Osvietenské myslenie a jeho odraz v slovenskej klasicistickej literatúre

Klasicizmus
Obdobie 17. a 18. storočia. Tento názov vznikol z názvu klassicus, čo znamená vzorový, príkladný, vynikajúci. Je to vlastne umelecký smer, ktorý sa v európskej literatúre vyvíja v 17. a 18. storočí. Tento smer vznikol na fran. kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV. Tento smer sa rozšíril aj do ďalších európskych krajín.
Klasicizmus napodobňuje antiku, ktorá je jeho zdrojom.
Klasicisti vidia zmysel umenia v napodobňovaní prírody. Uplatňovali sa vysoké žánre ako óda, tragédia, epos a elégia, a uplatňovali sa aj nízke žánre ako komédia, satira a bájka. Stanovili sa presné pravidlá literárnej tvorby a nebolo možné aby došlo k ich prelínaniu.
Literárny hrdina bol príslušníkom vyšších vrstiev, vznešený, šľachetný, ktorý vždy uprednostňoval spoločenský záujem pred osobným záujmom.
Tento umelecký smer bol ovplyvnený racionalizmom René Descarta, ktorý povedal výrok „Myslím teda som“.
Literárny klasicizmus vytvára tzv. „typizované postavy“. Napr:
kladný hrdina v tragédii a jeho typické vlastnosti, takže v tomto prípade sa charakterové vlastnosti zovšeobecňujú. V komédiach nájdeme iný typ hrdinu, napr: hrdina, ktorý je stelesnením pokrytectva.
Nicolaus Boileau Despreáux: vytvoril presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie, vyžaduje dodržiavanie štýlu, jednoduchý dej a logickú jasnosť.
 
Európska klasicistická literatúra
Piere Coneile: bol 1. veľkým dramatikom klasicizmu. Napísal drámu Cid, bol to kresťanský rytier oddaný svojej viere, verný kráľovi, starostlivý vo vzťahu k vlastnej rodine.
 
Moliere: zasvätil divadlu celý život, zomrel na javisku, bol to autor, herec, režisér. Napísal hru Zdravý, nemocný. Pridŕžal sa dvoch vzorov, a to domácej frašky a talianskej komédie.
Misantrop, a Lakomec (Harpagon)
 
V klasicistickej dráme museli byť dodržané tri podmienky, a to jednotka času (24 hodín), jednotka miesta (neurčitý palác), jednotka deja.
V hlasovej dráme je iba jeden dej a ten vylučuje vedľajšie motívy. Ten, ktorý komentuje dej (hru) a vyjadruje mienku autora sa nazýva REZONÉR.
 
Racine: napísal hru Faidra, ide ti o ženu, ktorá nenávidí svojho syna.
 
Jean de la Fontaine: napísal mnoho Bájok, ktorými nadviazal na Ezopa. V nich vyjadroval pokrytectvo, klamstvo a intrigy. Vyjadroval v nich zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Tieto bájky sú aktuálne aj v súčasnosti.
 
Osvietenstvo
Obdobie 18. storočia. Bolo to pokrokové hnutie, ktoré ovládlo najmä Anglicko a Francúzsko. Bolo v opozícii proti cirkvi, feudálny neporiadok. Začalo viesť zápas za slobodu myslenia a presvedčenia. Postupne ho začalo podporovať čím viac ľudí a aj prvý vladár Jozef II, ktorý zmodernizoval štát. V tomto smere išlo o vzájomnú súhru rozumu a citu. Autori vyzdvihujú individuálnosť ľudského citu a inštinktu. Myšlienku osvietenstva šírili mešťania pomocou buržoázie. Samotný predstavitelia osvietenstva podporovali buržoázie.
Najznámejším znakom osvietenstva je súhra rozumu a citu = 2 estetické koncepcie: staršia, ktorá súvisí s klasicizmom a novšia, ktorá súvisí s preromantizmom.
V staršej prívrženci estetických noriem klasicizmu zdôrazňujú racionálny prvok (rozum a rozvahu) a v novšej preromantici vyzdvihujú individuálnosť citu a ľudského inštinktu.
 
Francúzske osvietenstvo
Patrí tu Denis Diderot: ktorý napísal dielo Encyklopédia, ktorá má 35 zväzkov. Bol to pokus o zhrnutie súdobých vedomostí. Zasvätil jej väčšinu svojho života.
 
Medzi osvetovú a výchovnú literatúru patria také diela ako:
Robinson Crusoe od Daniela Defoa,
Guliverove cesty od Jonathana Swifta,
Candine alebo Optimizmus od Voltaira, je to vlastne filozofická poviedka, že na svete je všetko dobre zariadené a že všetko zlo je na niečo dobré. Ďalej napísal dielo Prostáčik, v ktorom je hrdina naivný Huron a ide tu o neduhy absolutistického Francúzska.
 
České osvietenstvo
Jozef Dúbrovský: vyjadril české dejiny literatúrou a českým jazykom v diele Dejiny českého jazyka a literatúry. Medzi jeho ďalšie diela patrí Nemecko-český slovník, Zevrubná mluvnice českého jazyka, Základy jazyka staroslovanského.
Jozef Jungmann: napísal Slovesnoť, v ktorej vyjadril literárne žánre a Slovník česko-nemecký.
Václav Kramerius: vydával kalendáre, noviny, vedecké poznatky. Bol to novinár, kníhkupec a vydavateľ.
 
Integračné procesy v SNO
Po následných 2 desaťročiach 18. storočia nastáva výrazné uvoľnenie tvorivosti slovenskej literatúry. Najdôležitejšou úlohou v SNO bola integrácia slovenskej literatúry a kultúry na základe jednotnej národnej myšlienky. Z tohto hľadiska možno vytvoriť 4 fázy SNO.
1.  FÁZA: 17. a 18. storočie (1780-1820). Tolerančným patentom sa zrovnoprávňujú náboženstvá. Tolerovali sa 2 náboženstvá a to Budhizmus a Islam. V roku 1787 Bernolákovci kodifikovali slovenčinu na západoslovenskom základe. Jeho jazyk prijali iba katolíci. V roku 1789 vznikla činnosť Slovenského učeného tovarišstva.
2.  FÁZA: začiatkom 19. storočia (1820-1835). Vznikol Slovenský čitateľský spolok Pešti. Vznikol spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Medzi naj osobnosti tohto obdobia patrili Ján Hollý, Ján Kollár, Pavel Jozef Šafárik a Martin Hanuliak.
3.  FÁZA (1835-1843) + 4. FÁZA (1843-1849). V roku 1843 bola uzákonená slovenčina na stredoslovenskom základe (nárečia) na fare v Hlbokom (Štúr, Hurban, Hodža).
 
Slovenské učené tovarišstvo: vzniklo koncom 18. storočia
v Trnave, bola to kultúrno osvietenská spoločnosť. Na čele boli Bernolák a Fándly.
 
Na lýceu v Bratislave bola založená Katedra reči a literatúry Slovenskej. Medzi prvé časopisy a noviny sa zaraďujú Prešpurské noviny a Staré noviny literárniho umení.
 
Slovenské osvietenstvo
Osvietenská próza – prevažovali vecné žánre v literatúre, ako diela zo zemepisu, dejepisu a iných. Ľudovovýchovná literatúra, ktorá sa orientovala na výchovu ľudových vrstiev, ako hospodáriť, ako si vysvetliť prírodné javy. Vznikala aj národno-vlastenecká literatúra.
 
Anton Bernolák: v roku 1787 uzákonil slovenčinu. Medzi jazykovedné práce patrí Jazykovedno kritická rozprava o slovenských písmenách. Bernolák písal svoje diela pomocou princípu píš ako počuješ.
Napísal diela Slovenská gramatica (Gramatika Slavica)
 Etimológia slovenských slov
  Slovník slovenský, česko-latinsko-nemecko-uherský, toto dielo patrí medzi Bernolákovo celoživotné. Tento slovník vyšiel v 6 zväzkoch.
 
Juraj Fándly: bol zástancom Bernolákovho spisovného jazyka, šíri osvetu medzi vtedajším slovenským ľudom – učí ich ako lepšie hospodáriť v dielach ako: Piľní domajší a poľní hospodár, Zelinkár, O úhoroch a včelách rozmlúváňí, Slovenský včelár, Ovčár.
Je autorom knihy Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom, v ktorej kritizuje žobravé rády, ktoré zneužívajú poverčivosť ľudí. Kritizuje to, že mnísi upustili od telesnej práce, poukazuje na bohatstvo kláštorov a že mnísi sú príťažou spoločnosti.
 
Fándlyho stanovisko vyvolalo veľké pobúrenie v cirkevných kruhoch čoho následkom bolo, že mal zakázané literárne tvoriť. Jeho ďalšie rukopisy boli zhabané (spálené, zakázané) a bol odsúdený na väzenie u františkánov.
 
Jozef Ignác Bajza: napísal 1. slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti. Tento román Bajza napísal západoslovenským nárečím. Pravopis si vytvoril sám. V tomto románe je René synom Benátskeho kupca. Vydáva sa na dobrodružné cesty, pretože hľadá unesenú sestru Fatimu. Putuje po takých krajinách ako Turecko, Egypt, Taliansko kde zažíva dobrodružné príbehy. Cez Viedeň sa dostáva na Slovensko a všíma si život ľudí na dedinách. Kritizuje chyby všetkých spoločenských vrstiev (zemepánov, poddaných a cirkevnú vrchnosť). Kvôli tomu bol tento román nakoniec zakázaný.
V diele Slovenské dvojnásobné epigrammata kritizuje ľudské slabosti ale aj samotných Bernolákovcov.
J. I. Bajza sa sám považuje za významného človeka.
 
Pavel Jozef Šafárik: narodil sa v Kabeliarove na Gemeri. Jeho 1. literárne práca boli básne Tatranská Múza s lyrou slovanskou.
P. J. Šafárik sa venoval dejepisu, filozofii, prírodným vedám. Vydal zbierku ľudových piesní. Napísal Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí. V tomto diele poukázal na to do akých skupín delíme slovanov. Do západnej patria Slováci, Češi, Poliaci a Lužický Srbi. Do východnej patria Rusi, Ukrajinci, Bielorusi. A do južnej patria Srbi, Chorváti, Slovinci, Macedónci a Bulhari.
Medzi jeho najúspešnejšie dielo môžeme zaradiť Slovanské starožitnosti. Tu sa zasa zaoberá osudmi Slovanov do 10. storočia. Vlastne až do prijatia kresťanstva. Dokazuje, že Slovania majú indoeurópsky pôvod, sú starobylým národom a že popri Grékoch, Rimanoch a Nemcoch, aj Slovania tvorili európsku kultúru.
P. J. Šafárik bol tvorcom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Táto myšlienka bola pre našich národných buditeľov veľkou posilou. Podporovali ju aj Kollár a Hollý.
 
Ján Kollár: narodil sa v Mošovciach neďaleko Martina. Študoval v Nemeckom Jene. Pôsobil ako evanjelický kňaz v Budapešti. Na sklonku života na Viedenskej univerzite. Vo Viedni aj zomrel.
V nemeckom prostredí si uvedomuje, aká má nemecká mládež silné vlastenecké cítenie a ako sa snažia Nemci zjednotiť všetky nemecké krajiny. Zároveň si uvedomuje silu nemeckej rozpínavosti a podceňovenie iných národov, najmä slovanských. Podporoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Uvedomuje si, že slovanské kmene na nemeckom území zanikli (Lužický Srbi). Hovorí o tom v úvodnej básni Slávy Dcéra.
 
V predspeve píše:
„Aj zde leží zem ta před okom mím slzy ronícim, nekdy kolébka, nyní národu mého rakev“.
Kollár si uvedomuje, že všetky slovanské národy s výnimkou Ruska sú neslobodné, a preto vyzíva Slovákov aby sa priklonili k „Velikému Dubisku“ = Rusku.
 
V Jene sa Kollár zoznámil s Friderikou Schmidtovou. Volal ju Mína. Zobral si za manželku až po 16 rokov známosti. Mínu ospevuje v básnickej zbierke Básne Jána Kollára ale samozrejme aj v Slávy Dcére.
Toto dielo pozostáva z Predspevu a z 5 spevov.
0. Predspev
1. Labe, Rén, Vltava
2. Dunaj
3. Léthe – slovanské nebo
4. Acheron – slovanské peklo
Okrem smútku, ktorý vyjadruje v Predspeve v súvislosti zo zánikom slovanských kmeňov v Nemecku, vyzýva Múzu „Umku“ aby mu pomáhala pri tvorbe tejto skladby. V Predspeve sa predstavuje ako humanista, ktorý si váži človeka a jeho slobodu.
„Sám svobody kto hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok“.
 
1. spev je venovaný Míne a ich láske k Jene a lúči sa s Mínou. Svoje srdce rozdelil na dve polovice. 1. venoval Míne a 2. venoval vlasti. Mínu ospevuje ako symbol krásy a charakterizuje ju ako dievča, ktoré je ideálom slovanskej devy. Má všetky slovanské vlastnosti ich dievčat.
„Láska je všech velkých skutkú zárod,
a kdo nemiloval, nemúže ani znáti co je vlast a národ“.
Cit k Míne mu splýva s láskou k vlasti.
 
V 2. a 3. speve sa prechádza po slovanských krajoch, ktoré sú vyznačené riekami. V 4. speve oslavuje všetkých slovanských dejateľov. A nakoniec v 5. speve odcudzuje neprajníkov Slovanov.
 
Osnova skladby Slávy Dcéra: Mína je dcérou Matky Slávy. Bohovia ju stvorili preto aby sa stala symbolom Sslovanskej budúcnosti, aby Slovanov postavila medzi popredné národy sveta
 
Kollár sa snažil o kultúrne zblíženie Slovanov. Uznával 4 spisovné jazyky: Ruský, Poľský, Česko-slovanský a Srbsko-chorvátsky. Vyzýval aby sa zakladali slovanské katedry a aby sa vymieňali knihy medzi národmi. O tom hovorí vo svojej rozprave O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečím Slovanov.
Kollár vydal ľudové piesne Národné spievanky.
 
Ján Hollý: narodil sa v Borskom Mikuláši pri Šaštíne. Študoval v Skalici, Bratislave a v Trnave. Ako kňaz pôsobil v Poledime, Hlohovci a Maduniciach pri Piešťanoch. Po požiari na fare utrpel popáleniny a odišiel ku priateľovi Lachovičovi na Dobrú vodu kde aj zomrel.
Prekladal do bernolákovčiny Homéra, Vergília a Ovídia. Písaval v háji Meíč pod 100-ročným dubom.
Medzi je naj eposy patrí epos Svätopluk. V tomto diele čerpá námet z 9. storočia. Rastislav čelí náporu východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť Veľkú Moravu a slovanské kmene. Úspešne vzdoruje a čo sa nepodarilo franským vojakom, podarí sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Vydáva Rastislava Nemcom. Nemci Rastislava oslepia a uväznia. Ale nakoniec uväznia aj Svätopluka. Epos sa končí víťazstvom Svätopluka a prijatím kráľovskej koruny na jeho hlavu. V tomto epose vystupuje mnoho postáv ako Slavomír, Cyril atď...
 
Ján Hollý sa so začiatku priklonil k jazyku Antona Bernoláka. Prekladal diela z Antiky. Neskôr sa priklonil k štúrovmu spisovnému jazyku. Je známi svojimi eposmi Svätopluk (1833), Cyrilometodiáda (1835) a Sláv (1839).
 
„Spívam, jak hroznú Svatopluk na Karolmana vedl vojnu, i jak vítez, seba aj svoj od jeho vlády oslobodil národ, nepodlehlý stal sa panovník a znovužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov“.
Tento epos je jednoznačne písaný v duchu ideí SNO.
 
Epos Cyrilometodiáda, v ňom opisuje príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ich život, pôsobenie a víťazstvo nad intrigami nemeckých biskupov.
Epos Sláv, v tomto epose je všetko vymyslené. Stvárnil tému, ktorá nemá konkrétne historické pozadie (pramene), hovorí o bojoch pokojamilovných Slovákov s lúpežnými Čudmi (kmene). O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži „Sláv“ – hl. postava eposu.
 
Ján Chalupka: jeho meno je spojené so začiatkami slovenskej dramatickej tvorby.
Napísal významnú hru Kocúrkovo, alebo len aby sme v hanbe nezostali. Kocúrkovo je malé mesto v ktorom žijú napr. Pán z Chudobíc – pôvodom zeman, školský inšpektor – človek, ktorý sa nerád hlási k svojmu slovenskému pôvodu, často používa latinské a maďarské výrazy i keď niekedy skomolené. Inšpektor chce aby učiteľ Sloboda učil deti po maďarsky. V kocúrkove žije aj čižmársky majster Tesnošil Jánoš. Jeho žena Tesnošilka má záujem aby si učiteľ Sloboda zobral za ženu ich dcéru. Učiteľ Sloboda (uvedomelý Slovák) odmieta učiť deti po maďarsky a vezme si za ženu dievča do ktorého sa zaľúbi. Je symbolom nastupujúcej generácie Štúrovcov a odmieta žiť malomestským spôsobom života.
Medzi Chalupkove ďalšie diela patria hry Všetko naopak, Trasorítka, 13 hodina, Starúš Plesnivec. Zo začiatku Chalúpka písal v češtine, ale neskôr prepísal svoju tvorbu so spisovnej slovenčiny.
Napísal aj román Bendeguz, v ktorom autor zosmiešňuje maďarský šovinizmus (prevyšovanie národa). 
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/597-osvietenske-myslenie-a-jeho-odraz-v-slovenskej-klasicistickej-literature/