Baroková literatúra (16.-18. stor.)
Baroková literatúra (16. - 18. stor.)
Od druhej polovice 16. storočia Európou zmietali viaceré negatívne
vplyvy. Osud Európy aj ľudí určovalo súperenie panovníckych rodov o moc, turecká expanzia, živelné pohromy a epidémie, násilie počas
tridsaťročnej vojne a aj boje medzi katolíkmi a protestantmi. Viera v schopnosti a rozum človeka naštrbili. Rodí sa pesimizmus a beznádej.
V krutých časoch sa človek obracia viac k Bohu a viere. V nových podmienkach musí nastať aj zmena myslenia. Preto vzniká nový
myšlienkový, ale aj umelecký a kultúrny smer nazývaný barok.
Pôvod slova barok je nejasný.
Väčšinou sa uvádza, že pochádza z portugalského slova barocco, ktorým sa označovala veľká perla nepravidelného tvaru. Niektorí
historici hľadajú pôvod slova barok v gréckom slove báros, ktoré v preklade znamená ťarcha, hojnosť. Pomenovanie dostal umelecký
smer podľa toho, že vo výtvarnom umení a v architektúre sa vyhýbal rovným líniám, pravému uhlu, fasády domov zdobil bohatými reliéfmi,
sochy pokrýval bohato riasenými rúchami, zdobil zlatom atď.
Barok je popretím filozofického základu humanizmu a renesancie. Dôvera, že
človek porozumie svetu svojím rozumom, je nahradená vierou; radosť zo života je nahradená strachom zo smrti, ktorá v ťažkej historickej dobe
reálne hrozila, a pocitom márnosti.
Charakteristika barokovej literatúry
Kolískou baroka je
Taliansko a Španielsko.
Dôvera v ľudský rozum a pozemské hodnoty sa stráca. Čoraz aktuálnejšie je stredoveké vanitas
vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného. Rastie význam kresťanskej viery, večnosti
a transcedentnosti. Baroková literatúra ideovo nadväzuje na stredovekú literatúru. Barok chce človeka ohúriť a zapôsobiť na jeho zmysly
dekoratívnosťou, pompéznosťou a patetickosťou. Skutočnosť sa zobrazuje prostredníctvom znakov a symbolov. Vzniká pompézny
knižný štýl so zložitými trópmi a figúrami. Pompéznosť, ozdobnosť, patetickosť sú typické aj pre slovesné umenie. Autori menej
využívajú reálny opis a vyjadrujú sa v symboloch, používajú alegóriu. Tematicky sa vracajú k Biblii, k obrane a upevneniu viery.
Typické sú protiklady dobra a zla, túžby po večnom živote a strachu zo smrti, nádeje na vykúpenie a hrôzy z večného
zatratenia, vyššieho a nižšieho až ľudového štýlu vyjadrovania. Popri ornamentnom barokovom štýle sa píšu i jednoduché texty,
zvyčajne didakticky zamerané na výchovu kresťana. Toto obdobie je veľmi bohaté na diela ľudovej slovesnosti, hlavne povesti, rozprávky,
historické a vojenské piesne.
- Torquato Tasso (1544-1595): Oslobodený Jeruzalem, talianska
literatúra.
Oslobodenie svätého hrobu počas križiackej výpravy, obsahuje dve ústredné témy: svet zbraní spätý s teologickými
predstavami a svet ľudských citov ako protiklad. Keďže epos nebol priaznivo prijatý, sám autor požiadal o prešetrenie svojich myšlienok
inkvizíciou. Napriek jej kladným vyjadreniam upadal do chorobných depresií.
- John Milton (1608-1674)
– jeden z najväčších anglických básnikov všetkých čias. Vynikal v pozorovaní politického diania. Písal hlavne diela o slobodnej
demokracii a pedagogické spisy.
Stratený raj, využíva tu biblické príbehy od stvorenia sveta po vyhnanie
Adama a Evy z raja.
- Ján Amos Komenský (1592 – 1670)
Pedagóg, teológ, kňaz, biskup jednoty
bratskej. Počas prenasledovania nekatolíkov musel ujsť, usadil sa v Poľskom Lešne. Žena a deti mu zomreli na mor. Cestoval po rozličných
mestách Európy kvôli existenčným starostiam aj ako biskup Jednoty bratskej. V cudzine mali záujem hlavne o jeho pedagogické názory,
zverovali mu zakladanie škôl a písanie učebníc. Po vypálení Lešna odišiel do Amsterdamu v Holandsku. Pochovaný je v blízkom Naardene.
Komenského dielo je hlboko späté s humanistickou odpoveďou na problémy vtedajšej spoločnosti (sužovanej 30-ročnou vojnou), na národnú
tragédiu i na osobné skúsenosti z exulantského života. Stredobodom jeho záujmu je človek ako prameň všetkého zla, ale i dobra. Venuje sa aj
ľudskej spoločnosti, sociálnym, náboženským a politickým otázkam. Svojím dielom, názormi a pedagogickou činnosťou sa zaradil medzi
najvýznamnejšie osobnosti svetovej pedagogiky. Vypracoval systém pedagogiky ako vedy. Natoľko predstihol dobu, že škola jeho predstáv stále
zostáva ideálom.
Tvorba:
Labyrint světa a ráj srdce (nábožensko-filozofická báseň,
v ktorej Komenský zobrazuje svet ako mesto; autor vidí trpkú pravdu o svete a ľuďoch aj páchané neprávosti, uteká z povrchného sveta do
svojho vnútra a len tu „v raji srdca“, nachádza Krista a pravý pokoj; do protikladu stavia vonkajší svet a vnútro človeka, dobro a zlo)
Didactica magna (Veľká didaktika)
Janua linguarum reserata (Brána jazykov otvorená)
Informatorium školy mateřské
Opera didactica omnia (Zobrané didaktické diela)
Schola
ludus (Škola hrou)
Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch)
Všeobecná porada o náprave vecí
ľudských
Didaktika magna
Má tridsaťtri kapitol. Komenský preložil didaktiku do latinčiny,
čiastočne ju prepracoval, a tak vznikla Veľká Didaktika. Stala sa najslávnejším a najcennejším jeho dielom. Vyšla v roku
1657 v rámci súboru Vychovávateľ prác Komenského. Veľkú Didaktiku obohatil ďalšími kapitolami, ktoré sa zaoberali
organizáciou školy, systémom školy podľa veku.
Obsah didaktiky: Pojem didaktiky chápe širšie, než ako ju chápeme
dnes. Zahrňuje do tohto pojmu i teóriu výchovy a školskú organizáciu, takže je to vlastne všeobecná pedagogika. Prvých 12 kapitol obsahuje
všeobecnú pedagogiku 10 ďalších kapitol obsahuje všeobecnú zvláštnu (špeciálnu) pedagogiku. Kapitoly 23 až 26 pojednávajú o vedení
mládeže. Posledné kapitoly rysujú školskú organizáciu.
1. Cieľ a úlohy výchovy: V prvej časti sa
J. A Komenský zamýšľa nad cieľom výchovy a dokazuje potrebu škôl a ich opravu. Cieľ života nie je na tomto svete, ale je potrebný
náboženský postoj. Človek sa stáva človekom len výchovou. Keď má byť výchova účinná, musí sa s ňou začať už v mladosti a má ju
dostať každý – nadaný aj tupý, bohatý aj chudobný, chlapec aj dievča. Školy - dielne ľudskosti, v ktorých sa majú učiť všetci.
2. Prirodzená výchova: Základom zlepšenia školstva by mal byť presný poriadok ako je v prírode. Vyslovuje princíp
prirodzenosti vo výchove. Výchova sa má podriadiť prírode, lebo človek je časťou prírody. Všetky metódy a prostriedky výchovy odvodzujeme
z prírody. Pre odôvodnenie správnosti a nesprávnosti u slúži metóda synkretická, vychádza z prírody a jej pochodov.
3.
Postup na vyučovaní: Synkretickou metódou dokazuje J. A. Komenský, že učiť sa má od mladosti a má byť rozdielna podľa
chápavosti jednotlivých vekových stupňov. Pri učení vychádzame z vecí a nie zo slov. Pri jazykovej sa nemá vychádzať z mluvnice
(čítanky), ale z vhodných spisovateľov, ktorí podávajú reč. Tým formuloval J. A. Komenský základy pedagogického realizmu, ktorý ho
odlišuje od formalizmu a verbalizmu stredovekého školstva. Učenia a školách má postupovať tak, aby učitelia žiakom poskytovali najprv vecné
znalosti, potom vzdelávali ich pamäť, nakoniec jazyk a ruku. Učenie sa má rozdeliť na stupne, budiť záujem dieťaťa o učenie, predkladať
látku tak, aby sa im zdala iba hrou. Učiteľ postupuje od ľahšieho k ťažšiemu, najprv materinský jazyk a až potom cudzí. Študent sa nemá
preťažovať, najviac štyri hodiny. Učivo má byť užitočné pre život, poznatky sa majú stavať jeden na druhý. Dôležité je opakovanie,
skúšky, pokusy a cvičenia. Zavedenie hromadné učenie, to je jeden učiteľ a viac žiakov. Všetci budú používať rovnaké učebnice i
pomôcky, u rovnakých predmetov – rovnaké učebné materiály. Postupovať sa bude od nižšieho k vyššiemu a podľa svojich schopností.
4. Mravná výchova je preniknutá náboženstvom, je zastaralá. Len 6. kapitola hovorí o disciplíne, ktorá musí v
škole byt. Tresty musia byť preto, aby sa chyby - neposlušnosť neopakovala. Odporúčal netrestať deti za nevedomosť.
5.
Školská organizácia: V poslednej časti didaktiky rysuje J. A Komenský plán školskej organizácie. Východiskom sú štyri vekové
obdobia po šiestich rokoch: detstvo, chlapčenstvo, mládenectvo a mužský vek. Každému obdobiu zodpovedá jeden stupeň školstva. V každej
rodine má byť materská škola. V každej obci a meste základná - obecná škola, v každom meste škola latinská, v každom kráľovskom meste,
alebo väčšej provincii Akadémia. Pre každú školu pritom J. A. Komenský stanovuje obsah vzdelávania, organizáciu učenia, metodiku
vyučovania, princípy a pravidlá. Objavuje sa tu myšlienka jednotnej školy – každý človek má byť vzdelaný bez rozdielu.
Význam: Česká didaktika bola považovaná za stratenú do r. 1841.
V spise Didaktika J. A. Komenský riešil otázky novej
výchovy. Vzdelávanie má pomáhať hľadať zmysel života. Právo na výchovu a vzdelanie má každý, to ale vtedajšia doba nepochopila.
V didaktike, ktorá sa zaoberala vzdelávaním o vedách, cnosti a zbožnosti, J. A. Komenský zdôrazňoval dôležitú zásadu prirodzeného,
radostného, nenásilného, ale pevného a dôkladného vzdelávania. Jej súčasťou mali byť i učebnice a metodické príručky. Jednu z
príručiek J. A. Komenský nazval „Informatorium školy materské“.
- Slovenská baroková literatúra
(1650-1780)
Barokové obdobie sa v Uhorsku vyznačovalo upevnením feudalizmu
a prehĺbením hospodárskeho a spoločenského úpadku. Opäť rastie moc feudálov a cirkvi. Veľký podiel mali aj turecké vpády, habsburské
vojská, povstania šľachty a protireformačné boje.
Administratívnym, náboženským a literárnym jazykom bola aj naďalej latinčina
a slovakizovaná čeština.
Literárny barok sa rozčleňuje na:
a) náboženský literárny barok
(katolícky a evanjelický);
b) svetský literárny barok.
Náboženskú barokovú poéziu predstavujú katolícke
a evanjelické spevníky. Prvý tlačený katolícky spevník Cantus catholici (Písne katolické) zostavil a vydal jezuita
Benedikt Szöllösi.
Evenjelický spevník Juraja Tranovského Cithara sanctorum (Písně duchovní staré i nové)
vychádzal stále v nových vydaniach a postupne sa dopĺňal o nové piesne s charakteristickou barokovou poetikou (spevník dosiahol
vyše sto vydaní).
V svetskej literatúre vznikajú nové žánre, ako napr. cestopisy, memoáre, životopisy, denníky (prevažne latinské).
Spisovatelia v nich zachytili svoje zážitky čast z nedobrovoľných ciest Slovákov do a z tureckého zajatia, napr. dielo Štefana
Pilárika – Sors Pilarikiana (Los Pilárika Štěpána), ktorého zajali pri Myjave Turci a len so šťastím sa dostal z Rumunska
naspäť domov. Dielo Daniela Krmana ml. – Itinerarium (Cestovný denník) je skutočným záznamom cesty do Ruska, kam ho ako
svojho diplomata vyslala synoda, aby žiadal pomoc od švédskeho kráľa pre uhorských evenjelikov. Čiastočne sa tvorila v latinčine,
slovakizovanej češtine. Bola zachytená v zborníkoch, rukopisných spevníkoch, ktoré zohrali významnú úlohu pri zbližovaní umelej tvorby
s ľudovou a náboženskej so svetskou.
Málo docenená je autobiografická a cestopisná próza Mórica Augusta Beňovského –
Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského. Neskorší „kráľ“ Madagaskaru prechádza vo francúzskych službách cez Sibír,
Kamčatku, do Číny a na Madagaskar, kde ho domorodci zvolia za náčelníka.
Najvýraznejšou vedeckou kapacitou tohto obdobia je
Matej Bel, „ozdoba Uhorska“, ktorý pôsobil aj na kráľovskom dvore. Jeho vedecké dielo Historicko-zemepisná
vedomosť o novom Uhorsku charakterizuje oblasť a slovenské obyvateľstvo niektorých uhorských stolíc.
K svetskej literatúre
patrí aj baroková didakticko-reflexívna (mravoučná) poézia – prebásňovali sa v nej ľudové príslovia, ktoré obsahovali
mravné ponaučenia a návody, ako sa zachovať v akejkoľvek životnej situácii. Jej predstaviteľmi boli Peter Benický
(17. storočie) a Hugolín Gavlovič (18. storočie). Z diel
Hugolína Gavloviča vyšla
tlačou takmer o sto rokov neskôr iba rozsiahla veršovaná skladba Valaská škola – mravúv stodola. Obsahuje vyše 1200
básní – mravných ponaučení. Je napísaná silne slovakizovanou češtinou. Je to životná múdrosť a skúsenosť spísaná medzi pastiermi,
sú to mravné ponaučenia a praktické rady o životných otázkach na základe náboženských, svetských a morálnych zásad, ktoré majú
viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu. Objasňoval vzťah jednotlivca k Bohu, blížnym a k spoločnosti. Za pravé šťastie
považuje Božiu milosť, odsudzuje poverčivosť, vieru v sny a upozorňuje na nevyhnutnosť smrti, preto nabáda ľudí k bázni pred Bohom.
Témy básní, v ktorých sa pokúsil opísať základné medziľudské vzťahy, sú rozmanité: rodina, priateľstvo, mier, vzdelanie, vlasť,
vrchnosť, vojna, chudoba, bohatstvo, zlodejstvo a pod. V ponaučeniach uvažuje aj o opilstve a jeho vplyve na rodinu.
Velmi je hlúpý, kdo vlast svú tupí
Hle, človek opilý – žádnemu nemilý
Sladký je chre červíčkovi, když se v nem uláhne,
a jak z neho kdy vyleze, zas se k nemu
táhne.
Sladká je vlas človekovi, v kterej se narodí,
kterú sladkost v človekovi prirodzenost
plodí.
Blázen je, kdo pred jinými vlast svú potupuje,
s potupením svojej vlasti
cudzú vychvaluje.
Kdo vlast svoju potupuje, i sám seba haní, nevdečný je, kdo uctivost svojej matky nebrání.
Když je vlast v neuctivosti, i ten bez cti bývá,
který v neuctivej vlasti narození mívá.
A tým vetšé pro nevdečnost potupení získá,
jak nálezky, cudzé mravy do svej vlasti vtíská.
Jestli se chceš, jako svedčí, opilstva varovat,
tak sobe daj opilého človeka malovat:
Nech bude neočesaný a sliny po brade, neumytý, nespúsobný, zaválaný všade.
Slabé nohy,
mrtvý jazyk a krvavé oči,
vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokorčí.
V hlave víno, v bruchu
rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho: Hle, človek opilý.
Tento
človek neni človek, neb rozum utratil,
když se zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do
kaluže, bude postel jeho,
a i svine tam líhajú z obyčeje svého.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta