Zóny pre každého študenta

Vývin slovenskej prozaickej tvorby v rokoch 1945 – 1989

Podobne ako pre poéziu, aj pre prózu sa rokom 1945 – a najmä rokom 1948 – začína obdobie, keď stráca svoju suverenitu a je degradovaná na slúžku politiky.
  Charakter prozaickej tvorby v rokoch socializmu (1948-1989) určovala najmä aktuálna politická situácia - stupeň diktatúry, resp. relatívnej slobody. Preto je najvhodnejšie deliť aj prozaickú tvorbu na tieto fázy:
roky 1948-1956 (obdobie kultu osobnosti a stalinskej diktatúry), roky 1956-1969 (obdobie relatívne väčšej slobody), roky 1969-1989 (obdobie tzv. normalizácie a konsolidácie, opätovné upevnenie ideologického tlaku).  
Počas týchto desaťročí sa v slovenskej literatúre vystriedalo niekoľko generácií prozaikov:

- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 40-tyh a 50-tych rokoch: k tejto prvej generácii patrili napr. FRANTIŠEK HEČKO, DOMINIK TATARKA, VLADIMÍR MINÁČ, ALFONZ BEDNÁR, RUDOLF JAŠÍK, LADISLAV MŇAČKO a LADISLAV ŤAŽKÝ,
- prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 60-tych rokoch: bola to priebojná, progresívna a početná skupina prozaikov vtedy mladej generácie, patrili k nim napr. ANDREJ CHUDOBA, ANTON HYKISCH, JAROSLAVA BLAŽKOVÁ, JÁN JOHANIDES, VINTENT ŠIKULA, RUDOLF SLOBODA, PETER JAROŠ, LADISLAV BALLEK, JÁ LENČO, VLADO BEDNÁR, PAVEL VILIKOVSKÝ a PAVEL HRÚZ.
- Prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 70-tych rokoch: k tejto už oveľa menej početnej generácii prozaikov patrili napr. DUŠAN DUŠEK, DUŠAN MITANA a JOZEF PUŠKÁŠ.
 
Roky 1945-1948  
  Po skončení 2. svetovej vojny sa spisovatelia snažili nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej pluralitný model. Prozaici sa pokúšali nájsť najvhodnejší spôsob na vyjadrenie zložitej vojnovej i povojnovej skutočnosti. V týchto rokoch sa v próze uplatňovali rôzne literárne smery- naturizmus (lyrizovaná próza), existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus.
 
Roky 1945-1989  

1.  1948-1956
 
V roku 1948 sa v Československu začala éra komunistickej diktatúry a totality.
Krajina sa dostala pod mocenský vplyv Stalina a Sovietskeho zväzu.
  Literatúra sa v týchto rokoch stala nástrojom propagandy. Za jedinú správnu umeleckú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus. Všetky moderné, avantgardné smery boli považované za buržoázne a úpadkové. Násilne sa prerušili kontakty slovenskej literatúry so svetovou literatúrou. Mnohí autori sa dobrovoľne odmlčali, iní boli umlčaní a väznení, mali zákaz publikácie a ich diela sa nemohli vydávať.

Próza prežívala v týchto rokoch obdobie stagnácie a hlbokej krízy. Musela plniť ideologické ciele, ktoré jej určila komunistická strana: pomáhať pri združstevňovaní dediny, viesť ideologický boj, vyvolávať v ľuďoch budovateľské nadšenie.

V románoch prevládali tri témy – oslava SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie. Tieto diela zobrazovali život a charaktery literárnych postáv zjednodušene, nepresvedčivo a šablónovito. Podávali deformovaný obraz skutočnosti, zamlčovali problémy a ťažkosti.
 
2.  1956-1969

 Po roku 1956, po skončení obdobia kultu osobnosti, aj v Československu nastal proces postupného ideologického uvoľnenie. V literatúre prebehla hlboká kvalitatívna zmena – už nemusela spĺňať ideologické, propagandistické poslanie, spisovatelia sa mohli vyjadrovať voľnejšie, mali väčšiu slobodu.
Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou, prenikli k nám moderné umelecké a filozofické smery zo Západu. Najväčší vplyv na mladých autorov mal francúzsky existencializmus a tzv. nový román.
V týchto rokoch čiastočného politického uvoľnenie a reformných snáh vstúpila do literatúry mladá generácia moderných prozaikov, ku ktorej patrili napr. Ján Johanides Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Andrej Chudoba, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš a Ladislav Ballek.

Založili sa nové literárne časopisy, napr. Mladá tvorba, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid. Mladí autori  a kritici sa zoskupili najmä okolo časopisu Mladá tvorba.

Až v týchto rokoch sa mohla naplno rozvinúť tvorba mnohých prozaikov staršej  a strednej generácie, napr. tvorba Dominika Tatarku, Ladislava Mňačku, Alfonza Bednára, Rudolfa Jašíka a Ladislava Ťažkého. Títo autori sa vo svojich dielach zamerali najmä na pravdivé , neskreslené priblíženie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a obdobia kultu osobnosti.
Predstavitelia mladej generácie prozaikov sa zamerali vo svojich dielach na súčasnosť, zaujímal ich hlavne jednotlivec, jeho súkromie, psychika, morálne a citové krízy, témy všedného dňa, ľúbostná tematika. Využívali postupy modernej prózy, pre ich diela boli charakteristické experimenty v oblasti formy aj obsahu, tvorivosť a novátorstvo.
 
3.  1969-1989
 
Po neúspechu „pražskej jari“ a po obsadení Československa  vojskami Varšavskej zmluvy, nasledovali roky tzv. normalizácie a konsolidácie(obdobie perzekúcií, čistiek, zastrašovania, prepúšťania, potláčania slobôd, perzekúcia =prenasledovanie, stíhanie)
Mnohí spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie.
Slovenská literatúra a teda aj próza sa rozštiepila na tri prúdy – na oficiálnu, na samizdatovú(disidentskú) a na exilovú literatúru.
 
OFICIÁLNA LITERATÚRA
 
Situácia literatúry v rokoch 1969-1989 bola podobne zložitá a protirečivá ako celá vtedajšia doba. Kultúra bola opäť pod prísnym ideologickým dozorom, od umelcov sa vyžadovalo, aby tvorili v duchu socialistických ideálov a podľa princípov socialistického realizmu.
  Autori boli kategorizovaní podľa toho, či ich diela patrili k angažovaným, k menej angažovaným alebo k takzvaným „podozrivým“.
  Veľká časť spisovateľov sa v rokoch najtvrdšej konsolidácie a normalizácie dobrovoľne odmlčala.
 
SAMIZDATOVÁ LITERATÚRA
 
  V 70-tych a 80-tych rokoch sa popri oficiálnej literatúre vytvorila aj tzv. samizdatová literatúra(samizdat=literárne diela),boli rozširované tajne, v rukopisoch, alebo strojopisne.
  So slovenských spisovateľov bol hlavným predstaviteľom samizdatovej literatúry Dominik Tatarka.
 
EXILOVÁ LITERATÚRA
 
  Okrem domácej oficiálnej a samizdatovej tvorby sa v zahraničí ďalej rozvíjala exilová literatúra. K exilovej literatúre sa zaraďuje tvorba tých autorov, ktorí emigrovali zo Slovenska a usadili sa v rôznych krajinách sveta.
  V zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali nielen diela exilových autorov, ale i diela tých spisovateľov, ktorí zostali v Československu, avšak ich knihy tu z rôznych príčin nemohli byť vydané.- napr. v Kolíne nad Rýnom vydavateľstvo Index a v Toronte vydavateľstvo založené českým emigrantským spisovateľom Jozefom Škvoreckým.
  Významným zahraničným edičným strediskom bol aj Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/593-vyvin-slovenskej-prozaickej-tvorby-v-rokoch-1945-1989/