Svetový romantizmus

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: maturanti
Typ práce: Maturita
Dátum: 27.11.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 565 slov
Počet zobrazení: 8 379
Tlačení: 545
Uložení: 505
Svetový romantizmus

Ekonomická moc buržoázie postupne rástla, pretože bola dravá a nebola zaťažená feudálnymi princípmi. Avšak charakter spoločnosti sa menil oveľa pomalšie, a preto si buržoázia len veľmi pomaly a ťažko vydobýjala aj svoje politické práva. Koncom 18. storočia vypukla Francúzska revolúcia, ktorej heslom bola sloboda – rovnosť – bratstvo. Nastalo tak obdobie zápasov, bojov a revolúcií. V tomto období sa proti rozumu, ktorý prevládal v predchádzajúcich časoch, začína zdôrazňovať cit. Vzniká niekoľko nových filozofických smerov, ktoré výrazne ovplyvňujú spoločenské myslenie (idealizmus, iracionalizmus, sentimentalizmus, individualizmus).
Samotnému romantizmu predchádzalo v umení isté medziobdobie, v ktorom silnel odpor proti železným umeleckým normám klasicizmu a jednostrannému vyzdvihovaniu rozumu. Tento prechod medzi klasicizmom a romantizmom nazývame preromantizmus.

Znaky preromantizmu:

- prechod od klasicizmu k romantizmu
- dôraz na cit
- odmietnutie konvencií, príkazov, noriem – aj v umeleckej tvorbe (požiadavka tvorivej slobody)
-  návrat k prírode, k ľudovej slovesnosti

Romantizmus
(z fr. romantique – citovo pôsobiaci) je myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. st.  Literárny romantici vyzdvihujú silu prírody, obdivujú minulosť, mystiku, exotiku; dali voľnosť veršu, rýmu i próze a obohatili jazyk ľudovou rečou i archaizmami, zdôrazňovali slobodu tvorby. Literatúra začala vo zvýšenej miere uplatňovať fantáziu, prejavil sa v nej historizmus, ale aj výzvy na revoltu a vízie nového sveta.
Vzniká nový hrdina, ktorý ustavične pociťuje rozpor medzi snom a skutočnosťou. Je to výnimočná osobnosť, často spoločenský vydedenec. Pochádza zo všetkých spoločenských vrstiev, ale najmä z tých najnižších: zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák. Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde; veľakrát nešťastne miluje vysnívaný ideál, nie skutočnú ženu. Láska je mu všetkým, oddáva sa jej celkom a bez výhrad. Naopak, romantická hrdinka je spútaná konvenciami, v mene ktorých odmieta vášnivú lásku. Romantický hrdina sa často ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom. Východisko nachádza v úniku do minulosti, sveta fantázie, vidieckeho prostredia alebo prírody.
Objavuje sa myšlienka, že svet sa nedá premeniť ani vôľou, ani vierou v ideál, ani gestom protestu alebo vzbury. Odtiaľ plynul príznačný romantický pesimizmus a sklamanie. Typickými žánrami boli lyrická balada, básnická poviedka, moderný epos, román vo veršoch, dramatická báseň, historický román a poviedka.
 
- Anglická literatúra

- Percy Bysshe Shelly (Odpútaný Prometeus)
- Walter Scott (Waverly, Ivanhoe, Pirát, Talizman, Quentin Durward)
- George Gordon Byron (Child Haroldova púť, Džaur, Korzár, Lara, Chillonský väzeň)

Child Haroldova púťnajslávnejšia Byronova básnická skladba s množstvom autobiografických prvkov. Spevy opisujú prírodu, miesta, pamätihodnosti, kroje, zvyky obyvateľov krajín, ktorými prechádza hlavný hrdina. Autor burcuje ľud porobených národov.
Hlavným hrdinom je anglický šľachtic znechutený vlastným prázdnym životom a pokryteckou morálkou vyšších kruhov londýnskej spoločnosti. Preto sa rozhodne svoju krajinu opustiť. Putuje do Portugalska obsadeného Angličanmi, potom do Španielska, kde zúri partizánska vojna proti Napoleonovi. Pokračuje cez Albánsko do Grécka, kde do kontrastu stavia slávnu grécku minulosť a jeho terajšiu tureckú porobu. Navštívi aj Belgicko (Waterloo), Švajčiarsko a Taliansko. Svoje   putovanie končí na pustom pobreží.
V nasledujúcom úryvku z inej básne vidieť typické pocity romantického hrdinu:

- Francúzska literatúra
- Victor Hugo (Cromwell, Chrám Matky Božej v Paríži, Legenda vekov, Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri)

Chrám Matky Božej v Paríži – príbeh osudového vzťahu ohyzdného Quasimoda, krásnej Esmeraldy a pokryteckého kňaza Frolla. Dej románu je vystavaný na kontrastoch.
  Dej sa odohráva v Paríži 15. storočia vlády Ludvíka XI. Autor zobrazuje život v rôznych prostrediach: šľachta, cirkev, meštianstvo, kráľ, prostí ľudia študenti, žobráci, cigáni – stredovek.
  Na povestnom ”Dvore divov”, žije krásna tuláčka Esmeralda a zarába si tancom. Správca Chrámu Matky božej, arcidiakon Frollo sa do Esmeraldy vášnivo zamiloval. Dá ju uniesť Quasimodom – je to jeho chovanec, najdúch zvonár v chráme, fyzicky škaredý, navyše od zvonenia zvonov aj hluchý, ale duševne ušľachtilý. Napriek vonkajšiemu vzhľadu túži po láske a pochopení. Esmeraldu, ktorej krása a úprimnosť kontrastujú s prostredím biedy chudobných a lakomosťou, pokrytectvom vyšších vrstiev, pred únosom zachráni kapitán lučištníkov Phoebus. Esmeralda sa páči aj jemu, a tak si s ňou dohodne schôdzku. Je však prekvapený Frollom, ktorý ho prebodne dýkou. Z vraždy však obvinia Esmeraldu. Za čin, ktorý nespáchala, ju odsúdia na smrť. Quasimodo ju však zachráni a ukryje v chráme. Esmeralda medzitým odhalí tajomstvo svojho pôvodu a nájde svoju skutočnú matku. Frollo Esmeraldu nájde, ona ho ale odmieta a kňaz ju vydáva bez milosti na smrť. Quasimodo zvrhne Frolla z chrámovej veže a sám umiera objímajúc už mŕtvu Esmeraldu v hrobke. Každý z týchto troch mužov ju však miloval inak: Frollo posadnuto, Phoebus žiadostivo a Quasimodo úprimne a čisto. Podnetom k napísaniu románu bolo slovo osud, ktoré našiel Hugo napísané na stene vo veži.
 
- Nemecká literatúra
- Jakub a Wilhelm Grimmovci (rozprávkari)
- Heinrich Heine (Kniha piesní, Obrazy z ciest, Nemecko, Zimná rozprávka)
- Johann Christoph Friedrich Schiller

Predstaviteľ nemeckej preromantickej literatúry. V Nemecku sa utvorilo literárne hnutie Sturm und Drang (búrka a vzdor) – proti spoločenskej nespravodlivosti, útlaku, neslobode  a pokrytectvu. Okrem Schillera bol členom tohto hnutia aj Goethe. Friedrich Schiller sa preslávil ako dramatik. Debutoval drámou Zbojníci, v ktorej vystupuje typický romantický hrdina Karol Moor, vodca zbojníkov búriaci sa proti spoločnosti. K vrcholom jeho diela patrí aj dráma Viliam Tell. Tu zachytáva boj švajčiarskeho ľudu proti Habsburskej nadvláde. Schiller sa venoval aj poézii a je tiež autorom Ódy na radosť, básne, na ktorej slová skomponoval Beethoven svoj chór k IX. symfónii, a ktorá je dnes hymnou Európskej únie.

- Johann Wolfgang Goethe
Je považovaný za najväčšieho nemeckého básnika, ale jeho rozhľad a záujmy ďaleko presahovali oblasť poézie. Zaujímal sa o filozofiu, prírodné vedy, politiku, históriu a ľudovú slovesnosť nemeckého národa.
Literárne uznanie si získal románom Utrpenie mladého Werthera. Námetom pre tento ľúbostný román vo forme listov bola autorova nešťastná láska k Charlotte Buffovej. Hlavným hrdinom je maliar Werther. V listoch priateľovi Viliamovi opisuje svoju hlbokú lásku k Lotte, zasnúbenej s jeho priateľom Albertom, za ktorého sa napokon aj vydá. Autor sa pokúsil vykresliť vnútornú rozorvanosť hlavného hrdinu, ktorý sa zamiloval do ženy svojho priateľa, a keďže nevidí nijaké východisko zo svojej situácie, jeho zúfalstvo ho doženie až k samovražde. Oproti klasicistickým tragickým hrdinom, ktorí sa riadia výlučne rozumom a rozhodujú sa pre povinnosť, Werther sa stáva obeťou svojich citov. V postave Werthera vyjadril autor pocity celej generácie.
 
Faust
Veršovaná dráma Faust patrí nielen k vrcholom Goetheho tvorby, ale svetovej literatúry vôbec. Stredoveký námet o učencovi Faustovi, ktorý zapredá svoju dušu diablovi, aby dosiahol vyššie poznanie a šťastie, Goethe spracoval originálnym spôsobom. Usiluje sa vo Faustovi odpovedať na základné otázky zmyslu ľudskej existencie.
 
Stručný dej: Faust je nespokojný s poznatkami a vedomosťami, ktoré dosiahol, pretože pochopil, že ľudské schopnosti na úplné poznanie človeka a sveta nestačia.
Diabol Mefisto mu ponúkne dohodu. Splní Faustovi každé želanie pod podmienkou, že vo chvíli, keď Faust pocíti túžbu zastaviť čas, lebo pocítil šťastie a radosť zo života, Faustova duša bude navždy patriť diablovi. Faust súhlasí a vlastnou krvou podpíše dohodu. Mefisto pomocou kúziel omladí starnúceho Fausta, ale Faust nestojí o povrchné svetské radosti. Zaujme ho až krásna Margarétka. S diablovou pomocou sa s ňou zoznámi a zamilujú sa do seba. Raz, aby Margarétka mohla dlhšie ostať s Faustom, podá matke uspávací prášok. Neodhadne však dávku a matka umiera. Pretože Faust býva z Mefistom často na dlhých cestách, Margarétka, ktorá čaká s Faustom dieťa, si myslí, že Faust na ňu zabudol a v zúfalstve narodené dieťa utopí. Tragédiu zavŕši súboj Margarétkinho brata s Faustom, v ktorom Margarétkin brat umiera. Margarétka je uväznená a odsúdená. Faust nalieha na Mefista, aby sa ju pokúsili oslobodiť. Keď však prídu do väzenia, Margarétka s nimi odmietne ujsť, lebo verí, že jej dušu môže spasiť iba odpykaný trest. Mefisto s Faustom musia ujsť bez nej a diabol, i keď nerád, priznáva že utrpel porážku.
V druhom dieli sa Mefisto usiluje rozptýliť Fausta, aby zabudol na Margarétku, a tak mu pomáha v neúspešnom pokuse vytvoriť umelého človeka, prevedie ho podmorskou ríšou a sprostredkuje mu sobáš s najkrajšou ženou staroveku – trójskou Helenou. Faustovi a Helene sa narodí syn, ale zahynie podobne ako Ikaros, keď sa pokúsi lietať. Napokon za svoje služby cisárskemu dvoru dostane Faust od cisára do daru neúrodnú bažinatú zem, aby ju zužitkoval pre ľudí. Pomocou diabolských síl Faust túto zem zúrodní.
Mefisto si myslí, že vyhral, ale mýli sa. Faust totiž dosiahol pocit šťastia a naplnenia života tým, že niečo nezištne urobil pre druhých ľudí. Preto síce umiera, ale jeho duša slobodná stúpa do výšok, kde na ňu čaká tá, čo bola kedysi Margarétkou.

- Ruská literatúra
- Alexander Sergejevič Puškin

Puškin je tvorcom novej ruskej literatúry a celá veľká realistická ruská literatúra 19. storočia stojí na základoch, ktoré vybudoval. Puškin bol vášnivým zástancom slobody v spoločnosti i literárnej tvorbe a pre toto svoje presvedčenie strávil niekoľko rokov života vo vyhnanstve na juhu Ruska. No sloboda literárnej tvorby bola pre Puškina len jedným predpokladom kvalitného diela. Tým druhým, nemenej podstatným, bola disciplína a autokritika. I keď je prvá polovica jeho tvorby v romantickom duchu, dokázal v neskoršom období romantizmus prekonať a bol prvým ruským spisovateľom, ktorý razil cestu nastupujúcemu realizmu. Žiaľ, jeho život vyhasol privčas, na čom mali najväčší podiel intrigujúci obmedzení petrohradskí aristokrati, ktorí vyprovokovali Puškinov súboj so synom holandského veľvyslanca d´Anthesa. V tomto súboji bol Puškin ťažko ranený a krátko nato zraneniam aj podľahol.
(Kaukazský zajatec, Bachčisarajská fontána, Cigáni, Eugen Onegin, Kapitánova dcéra, Piková dáma, Poviedky Belkina, Boris Godunov)
 
Eugen Onegin – autor ho písal 9 rokov, román vo veršoch, v ktorom sa prelínajú romantické a realistické prvky. Puškin v ňom vytvoril typ „zbytočného človeka“ – neschopného nájsť svoje miesto v spoločnosti a osobné šťastie, lásku, pokoj a naplnenie života. Realisticky zachytáva vidiecky a mestský život. Eugen Onegin je typom ľahkomyseľného a životom znudeného petrohradského elegána, salónneho leva. Je síce miláčikom spoločnosti, ale sám cíti prázdnotu. Nie je však schopný čokoľvek s tým urobiť.
Kto je Eugen Onegin?
Eugen Onegin – mladý inteligentný, bystrý, sčítaný a vzdelaný muž, obletovaný ženami i pätolízačmi, ktorí sa túžili vyhrievať v žiare jeho šarmu a duchaplnosti, ústredná postava bálov a spoločenských večierkov petrohradskej smotánky. Lenže to, čo mu spočiatku lichotilo, záujem, obdiv a pozornosť, ktorými bol zahŕňaný svojím okolím, ho čoskoro uvrhlo do stereotypu a nudy. Petrohradská smotánka bola plná prázdnych ľudí, ktorí sa často okrem svojho šľachtického pôvodu nemali čím popýšiť. Pretvárka, falošné medziľudské vzťahy či obyčajná hlúposť ľudí, čo sa úporne snažili pôsobiť múdro a neobyčajne, čoskoro Onegina otrávili natoľko, že sa začal vyhýbať spoločnosti a chvíľu si myslel, že uspokojenie nájde v múdrosti vyčítanej z kníh. Ibaže zistil, že s knihami je to podobné ako s ľuďmi. V textoch bolo obvykle niekoľkonásobne viac hlušiny než naozaj originálnych objavných myšlienok, kvôli ktorým by bolo zahodno si kaziť zrak. Celkom preto uvítal, keď mu oznámili, že po svojom nedávno umretom strýkovi zdedil statok na vidieku. Bez dlhého váhania tam odchádza, rozhodnutý prežiť zvyšok života v ústraní a láskavom, pokojnom náručí prírody.

Istý čas trávi v nečinnosti, no zakrátko ho príde navštíviť mladý šľachtic zo susedstva, romantický básnik Vladimír Lenskij. Onegina zjavne baví s istou dávkou škodoradosti sledovať Lenského idealizmus, nadšenie a zápal, s akými prezentuje svoje názory v ich spoločných rozhovoroch, ale obľúbi si ho a nič mu nevyvracia. Lenskij je zasnúbený z dcérou ďalšieho miestneho statkára, Oľgou, a jedného dňa pozve Onegina k Oľginým rodičom na návštevu. Oneginovi sa dostane privítania, aké podľa statkárovej rodiny patrí petrohradskému levovi salónov. Všetci ho obdivujú, ale najviac Oľgina sestra Tatiana. Na prvý pohľad sa do Onegina zaľúbi.

Tatiana je načisto v moci sentimentálnych románov. Na rozdiel od veselej a prostoduchej Oľgy Tatiana celé hodiny vysedáva nad tuctovými ľúbostnými príbehmi a rojčí o svojom princovi, ktorý ju vyslobodí z nudného, vidieckeho života. Keď zbadá Onegina, je presvedčená, že táto chvíľa práve nadišla a podľa románových schém mu napíše srdcervúci list, v ktorom mu vyzná lásku.
Keď si Onegin list prečítal, nevedel, či sa má Tatianinej naivite smiať, alebo nad ňou zaplakať. Bolo mu ale úplne jasné, že s Tatianou nebude nikdy vedieť žiť, nieto ju ešte milovať. Napokon, ani ona vlastne nemilovala Onegina, ale dajakého vysnívaného románového hrdinu, ktorého si v Oneginovi stelesnila. Na nasledujúcom bále si Onegin Tatianu ani nevšimne a tancuje celý večer s Oľgou, aby si Tatiana nerobila zbytočné nádeje. Lenže veselú a rozpálenú Oľgu v Oneginovom náručí žiarlivo sleduje Lenskij. Keď si Onegin všimne Lenského hlúpu žiarlivosť, najeduje sa a na just vykrúca v tanci Oľgu ešte viac. Rozzúrený Lenskij z bálu ostentatívne odíde a na druhý deň pošle k Oneginovi sekundanta s výzvou na súboj.
Čo mal Onegin robiť? Ušiel od jedného druhu hlúposti z mesta k inému na vidiek. Chvíľu váha, no napokon so súbojom súhlasí. Lenskij ani poriadne nezacieli a už je mŕtvy.

Je jasné, že po tom všetkom musí Onegin odísť. Niekoľko rokov cestuje po svete, a keď sa vráti do Petrohradu, na jednom bále sa náhodne stretáva s Tatianou. Vydali ju medzitým za akéhosi starnúceho generála. Z Tatiany je už zrelá žena, na míle vzdialená romanticky rojčiacej dievčinke, a keď ju takú, navyše krásnu a pôvabnú uvidí Eugen, náhle sa v ňom prebudí cit, o ktorom si myslel, že ho už nikdy nebude schopný. Tentoraz list napíše Tatiane on. Stretnú sa, ale Tatiana, aj keď Onegina stále tajne miluje, nie je ochotná zradiť svojho manžela a Onegina odmieta.

- Michail Jurievič Lermontov (Démon, Hrdina našich čias)

- Poľská literatúra

Adam Mickiewicz (Konrád Wallenrod, Pán Tadeáš)
 
- Maďarská literatúra

Sándor Petöfi (Obeste kráľov, Apoštol)
 
- Literatúra USA

Edgar Allan Poe (Havran, Vraždy na Ulici Morgue, Jama a kyvadlo, Zánik domu Usherovcov)

- Česká literatúra

Karel Jaromír Erben (Kytice – zb. 13 básní, prevažne balád o svete a morálnych zásadách spoločnosti). Karel Hynek Mácha
Predstaviteľ českého romantizmu. Prežil krátky, no búrlivý život. Bol typickým romantickým autorom so sklonmi k tuláctvu a samotárstvu. Študoval právo v Prahe a popri tom hrával ochotnícke divadlo. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou ženou, plytkou, hoci krásnou herečkou Lori, ktorá ťažko niesla básnikovu chudobu, ako aj  jeho ustavičné spory s literárnou kritikou, ktorá vo svojej dobe nedorástla na úroveň Máchovej poézie. Krátko po narodení syna a necelý rok po vydaní Mája, ktorý súdobá česká kritika doslova zmietla zo stola, vo veku 26 rokov básnik podľahol chorobe, chudobe a krajnému vyčerpaniu.
 
Máj
Lyrickoepická básnická skladba pozostávajúca zo 4 spevov a 2 medzihier (intermezzá). Kompozične je postavená na kontraste: na jednej strane prebúdzajúca sa májová príroda kypiaca životom, na strane druhej osud Viléma, zbojníka, ktorý je za vraždu svojho otca odsúdený na smrť a čaká na popravu.
 
Stručný dej: Mladého Viléma vyhnali z domu, a tak odchádza do hôr, aby sa stal vodcom zbojníkov. Po čase sa jeho milú Jarmilu pokúsi zviesť jeho otec a Vilém ho v roztržke zabije bez toho, aby vedel, o koho ide. Viléma uväznia a v cele čaká na popravu. Keď sa ho Jarmila pri jazere nedočká, v zúfalstve sa utopí. Osud a slepá spravodlivosť, ktorej vykonávatelia nehľadia na okolnosti spáchaného činu, zapríčinia tragickú smrť mileneckej dvojice. Aby autor podčiarkol, na koho strane stojí, posledný spev končí zvolaním: „Hynku! Viléme! Jarmilo!
 
Prvý spev začína sugestívnym opisom májovej prírody, pričom autor pomocou starostlivo koncipovaných básnických obrazov naznačuje bytostnú prítomnosť lásky vo všetkom živom navôkol.
 
Byl pozdní večer – první máj –
večerní máj – byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh  je objímal kol a kol;
a slunce jasná světů jiných
bloudila blankytnými pásky,
planoucí tam co slzy lásky.

Ouplné lůny krásná tvář –
tak bledě jasná, jasně bledá,
jak milence milenka hledá –
ve růžovou vzplanula zář;
na vodách obrazy své zřela,
a sama k sobě láskou mřela.
(…)
Nejzáze stíní šero hor,
tam bříza k boru, k bříze bor
se kloní. Vlna za vlnou
potokem spěchá. Vře plnou –
v čas lásky – láskou každý tvor.

V treťom speve odvádzajú Viléma na popravu. Dojatý k slzám sa lúči naposledy s krajinou, ktorá je láskavejšia a chápavejšia než samotní ľudia. Vie, že všetku túto krásu za niekoľko minút navždy stratí, tak, ako navždy stratil svoju milú. Niet tu viery v ľudský súcit, niet tu nádejí na večný život po smrti. Je len rodná zem, jediná, ktorej sa Vilém cíti byť naozajstným synom.
 
Kritika vyčítala Máchovi prílišný subjektivizmus, ktorý vraj odpútava pozornosť od vlasteneckých povinností. Nevšimli si pritom, že vlasť nie je iba krajina, jej história, kultúra či tradície, ale predovšetkým ľudia, ktorí v nej žijú, a podstatná je predovšetkým kvalita vzťahov, ktoré si utvárajú s inými ľuďmi. Mácha len poukázal na to, že ak blízkych ľudí niet, ostáva iba zem, ktorá je pre človeka odvrhnutého spoločnosťou poslednou, ale významnou istotou. A pokiaľ ide o básnickú formu Mája, dnes nikto z literárnych teoretikov či historikov nepochybuje o tom, že Máj sa stal prvou básňou modernej českej poézie a predbehol tak literárny vývin takmer o sto rokov.
 
Božena Němcová (Pohorská vesnice, V zámku a podzámčí, Chýže pod horami, Babička).

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.031 s.
Zavrieť reklamu