Slovenská literatúra po 1945

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: maturanti
Typ práce: Referát
Dátum: 17.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 402 slov
Počet zobrazení: 7 422
Tlačení: 474
Uložení: 472
Slovenská literatúra po 1945

U nás obdobie Česko-slovenska a komunizmu.
 
Dominik Tatarka – mal zákaz publikovať, už vydané publikácie mu vymazali a knihy likvidovali. Nekompromisne odmietal vstup vojsk v 1968 a odmietol obdobie  /socialistickej/ normalizácie. Viď v diele Démon súhlasu – fantastický prehovor z konca Stalinistickej epochy. Tatarka kritizoval verejných činiteľov, ktorých myšlienky v súrkomí boli iné, verejne zastávali ideologické zásady a v súkromí s nimi nesúhlasili. Rozprávačom je Bartolomej Boleráz – spisovaťeľ, hlásač idealistických fráz, ktorý tvoril najlepšiu propagačnú dvojku s ideologickým štátnikom Valizlosťom Matajom – čo Mataj myslel to Boleráz písal. Všetko sa odohráva na ich pohrebe. Pri prevoze ich tiel na pohreb vrtúlnikom sa stane nehoda a ich telá sa úplne dokaličia, ešte aj mozgové tekutiny sa im pomiešajú a aby sa zachoval plán dajú ich takých do truhál. Pri smútočnom prejave genrála, ktorý hovorí, že „budú niesť ich odkat ďalej“ sa od zlosti a klamstva Bartolomej Boleráz prebudí a zhodnotí dobu, v ktorej žil, až smrť im rozviazala ústa, nemusel sa báť a mlčať:
„ Aký odkaz? My? Len sme hlásali čo vy ste chceli!“
 ***
„Slovom, mal som schvaľovať a súhlasiť, lebo som bol členom schvaľovacieho, súhlasiaceho orgánu, súhlasivej organizácie, mašiny, ktorá musí hladko bežať, a hladko bežať môže iba po zabehnutých koľajách súhlasu.“
 
Rudolf  Jašík – pochádzal z Kysúc a vďaka dobrodružnej povahe strávil 2.sv. vojnu v okolú Nitri, kde sa odohráva aj jeho najslávnejší román Námestie sv. Alžbety: Dej sa odohráva v roku 1941 na periférii mesta na južnom Slovensku.Jedná sa o NITRU. Hlavné postavy sú ľudia žijúci na Námestí sv. Alžbety. Je to najchudobnejšia časť mesta, kde žije veľa Židov, ale i katolíkov. Žijú pokojný život a svojich susedov neposudzujú podľa náboženstva, všetci sú si rovní. Až nástup fašistického režimu všetko zmení a rozdelí obyvateľov námestia na Židov a nežidov.Autor dielo uvádza mottom :“Láska je nesmrteľná. Neumiera. Len ide do hrobu.“ Už tento citát prezrádza, že ideovo – tematickým ťažiskom diela je LÁSKA. V tomto prípade ide o lásku medzi osemnásťročným Igorom Hamarom a židovským dievčaťom Evou Weimannovou, ktorá sa však nemohla naplniť pre neľudskosť fašizmu. Igor a Eva sa každý deň stretávajú vo veži Kostola svätej Alžbety. V jeden večer mu Eva oznámi, že vyšlo nariadenie pre Židov nosiť označenie v podobe hviezdy. Má strach, vie, že to neveští nič dobré. Do mesta majú prísť Nemci, aby spolu s gardistami vyriešili židovskú otázku. Najmú si udavačov, medzi nimi je aj Žltý Dodo. Za každého Žida dostane 100 korún. Tajomník strany mu nadiktuje mená najmä bohatých Židov, ktorých chcel odstrániť. Čo na tom, že Židia hviezdy nosili, nič im nepomohlo.
Holič Ján Flórik predá svoje holičstvo a stane sa gardistom. Všetko úsilie vynakladá do toho, aby nenávidených Židov zbavil majetku a aby zbohatol ako arizátori. Bohatému židovskému kožušníkovi prisľúbi pomoc. Skôr, ako Žida s manželkou a synom previedol cez hranice do bezpečia, zradil ich. Za mestom ich zavraždil a zakopal v lesíku. Igor sa začína báť o Evu. Obuvník Maguš mu poradí, aby dal Evu prekrstiť a oženil sa s ňou. Farár si však pýta desaťtisíc korún. Samko, Evin otec, odmietne dať mladým peniaze, pretože si šetrí na odkúpenie koní od Maxiho. Keď sa to Maxi dozvie, hrozne sa nahnevá, kone mu predá a peniaze dá Igorovi. Už je však neskoro. Situácia je vážnejšia a farár už nechce vystaviť dokument. Zúfalému Igorovi opäť poradí Maguš, aby odišiel s Evou do hôr, kde je jeho brat horárom. Ešte v ten deň začnú gardisti na čele s Flórikom spolu s Nemcami odvádzať Židov. Medzi nimi je aj Eva, ktorá sa ani nestihla rozlúčiť a Igorom. Okolo tristo ľudí ženú cez celé mesto na stanicu. Nudiaci sa dôstojník si privolal jedno dieťa, dal mu pomaranč a čokoládu. Keď sa chlapec otočil za matkou, vojak ho zastrelil. Eva chcela odniesť chlapcovo telo a zastrelili aj ju. Zomrela s Igorovým menom na perách.
Po Evinom pohrebe Samko prosí Igora o odpustenie. Myslí si, že Evu zabilo jeho lakomstvo. Samko Nechce, aby zvyšok rodiny postihol rovnaký osud ako Evu. Večer otrávil polievku jedom a zabil tak svoju rodinu aj seba. Bola to ich  ,,posledná večera“ .
Igor smúti, nemôže sa vyrovnať so smrťou Evy. Rozhodol sa, že sa pomstí Flórikovi. Zabil ho v noci pred vilou železnou tyčou.  Igor potom šiel rovno k rieke a naklonil sa, aby skočil. Zachránil ho Maguš, ktorý v noci roznášal komunistické letáky a prihovorí sa mu. Román sa končí „domy sú temné, okná temné, ľudia spia, ešte je noc...“ 
 
František Hečko - Pochádzal z vinohradníckej rodiny. Narodil sa v Suchej nad Parnou. Vyštudoval poľnohospodársku školu a stal sa družstevným revízorom.
Do literatúry vstúpil ako básnik. Predstavil sa zbierkou Vysťahovalci. Spracoval tu subjektívne, rodinné a sociálne námetyeho najznámejším dielom je generačný román Červené víno. Z ďalšej tvorby to je Drevená dedina, kde rozoberá problematiku združstevňovania a kolektivizácie. Červené víno : Kompozícia: 3 časti- Živly, Hrdinka a Hrdinča, Marek a Lucia. Literárny smer diela: kritický realizmus v spojitosti s lyrizovanou prózou (prózou naturizmu) .
Michal Habdža a jeho žena Verona boli bohatí, hrdí a panovační gazdovia. Nemohli odpustiť svojmu synovi Urbanovi, že nemyslel na majetok a oženil sa s chudobnou sirotou Kristínou. Ich spolužitie v jednom dome bolo také zlé, že Urban sa rozhodol s Kristínou i synom Markom odísť. Kúpili si na dlh dom a dva vinohrady vo Vlčindole. Urazený Michal Habdža dlhé roky nechcel o nich ani počuť. Urbanovej rodine pomáhala len prababička. Urban tvrdo pracoval a stal sa uznávaným vinohradníkom. Jeho rodina sa rozrastala, narodila sa dcéra Magdaléna a dvojičky Cyril a Metod. Urban ako stúpenec reforiem a pokroku vstúpil do vinohradníckeho spolku, ktorý však skrachoval a Urban sa zadĺžil, aby zachránil dom pred dražbou. Odvtedy sa trápil splácaním dlhov. Po vypuknutí vojny musel Urban narukovať, o gazdovstvo sa staral Marek. Ich bieda v tomto období bola taká veľká, že Kristína prosila o pomoc svokra – Michala Habdžu. Ten sa správal povýšenecky, pokoril Kristínu i Marka a návšteva sa skončila konfliktom.
Keď to videla prababička, vybrala sa do Vlčindola s jedlom, hoci vonku zúrila víchrica. Ráno ju našli zamrznutú pre Urbanovým domom. Vtedy sa starý Habdža na nimi zľutoval a poslal im jedlo. Ďalšou tragédiou rodiny bola smrť dvojčiat – zomreli na záškrt. Kristíne sa narodilo posledné dieťa, ale Kristína bola veľmi slabá, chorľavela a o gazdovstvo sa musel starať vtedy už 14 – ročný Marek a Magdalénka. Po skončení vojny prišiel Urban domov, znovu sa pustil do práce, ale opäť kvôli podvodníkom sa dostal do ťažkostí a musel predať ďalšiu časť majetku. Keď videl, ako prichádza o všetko, začal piť. Marek odišiel študovať do vinohradníckej školy. Po maturite sa vrátil domov a plánoval sobáš s Luckou Bolebruchovou. Potom musel nastúpiť na vojenčinu, kde ho zastihla správa o matkinej smrti. Urban sa po Kristíninej smrti celkom opustil, zakrátko zomrel. Dom a vinice kúpil Slvester Bolebruch, niekdajší Urbanov nepriateľ. Marek a Lucka sa zosobášili, čo Silvester nevedel dcére Lucke odpustiť, lebo bol na rozdiel od Habdžovcov veľmi bohatý. Marek a Lucka preto odišli zo Zelenej Misy – ticho a s prázdnymi rukami ako kedysi Urban a Kristína, odnášajúc si iba svoju lásku.
 
Alfonz Bednár, bol slovenský prozaik, scenárista a prekladateľ, ktorý použil novátorské tvorivé postupy pri zobrazovaní spoločenskej situácie po druhej svetovej vojne. Vniesol svetlo aj do literárneho spracovania Slovenského národného povstania. Sklený vrch: Začiatkom roku 1942 Emin otec narukuje do nemeckej armády a matku odvádza gestapo. Ema uteká najskôr ku známym a potom do Tichej doliny  do Chaty pod Skleným vrchom. Tu sa zoznámi s Milanom, jej prvou a jedinou veľkou láskou. Počas vojny pomáhajú chatárovi a spoločne značkujú turistické cesty v tichej doline. V auguste 1943 sa rozchádzajú. Ale dohodnú sa, že presne o 4 roky sa tu stretnú. Po vojne Ema pátra po Milanovi, ale nemôže ho nájsť. A tak ho považuje za nezvestného, no nie mŕtveho. Verí, že ešte žije. V Bratislave, kde začne bývať sa Ema spoznáva so Zolom.
Časom sa stáva jej snúbencom. V roku 1947 sa spolu vyberú na lyžovačku do Tichej doliny. Zmeškajú vlak, pohádajú sa a Zolo odchádza domov. Ema cestuje sama. Tichá dolina sa zmenila, už tam stála nová, provizórna chata. Zo starej chaty, ktorú zničili vojaci sa zachovala iba chatárska pamätná kniha. Ema si ju často pozerá a dozvedá sa o rôzny udalostiach, ktoré zažili turisti. Často sa jej vynárajú aj tieto slová "Kde si, Milan, Kde si? Prídi a budeme dvaja!"

Ema sa zoznamuje zo štyrmi turistami, ktorý sem prišli lyžovať. So všetkými sa zpriatelí, no najviac si rizumie s Jožom Solanom.
Neskôr sa dozvie, že pod Veľkým vrchom (Nazývaný aj ako Sklený vrch) je hrob neznámeho partizána. Od tesára Tretinu, ktorý pracuje na stavbe novej chaty sa dozvie, že pod tým brezovým krížom je pochovaný jeho dobrý priateľ Martin Tkáčik. Vyrozpráva jej, ako ho tam Nemci zabili a dáva jej fotografiu, ktorú našiel pri mŕtvom Martinovi, a ktorú ona kedysi dala Milanovi. Až vtedy pochopí, že ten mŕtvy nieje nikto iný ako jej Milan. Ema sa vracia do Bratislavy, ale tu nechce žiť, lebo by ju morili spomienky na Zola.
Vydá sa za Solana. Žijú na stavbe vodného diela blízko pri Tichej doline vo Vysokých Tatrách. Ema robí vedúcu závodného klubu a knihovníčku. Jej muž robí na projekte potočnej zhybky. Spolu prežívajú úspechy i dramatické zvraty, spojené s výstavbou priehrady. Ema s mužom chcú ísť do Tichej dolny. Tam chce Solanovi prezradiť všetko o sebe, povedať mu o svojich tajomstvách. Táto cesta sa neuskutoční pretože Ema zomiera na následky vysokého napätia po nešťastnej náhode na hrádzi.

SK literatúra po roku 1945

Ladislav Mňačko – Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. V roku 1940 bol za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc väznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v baniach pri nemeckom Essene. V 1944. sa zapojil do partizánskeho skupiny a neskôr brigády J. Žišku. Na konci vojny bol ťažko ranený. Po obsadení republiky vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Rakúska. Roku 1967 emigroval do Izraela/tam mu vydali Ako chutí moc, lebo tu ju odmietli vydať/, nasledovalo vylúčenie zo strany, odobratie titulu, neskôr vylúčenie zo Zväzu spisovateľov.
Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; popisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
 Ako chutí moc - by sa dalo rozdeliť na dve časti – prítomnosť a minulosť. Prítomnosť má veľmi jednoduchý dej. Odohráva sa počas troch dní pohrebu štátnika. Fotoreportér Frank má urobiť niekoľko snímok do novín. Ako skúsený a vážený fotograf vie presne kedy má byť v smútočnej sieni, preto môže tieto dni stráviť voľnejšie. Postupne sa v pohrebnej sieni, ale aj mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho vyvolávajú spomienky. Minulosť má však oveľa zložitejší epický základ. Spomienky na mŕtveho sú podávané formou rôznych epizód z ich spoločného života. 1.Už od mladosti boli Frank so štátnikom priateľmi. Frank mal dievča. Medzi nimi a mŕtvym neboli žiadne tajomstvá. Kúpavali sa spolu v potoku. Raz však k potoku Margita neprišla bol tam iba sám štátnik. Po chvíľke rozhovoru Frank zistil, že Margita ho so štátnikom podvádza. Strašne mŕtveho zbil. V nemocnici Franka vypočúvali, chceli aby svedčil proti priateľovi. Frank ale nič nepovedal, napriek tomu, že mal naňho ťažké srdce. 2.Počas povstania bol mŕtvy veliteľom partizánskeho oddielu. Raz v noci ich prepadli Nemci, všetkých zabili, okrem Franka, štátnika, Judity a jedného raneného. Chvíľu sa ukrývali, ale potom sa pridali k inej partizánskej skupine. Viedol ju Rus. Bola to lúpežná skupina, ktorá kradla jedlo a oblečenie sedliakom v okolí. Frank s mŕtvym s tým vnútorne nesúhlasili, no nemali prostriedky na to, aby s tým niečo urobili. Až raz prišiel deň, keď bola oslobodzovacia armáda blízko. Rus prikázal Frankovi, aby zabil nevinného sedliaka. To bola posledná kvapka, ktorú dokázal štátnik zniesť, skočil Rusovi na krk a prebral velenie nad skupinou. Vtedy bol chlap.
3.Keď sa mŕtvy stal šéfom kraja, kraj sa zmietal v problémoch. Musel riešiť veľa problémov. V jednej dedine zabarikádovali cestu a prestali plniť dodávky. Štátnik vzal sto chlapov a išiel tam. Keď zistili, že ľudia, ktorí blokujú cestu sú ženy, vzali palice a zbili ich po riti. Farára, ktorý ich nahuckal na vzburu vzali do mesta. Keď sa vrátil rozkázal vypnúť elektrinu v tej dedine. O chvíľu už neboli v dedine žiadne barikády a ani problém s dodávkami. 4.Mŕtvy už ako šéf kabinetu sa vrátil do krajského mesta otvoriť novú fabriku. Potom bola slávnosť. Po slávnosti zobral mŕtvy Franka k Judite. Judite bolo dievča, ktoré ho aj so svojou rodinou počas vojny ukrývalo. Všetci štátnika vrelo privítali a najsrdečnejšie starý doktor. Otvoril fľašu najlepšieho vína a popíjali. Mŕtvy pil najviac, až sa úplne opil. Potom vstal ako v tranze a bežal za ňou do jej izby, odkiaľ bolo počuť krik. Všetci tam bežali. Videli štátnika, ako leží nahý na Judite, ktorá má roztrhané šaty. Ona sa mu vytrhla a zatvorila sa do inej izby. Mŕtvy bežal ako bez zmyslov za ňou. Trápna scéna sa skončila tak, že do neho naliali ešte pohár koňaku a on zhasol, odišla z neho všetka energia. Po pár dňoch zavreli Juditu a celú jej rodinu. Frank sa nikdy nedozvedel, či to bola práca jeho priateľa, alebo v tom mal prsty niekto iný....z Frankových spomienok a úvah sa dozvedáme ako sa štátnik zmenil – z čestného, odvážneho veliteľa partizánov na bezohľadného, nemravného a zbabelého vládneho predstaviteľa, ktorý robil všetko preto, aby si udržal moc.

Nočný rozhovor
– novela s témou vojny, je situovaná do povojnového obdobia do nemenovaného enmeckého mesta, kde sa počas vojny odohráva rozhovor navštevníka hotela s recepčnou, celý príbeh je založený na spomienkach niekdajšieho vojaka nepriateľskej armády nasadenej proti Nemecku. Autor využíva retrospektívu /ako v ako chutí moc/ , v ktorej dominuje vnútorný monológ – nastoľuje tu otázku viny, trestu a zodpovednosti za vojnu.

Vincent Šikula – narodil sa v Dubovej. Pochádzal z rodiny lesného robotníka. Pracoval ako redaktor v časopise Romboid /vydavateľstvo Slovenský spisovateľ/. Z jeho tvorby je najznámejšia trilógia s prvým dielom Majstri – svojím spôsobom je táto trilógia groteska, pretože je zámerne založená na písaná v zámernej rozpornosti vážnej témy a spôsobe jej vyrozprávania. Mnohí ju vtedy neprijali, pretože nevrhala pekný tieň na SNP /že vraj hanobila SNP či čo/. Je to o rodine tesára Guldána, ktorý mal V okoličnom žije rodina Guldánovcov - starý Guldán a traja synovia (najstarší Jakub, prostredný Ondrej a najmladší Imro). Všetci pracujú ako jedna skupina tesárov, ktorá je po okolí známa hlavne svojou šikovnosťou a serióznosťou. Guldánovci dostanú objednávku tesárskych prác na škole v susednej dedine. Popri práci si nájdu synovia aj voľný čas, ktorý využivajú popíjaním alkoholu alebo spoznávaním miestnych dievčat. Onedlho Jakub a Ondrej spoznajú dve dievčatá, do ktorých sa naozaj zaľúbia. Ich cit prerástol do takej hĺbky, že rozmýšľajú nad svadbou. Tou je stodola pre bohatého sedliaka. Jakub a Ondrej sú rozhodnutí oženiť sa, a tak v jeden deň prednesie svoju reč otcovi Jakub. Otcova reakcia bola pre Jakuba a Ondreja nečakaná - starý Guldán so svadbou nesúhlasil, pretože bolo jasné, že bývať pôjdu k nevestám a on chcel udržať tesársku partiu po kope. Tretí syn Imro ostáva neutrálny, nechce si pohnevať otca a chce byť zadobre aj s bratmi. Na druhý deň dokončia stodolu už len dvaja Guldánovci - starý Guldán a najmladší syn. Po práci sú pozvaní na posedenie u sedliakaĎalší deň idú Imro a otec do krčmy, kde stretnú Jakuba a Ondreja. Po nejakom čase si aj Imro nájde ženu – Vilmu, ale ostáva aj tak tesárom s otcom. Po roku smútku, ktorý Vilma drží si ju vezme. Vtedy idú s otcom pracovať na Cerovo na kostolnej veži, tu spozná Štefku, do ktorej sa zaľúbi, ale odíde a viac sa s ňou nestretáva. Až raz dostali zákazku u boháča na statku niečo postaviť, tu je paňou niekdajšia Imrova láska Štefka a napriek záväzkom je vzájomná préťažlivosť veľká, začnú sa tajne stretávať. Raz , keď Imro ide k Štefke tak sa vtedy chlapi z dediny dohodnú, že na statku boháča sa v noci stretnú a pripoja sa k partizánom, vtedy tam Imra nahytajú, ktorý sa tak hanbí a bojí, že sa pridá k nim a už sa domov nevráti, Vilma nevie čo sa stalo len v útržkoch pochopí, že Imro sa pridal k partizánom. V ďalších dielach MuškátVilma sa dozvedáme ako sa Imrovi vodilo u partizánov. Muškáty tu symbolizujú vôňu domova a to, že mnohí to vzdali a vrátili sa domov a Imro, ktorý tam ani nechcel ísť sa domov ísť neodváži, a preto sa stáva akoby hnacou silou aj pre ostatných. Vilma od neho nemá žiadne správy no aj tak ho verne čaká, keď napokon sa jej Imro vráti, je zničený aj fyzicky aj psychicky – vyčíta si, že je Vilme na obtiaž, že sa oňho dokaličeného musí starať , a že ju pred tým podviedol. Vilma je msutná z toho čo sa medzi nimi deje, ale aj tak trpí a stará sa ďalej oňho. Pardoxom je, že Vilma sa oňho stará nezištne a ani netuši, že jej bol Imro neverný a on si to stále vyčíta.
 
Ladislav Ballek – politicky sa angažoval, kandidoval za prezidenta, ale napokon bol kultúrny vyslanec. Narodil sa v Teranoch (1941).
Najznámejší román 1977 – Pomocník – román vykresľujúci dianie po 2.sv. vojne v pohraničí v Šahách – Palánku. Štefan Riečan – majster mäsiar po vojne dostáva miesto v Palánku, ako odmenu za pôsobnosť v povstaní- tiež mu pridelia pomocníka Valenta Lančariča – lstivý, bystrý, nečestný – všetci štefanovi dohovárajú /domáci/ nech sa ho radšej zbaví... pomocník Valent využíva Štefanovu neznalosť a dobrotu a robí špinavé obchody z mäsom, bo ho vtedy bolo len veľmi málo a predávalo sa len na lístky. Neskôr príde do Palánku aj Štefanova žena Eva s dcérou. Zatiaľ čo Štefan sa nedokáže adaptovať – jeho žene a dcére to nerobí problém – Eva rýchlo pochopí, že za majatkom a peniazmi stojí Valent – tak ho aj vykúpi z basy, keď mu na tie obchody prídu a začne si s tým, no on paktuje aj s dcérou Evou  a zhrozený, peniazmi neskazený, čistý Štefan odchádza naspäť na Tajov a vyčíta si, že za morálny úpadok svojej dcéry a ženy môže on, bo ich tam priviedol. Neskôr sa vracia do Palánku po svoje vnúčatá a opäť nachádza zmysel života.
 
Peter Jaroš – pochádzal z Hybe, kde sa venujú včelárstvu, a aj preto vo svojom najznámejšom románe 1000 ročná včela vedel autenticky zobraziť prácu včiel a výrobu včelých vecičiek J
1000 ročná včela je generačný, spoločenský román, ktorý sa zaoberá láskou a prácou. Stretávame sa tu s 3 generáciami Pichandovcov.
1. generácia – Martin a Ružena. Martin je včelár a s Ruženou majú 3 deti. Má prezývku Včela, pretože sa celý čas stará o včely a tvrdí, že my Slováci sme ako včely, tvrdo pracujeme celý život : „ Sme ako tie včely, len práca nás spasila, a to že sa nás viacej narodí ako zomrie.“. /na základe toho, že sme pracovití a húževnatí sme prežili 1000 rokov pod nátlakom RU. Martin píše aj kroniku, v ktorej sa dozvedáme čo sa stalo počas jeho života. Bol to taký miestny zabávač J vždy hovoril, že ženám treba klamať a rozprávať historky z murovačiek /chodievali na sezónne práce/ a zveličovať, aby keď poviete aj pravdu, aby to nik neuveril J už sa mu snívalo napr, aj o obrovskej mame včele, ktorá ho lákala a tak. Aj jeho smrť bola „zábavná“ – zadusil sa keď smúľal skryté víno na povale, a keď viedli jeho truhlu vyšmykla sa im a padla. Celé Hybe boli také nezvyčajné, napr. tam padal farebný dážď J
2. generácia :
SAMO – preberá písanie kroniky aj včelárstva. Jeho nevestu si musel vymurovať . zamuroval sa aj s ňou v byte, kým jej rodičia nepovolili svadbu – Mária Dudačová.

 VALENT – bol iný ako rodina, nebol „dedinčan“, šiel na štúdiá do Prahy, kde sa zaľúbil do spolužiačky, ktorej spravil dieťa a hneď ju aj odvrhol, keď sa mu naskytla lepšia príležitosť priženiť sa do rodiny boháča. Jeho priateľka zomiera v deň, keď rodí aj jeho žena. Neunúva sa navštíviť rodinu, kým nezomrie Martin – príde a nad všetkými sa vyvyšuje, ale zároveň chce aby bol majetok rozdelený na cent presne. KRISTÍNA – vydávala sa v ten istý deň ako brat Samo za svoju lásku Mateja Sroka. No do nej bol už zaľubený kováč Julo /ktorý už mal manželku ale bláznivú/, ktorý jej vykričal, že aj tak bude jeho. Kristína chce mať veľmi deti no jej láska tragicky končí, keď jej manžela Mateja zavalí strom. Kováč Julo, jej ukuje srdce z blesku ak si dobre pamatam/ a žije s ním – majú aj dve deti.

3. Generácia – týka sa 6 Samových detí. Syn Janko bol zastrelený, keď ho otec zobral na murovačky, omylom sa priplietli do nejakého pochodu. Ďalší syn Samo – horár – cez vojnu emigroval do Ameriky aj so ženou. Peter /šikovný hodinár/ a Karol /s umeleckým nadaním/ študujú – no aj tak zomierajú v 1. sv. vojne. Dcéra Ema tragicky umrela v mlynských remenoch, keď otec Samo rekonštruoval mlyn. Dielo zobrazuje skutočnosť, že Slováci prežili všetko – trápenia aj utláčanie. Nie je to ideologické dielo, ale Samo je typ hrdinu, ktorý myslí sociálne – berie granáty a ide vyhodiť do vzduchu most s ťažkoodencami – podarí sa mu to a jeho osudy pokračujú v knihách Nemé uchoHluché oko.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.032 s.
Zavrieť reklamu