Slovenská próza medzivojnového obdobia (realistická línia)
Slovenská próza medzivojnového obdobia (realistická línia)
Spoločensko-historické pomery
Už počas 1. sv. vojny sa zrodila myšlienka vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov.
Slovensko sa stalo súčasťou Československej republiky 28. októbra 1918. Do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Rakúsko – Uhorska. Nový
štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, zaviedol parlamentnú demokraciu. Napriek tomu naďalej existovalo vysťahovalectvo (prichádza k
prvej emigračnej vlne = chlebová vlna, týkala sa Východu, Oravy a Kysúc, veľa Slovákov odišlo do USA, Kanady a Austrálie, v roku 1924
začína hospodárska kríza). V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej. Slovenčina prenikla do škôl, úradov, stala sa štátnym
jazykom, nastal rozvoj vedy a umenia - SND v Bratislave, zvýšila sa vzdelanosť obyvateľstva (r. 1920 otvorili Univerzitu J. A. Komenského
a postupne aj ďalšie vysoké školy). Zakladali sa nové vydavateľstvá, vychádzalo mnoho kníh a časopisov (Slovenské pohľady, Svojeť,
Elán, DAV). Od polovice tridsiatych rokov vývoj v ČSR ovplyvňovala zahranično-politická situácia – nemecký fašizmus a jeho rozpínavosť.
V r. 1939 sa ČSR rozpadla. 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, neskôr Slovenská republika. 15. Marca 1939 nemecké okupačné
vojská obsadili Čechy a vyhlásili Protektorát Čechy a Moravu. Na Slovensku bol nastolený klérofašistický režim, ktorý začal obmedzovať
tvorivú slobodu umelcov.
Umelecká pestrosť prózy
V rokoch 1918 – 1945 vznikla prvýkrát v slovenskej
literatúre pluralitná podstata literatúra (dovtedy každú vývinovú fázu reprezentovala jedna generácia). Od r. 1918 vedľa seba existujú
viaceré umelecké smery, autorské orientácie, tzn. Že tá istá historická skutočnosť dovoľuje zaujať rozdielne umelecké postoje
v ideologickom i tematickom zmysle.
Tematika medzivojnového obdobia: vojnové zážitky, spomienky na mladosť, povojnová sociálna
skutočnosť, nové udalosti spoločenskej, politickej a kultúrnej problematiky.
V tomto čase ešte tvorila:
-
staršia generácia spisovateľov, ktorá písala aj pred vojnou a po prevrate pokračovala: M. Kukučín, J. Gregor Tajovský, B.
Slančíková Timrava, J. Jesenský, L. Nádaši Jégé;
- stredná generácia bola umelecký rôznorodá, lebo autori vo
svojej tvorbe experimentovali: M. Rázus, Š. Krčméry, J. Hrušovský, J. Cíger Hronský;
- nastupujúca mladá generácia:
G. Vámoš, I. Horváth, Š: Letz, P. Jilemnický, M. Urban.
Medzivojnovú prózu rozdeľujeme z hľadiska uplatňovania
umeleckej metódy na:
Realizmus
– prvá línia: priame rozvíjanie realistickej
tradície príslušníkmi tretej vlny realizmu (L. Nádaši Jégé, M. Rázus);
– druhá línia: predstavuje
sociálno-psychologický realizmus, sa snaží prekonať tradičný realizmus, usiluje sa o prienik do vnútra človeka, v tvorbe
prevláda sociálna tematika, uplatňuje sa kritickosť z pozície ľudí z okraja spoločnosti, v dielach vystupujú obyčajní ľudia
s prirodzenou mravnou prevahou nad nadriadenými (J. Cíger Hronský, M. Urban, Š. Letz);
–
tretia línia: socialistický realizmus (P. Jilemnický, F. Kráľ).
- Jozef Cíger Hronský (1896
– 1960)
Narodil sa vo Zvolene, absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, počas prvej svetovej vojny bojoval ako vojak na
talianskom fronte. Stal sa tajomníkom Matice slovenskej, redigoval časopis Slniečko.
V r. 1945 emigroval do Rakúska, žil v Bavorsku,
Taliansku a Argentíne, kde aj zomrel, jeho pozostatky boli prevezené a pochované na Národnom cintoríne v Martine,
Diela:
U nás, Domov, Medové srdce, Podpolianske rozprávky - zbierky poviedok a noviel, Proroctvo doktora
Stankovského – román z intelektuálskeho prostredia, Pisár Gráč – román, Andreas Búr Majster,
Svet na Trasovisku – romány vydané v emigrácii, Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik,
Sokoliar Tomáš – tvorba pre deti.
Jozef Mak
Román Jozef Mak je vrcholným dielom
Jozefa Cígera-Hronského. Vplyv expresionizmu na Hronského tvorbu sa najsilnejšie prejavil práve v tomto diele.
Román sa skladá zo 75
kratších kapitol. Odohráva sa približne v rokoch 1900-1930 v chudobnom dedinskom prostredí. Hrdinom románu je Jozef Mak – obyčajný
človek, „človek-milión“. Hronský zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života.
Dej sa začína narodením Jozefa Maka,
nemanželského syna chudobnej vdovy. Jozef Mak bol už vo chvíli svojho narodenia odsúdený na utrpenie a na to, aby svoje pocity nedokázal
vyjadriť slovami. V to ráno, keď sa narodil, ho navštívil Ježiš a takto k nemu prehovoril:
- Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa
dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi
nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval,
nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď
budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.
Detstvo Jozefa Maka bolo
nešťastné, neradostné. Matka, aby mohlo ísť za prácou, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť
Jozefa na chrbte a starať sa o neho. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho i bil. Jozef však mal rád svojho staršieho brata, lebo ten mu
niekedy rozprával pekné príbehy. Neskôr, najmä keď si vypil, Jano vyhadzoval Jozefovi na oči, že je darmožráčom, že dom patrí iba jemu
ako zákonnému synovi Jana Maka. Matka, aby vyhovela Janovi, poslal Jozefa slúžiť. Bol pastierom a žil v horách, kde sa cítil slobodný
a voľný.
V dedine sa stalo nešťastie, pri požiari zhorelo veľa domov, medzi nimi i dom Makových. Jano nechcel stavať nový dom,
preto Makovú a jej syna prichýlila Jozefova krstná matka, Hana Meľošová. Jozef sa zamiloval do jej dcéry Maruše, ktorá jeho lásku úprimne
opätovala.
Jozef si našiel prácu u drevorubačov. Do dediny schádzal len zriedkavo, pretože Meľoš, Marušin otec, ho nerád videl vo
svojom dome. Aj on mu nadával, ako predtým Jano, do darmožráčov. V dome boli časté hádky, lebo keď si Meľoš vypil, správal sa
násilnícky.
Po smrti svojej krstnej matky sa Jozef rozhodol, že si postaví vlastný dom. (Spravil však chybu, lebo dom začal stavať na
mieste starého, kde pozemok podľa práva patril Janovi.) Na dom si sám vyrúbal drevo v hore, ťažké brvná ho doráňali, keď ich po jednom
sťahoval do dediny. Kým dom krvopotne dostaval, takmer ochorel. Útechou mu bola iba Maruša a matka, ktorú chcel prichýliť vo svojom novom
dome. Jeho radosť z domu však netrvala dlho – musel odísť na vojenčinu.
Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu
dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou (v Komárne,
v Ostrihome). Popritom kšeftoval s tabakom a zarobil si veľa peňazí.
Keď sa po rokoch dostal domov, musel sa zmieriť s ďalšími
ranami osudu: dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana a nasťahovali sa do domu, ktorý si on tak ťažko postavil. Jano milostivo
dovolil Jozefovi, aby býval s nimi.
Jozef bol najviac zhrozený z toho, ako sa Maruša zmenila. Po prekonanej chorobe mala škaredú tvár,
bola chudá, zanedbaná, často i opitá. Nestarala sa ani o dom, ani o svoje dieťa. Alkohol, choroba a zlé manželstvo urobili z nežného,
pozorného a pekného dievčaťa tupú, bezcitnú ženu, nevšímavú i k vlastnému dieťaťu.
Jozef a Jano chodili spolu robiť
k drevorubačom a Jozef zistil, že Jano je v horách celkom iný, veselý človek. Ale po príchode domov svoju ženu vždy zbil a bol znova
nevľúdny.
Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, poníženú, pracovitú Julu, hoci ju nemal rád. Sedem rokov bývali spolu s Janom
a s Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou. Jula bez slova, odovzdane znášala svoj osud. Útechu
nachádzala vo svojom malom synčekovi. Snažila sa byť nevšímavá, ľahostajná, hoci Jozefa mala veľmi rada. Jej zdravie to napokon nevydržalo
a začala chorľavieť.
Jano medzitým zmizol z dediny, povrávalo sa, že odišiel do Ameriky (ešte predtým však predal polovicu domu,
ktorý mu patril, keďže dom bol postavený na jeho pozemku). Maruša sa presťahovala k svojmu slepému otcovi. Jozefovi sa časom Maruša
zhnusila, celkom sa oslobodil spod jej vplyvu. Po jeho veľkej láske mu zastal iba pocit hnusu. Začínalo mu byť ľúto svojej ženy, ale
nedokázal prejaviť svoje city ani voči Jule, ani voči synovi. Maruša nevedela zniesť, že sa od nej Jozef odvrátil a spáchala samovraždu.
Zomrela strašnou smrťou – našli ju mŕtvu s hlavou v kadi, v ktorej vyvárala bielizeň.
Jozef odišiel z domu a vstúpil do služby
(potreboval zarobiť peniaze, aby odkúpil späť polovicu domu). Jula mu nepovedala, že opäť čaká dieťa, a Jozef prišiel domov, iba keď sa
dozvedel o narodení syna. Až teraz sa zmieril s Julou a našiel si k nej cestu. Avšak u bolo neskoro. Jula po pôrode zomrela. Autor jasne
naznačuje, že to bola Jozefova neláska, ktorá ju zabila. Jula zomrela s úsmevom na tvári, lebo sa presvedčila, že Jozef ju predsa len mal
rád.
Napriek tomuto koncu sa román nekončí tragicky. Autor povzbudzuje svojho hrdinu do ďalšieho boja so životom, i keď ho v ňom
čaká iba utrpenie:
„Trp, Jozef Mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň,
najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
Román Jozef Mak sa
vyznačuje bohatým lyrizmom. Hronský ako jeden z prvých slovenských spisovateľov začal lyrizovať prózu. Využíva umelecké prostriedky
lyriky, napr. personifikácie, prirovnania, metafory, epitetá, hromadenie synoným atď. v tomto románe uplatnil aj zložité
umelecko-štylistické prostriedky (napr. vnútorný monológ, stieranie hranice medzi autorskou rečou a prehovorom postáv atď.). Hronský ako
rozprávač hovorí za svoje postavy, oslovuje ich, prihovára sa im, jednotlivé postavy konajú pudovo, inštinktívne, prežívajú zložité,
často protikladné pocity (láska, nenávisť, hrôza, zhnusenie, ľútosť, vášeň, pasivita, odovzdanosť osudu, pokora, strach atď.). Vzťahy
medzi nimi sú zložité, komplikované, autor sa zameriava na zobrazenie duševných stavov a citov svojich hrdinov. V románe sa spája
dramatickosť a drastickosť s lyrickými opismi, prirovnaniami a bohatou obraznosťou. Obrazy prírody, v ktorých sú časté metafory
a prirovnania, tvoria vstupné pasáže väčšiny kapitol.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta