľa. V zbierke Vzbúrený Jób sa vyznáva zo svojho materialistického svetonázoru a postoju k životu (v Biblii je Jób večne trpiacou bytosťou). Nad motívom pokory v závere dominuje motív vzbury. Bohu adresuje posledné slová: "Som Ľudstvo: ustúp!" V zbierke Tŕpky zobrazil smutný osud žien - vdov, opustených, starých, bezdetných, márne snívajúcich o láske a porozumení.  Mihálik bol aj vynikajúcim prekladateľom z antickej gréckej a rímskej literatúry.
 
Miroslav Válek
Vo svojej tvorbe sa zameral na pocity moderného mestského človeka na konci 20. storočia. Bol aj politicky činný a niekoľko rokov  pracoval ako minister kultúry. Jeho prvou zbierkou sú Dotyky. V centre jeho pozornosti je tu človek so svojimi vnútornými, intímnymi problémami, sklamaniami a smútkami, človek akoby izolovaný od zlého sveta, pred ktorým sa uzatvára do seba. V ďalšej zbierke Príťažlivosť sa už človek stáva súčasťou kolektívu. Istotu hľadá v domo-vine (báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať). V zbierke Nepokoj vyjadril svoje znepokojenie nad zistením, že človek je nielen tvor trpiaci, ale i sám iným spôsobuje utrpenie. V básnickej skladbe Slovo sa jednoznačne hlási k ideológii totalitne vládnucej komunistickej strany. Po motivickej stránke je to skladba rôznorodá, pestrá. V zbierke Z vody sa vrátil k ľúbostnej lyrike.
 
Milan Rúfus
Rúfusova tvorba má na rozdiel od Válka korene na vidieku. V centre jeho záujmu je obyčajný, prostý ľudový človek a sociálne problémy. Rúfus ako jediný básnik vnášal do ovzdušia lacného optimizmu po r.1948 pochybnosti o správnosti nastúpenej cesty. Skončená vojna  v ňom nevyvolávala pocit radosti z víťazstva, ale bolesť z utrpenia, ktoré muselo ľudstvo podstúpiť.
Jeho prvá zbierka Až dozrieme je tematicky pestrá: rodičia, vojna, ľudstvo, ... Už táto prvá  zbierka naznačila, že obsahom jeho básní budú obavy z mravnej nezrelosti ľudstva, z nepri- pravenosti človeka nezneužiť svoju moc a uniesť zodpovednosť za budúcnosť ľudstva. Zbierka Zvony prináša typické rúfusovské témy: zobrazuje prostého človeka zápasiaceho  s každodenným osudom; zdôrazňuje význam detstva, spätosť človeka s prírodou, hovorí o ľud-skej bolesti vyplývajúcej zo straty blízkeho človeka. Podobné motívy nájdeme aj v zbierke Stôl chudobných. Významná je jeho tvorba pre deti: Kniha rozprávok, Mechúrik Koščúrik; verše: Modlitbičky, Lupienky, Pamätníček - s kresbami jeho dcéry a iné.  Rúfus je najčítanejším slovenským básnikom a niekoľkokrát bol navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Zomrel krátko po dovŕšení veku 80 rokov v januári 2009.