Slovenská poézia po 1945

Slovenská poézia po 1945
Ján Kostrabol slovenský básnik, maliar, esejista, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež.Pochádzal z rodiny maloroľníka Svojou tvorbou sa radí k zakladateľom modernej slovenskej lyriky s mimoriadnym zmyslom pre čistotu tvaru a estetickosť slova.  Takmer celý život sa venoval aj výtvarnej tvorbe. Svoje diela však považoval za intímnu vec. Jeho básnická zbierka Ave Eva z roku 1943 vyšla s jeho vlastnými ilustráciami. Písal tiež eseje o modernej slovenskej maľbe, napr. o Ľudovítovi Fullovi. Tiež bol ovplyvnený poetivizmom (Ide o literárny smer, ktorý vznikol v Česko-Slovensku a nikdy sa nerozšíril za hranice krajiny. Poetizmus mal ambície stať sa spôsobom ako sa pozerať na život, aby bol básňou. Cieľom poetizmu bolo úplné oddelenie sa od politiky a optimistický pohľad na svet. Z toho vyplynul aj štýl predstaviteľov rozvíjajúci lyriku a hravosť).
eho tvorbu delíme na 2 obdobia:
1. medzivojnová literatúra /bol proti vojne vyjadroval svoj nesúhlas – napr. báseň Demobilizácia: „Vyzliekaj mundúr vojak nepotrebný
Prilbicu dolu Rozchod Oddať zbraň
Nik nečaká už na tvoj návrat biedny
Len jedna mäkká pokorená dlaň“
2. literatúra po roku 1945 /tu sa zmenil začal byť viac socialistickým básnikom.../

Moja rodná – Kostra vyjadruje túžbu vrátiť sa k milej, ktorá ešte nepoznala milenca a jeho bozky, ktorá nemala veľa nápadníkov a on ju má rád a „túži“ byť s ňou – zo svojou rodnou. Vyjadruje odhodlanie nebyť viac tulákom a vrátiť sa k milovanej rodnej.
„Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová
Moja rodná
Ej zablúdili sme zablúdili
Ďalekým mestám vyznávali lásku...
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
Ty verná rodná hruda kamenistá
Pás poľa zemiakového
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
Šatôčku vyšívala
V pokornej pýche svojej panenskej
Ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály
Milencových úst...
Zhadzujem na prach mošnu žobrácku
Palicu lámem družku v blúdení
A padám tvárov v lono trávnaté
Moja rodná“

Ave Eva – zbierka ľúbostných básní – venoval ju žene, ktorú obdivuje, vzdáva hold ženskej kráse a uctieva ju. Je vyvrcholením básnickej tvorby J. Kostru v I. vývinovej fáze(do r.1948)-je to ľúbostné vyznanie básnika žene-autor opisuje ženu ako nositeľku života, ako základ všetkého, existencie, vníma ju ako zvodnú i zbožnú zároveň
-lásku ženy prirovnáva k dvojsečnej zbrani, lebo dokáže raniť, mnohí muži už spáchali kvôli žene samovraždu.
„Nad obraz sklonený šepkám si Ave, Eva.
Pod srdcom krylas´ ho, hriešnika, ktorý spieva
A ktorý kajúcne vyberá slová chvál.
Ste ako piliere nádherných katedrál,
Ste ako liany, prší z vás kvet i semä,
K hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä...
Ako keď zamiešaš pre nové kolo karty,
stretáš ich v krásnej hre: Márie, Magdy, Marty,
čarovné lupienky na jednom okvetí.
Všetky sú rovnaké, a predsa každá iná....“

Vojtek Mihálik: svoju tvorbu začínal kresťanským humanizmom – zbierkou Anielik /1974/. Po roku 1948 už pre kresťanskú tematiku nebolo miesto – tak sa aj Mihálik prisbôsobuje a mení na socialistickéh básnika – Plebejská košeľa /báseň/ to dokazuje – vyjadruje v nej, že je len obyčajný nemajetný robotník /plebejca/. Začal písať aj idologické a oslavné zbierky – Za ten Máj, Na Stalina – spoločnosť to prijíma lebo básne v ľuďoch zbudzujú optimizmus, že takto je to dobré. Ale stále má svoju tvár a poukazuje na chybnú morálku ľudí a mylné predstavy– že ľudia sú chamtiví , krutí a nemorálni.
Zbierka Tŕpky /1963/ - je to zbierka o mylnom vysvetlení rovnoprávnosti, že žena je rovnoprávna iba v tom smere, že ženy pracujú tvrdo ako chlapi, ale popri tom sa stále musia starať o deti, variť, prať.... ženy sú vyťažené a stávajú sa pre mužov neatraktívne. Najlepšie to opisuje báseň Krájanie – o žene, ktorá na kuchynskej linke krája svoje srdce /myšlienky naturizmu/, až kým všetko zbytočné neodkrojí a nenarazí na prekážku – na lásku J
„Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.
Tá druhá ma boky, vie ponúknuť pohár smiechu,
Nezodrala sa v modloslužbe domova.
Schytila srdce do oboch rúk
Položila ho na stôl
A kuchynským nožom ho začla krájať
Ako knedlík....
Skučalo, skučalo srdce,
Pod nožom triasol sa jeho nárek.
Padalo chrápanie nocí, podobné snom,
Tisíce vydrhnutých dlážok,
Ticícky hrncov a túžob...
A žena krájala, krájala srdce
Mechanicky a dôkladne
A stále bolo čo krájať...
Napokon predsa len zaškrípal nož
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
Nezraniteľný, zabudnutý kameň – Láska. „

Milan Rúfus: Narodil sa v rodine murára a vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku, na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Navžy ostal jednoduchým dedinským človekom. 
Študoval slovenčinu a dejepis na RR UK v BA, kde zostal pracovať ako vysokoškoslký profesor až do svojho dôchodku.
Až dozrieme – zbierka zapôsobila ako skutočné estetické nóvum. Popri veršoch venovaných otcovi, mame a domovu sú v nej básne s motívmi 2.sv.vojny a básne reagujúce na politické problémy sveta. Už v tejto zbierke využil prvky kresťanského pôvodu, čo sa neskôr stáva typickým pre jeho diela. Prejavuje sa humánnym cítením a opisuje aj pocity samoty, a sklamanie v láske napr- v básmi Nemusíš:
„Nemusíš mi svoje srdce luhať.
Hľa, už trúbi súmrak z pažití.
Ako dúha zájdeš, ako dúha,
Až sa mojich chlebov nasýtiš.
Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oku,
Čo som dal, ja dal som bez nároku.
Odídem jak lístie v jeseni...“

Zvony: zbierka básní zobrazujúca prostého človeka zápasiaceho a hľadajúceho dôstojnú alternatívu jestvovania – je básnikom ľudskej bolesti ako optimizmu, ale napriek tomu stále hľadá pozitívne vychodiská pre komplikovanú ľudskú existenciu – ako určujúci faktor v živote vníma detstvo –
Zvony detstva – dieťa je čistým a neskazeným človekom, ktoré má srdce i zvuk ako zvon. Každý túži spoznať správne riešenie a najmä deti. Zamýšľa sa nad prechodom do reálneho života. Detstvo je stelesnením ideálov, bezstarostné obdobie. Končí toto obdobie a zisťuje, aký je svet a čomu musí odolávať. Dvere tajomstva symbolizujú neznámosť, nevedia čo ich v živote čaká. Istota a nevinnosť sa vytrácajú zo života a prispôsobujú sa dospelým.
„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč
Od dverí. Tajomstva. Už ho nevrátia.
Už ho nevydajú, už v nich zapadá
Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov
Špina čas razí falšované mince
A kupuje, čo z detí ostalo...“

Miroslav Válek: básnik, autor literatúry pre deti a mládež, publicista, prekladateľ, kultúrny organizátor, politik, významný reprezentant modernej slovenskej poézie. 20 rokov minister kultúr SR. Debutoval až ako 32 ročný, pretože vedel, že pred tým by ho cenzurovali. S jeho tvorbou do literatúry vstúpila subjektívnosť. Bol básnik civilista – človek z mesta. Pôsobil vo vysokých funkciách v komunistickej strane.

Dotyky –.podobne ako Rúfusova aj táto zbierka vyvolala veľký ohlas kritiky, lebo odmietol čierno-biele videnie reality, do centra záujmu postavil človeka s jeho intímnymi citmi a problémami. Napr. v básni Jablko /ako jablko hriechu napr.../:
„ Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.
Oprela sa chrbtom o dvere
A vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť,
Vstal som,
Zdvihol som jablko,
Zaprášené a ešte zelené,
A položil som ho na stôl.
Otvorila dvere,
Zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.
Jablko sa zo skrine skotúľalo na zem.“

Prítažlivosť: Najznámejšia báseň v tejto zbierke je Domov sú ruky na ktorých smieš plakať. Odsudzuje v nej druhú svetovú vojnu, ktorú prežíval ako trinásť ročný
Slovo – básnická zbierka, ktorou sa prihlásil k ideológií totality vládnucej strany. Písal, že slovo môže pohladiť, ale aj zraniť...že sa máme vyvarovať hesiel a vecí, ktoré len tak hovoríme do vzduchu. Máme sa správať podľa toho ako cítime a vyslovovať veci, ktoré si premyslíme. A hlásal tu aj to, že komunizmus nie je vec zlá, len treba sa zamyslieť a nedržať sa hesiel, že slovo má veľkú moc a máme si vážiť to čo doma máme a z čoho pochádzame.
Nepokoj, Milovanie v husej koži – intímna lyrika. Pocit ustavičného nepokoja vyvolávajú v básnikovi tragické dejinné situácie, vojna, smrť, krutosť a cynizmus, ale aj rituály každodenného života (napr. báseň Zabíjanie králikov). Zisťuje, že človek nie je len obeťou, nielen trpí, ale aj utrpenie spôsobuje, smrť nielen prijíma, ale aj rozdáva, vraždí, zabíja.Láska je tu zobrazená ako veľká ľudská dráma s jej rozpornosťou, hroznou deštruktívnou silou, ba i démonickosťou – „milovanie, pri ktorom naskakuje husia koža“.
Jeho básne boli aj námety na piesne – Jesenná láska /žbirka/.  Po písmenku /hamel/.