Klasicizmus (17.–18. stročie)

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča maturanti (25)
Typ práce: Maturita
Dátum: 27.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 735 slov
Počet zobrazení: 44 782
Tlačení: 664
Uložení: 613
Klasicizmus (17. – 18. stročie)

Dlhé obdobie nekonečných vojen a povstaní sa blíži k svojmu koncu. Rovnako sa však začína koniec feudálnych vzťahov založených na pôde a na vzájomnom vzťahu pána a vazala. Čoraz významnejšie postavenie nadobúda meštianstvo, alebo inak buržoázia. Začína sa rozvíjať priemyselné podnikanie.
Klasicizmus vznikol a vyvrcholil na francúzskom dvore vo Versailles za vlády Ľudovíta XIV. nazývaného aj Kráľ Slnko. Odtiaľ sa rorzšíril do celej Európy ako umenie, ktoré sa prispôsobuje potrebám a vkusu dvornej spoločnosti.
 
Charakteristika klasicistickej literatúry
Vznikla vo Francúzsku v 17. storočí. Zmysel umenia vidí v napodobňovaní prírody, hlavne toho, čo je v nej nemenné a podstatné. Za ideál považuje antiku, podľa antického vzoru má presné pravidlá, ktoré treba rešpektovať.
Rozlišuje dva druhy žánrov:
- vysoké: óda, elégia, epos, tragédia (hrdinami boli príslušníci vyšších vrstiev);
- nízke: bájka, satira, komédia (vyznačovali sa komickosťou a námety čerpali aj zo života nižších vrstiev),
Norme podliehala aj klasicistická dráma, pri ktorej sa od autora vyžadovalo dodržanie tzv. troch jednôt:
jednota času – dej sa musí odohrávať počas 24, výnimočne 30 hodín,
jednota miesta – dej sa musí odohrávať na jednom mieste (zámok, palác...),
jednoty deja – autor musí sledovať jedinú hlavnú dejovú líniu.
Opierala sa o racionalizmus Reného Descarta:“Myslím, teda som.“
Nevšíma si človeka takého, aký je, ale aký by mal byť: vytvára typy postáv zovšeobecnením charakterových vlastností.
Hlavným konfliktom v dielach je rozpor medzi citom a povinnosťou (hrdina si musí vybrať).
Predstavitelia: Pierre Corneille (Cid), Jean Baptiste Poquelin Moliere (Lakomec), Jean de la Fontaine (bájky), Daniel Defoe (Robinzon Crusoe), Jonathan Swift (Gulliverove cesty).

- Pierre Corneille /pier kornej/ – populárny autor tragédií, napísal tragédiu Cid, v ktorej sa hlavný hrdina, šľachtic Don Rodrigo rozhoduje medzi povinnosťou pomstiť urážku svojho otca a láskou k jeho milej Ximéne /chiméne/. Po krátkom váhaní sa v duchu klasicistického racionalizmu rozhodne pre povinnosť. V porovnaní s Hamletom, ktorý je do konca zmietaný v pochybnostiach o pravde a správnosti svojho počínania, Don Rodrigo racionálnou úvahou dospieva k istote.

- Jean-Baptiste Poquelin Moliére /žan batist poklén moliér/- celý život zasvätil divadlu ako autor, herec, režisér a riaditeľ divadelnej spoločnosti. Na javisku aj zomrel pri predstavení jeho vlastnej komédie Zdravý nemocný. Napísal 33 komédií, z ktorých vyše polovica tvorí dodnes základ komediálneho repertoára mnohých divadiel. K vrcholom Moliérovej tvorby patria komédie Mizantrop, Lakomec, Don Juan.

- Jean de La Fontaine /žan de la fontén/- blízky Moliérov priateľ, autor mnohých bájok, prostredníctvom ktorých pranieruje nešváry svojej doby. Mnoho námetov pre svoje veršované bájky prevzal z antickej literatúry (napr. Lev a myš).

- Osvietenstvo
Hnutie, ktoré sa zakladalo na dôvere v osvietený rozum a na pravde, ktorú poznávalo buď rozumom, alebo empíriou. Viedlo zápas s predsudkami a poverami. Presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, nemá sa im vládnuť despoticky, ale osvietene.
Podporovala ho aj značná časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí ho využili na modernizáciu svojich štátov a hospodárstva. Základný znak osvietenského myslenia je súhra rozumu a citu. Jeho najvýznamnejší predstavitelia vo Francúzsku boli tzv. encyklopedisti: Jean Jeaques Rousseau, Denis Diderot, ktorí vytvorili dielo Encyklopédia alebo racionálny slovník vied, umení a remesiel, súhrnné dielo všetkého dovtedajšieho poznania.
 
- Slovenský klasicizmus a osvietenstvo
Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli obdobím národného obrodenia, osvietenstva a klasicizmu. Po skončení napoleonských vojen sa spomalil rozvoj kapitalizmu v Uhorsku. Nastúpila vláda centralizmu a absolutizmu. Maďarskej šľachte sa podarilo vymôcť si od viedenskej vlády uznanie maďarčiny ako úradného jazyka v školách a úradoch. Začalo sa posilňovať postavenie maďarského jazyka a maďarskej národnosti. Každé slobodomyseľnejšie hnutie bolo úradmi bezohľadne potláčané. Národné hnutie na Slovensku sa ocitlo vo veľmi ťažkej a nepriaznivej situácii (hospodárske zaostávanie, národnostný útlak, spisovný jazyk). Ale aj napriek snahe kancelára Metternicha národné hnutia v monarchii silneli. Prispel k tomu aj fakt, že vo vojnách proti Napoleonovi sa ako jediný národ, ktorý sa dokázal úspešne ubrániť jeho expanzii, vyznamenalo Rusko – slovanský štát. Toto poznanie a uvedomenie si príbuznosti s Ruskom vzbudilo medzi Slovákmi presvedčenie, že náš národ čaká významné poslanie v dejinách Európy. Vzniká idea všeslovanskej vzájomnosti, ktorá sa stáva hlavným hýbateľom slovenského národného hnutia. Podnietila záujem o slovanstvo, štúdium slovanských jazykov, literatúry a dejín Slovanov. Najstaršou kultúrno-osvetovou spoločnosťou bolo Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vzniklo v roku 1789. Jeho hlavným cieľom bolo šíriť a pestovať nový spisovný jazyk – bernolákovčinu (Anton Bernolák, 1787 kodifikoval spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia na fonetickom princípe „píš ako počuješ“).

Z jazykovej stránky pokračoval rozvoj literatúry v oboch spisovných jazykoch – v bernolákovčine (J. Hollý) i v češtine (J. Kollár). Hlavnými predstaviteľmi vedy a literatúry v tomto období boli: historik Pavel Jozef Šafárik, básnici Ján Hollý, Ján Kollár a dramatik Ján Chalupka. V literatúre sa uplatňovali antické formy veršovania (eposy, ódy, elégie, epigramy).
 
- Ján Hollý (1785 – 1849)
Ján Hollý je prvý veľký slovenský básnik. On vytvoril z bernolákovčiny básnický jazyk. Jeho dielom vyvrcholil slovenský literárny klasicizmus.
Ján Hollý sa na literárnu tvorbu pripravoval štúdiom klasickej literatúry a prekladmi diel antických autorov (Vergílius, Homér, Ovídius). Od prekladov sa dostával k samostatnej básnickej tvorbe. Napísal tri veľké eposy zo slovenskej histórie – Svatopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv. V eposoch chcel ospievať slávnu minulosť Slovanov, vyzdvihnúť cenu slobody, mieru, lásky k vlasti, odsúdiť otroctvo, vojny, dobyvačnosť. Slávna minulosť mala upevňovať národné sebavedomie a hrdosť Slovákov.
Eposy Svätopluk a Cirillo-Metodiáda majú historický základ – odohrávajú sa v 9. storočí v období Veľkomoravskej ríše. Epos Sláv je vybájený, dej je situovaný do dávnej minulosti.
Epos Svätopluk je prvým umeleckým spracovaním časti slovenských dejín. Dejovou osnovou eposu je Svätoplukova cesta k víťazstvu nad Nemcami medzi slovenskými a nemeckými vojskami.
 
Svatopluk – skladá sa z 12 spevov a jeho podklad tvoria historické fakty z 9. storočia. Veľkomoravský panovník Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Čo sa Frankom nepodarilo vojenskou silou, podarí sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Rastislava vydáva nepriateľom, tí ho oslepia a uvrhnú do žalára. Svätopluk je poverený Nemcami, aby vyjednával so Slovanmi na Devíne. Po dramatickom presviedčaní a rozhodovaní sa Svätopluk napokon postaví na čelo Slovanov a porazí nemecké vojsko. V závere prijíma veľkomoravskú korunu.
V piatom speve sa na slovanskom sneme rozhoduje o boji za udržanie slobody. S kľúčovým prejavom tu vystúpi Zemižízeň a jeho výzvy do boja sú predchnuté presvedčením, že život bez slobody nemá cenu:
„Zbroj teda, zbroj hroznú zapopadnime, naproti poďme.
Jestli by však víťaztvom hoveť nám nechcelo sčastí,
zemrime včil radšej, než by sme jak otroci Nemcom
slúžiť a báborské na šijách ňésť mávali jármo.“
V šiestom speve podáva Hollý charakteristiku Slovákov a vyzdvihuje ich mierumilovnosť a pracovitosť:
Nikdy aniž sa do súsedných nezamíšali búrek,
lútých vražd a preukrutných nevyvádzali mordov,
ne škaredých lúpež, ne ohavných ludstva koristí.
Radšej vždycky pokoj milující žíjali všecci
mezi sebú rovní a obecné mávali všecko,
aj straty aj všelijaké obsáhlé prácami zisky.
Z historického hľadiska je v epose viacero nepresností (pravlasťou Slovanov je vraj India a pod.), ale Hollému viac ako o historickú vernosť išlo o poukázanie na slávnu minulosť národa a v postave Svätopluka zobraziť odrodilca, ktorý opätovne našiel vzťah k svojej vlasti. Ak teda po formálnej stránke je toto dielo jednoznačne dielom klasicistickým (okrem už uvedených znakov eposu, je tiež písaný v hexametroch), po stránke obsahovej už siaha po romantických ideáloch.
V epose Cirillo-Metodiáda zvelebil Hollý v šiestich spevoch príchod Cyrila a Metoda na Slovensko a ich kresťanské poslanie. Vyzdvihol veľký kultúrny význam ich diela, zostavenie písma a povýšenie slovienskeho jazyka na jazyk spisovný a bohoslužobný.
Témy zo súčasnosti spracoval v idylických básňach, v elégiách a v ódach. V idylických básňach, ktoré nazval Selanky, zachytil ľudové prostredie. Selanky obsahujú 21 básní. Hollý v nich ospieval slovenskú prírodu, dedinský život a ľudové zvyky, vystupujú v nich slovenskí pastieri, ktorí vedú pokojný život, venujú sa práci, ale aj spevu, zábave a hrám. Žijú v rovnosti majetku i postavenia..
Sláv – epos, ktorý nemá reálne historické pozadie. Ide tu o fiktívne boje pokojamilovných Tatrancov (Slováci) s lúpežným kmeňom Čudov. O víťazstvo sa zaslúži Sláv, hlavná postava eposu. Jeho výroky nad porazeným čudským kráľom, nad mravmi a násilím Čudov sú v skutočnosti Hollého myšlienky o potrebe národného obrodenia.

- Ján Kollár (1793 – 1852)
Ján Kollár je významným predstaviteľom klasicizmu a preromantizmu. Keďže písal po česky, jeho dielo je súčasťou slovenskej a českej literatúry. V Kollárovej poézii mali významné miesto nielen vlastenecké a národnobuditeľské idey, ale aj ľúbostné motívy.
Základnou myšlienkou jeho tvorby sa stala myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá bola v tých časoch oporou národného hnutia. Svoju myšlienku vzájomnosti zakladal predovšetkým na výmene kultúrnych hodnôt. Kollár uznával štyri hlavné slovanské kmene (československý, poľský, ruský, srbochorvátsky). Bol zástancom toho, že aj Slováci by mali ako spisovný jazyk používať češtinu, svoje diela napísal v češtine. Postavil sa aj proti Štúrovi, keď sa snažil uzákoniť spisovnú slovenčinu.
Ján Kollár bol aj zberateľom slovenskej ľudovej poézie. Dlhé roky si zapisoval ľudové piesne a neskôr ich vydal knižne pod názvom Národnie zpievanky. Zbierka ukázala veľké bohatstvo, krásu a ľubozvučnosť ľudovej reči. Presvedčila štúrovcov, že ľudová reč je hodná byť spisovným jazykom.
Myšlienku slovanskej vzájomnosti vyjadril Kollár najúčinnejšie vo svojom hlavnom diele, v básnickej skladbe Slávy dcera.
 
Slávy dcera je básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, inšpirovaná láskou autora k Friderike Schmidtovej, s ktorou sa zoznámil počas štúdií v Nemecku.
Ústrednými témami Slávy dcery sú vlastenectvo a ľúbostný cit. Nikto pred Kollárom v slovenskej literatúre nevyjadril tak pravdivo, oduševnene a poeticky cit ľúbosti. Skladba obsahuje Předspěv a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé (v gréckej mytológii rieka zabudnutia), V. Acheron (v gréckej mytológii rieka pretekajúca podsvetím). Najpôsobivejšou časťou je Předspěv; je to elégia nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou; má pochmúrne ladenie; z veršov sa ozýva idea humanity, ktorá má byť vo vzťahoch medzi národmi na prvom mieste; básnik si uvedomuje, koľko utrpenia Slovania prežili, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju proti zotročovateľom. Ostatné spevy obsahujú ľúbostné, vlastenecké a náučné znelky, spojené len dejovou líniou.
Slávy dcera
  Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov na krivdy, ktoré museli Slovania v minulosti trpieť; bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta.
 
Předspěv
Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb radeji k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdroruje zhoubným až dosavádě časům.
Však času ten horší je člověk, jenž berlu železnou
v těchto krajích na tvou, Slávie, šíji chopil.
Horší nežli divé války, hromů, ohně divější,
zaslepenec na své když zlobu plémě kydá.
Ó věkové dávní, jako noc vůkol mne ležící,
ó krajino, všeliké slávy i hanby obraz!
----------------------------------------------------------------------------

Od Labe zrádného k rovinám až Visly nevěrné,
od Dunaje k hltným Baltu celého pěnám;
krásnohlasý zmužilých Slovanů kde se někdy ozýval,
aj onemělť už, byv k úrazu zášti, jazyk.
 
A kdo loupeže té, volající vzhůru, dopustil?
Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?
Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy,
Tvé vin těchto počet spáchaly někdy ruce,
Neb krve nikde tolik nevylil černidlaže žádný
Nepřítel, co vylil k záhubě Slávy Němec. 

Autor žiali nad osudom slovanských krajov, kde kedysi žili Slovania, ale teraz už po nich niet ani stopy.
Vyzýva Slovanov, aby sa duchovne povzniesli a spojili sa pod vedením Ruska (dubisko).   
Zo zúfalej situácie Slovanov obviňuje vonkajších nepriateľov, vojny, ale aj vlastných odrodilcov, ktorí sa hanbia za svoj pôvod.
 
Obracia sa k svojim predkom, pretože oni môžu za úspechy i prehry slovanských krajov, kde sa kedysi rozliehala slovanská reč.
 
Najväčší podiel na slovanskej biede má, podľa Kollára, Nemecko.

Sála
  1. spev autor venoval spomienkam na krásne chvíle, prežité s Mínou (Friderikou Schmidtovou) v Jene. Sonety sú tu plné mladíckeho nadšenia z lásky a krásy. Na konci spevu sa s Mínou lúči. V 25. sonete upozorňuje, že „Láska je všech velkých skutků zárod, / a kdo nemiloval, nemůže / ani znáti, co jest vlast a národ.“  Naznačuje, že pojem vlasti nemožno redukovať iba na krásu prírody, jazyka, kultúrne pamiatky a pod., ale že vlasť okrem toho všetkého pre nás predstavujú i ľudia, ktorých milujeme. V duchu tohto presvedčenia odpovedá v 45. sonete aj svojej vlasti, ktorá na neho nalieha, aby sa vyznal, koho miluje viac, vlasť či Mínu. Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím, / srdce vyrvem z nej a rozlomím: / Berte, vravím. Vlasti pol, pol tebe, Mína.“ (preklad do slovenčiny – Ľ. Feldek)
 
Labe, Rén, Vltava, Dunaj
  V 2. a 3. speve putuje Kollár slovanským územím až k Tatrám. Ústredným motívom zneliek je vyjadrenie lásky k vlasti a materinskému jazyku a výzvy k svornosti, pracovitosti a zjednoteniu Slovanov. Ak sa nespreneveria týmto hodnotám, predpovedá im veľkú budúcnosť.
„Mnoho rúk, no hlavu jednu majte, / ktorá z vášho tela vyrastá, / čierne s bielym nikdy nemiešajte! // To nás viedlo vždy na cestu krivú: / vy sa chráňte nášho nešťastia / a stvorte vlasť čistú, trvanlivú.“ (znelka 79)
„Nepripisuj sväté meno vlasti / tomu kraju, kde sa rodíme. / Pravú vlasť len v srdci nosíme, / tú nenájde zlodej ani strasti.“ (znelka 84)
„Stokráte jsem mluvil, teď už křičím / k vám, o rozkydaní Slávové! / Buďme celek a ne drobtové, / buďme svorně všecko aneb ničím. // Národem vás zovou holubičím, / než, aj holuby jsou takové, / že milují hejno spolkové, / i vám tedy vlastnost tuto žičím.“ (znelka 328)
„Co z nás Slávů bude o sto roků? / Co že bude z celé Evropy? / Slávský život na vzor potopy, / rozšíří svých všude meze kroků.“ (znelka 374)
 
Lethe
  V gréckom bájosloví je Lethe rieka v podsvetí, z ktorej sa pije zabúdanie, v Kollárovej skladbe predstavuje slovanské nebo, kam Kollár, podľa vzoru Danteho, umiestnil slávnych Slovanov.
Acheron
  Taktiež rieka z podsvetia, no tentoraz symbolizuje slovanské peklo, kam sa dostali tí, čo škodili Slovanom. Obidvom posledný spevom chýba ľahkosť a prirodzený spád jazyka prvej verzie Slávy dcery. Kollár navyše skĺzol k mentorovaniu a poézia je tu vytláčaná akýmsi pokusom o veršovaný historický prehľad slovanských dejín.
To, čo básnicky Kollár vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O literární vzájemnosti mezi kmeny a nařečími slávskými. Tu rozdelil slovanské národy a ich jazyky do 4 skupín:
-  ruský, poľský, srbochorvátsky, československý.
Kollár do konca svojho života odmietal priznať svoj omyl, pokiaľ ide o právo Slovákov na vlastný, osobitý spisovný jazyk. Pokladal takéto názory za trieštenie slovanskej jednoty. Preto nikdy neakceptoval ani bernolákovčinu (ktorá okrem toho vyšla z katolíckej dielne), ani Štúrov spisovný jazyk. Proti Štúrovým snahám o kodifikáciu novej spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia sa ostro postavil v článku Hlasové o potřebě spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Kollár sa neskôr venoval vedeckej činnosti a v roku 1849 ho na sklonku života viedenská vláda pozvala do Viedne, kde pôsobil ako profesor slovanskej archeológie. Umrel 24. januára 1852.
 
· Pavel Jozef Šafárik (1795 – 1861)
Venoval sa predovšetkým štúdiu slovanských dejín.
Nemecké národné hnutie za zjednotenie i udalosti v Rusku povzbudili Pavla Jozefa Šafárika v záujme o Slovanov a ich dejiny. Výsledkom bolo jeho najväčšie a najzávažnejšie dielo Slovanské starožitnosti, v ktorom sa pokúsil na základe starých prameňov zrekonštruovať najstaršie dejiny slovanských národov až do konca prvého tisícročia. Mnohé jeho názory boli neskôr revidované či úplne odmietnuté, ale to nič nemení na skutočnosti, že významne ovplyvnil svojich literárnych súputníkov, ktorí, inšpirovaní Šafárikovým dejepisným dielom, siahali po historických témach s cieľom vzbudiť u čitateľov národné sebavedomie a národnú hrdosť.
Tatranská Múza s lyrou slovanskouzbierka básní,
Dejiny slovanskej reči a literatúrydejiny slovanských literatúr,
Slovanský národopishistorické práce o slovanskej minulosti a súčasnosti.

- Jan Chalupka (1791 – 1871)
S jeho menom sa spájajú začiatky divadelníctva na Slovensku. Bol starším bratom romantického básnika Sama Chalupku.
Jeho hry sa odohrávajú v malomestskom prostredí a majú kritický charakter: pomocou irónie, satiry a humoru kritizuje nedostatky mešťanov.
 
Najznámejšou a dodnes s istými úpravami hrávanou komédiou Jána Chalupku je Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali.
Chalupka týmto dielom založil tzv. kocúrkovskú tradíciu v slovenskej literatúre, kde sa mesto Kocúrkovo s jeho obyvateľmi stalo symbolom malomeštiactva, zadubenosti a prázdneho nafukovania. Hlavnou postavou hry je čižmár Tesnošil Jánoš, ktorý sa na vandrovke podučil maďarčine, a preto sa povyšuje nad ostatných občanov. Do svojej reči vplieta maďarské slová a vety, keďže je presvedčený, že tým vzbudí dojem múdrosti, no výsledkom je len akási hatlanina, ktorá vzbudzuje smiech.
Ďalšia postava Pán z Chudobíc je predstaviteľom schudobneného zemana, ktorý zanedbáva gazdovstvo, ale zakladá si na svojom šľachtickom pôvode, a hoci po maďarsky nevie ani zaťať, vydáva sa za Maďara. Bol členom cirkevného konventu, ktorý rozhodoval aj o voľbe nového učiteľa. Tým sa má stať vzdelaný a vlastenecky založený učiteľ Sloboda. V Kocúrkove sa všetky matky hotujú, že za neho vydajú svoje dcéry, najviac však Tesnošilova manželka, ktorá pripraví pre Slobodu uvítanie a pohostenie, aby mu podstrčila svoju dcéru Aničku. Návšteva ale dopadne fiaskom a komika tejto scény vychádza najmä z kontrastu medzi obmedzenosťou, tuposťou a maďarónstvom Tesnošila na jednej strane, a inteligenciou, vzdelaním a vlastenectvom učiteľa Slobodu na strane druhej. Napokon sa učiteľ Sloboda zaľúbi do dcéry starého učiteľa Ľudmily, ktorá prevyšuje Tesnošilovie Anču vzdelaním aj národným povedomím.
Autor v Kocúrkove vykreslil charakteristické postavy svojej doby a hra mala medzi obyvateľstvom značný ohlas. Len v tlačenej podobe sa jej predalo okolo 500 kusov, čo je na vtedajšie slovenské pomery naozaj vysoké číslo. Chalupka napísal ešte viacero hier, väčšinou tiež s komediálnym obsahom, ale žiadna z nich už nedosiahla umeleckej hodnoty Kocúrkova.
Chalupka je tiež autorom satirického románu Bendegúz, kde na postavách dvoch turčianskych pomaďarčených zemanov, ktorí sa vydali hľadať maďarskú pravlasť, zosmiešňuje maďarónstvo.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.6)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019