Podoby lásky v dielach slovenskej literatúry

Podoby lásky vo vybraných dielach slovenskej literatúry
Lásku a s ňou súvisiacu radosť, ale i smútok a sklamanie vyjadrovali básnici už v antickej literatúre. V stredovekej literatúre sa láska chápala ako galantný prejav uctievania vyvolenej panej srdca. Dvornú lyriku pestovali vo Francúzsku básnici-trubadúri a v Nemecku minnesängri. V období humanizmu a renesancie vykresľovali lásku ako hlboký ľudský cit. Hrdinovia klasicizmu kontrolujú svoje vášne vôľou a rozumom a romantici bojujú medzi snom a skutočnosťou, citom a rozumom. Realizmus sa snaží objektívne, pravdivo zobraziť každodenný život s jeho problémami. Často tu nachádzame obraz vypočítavých ľudských vzťahov i "vynútenej" lásky, na ktorú doplatia naivné a bezbranné ženy. Modernisti zobrazujú lásku na základe konkrétneho zážitku človeka, ktorý sa, podobne ako romantici, zmieta medzi protikladmi: radosť a zúfalstvo, neha a vzdor, vernosť a nevera...
 
Prvým básnikom v slovenskej literatúre (klasicizmus), ktorý ospieval ľúbostný cit ku konkrétnej žene (Friderika Schmidtová), bol Ján Kollár. V lyricko-epickej skladbe Slávy dcera zobrazuje svoje citové vzplanutie i rozchod s milovanou bytosťou. Osobné skúsenosti spája s osudom slovanských národov. Kritizuje ponemčovanie, odnárodňovanie i nejednotnosť Slovanov. Kollár vykresľuje Mínu  nielen ako svoju milú, ale aj ako bájnu dcéru bohyne Slávy. Tak ako básnik verí, že jeho láska pretrvá až za hrob, tak verí aj vo veľkú budúcnosť Slovanov.
 
Najkrajšou slovenskou romantickou básnickou skladbou o láske je Marína od Andreja Sládkoviča. Autor v nej spája lásku k žene (Mária Pišlová) s láskou k vlasti. V prvých strofách vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je jeho Marína. Tento abstraktný  ideál postupne nadobúda konkrétne črty. No nie dlho je mu dopriate snívať o láske – Marínu matka prinúti vydať sa za iného. Keď Marínu stráca, jej obraz sa postupne mení na vidinu a on nachádza nový zmysel života v práci pre vlasť.

Slovenskí realisti zobrazili lásku mladých ľudí v konkrétnych spoločenských podmienkach. Pavol Országh-Hviezdoslav v Hájnikovej žene vykreslil obraz šťastia  manželov Čajkovcov i tragédiu Hanky, ktorá v sebaobrane zabila šľachtica Villániho. Záver príbehu je šťastný: láska prekoná prekážky, mravnosť víťazí  nad panskou zlovôľou. V Ežovi Vlkolinskom sa syn zriekne svojho zemianskeho pôvodu i matky a ide za svojou láskou, pretože nemá spoločenské predsudky.

Tragický je príbeh Ondráša Machuľu v poviedke Martina Kukučína Neprebudený. Hlavná postava sa stane obeťou vybájenej lásky k peknej gazdovskej dcére Zuzke Bežanovie. Tragédia spočívala v tom, že bolo nad Ondrášove sily pochopiť, prečo ho ona nemôže ľúbiť. Zostal len pocit krivdy, s ktorým tragicky zahynul pri záchrane husí v horiacom chlieve.
Iná je láska sedliačky Katice a statkára Nika Dubčica v románe Dom v stráni. Jej láska je vypočítavá, lebo sa chce dostať do vyššej spoločnosti. Záver vyznieva v duchu pravidla: rovný nech si rovného hľadá .
 
Jozef Gregor-Tajovský v hrách Ženský zákon a Statky-zmätky poukázal na to, ako na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy.
 
Predstaviteľ slovenskej moderny Janko Jesenský v zbierke Verše, v ktorej prevláda ľúbostná tematika, predstavil ženu ako rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok, ktorý, aj keď niekedy prináša smútok a sklamanie, predsa človeka obohacuje. V jeho poviedkach z malomestského prostredia však nachádzame iný pohľad na partnerské vzťahy, v ktorých často prevláda nad čistou láskou vypočítavosť, intrigy, nevera, nerovnoprávne postavenie partnerov v manželstve atď. (Čara, Pani Rafiková, Štvorylka). Na podobné javy autor poukazuje aj v románe Demokrati.
 
Emil Boleslav Lukáč, predstaviteľ medzivojnového neosymbolizmu, v zbierke O láske neláskavej zobrazil lásku v protikladných polohách: skrýva sa v nej rozkoš i utrpenie, očarenie i blúdenie. Má strach z lásky, ktorá mu priniesla viac smútku, sklamania a utrpenia než uspokojenia. Jeho poézia je pesimistická, autor má dokonca sklony k sebatrýzneniu.
 
Vitalista Ján Smrek oslavuje život, ženy, lásku, priateľstvo, mladosť a všetko, čo robí život krajším. Také sú jeho zbierky Cválajúce dni, Božské uzly a Iba oči. V básnickej skladbe Básnik a žena opisuje ľúbostný vzťah medzi básnikom a jeho obdivovateľkou na pozadí štyroch ročných období.
 
Predstavitelia prózy naturizmu (lyrizovanej prózy) zobrazovali lásku ako ľúbostnú drámu, ktorá sa buď končí harmonicky ako v rozprávke, napr. v novele Margity Figuli Tri gaštanové kone (Magdaléna Maliariková, tulák Peter; Jano Zápotočný), alebo  tragicky, napr. v novele Františka Švantnera Malka. Konanie postáv sa často neriadi rozumom, ale je pod vplyvom vášní, predtúch a vidín. Hrdinovia spisovateľov socialistického realizmu bojujú o svoju lásku. Vidieť to v príbehu Petra Jilemnického Prípad Evy Burdovej zo zbierky Kompas v nás. Eva sa nechce vydať za majetného Vinca Trnku, ktorého jej vybral otec, chce o svojom osude rozhodovať sama. Vzdoruje, trpí, ale nakoniec víťazí. Svoje srdce dá mužovi, ktorý sa páči jej.
 
V dramatickej tvorbe Ivana Stodolu, v dráme Bačova žena,  nájdeme príklad zvláštnej lásky Evy Muranicovej k dvom mužom. Láska k deťom však zvíťazila a Eva sa rozhodne svoju ťažkú situáciu riešiť samovraždou. V slovenskej povojnovej literatúre sa stretávame s tragickou láskou Igora a židovského dievčaťa Evy v románe Rudolfa Jašíka Námestie sv. Alžbety. Ich láska sa nenaplní, zasiahne do nej vojna.
 
Z uvedených príkladov vyplýva, že láska a jej premeny v literatúre súviseli s dobou, v ktorej autori žili, so spoločenským zriadením i panujúcim umeleckým vkusom, ktorý bol niekedy menej, inokedy viac žičlivý k prejavom ľudských citov.