Obraz 1. sv. vojny v slovenskej literatúre

Obraz 1. sv. vojny v slovenskej literatúre
Vojnové udalosti hneď od začiatku prvej svetovej vojny veľmi ťažko doľahli na české a slovenské obyvateľstvo. Keď rakúsko-uhorská vláda vyhlásila vojnový stav, súčasne zaviedla cenzúru, a obmedzila osobné slobody občanov. Každý prejav národného cítenia nenemeckých a nemaďarských národov trestala ako vlastizradu. Českí a slovenskí vojaci odmietali bojovať za Rakúsko-uhorskú monarchiu a cisára Františka Jozefa a často utekali z frontov. Začali sa budovať čs. légie. Jednoduchí vojaci vstupovali do légií s vedomím, že bojujú za utvorenie nového samostatného, spravodlivého štátu. Na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikol 28. októbra 1918 spoločný štát Čechov a Slovákov - Československá republika.

Po stáročiach cudzej nadvlády sa v Československej republike vytvorili pomerne priaznivé podmienky pre rozvoj národného života. Pre Slovákov, vystavených v bývalej monarchii obzvlášť krutému národnému a sociálnemu útlaku, znamenal vstup do nového štátneho útvaru priamo národnú záchranu. Slovenčina prenikla do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom. Roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine. V tom istom roku vznikli v Bratislave dve inštitúcie celonárodného významu - Univerzita Komenského a Slovenské národné divadlo.
 
Pavol Orzságh Hviezdoslav - Narodil sa vo Vyšnom Kubíne.  Študoval v Miškolci, kde začal svoju tvorbu v maďarčine (!!!) až priatelia ho priviedli na slovenčinu J
Vo svojich básňach prišiel od osobných rodynných motívov k národným,svetovým až všeľudským. Jeho lyrické básne vyšli v zbierkach a básnických cykloch SONETY, LETOROSTY 1,2,3,  ŽALMY A HYMNY.
Krvavé Sonety: túto zbierku s tvorí 32 sonetov /lyrický prostriedok 4+4+3+3) – Hviezdoslav vyjadruje odpor proti 1. sv. vojne. Sonety sú rozdelené do 5 pásiem:

- pásmo – motív je krv – krv, ktorá vybúšila hnev a nie krv, ktorá nám prúdi v žilách a žiari ako ruža – o krvi, ktorá zúri – búri, ohňom – páli...
- pásmo – opisné zobrazenie vojny : „ a národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy s besom skaziteľa...“
- pásmo – tu rozoberá faloš v kresťanstve – pretože sa porušuje prikázanie Nezabiješ...
- pásmo – Hviezdoslav hľadá vinníka – za vojnu môže chamstivosť a túžba po nadradenosti
- pásmo – autor uvažuje o mieri – či si ľudia zoberú ponaučenie z vojny, či si uvedomia čo sa vlastne stalo, a že je to zlé..
- pásmo – pohľad do budúcnosti – ako to bude ďalej so Slovanstvom...
- pásmo – Privolávanie mieru – básnik sa lúči s „piesňami krvavými“, posiela ich k ľudom, aby ich čítali s očami „slzavými“.
 
Božena Slančíková Timrava - pseudonym Timrava si zvolila podľa obľúbenej studničky v rodnom kraji, narodila sa v rodine evanjelického kňaza, kde získala aj základné vzdelanie
písala poviedky a novely s rôznorodou tématikou. Zameriavala sa na ženské postavy (protirečivé, zložité, komplikované), na ich vnútorný svet a myšlienkové pochody. Mužov zachytila ako slabochov, málo imponujúcich. Využíva humor, iróniu, výsmech, prezývky.
Hrdinovia – autorka v tejto rozsiahlej novele poukazuje na to, aký postoj mal k vojne ľud, a aký postoj mali páni. Ľud ju chápal ako niečo strašné, ale páni sa vojnou nadchýnali a účasť v nej vyhlasovali za veľkých vlastenecký čin. Ľud si uvedomuje, že do vojny ide zabíjať a umierať za cudzie záujmy. Páni sa za vojnu oduševňujú len dovtedy, kým nepríde rad aj na nich.
Idea diela: Zameriava sa na dopad vojny na život bežného človeka. Opisuje vojnu ako  niečo zlé, niečo čo prináša len biedu, hlad a utrpenie. Čo v konečnom dôsledku vojna naozaj prinášala. Novela sa začína vyhlásením vojny. Všetci v dedine sa boja povolávacieho rozkazu, iba páni vyhlasujú, že vojna je to najlepšie čo ich mohlo stretnúť. Uvedomujú si, že silou peňazí sa môžu tejto „službe vlasti“ ako vojnu nazývajú vyhnúť. Svojím oduševnením vyniká notár Laci Baláň: „...Veliké časy nastali, slávne časy a vznešené!...“ Medzi pánmi bol aj podnotár Širický, ten vojnu neospevuje, práve naopak: „... Prečo majú bojovať títo? Čo zavinil tento ľud a čo dobrého kynie preň za to? Dajú im do ruky zbraň, aby vraždili a srdce ich je čisté od zášti. Ľud tichý, ľud krotký? Ľud môj....“ Páni sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odobratí sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodení od vojenskej služby. Pri tejto odobierke sú povolaní aj Baláň a Širický. Baláň povolanie psychicky nezvláda, z jeho rečí vyprchalo všetko oduševnenie, je bledý, vystrašený, „chorí na srdce“. No keď pri odobierke znie: „nesúci“. Ako keby sa znova narodil, znova všetkých posmeľuje a nabáda. Širický je mierumilovný, nevie si predstaviť držať v ruke zbraň nie to ešte zabíjať. Keď mu príde povolávací rozkaz bez slova narukuje. Pred odchodom chcel vyznať lásku najkrajšiemu dievčaťu v dedine Líze Malinskej, ale keď počuje ako sa vysmieva ženám, ktoré plačú za svojimi mužmi bez slova a vyrovnane nastupuje do vlaku. 
O tri roky: Z vojny prichádza Paľo Dubovie so smutnou správou o Širického smrti: „...Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala - oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich - nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela...." Všetci, čo to počuli ostali dojatí.
 
Milo Urban -  prednostný prozaik slovenskej literatúry, sa narodil v dedine Rabčice a možno aj to ho, prinútilo písať o obraze slovenského života.
Jeho diela sa vyznačujú napínavým stupňovaním deja a zmyslom pre detail. Pravdu chápe ako niečo nevyhnutné, niečo sociálne.
Živý bič – 1.časť:
Román je nepriamym zobrazením vojny. Ľudia v tejto dedine síce poznajú slovo vojna, ale z počiatku pre nich nič neznamená. Chýba im bezprostredný kontakt s vojnou. Po prvýkrát sa ľudia vlastne stretnú s vojnou, keď sa z nej vráti Ondrej Koreň, ktorý vo vojne príde o ruku a onemie. On jediný je priamy účastník vojny, videl všetku tú hrôzu a útrapy, ale nemohol o nich rozprávať. V prvej časti nie je  ústredný hrdina, ale jej kapitoly sú zaľudnené postavami – Štefan Ilčík, jeho matka – stará Ilčíčka, Eva Hlavajová, notár Okolický. Názov tejto prvej časti je symbolický – ľudia sú pasívni, akoby stratili ruky.
Narukovať musel aj Adam Hlavaj. Doma zanechal svoju manželku Evu a synčeka Adama. Eva plakala za mužom, napokon zašla za notárom Okolickým, aby vyreklamoval jej muža z vojny. Notár násilím prinútil Evu, aby sa mu oddala. Notár svoj sľub nedodržal. Eva zostala tehotná. Celá dedina sa od nej odvrátila.
Štefan Ilčík chce utiecť do hory, aby nemusel narukovať na front, no matka ho od toho odhovorí. Štefan sa na vojne dostane k zlému kapitánovi. On doženie jedného vojaka k samovražde. Raz pri kopaní zákopov Ilčík zabije kapitána a je odsúdený na smrť. Keď sa to dozvedela jeho matka, stala sa z nej krutá nepoddajná žena. Nebola schopná už nikoho ľutovať.
 
2.časť:
Dedinčania sa začnú búriť proti pánom. Adam dezertuje z frontu, prichádza domov a dozvedá sa o Evinom nešťastí. Ukrýva sa v horách a a čaká na príležitosť, kedy sa bude môcť pomstiť notárovi. K jeho vzbure sa pripojí takmer celá dedina. Zjednotená dedina (ako „živý bič“) zaútočí na panské vrstvy. Prinútia Okolického, aby sa utopil tam, kde Eva. Ilčíčka – po synovej smrti si ako prvá uvedomí vojnu ako spoločenské zlo a začne sa búriť. Jej individuálna vzbura je jej rozsudkom smrti.

Ľudia prepadli zvyšných vojakov a pobrali im zbrane.Pobláznenú Ilčičku prebodne vojak, keď sa hodí na veliteľa Gyoriho. Adam nakoniec podpálil krčmu a u chuti sa zasmial : ,, A bol smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzla rukavicu a smelou dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo- slobodu! ´´ - ľudia a ich vzbura proti vojne predstavovali Bič – hnaný silou nenávisti proti vojne...