Lyrizovaná próza a jej miesto v slovenskej literatúre

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča maturanti (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 769 slov
Počet zobrazení: 2 609
Tlačení: 263
Uložení: 286
Lyrizovaná próza a jej miesto v slovenskej literatúre
Slovenská poprevratová próza sa rozvíjala dvoma smermi. 1. smer nadväzoval na tradície domáceho realizmu a jeho hl. znakom bola typizácia postáv. 2. smer sa utiahol k lyrizácii, pretože autori prestávajú veriť vo všemocnú silu rozumu (spôsobovala to hrozba fašizmu a vojny – politicky sa neangažovala) a snažili sa o obnovenie citovosti v próze – Lyrizovaná próza.

Znaky lyrizovanej prózy
1. Miesto kde sa odohráva dej je dedina.
2. Hlavnou postavou je vždy dedinský človek, ktorý má svoju osobitnú morálku a životnú filozofiu.
3. Často je tu využívaný prírodno-biologický čas (ročné obdobia, od narodenia po smrť..)
4. Veľmi významné miesto v lyrizovanej próze má príroda, ktorá je veľmi často personifikovaná. Stáva sa účastníkom deja. Príroda je vždy liekom na ľudské bolesti.

Naturizmus je prúd slovenskej prózy v 30. a začiatkom 40. rokov 20. storočia.
V minulosti sa pre prózu naturizmu používal termín lyrizovaná próza, čo označuje tendenciu do prózy vnášat básnické prvky:

Hlavné znaky slovenského naturizmu:

1. Próza využíva umelecké postupy a prostriedky lyriky, napr. lyrické opisy prírody
s využitím dejového opisu.
2. Autor vychádza z filozofie prírodného človeka. Človek prestáva byť tvorom
spoločenským. V prostredí, v ktorom žije, proti prírodným živlom nemá lepšie šance ako ktorýkoľvek iný tvor. Jeho psychyka je pudová, priamočiara, nevie sa pretvarovať, koná podľa svojej prirodzenosti. Hrdina nie je vždy sociálne zakotvený, často nepoznáme jeho rodinu, pôvod, miesto odkiaľ prišiel.

Využitie výrazových prostriedkov lyriky:
Metafora – prenesenie významu slova na základe vonkajšej podoby; pr.: krv sa búri a dupoce
Personifikácia – zosobnenie; stala sa jedným z hlavných výrazových prostriedkov v dynamickom opise; pr.: kosodrevina vdychuje silnú vôňu
Prirovnanie – pomocou spojky ako, sťa, ani, akoby, bezspojkové; pr.: akoby ma krava opľula, obloha krajšia od zrkadla
Synekdocha – pomenovanie časti celkom; celku časťou; vyrobený predmet materiálom a naopak; pr.: pôjdem v pondelok po zlato.
Epiteton – básnický prívlastok; pr.: postriebrená noc, oceľový hlas, vyrabovaná duša.

 
Ľudo Ondrejov
Narodil sa v r. 1901 v Slanom. Detstvo a mladosť prežil pri Banskej Bystrici. Počas života vystriedal viacero zamestnaní(úradník, šofér z povolania, novinár). V dielach sa odráža jeho blízky vzťah k prírode.  Vydal 3 básnické zbierky – Zbojnícka mladosť.
Pokračovaním tohto diela je Jerguš Lapin. Tretí diel trilógie je román –Na zemi sú tvoje hviezdy. Tieto tri romány vyšli neskôr pod spoločným názvom Slnko vystúpilo nad hory. Najobľúbenejšie je Zbojnícka mladosť. Autor sa pri nej inšpiroval spomienkami na vlastné detstvo, ľudovými povesťami a baladami. HL. postava je Jerguš Lapin. Román opisuje jeho zážitky, sny, priateľstvá, vzťah k prírode a k zvieratám. Autor v románe využíva lyrizáciu, metaforu a epitetá.

Dobroslav Chrobák- bol inžinier, prednášal na elektrotechnickej fakulte; pracoval aj v rozhlase. TVORBA – novely –Kamarát Jšek, Návrat Ondreja BalážaDrak sa vracia: Toto dielo je naturistická novela /rozprávka/ z čias, kedy ľudia verili na bosoráctvo. Dej: Šimon Eve oznámi, že sa Drak vrátil. Eva spomína, ako sa Drak objavil v dedine a ujal sa ho starý slepý Lepiš, hrnčiar a Drak (Martin Lepiš) sa tiež stal hrnčiarom. Vzťah Evy a Draka bol zvláštny, lebo spolu  veľmi nekomunikovali, tento vzťah bol prehlbovaný len z Evinej strany. Ona sa o Draka starala, čakala s ním dieťa, ale on bez slova odišiel. (V očiach dedinčanov predstavuje zlo,kvôli tomu ,že je samotár, uzavretý do seba a nikto ho bližšie nepozná – po smrti starého hrnčiara všetky zlé veci, ktoré sa v dedine stali pripisovali Drakovi). Eva ho čakala, ale keď ju požiadal o ruku Šimon, tak sa za neho vydala. Potom sa aj chlapi dozvedeli, že sa Drak vrátil a išli do krčmy, lebo dúfali, že príde Šimon a nájde riešenie, lebo to bol hlavne jeho problém. Do krčmy prišiel Drak, najedol sa a bez slova odišiel. Na druhý deň Šimon zobral sekeru a išiel urobiť poriadok s Drakom, lebo dedina to od neho čakala, vidí ako Drak napráva lastovičie hniezda, preto si to rozmyslel. K richtárovi príde pastier a hovorí, že v lese vypukol požiar a treba zachrániť voly. Drak sa ponúkne, že on tie voly privedie do dediny do týždňa. Richtár s ním pošle aj Šimona.

Cestou sa Šimon s Drakom lepšie spozná a vytvorí si o ňom novú mienku. Keď stretli Poliakov, Drak si s nimi podal ruky, tak ako keby im niečo predal. Šimon si myslel, že im predal voly a preto sa s nimi pustil do bitky. Šimon odpadol, preto ho uložili do koliby, keď sa prebral tak videl Draka, jeho dievča a Poliakov ako sa zabávajú. Potichu sa vytratil a ušiel do dediny, kde hneď podpálil Drakovi chalupu. Richtárovi povedal, že Drak predal voly Poliakom, ale richtár nebol znepokojený. Dozvedia sa, že Drak sa vracia aj s volmi a Šimon sa cíti zahanbený. Drak nezaujíma, kto mu podpálil chalupu. Eva sa nakoniec zamiluje do Šimona. V epilógu sa dozvedáme, že tento príbeh rozprávala Eva svojmu vnukovi.
 
František Švantner – jeho dielami vrcholí naturizmus. Bol to učiteľ a externý referent Matice Slovenskej. V jeho dielach príroda vstupuje do osudov postáv – Malka, Nevesta h.
Nevesta hôľ -  Hlavná postava, rozprávač románu, sa vracia po desiatich rokoch strávených v meste do rodného kraja, aby tam prijal miesto hájnika. Hájnik (jeho meno – Libor – sa spomína iba raz v celom diele) si v spomienkach vybaví postavu dievčaťa z detstva, s ktorým sa kamarátil. Je to Zuna, dcéra slepého mlynára. Od dedinčanov sa dozvedá, že ju považujú za dievča ľahkých mravov. Krčmár Weinhold by si ju aj tak chcel zobrať za ženu, ale len pre majetok slepého mlynára. Zuna je tajomná, záhadná a nepolapiteľná, ustavične sa mení a všetkým uniká. Je dieťaťom prírody, vie dokonale napodobniť prírodu, jej zvuky. Rozumie horám, stromom, kvetom i zvieratám a tak ako ony, chráni si svoje tajomstvá. Zuna uniká aj mladému hájnikovi, ktorý po nej stále viac túži. O Zunu však má záujem aj uhliar Tavo, bývalý námorník. Jeho výzor je odpudzujúci, je neľudsky mocný, má niektoré takmer nadprirodzené schopnosti. Zunu stráži od detstva ako svoju budúcu nevestu, a preto verí v jej čistotu a nevinnosť. Hájnik sa trápi, je žiarlivý, nechce stratiť Zunu. V románe začínajú prevládať iracionálne, snové, mýtické prvky. Objavuje sa On, záhadný tulák, tvor, ktorý vyzerá ako človek, ale v skutočnosti nepatrí k ľudskému plemenu. Vzbudzuje všade hrôzu a tieseň. Je to najtajomnejšia postava románu. Vo sne sa Zuna zverí hájnikovi, že je v zajatí ducha hôr, ktorý berie na seba niekedy podobu vlka, niekedy podobu záhadného tuláka. Zuna začne hájnika nenávidieť. Ten sa rozhodne, že vystopuje a zabije tajomného vlka. Stretne sa s Tavom, ktorý ho odvedie na posledné stretnutie so Zunou. Zunu napokon nedostal ani Tavo, ani hájnik, ale tajomný On. Je zranený a Zuna ho chce zachrániť, napokon ho však zabije – prehryzne mu hrdlo. Hájnika, ktorý z lásky k Zune zanedbal svoje povinnosti, a preto vyhoreli obecné humná (v nich zahynul aj jeho kôň Eguš), prepustia zo služby.
V závere románu Zuna zmizne – vychovali je vrchy, hole a napokon si ju aj vzali, pretože i hole majú svoje nevesty.

Margita Figuli
- najskôr používala ppseudonym Oľga Morena; do literatúry vstúpila ako študentka s Dobroslavom Chrobákom prvé práce uverejňováné v časopise Živena a Slovenské pohľady; vo svijich dielach oživivovala Oravu.
- novela Tri gaštanové kone : Peťo prichádza do dediny, kde žije Magdaléna/poznajú sa z detstva a majú sa veľmi radi/. Cestou stretne Jána a Jozefa, ktorí pašujú kone z Poľska a prenasledujú ich žandári. Podarí sa im utiecť, ale jeden kôň je zranený. Peter ho chce zastreliť, aby kôň netrpel, ale Jano mu v tom bráni. Ale Peter ho aj napriek tomu zastrelí. Na druhí deň prídu do dediny Magdalénini rodičia, ktorí neradi vidia Petra. Ako zať sa im páči bohatý Jano Zápotočný. Príde sviatok Jana, kedy sa pália ohne a táto noc sa považuje za magickú. Peter spolu s Magdalénou idú páliť ohne. Cestou sa porozprávajú a dohodnú sa, že Peter pôjde domov, začne robiť a postaví dom. Dohodnú sa, že Peter sa vráti k nej na 3 gaštanových koňoch. Tieto kone budú symbolom stretnutia a bohatstva. Peter dva roky pracuje, postaví dom a vracia sa s koňmi k Magdaléne. Cestou sa však Peter dozvedá, že Magdaléna je vydatá za Jana, lebo v ten istý večer, keď sa rozprávala s Petrom, Jano ju znásilnil. Magdaléna čakala dieťa. Tým pádom ju rodičia donútili vziať si Jana. Peter príde do domu Jana, ale tam nik nie je,  a preto ide za nimi na pole. Už zďaleka vidí ako Jano mláti koňa. Magdaléna drží koňa za uzdu. Peter sa rozbehne na pomoc Magdaléne. Ale je neskoro, nakoľko ju buchne kôň kopytami. Peter sa pobije s Janom, ktorý omdlie. Peter odnesie Magdalénu do dediny. Jano zo zúrivosti stále týra kone a najmä toho, ktorého doviedli z Poľska. Stotožňuje koňa tuláka s Petrom. Peter ostane v dedine, kým  Magdaléna nevyzdravie. Magdaléna vyzdravie, ale je slabá. Jano zúri, lebo Peter je v dedine. Koňovi na bok vypáli meno Tulák, ale to mu stále nestačí. Zase prinúti Magdalénu podržať koňa, nakoľko chce vypáliť koňovi aj oko. Magdaléna ho neudrží tak ho drží Jano sám. Kôň Jana zabije. Jana pochovajú. Magdaléna sa vzdá Janovho majetku. Majetok dá Janovej sestre. Magdaléna odchádza s Petrom na 3 gaštanových koňoch. V tomto diele sú kone vykonávateľmi spravodlivosti, symbolom stretnutia a bohatstva.
 
SJ – časť – Neohybné slovné druhy - Príslovky · Predložky · Spojky · Častice · Citoslovcia = sú to tie slovné druhy, ktoré nemenia svoj tvar!!! = neohýbajú sa!
 
Citoslovce alebo interjekcia je neohybný slovný druh, ktorý obyčajne nemá žiadnu gramatickú súvislosť so zvyškom vety a vyjadruje iba city alebo emócie hovorcu vety, hoci väčšina citosloviec má jednoznačnú definíciu. Citoslovcia môžu slúžiť aj na vyplnenie prázdnych častí vety. (juj, au, ach, uf, buch, kristepane) = vymedzujú sa čiarkou!
 
Príslovka alebo adverbium je neohybný slovný druh bližšie určujúci prídavné mená alebo slovesá. Delíme ho na príslovky spôsobu, príčiny, času a miesta (rýchlo/pekne/smutno, náročky/úmyselne, včera/dnes/neskoro, hore/vonku/doma).
 
Častica alebo partikula je relatívne málo početný, neohybný a veľmi špecifický slovný druh, ktorým podávateľ nadväzuje na kontext alebo na situáciu, a pritom vyjadruje svoj vzťah k vecnému obsahu výpovede.Častice obyčajne stoja na začiatku vety a teda vety uvádzajú. Medzi typické častice patria napríklad slová áno, nie, kiež, nech, vraj, samozrejme a pod = vymedzujú sa čiarkami!
 
Spojka alebo konjunkcia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje syntaktický vzťah medzi vetami v súvetí alebo medzi vetnými členmi v jednoduchej vete.
Spojky patria medzi spájacie výrazy, čo je širší pojem zahŕňajúci napríklad aj vzťažné opytovacie zámená (ktorý...) a isté príslovky (kedy...). Delíme ich na priraďovacie /a, i, aj, ani, alebo, či/ a podraďovacie /keď, lebo, že, hoci, aby, ale/.
 
Predložka alebo prepozícia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje určovacie vzťahy podstatného mena (alebo výrazu rovnakej platnosti, napr. zámena či číslovky) k nadradeným slovesám, prídavným menám, podstatným menám (alebo výrazom rovnakej platnosti) ako odraz mimojazykových vzťahov vecí k iným veciam, k procesom či príznakom /vzhľadom na, pred, vo, z – zo, po spoza, navzdory, medzi, okolo/.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.043