· Samo Chalupka (1812 – 1883)
Bol priekopníkom romantickej poézie v slovenskej literatúre. Bol najstarším členom Štúrovej školy a jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej. Jeho poézia odráža hlboké vlastenecké cítenie a nadšenie pre boj za národnú slobodu.
Aj keď Chalupkovo básnické dielo nie je rozsiahle, jeho tvorba najplnšie stelesňuje umelecké požiadavky celej generácie. V duchu ľudovej slovesnosti stvoril novú, hrdinskú poéziu. Písal balady, romance, piesne a hrdinské spevy. Formálne aj obsahovo vychádzal z ľudovej slovesnosti. K jeho obľúbeným témam patril jánošíkovský motív a motív ľudového boja proti Turkom. Hrdinská postava bojovníka za slobodu a spravodlivosť vystupuje skoro vo všetkých Chalupkových básňach.
Z prvého obdobia Chalupkovej tvorby (do r. 1848) sú najznámejšie básne Likavský väzeň, Junák, Kráľohoľská. Po r. 1848 sa odmlčal. Písať začal až v matičných 60-tych rokoch. Z tohto obdobia sú známe básne Mor ho!, Boj pri Jelšave, Turčín Poničan, Branko a iné.
Vrcholným dielom Sama Chalupku je hrdinská báseň Mor ho! Jej cieľom nebolo verné zobrazenie histórie, ale vyjadrenie hlbokého vlasteneckého cítenia. Dej básne je stručný. Odohráva sa v 4. Storočí na rovinách Dunaja pod Devínom. Rímsky cisár sa tu utáborí so svojím vojskom s úmyslom podmaniť si Slovanov. Skupina slovenských junákov prichádza k cisárovi s posolstvom mieru.
Keď cisár odmieta ich pozdrav a vyhlási, že si zotročí celý národ, skupina poslov sa vrhne na Rimanov s výkrikom Mor ho! Všetci členovia družiny padnú v boji proti presile. Slovenskí junáci si radšej zvolili smrť ako porobu. Obetovali život za vznešené ideály a za svoju vlasť. Báseň sa končí odsúdením vrahov a výzvou do boja za slobodu:
A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho
rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ
nebyť, ako byť otrokom!
Báseň Mor ho! je najpôsobivejšou a najsilnejšou epickou hrdinskou skladbou romantickej
literatúry. Získala si trvalú popularitu, jej verše vzbudzovali vlastenecké nadšenie nielen Chalupkových vrstovníkov, ale i mnohých
ďalších generácií. Námet našiel u Šafárika v Dejinách slovanskej reči a literatúry. Chalupka vedel všetky svoje básne naspamäť a rád
ich recitoval.
· Ján Botto (1829 – 1881) bol najmladším zo skupiny štúrovských básnikov.
Jeho poézia nadväzuje
najmä na tvorbu Sama Chalupku a Janka Kráľa a završuje etapu romantizmu v slovenskej literatúre.
Rozsahom jeho dielo nie je veľké, tematicky je však veľmi pestré. Písal alegorické básne, príležitostné básne, ponášky na ľudové piesne, revolučné piesne, balady, veršované rozprávky a povesti i rozsiahlejšie básnické skladby.
Hlavným zdrojom jeho poézie bola ľudová slovesnosť. Našiel v nej podnety a pramene pre vlastnú tvorbu. Jeho prvé básne mali charakter ľudových rozprávok a piesní.
Charakteristickou črtou prvých Bottových básní je alegorickosť. Alegorický charakter má aj kratšia skladba Báj na Dunaji, ktorá predstavuje Slovensko ako "zakliatu krajinu", čakajúcu na víťaza, ktorý ju oslobodí.
Vyvrcholením Bottovej básnickej tvorby bola báseň K mladosti. Tu sa už oslobodil od neskutočného sveta rozprávok. Odsudzuje pasivitu mládeže, burcuje a volá ju do boja za nový, lepší svet. Ďalšími dielami sú balady Ctibor, Žltá ľalia a Margita a Besná.
Vrcholným dielom Jána Bottu je lyricko-epická skladba Smrť Jánošíkova, napísaná v porevolučných rokoch. Jánošíka nezobrazuje v bojových, hrdinských situáciách, ako je známy z ľudového podania. Bottov Jánošík už len s trpkosťou spomína na svoj odboj. Vlastným jadrom básne je chytenie Jánošíka, jeho uväznenie a poprava. Celá skladba vyjadruje náladu Bottovej generácie po neúspešnej revolúcii. Ján Botto v tejto skladbe využil ľudovú reč a prostriedky ľudovej slovesnosti, pričom sa mu podarilo spojiť poetiku folklóru s vysokým básnickým majstrovstvom.
V predspeve použil Botto alegóriu matky a detí, svoje verše posiela po Slovensku, ale bojí sa, že nenájdu ohlas, lebo Slovensko je zakliata krajina. Stretú však hôrnych chlapcov. Úvod je oslavou slobodného života. Autor opisuje život hôrnych chlapcov na Kráľovej holi. Dozvedajú sa o zlapaní Jánošíka, uvedomujú si svoj koniec, dohára aj vatra – symbol slobodného života. Jánošíka nepremohla sila, ale zrada. Do väzenia k nemu prichádza duša ľudu a lúči sa sním. V noci Jánošík sníva sen o mladosti a slobode. Vysvetľuje, že zbíjal kvôli pravde, kladie však otázku, či kradol viac on, alebo páni. Pred popravou ho kňaz vyzýva, na modlitbu, no on mu odpovie, aby sa modlil za ľud. Po poprave smúti nebo i zem a celá krajina je ako zakliata. Ľud si rozpráva povesti o Jánošíkovi, ktorý sa preň stáva symbolom slobody. V závere sa Jánošík ožení s kráľovnou víl – symbolom slobody.
· Andrej Sládkovič (1820 –
1872), vl. menom Andrej Braxatoris,
patrí k najkultivovanejším slovenským básnikom. Jemu prvému sa podarilo v novej spisovnej
slovenčine vytvoriť ucelené básnické skladby. Jeho básnické skladby Marína a Detvan sa vyznačujú dokonale
prepracovanou formou, bohatými a pôsobivými básnickými obrazmi.
Marína je vrcholným dielom Andreja Sládkoviča. Je to
spev o láske, kráse a mladosti. Básnik v tejto rozsiahlej skladbe oslávil lásku a úprimne vyslovil svoje city.
Skladba sa dá
rozdeliť na dve časti. V prvej autor vyjadruje túžbu po kráse a spomína na dni plné lásky. Stelesnením krásy je preňho jeho Marína. Jeho
láska k dievčine sa postupne prelína s láskou k vlasti:
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú
v peknej otčine,
a obe v jedno objímať!
Ďalšie strofy už vyjadrujú smútok, pretože básnik Marínu
stráca. Mladosť nechápe ako fyzický vek, ale ako mladosť duše, túžbu človeka po kráse. Marína sa postupne mení na vidinu, na vílu. Na
vrchu Čertova svadba slávia víly tajomnú slávnosť.
Prichádza medzi ne aj Marína, ktorá nemôže zabudnúť na svoju lásku. Zúfalý hrdina blúdi popri Hrone a Marína-víla ho vábi do vodných hlbín. Básnik však premôže žiaľ, zvíťazí v ňom láska k rodnému kraju a k pozemskému životu. Záver skladby nevyznieva tragicky, nie je v nej už ani bolesť, ani trpkosť, iba spomienka na krásnu lásku.
Detvan – Sládkovič ho napísal hneď po Maríne. Dej sa odohráva v 15. storočí za vlády kráľa Matiáša. Skladá sa z 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka.
Autor v ňom vyzdvihuje krásy slovenského ľudu. Idealizuje Martina a Elenu ako symboly hodnôt ľudu. V úvode Sládkovič predstavuje hlavného hrdinu, detvianskeho mládenca Martina Hudcovie: zachytáva jeho narodenie, zmenu z dieťaťa na mládenca, jeho záľuby.
Martin zabije kráľovského sokola a zamiluje sa do Eleny. Elenu unesú zbojníci, ale Martin ju vyslobodí. Dej pokračuje na slatinskom jarmoku, ktorý navštívi aj kráľ Matiáš. Martin sa ospravedlní, že mu zabil sokola, ale vysvitne tiež, že zabil zbojníka, a tak ho kráľ odmení – dá mu koňa a postroj.
Kráľ sa však tiež zamiluje do Eleny. Obdivuje jej krásu a snaží sa ju ohúriť prsteňom. Elena zostane verná Martinovi. V závere dôjde k verbovačke do Čierneho pluku. Aj Martin sa dá zverbovať, ale ponechá si svoj kroj, vrkoče a valašku.