Slovenská realistická literatúra (1880 – 1918)

Slovenská realistická literatúra (1880 – 1918)

Historické okolnosti vzniku

V roku 1867 došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. Vznikol štát dvoch rovnoprávnych a rovnocenných krajín: Rakúska a Uhorska. Zosilnela maďarizácia realizovaná predovšetkým prostredníctvom školstva, ale aj cirkvi.

Charakteristika slovenskej realistickej literatúry

jej vývoj sa za Európou oneskoril takmer o polstoročie, nadväzovala na európsky realizmus;
prednosť v nej mala stále národná tematika, ale aj problémy spoločnosti, kultúrny a spoločenský život ľudu;
národnú otázku neskôr nahradila sociálna;
autori riešia problém zemianstva, jeho zaradenie do spoločnosti, jeho úlohu v národnom živote, problém roľníctva, sociálny útlak, biedu;
prvým vystúpením mladej generácie bol almanach Napred, ktorý zostavili P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšel;
slovenský realizmus delíme na opisný (1. vlna) a kritický (2. vlna).

Prvá vlna slovenského realizmu (1880 – 1900)
predstavitelia: Svetozár Hurban-Vajanský, Pavol Országh-Hviezdoslav, Terézia Vansová, Martin Kukučín, Elena Maróthy-Šoltésová;
v próze dominujú krátke útvary: poviedka, črta, novela, za vrchol tvorivého umenia sa považuje román, v dielach prevažuje hovorový jazyk, propagácia slovenčiny;
najmenej sa rozvíja dráma.

Druhá vlna slovenského realizmu (1900 – 1918)
predstavitelia: Božena Slančíková-Timrava, Jozef Gregor-Tajovský, Ján Čajak,
Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ivan Krasko;
autori upúšťajú od národnej tematiky, viac sa venujú sociálnym problémom ľudu;
do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny;
vytratil sa záujem o zemianstvo a idealizáciu človeka, prehĺbil sa kritický prístup;
diela podávajú pravdivý obraz o najnižších vrstvách ľudu (Tajovský), objavujú sa diela s výraznou psychologizáciou postáva (Timrava);
zásluhou Tajovského sa rozvíja aj dramatická tvorba.

Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1942)

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne, pochádzal zo zemianskej rodiny. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu, veď sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické.
Gymnázium vyštudoval v Miškovci, kde bola vyučovacím jazykom maďarčina. Zoznamuje sa tu s prácami maďarských romantikov (Petöffi /petéfi/, Arany /araň/) a nimi ovplyvnený sa pokúša uplatniť svoj mladý básnický talent. Svoje prvé básne píše teda v maďarčine. V gymnaziálnych štúdiách pokračuje v Kežmarku, aby sa tu zdokonalil v nemčine. Spoznáva diela Goetheho, Schillera a Shakespeara, ďalej píše po maďarsky. V rozhodujúcej chvíli však zasiahli do ďalšieho vývoja básnika jeho učitelia, oravskí národovci – Janko Matúška a učiteľ Medzihradský. Včas rozpoznali mladíkov talent a obrátili jeho pozornosť na slovenskú poéziu. Mladého Országha oslovili najmä básne Kollára, Hollého a predovšetkým Sládkoviča. S podporou oboch národovcov vychádza Országhova prvá zbierka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.
  Na právnickej akadémii v Prešove sa stretáva s vrstovníkmi, ktorí majú tiež literárne ambície. Spriatelí sa najmä s Kolomanom Banšellom. V roku 1871 vychádza z ich pričinenia almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej nastupujúcej generácie od čias štúrovcov. Pavol Országh v ňom pod občianskym menom publikoval celkom 13 lyrických básní.
  Ako právnik pôsobí na viacerých miestach – v Dolnom Kubíne, v Senici, ako advokát v Námestove. Básnický pseudonym Hviezdoslav si vybral pravdepodobne počas pobytu v Senici. Svedčí nielen o predsavzatí „objať svojou poéziou všetko – od zeme až po hviezdy“, ale zároveň naznačuje, ako sa Országh chápal sám. Rád by sa bol videl na národnom piedestáli tak, ako sa to prihodilo jeho veľkým vzorom – Goethemu či Shakespearovi.
Skutočnosť je taká, že je potrebné v Hviezdoslavovom diele rozlišovať (a dodnes to slovenská literárna história a kritika nebola schopná uspokojivo urobiť), čo z neho má objektívne vysokú kvalitatívnu úroveň, čo je len básnická póza, a s čím sa ako nezaujatí čitatelia môžeme len ťažko stotožniť. Žiaľ, Hviezdoslav je u nás stále chápaný ako posvätná národná hodnota, ktorú síce sotvakto číta a bytostne potrebuje, ale beda tomu, kto by sa pokúsil nahlas vysloviť iný, než oficiálne prijatý názor. Pravdaže, každému, čo mu patrí. Ale treba sa zároveň pýtať, kde je Hviezdoslavov Hamlet alebo Faust? A bol by možno stačil obyčajný Adam Krt.

Lyrika – 8 lyrických cyklov

Sonety
Letorosty I., II., III.
Žalmy a hymny
Prechádzky jarom
Prechádzky letom
Stesky
Dozvuky
Krvavé sonety

Hviezdoslavova lyrika je obsahovo široká. Autor v nej prechádza od intímnych, osobných reflexií či spomienok (otec, matka, detstvo...) k spoločenským témam problémov národa a ľudu. V Krvavých sonetoch reaguje na udalosti 1. svetovej vojny, analyzuje jej príčiny, ktoré vidí najmä v chamtivosti a pýche národov.

Krvavé sonety
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stone, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak žne, postať líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod....
(...)
 
A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba
z nástrah zrodí-li sa bezpeka

a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkým právom? Chleba
hoj všetkým? Nebude pút, zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?

Epika

rozsiahlejšie epické skladby
a) Hájnikova žena
b)  Ežo Vlkolínsky
c) Gábor Vlkolínsky
menšie epické skladby
a) Poludienok
b)  Večera
c) Bútora a Čútora
kratšia epika
a) balady (Zuzanka Hraškovie)
b)  biblické epické básne (Agar, Ráchel, Vianoce)

  Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Sú to spomienky autora na svoje rodisko Vyšný Kubín, ktorý tu volá Vlkolínom. Zaujal ho najmä postoj zemianstva k sedliackemu ľudu. Mnohí zaťatí zemania sa ešte nevedeli zmieriť s tým, že už r. 1848 boli zákonom odstránené stavovské rozdiely, bolo zrušené poddanstvo.
  Ani vo Vlkolíne sa zemania ešte nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľudom. Oddeľujú sa od neho na priadkach, na zábavách, ba ešte i v kostole. Inakšie sa obliekajú, majú iné zvyky, inú dušu.
  V Ežovi Vlkolinskom sa syn dostal do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila, aby si jej zemiansky potomok zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Eža pritúli strýko Eliáš a vystrojí mu svadbu. Na nej dochádza ku konfrontácii, ktorá sa stala predmetom básnikovho veľkého realistického plátna ľudovej múdrosti, humoru i života vôbec. Strýko Eliáš si vymieňa názory so starým sedliakom Blažkom a so stúpajúcou náladou stoja proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Zemania si dokazujú svoju nadradenosť nad sedliactvom, vynášajú svoje prednosti  a zásluhy. Ežo Vlkolinský sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov.
   Zemianske predsudky Ežovej matky zlomí vnúča. Pre Hviezdoslava je to typický motív harmónie, ale aj symbolický obraz definitívneho víťazstva roľníctva nad zemianstvom.
  V Gáborovi Vlkolinskom sme svedkami rozpadu zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Jeho deti sa rozišli po svete a pri rodičoch zostal iba Gábor. Rodičia podľahli alkoholu, majetok sa rozpadal a na Gáborovu dušu tiež doľahol morálny úpadok.
  Ežo Vlkolinský je históriou jednej zemianskej rodiny, je obrazom ústupu zemianstva, kým Gábor Vlkolinský je už kronikou hynutia celého slovenského zemianstva, je realistickou ságou slovenskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia.

Hájnikova žena

Kompozícia tejto veršovanej poviedky je postavená na kontraste sveta chalúp (ľudu) a sveta kaštieľov (šľachty). Svet chalúp reprezentuje mladý hájnik Michal Čajka so svojou ženou Hankou, svet kaštieľov starý šľachtic Villáni a najmä jeho zhýralý syn Artuš. Už vonkajší opis ich obydlí mnohé naznačuje:
 
Hájnikova chalupa:
Jak hniezdo v tesnu parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.
Tak bezpečne si stáva tu,
bez prepychu, bez závratu,
uprostred okrúhleho lázku,
rozvitom jak by na obrázku...

Villániovský zámok:
...pyšný...hrad,
čo predkov neslýchaná sila
do výše – by ho nedostať –
však v strachu, že by podkopali –
i tam na samorostlý sklad,
na tvrdé temä žulo-skaly
z balvanov skalných postavila,
skiaď večne pozoruje, číha
pod sebou majúc šíry kraj,
kút každý jeho, záhyb, taj...

Miško dostal miesto hájnika po svojom zosnulom otcovi a s Hankou si nažívajú v hájovni spokojne a šťastne, kým do ich života nezasiahne šľachtic Artuš Villáni. Zapáči sa mu Hanka a snaží a ju zviesť. Vyláka Michala na poľovačku, aby mohol navštíviť Hanku v hájovni v mužovej neprítomnosti. Hanka sa Artušovi bráni a v sebaobrane Artuša prebodne nožom. Keď sa Michal vráti domov a vidí, čo sa stalo, vezme vinu na seba. S Michalom sa koná súd, ale v poslednej chvíli príde Hanka a prizná sa. Súd vynesie oslobodzujúci rozsudok. Rany na Hankinej duši sa zacelia až po narodení Miškovho dieťaťa. Napokon Michalovi odpúšťa aj starý Villáni, keď mu jedného dňa Michal zastaví splašené kone a zachráni ho.

Táto lyrickoepická skladba obsahuje množstvo úvah o situácii ubiedeného ľudu a autor nešetrí kritikou na účet šľachty, ktorá žije v prepychu a bez starostí na úkor osudu obyčajných ľudí. Prúd deja okrem úvah spomaľujú i povkladané ľudové piesne (napr, Piesne maliniarok). Osobitú úlohu hrá v básni príroda. Nielenže rámcuje dej (Pozdrav a Zbohom – úvodný a záverečný spev), ale navyše akoby jej okamžitý stav (búrka, pokojné nedeľné ráno...) zvestoval nadchádzajúce udalosti. Prírode autor prisúdil liečivú schopnosť, schopnosť obrodiť človeka a poskytnúť mu nových síl a duševnej rovnováhy.

Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
 
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite,
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký –
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...