Svetová literatúra po roku 1945

Aktívna účasť národov v boji proti fašizmu ovplyvnila tematicky a myšlienkovo svetovú literatúru po skončení druhej svetovej vojny. Rozdelenie Európy po roku 1945 na socialistický východ a západný blok viedlo aj k rozdielnemu chápania života a jeho umeleckého spracovania. Literatúra sa silne zideologizovala. V krajinách, kde sa presadil socializmus sa začal uplatňovať jednotný umelecký smer – socialistický realizmus, kým v západných literatúrach (výrazne najmä vo francúzskej a americkej literatúre) sa presadzuje literárny experiment a hľadanie nových výrazových prostriedkov vo všetkých umeleckých a literárnych žánroch.
   
Z európskych literatúr na rozpad morálnych a duchovných hodnôt počas vojny najvýraznejšie reagovala francúzska literatúra. Už od začiatku storočia sa Francúzska literatúra zaoberá analýzou človeka v jeho spoločenskom zaradení. Po druhej svetovej vojne vyvrcholil tento proces v literatúre existencionalizmu. Existencionalizmus - je to myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality aj z hľadiska spoločenských vzťahov. Vo svojich dielach sa existencionalisti obracajú na človeka s filozoficko – etickým posolstvom, vyjadrujú sa k základným otázkam ľudského bytia, pričom nestrácajú zo zreteľa estetickú funkciu umeleckého diela. Autori zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Život človeka podľa nich záleží len na jeho voľbe. Prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, beznádeje a úzkosti. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, vžitej konvencii. Rozhoduje sa len na základe vlastnej vôle, Jeho filozofia je založená na subjektívnych poznatkoch a pocitoch v určitej konkrétnej situácii. Vo Francúzskej literatúre viac smerov, ktoré inšpirujú Európsku literatúru. Témy všeobecne sa zaoberajú bojom proti vojne, fašizmu, sú zamerané na humanizmus. Už počas bojov proti fašizmu vzniklo prozaické a esejistické dielo Antoina de Saint Exupéryho (Zem ľudí, Malý princ) a prvé veľké dielo existencialistickej literatúry – Camusov román Cudzinec. Izolovaného a osamelého človeka, revoltujúceho proti spoločnosti, nachádzame aj v ďalších Camusových dielach, rovnako ako aj v diele filozofa a dramatika J.P. Sartra.

- Antoine de Saint-Exupéry (1900 – 1944)
Patrí k najvýraznejším a najsugestívnejším zjavom vo francúzskej literatúre 20. storočia. Exupéry nevedel žiť bez lietania a nevedel žiť ani bez písania. Jeho päť kníh sa viaže k piatim miestam na svete, kam ho priviedla služba. Pošta na juh do Afriky k mysu Juby, Nočný let k Buenos Aires, Zem ľudí ku Guatemale, Vojnový pilot k horiacemu francúzskemu mestu Arrasu, posmrtne vydaná Citadela k Afrike. Opisuje v nich udalosti, ktoré sa mu v leteckej službe stali, kolegov, ľudí, s ktorými sa stretol náhodne, i ľudí, ku ktorým ho viazali hlboké citové putá. Boli preňho podnetmi k úvahám o postavení človeka vo svete, o jeho zodpovednosti za druhých. Celým svojim umením sa staval proti vojne. Malý princ je najznámejšie, najviac prekladané Exupéryho dielko - filozofická rozprávka pre dospelých určená i deťom o základných životných hodnotách – o priateľstve, prekonávajúcom osamelosť, o zodpovednosti a umení získať si lásku ľudí.

Príbeh je inšpirovaný autorovým zážitkom - rozprávaním pilota, ktorý havaroval v saharskej púšti. Uprostred nej stretáva malého princa z ďalekej planéty. Princ z nej ušiel, lebo zapochyboval o láske kvetiny, ktorú miloval. Počas svojej cesty navštívil päť planét, ktorých obyvatelia predstavovali pokrivené ľudské charaktery (vševládny kráľ, chvastúň, pijan, biznismen, zemepisec). Nenašiel u nich porozumenie, nepochopil ich hodnotový rebríček a bol stále smutnejší a osamelejší. Len na najmenšej planéte našiel človeka, s ktorým by sa mohol spriateliť. Bol to smutný pracovitý lampár. Poslednou, siedmou planétou princovho putovania bola Zem. Na nej sa zoznámil s líškou, ktorá mu vyjavila tajomstvo „vidieť iba srdcom“. Spoznáva tak hodnotu ľudského citu. Po stretnutí s výhybkárom a obchodníkom s pilulkami utišujúcimi smäd pochopí nezmyselnosť večného ľudského náhlenia sa a honby za náhražkami. Malý princ pomôže smädnému letcovi objaviť studňu, a keď zistí, že sa stroskotancovi podarilo lietadlo opraviť, po uštipnutí hadom sa jeho nehmotná duša, keď telo umrie, vracia na svoju planétu ku kvetine, za ktorú cíti zodpovednosť. Alegorický príbeh založený na stretoch života a smrti, sveta detí a dospelých, zvierat a ľudí, vyjadrený symbolikou zrozumiteľnou i deťom (srdce, kvetina, studňa, had, líška), zdôrazňuje úlohu citu, priateľstva a lásky, ktoré zbavujú človeka osamelosti a dávajú zmysel jeho životu. Knihu autor doplnil vlastnými kresbami.
 
Celý dej sa odohráva v Afrike na púšti.
Dej: Hlavný rozprávač, keď bol malý, veľmi rád kreslil. Nakreslil slona vo veľhadovi, ale dospelý mu tvrdili, že nakreslil klobúk a má sa radšej venovať učeniu. Podľa tej kresby vedel rozpoznať ľudí a na kreslenie zanevrel. V dospelosti sa stal letcom a v jeden deň sa mu pokazil motor a musel pristáť na neobývanej zemi. Ráno za ním prišiel chlapec, a poprosil ho, či by mu nemohol nakresliť ovečku. Rozprávač mu ukázal svoju kresbu z detstva, a chlapec ju vedel hneď pomenovať. V ten deň sa spoznal s Malým princom.
Malý princ pochádzal z planéty, kde rástli baobaby (divé rastliny) a slnko stále zapadalo. Keď bol smutný, tak sa díval na západ slnka. Jeho planétka sa volala asteroid B 612. Objavil ju turecký hvezdár a bola malá ako dom. Malý princ sa o ňu staral, vykopával baobaby.

Jedného dňa vietor privial semienko na planétu Malého princa. Tešil sa, kedy kvietok rozkvitne. Vyrástla z neho krásna kvetina, ale bola veľmi pyšná a Malého princa to veľmi trápilo. Polieval ju, spravil jej zástenie a na noc ju prikrýval skleným zvonom. Raz večer išiel za ňou a povedal jej zbohom. Vtedy sa kvetina povahovo zmenila a povedala mu, nech je stále šťastný a sklený zvon že už nepotrebuje, poradí si aj sama. Kázala mu odísť čo najskôr, nechcela, aby ju videl plakať. Malý princ navštívil sedem planét. Na prvej býval kráľ, ale žil na nej sám. Veľmi rád rozkazoval, ale nemal komu. Snažil sa Malého princa presvedčiť, aby ostal, vymenoval ho ministrom, vyslancom. Nebol dôvod ostať na planéte, kde nik nebol, iba panovačný kráľ.
Na druhej býval márnivec. Chcel, aby ho stále obdivoval. Mal tlieskať a márnivec sa mu zakaždým poklonil a zdvihol si klobúk. Ale omrzelo ho to a odišiel na tretiu planétu. Na ďalšej planéte býval pijan. Návšteva bola krátka, pijan sa hanbil za to, že pije.

Štvrtá planéta patrila biznizmenovi. Biznizmen si privlastnil všetky hviezdy a stále ich sčítaval. Bol veľmi čudný a vyhlasoval sa za vážneho človeka.
Piata planéta bola zo všetkých najmenšia. Mala len pouličnú lampu a lampára. Každú minútu zhasínal a zasvecoval lampu, nemal čas si ani kedy pospať.
Na šiestej planéte býval starý pán, ktorý písal hrubé knihy. Bol zemepisec a Malého princa sa pýtal na jeho planétu. Zistil, že kvetina je pominuteľná a prišlo mu jej ľúto. Zemepisec mu odporučil navštíviť planétu Zem, že má dobrú povesť. Siedma planéta bola teda Zem. Premýšľal o obsluhovačoch lámp.
Navštívil Afriku, rozprával sa s hadom, s kvetmi - objavil kvety podobné jeho kvietku - ruži. Skrotil si líšku, ostali priateľmi na celý život. Líška bola veľmi šťastná. Navštívil výhybkára na vlakovej stanici. Vypravoval vlaky a povedal, že ľudia nie sú nikdy spokojný, stále sa presťahúvajú, cestujú. Len deti nestratili svoje šťastie. Spolu s rozprávačom sa vydali hľadať studňu. Rozprávač pochopil, že studňa a voda v nej sú zázrak, treba si ju ceniť. Malý princ povedal:“ Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom“.

Rozprávačovi sa podarilo opraviť motor. Išiel za Malým princom a našiel ho, ako sa rozpráva s hadom. Had ho asi poštípal. Povedal, že zajtra odchádza na svoju planétu, chce odísť sám. Napriek tomu ho rozprávač odprevadil. Malý princ za súmraku odišiel. Odvtedy sa rozprávač pozerá na hviezdy a spomína na Malého princa, na jeho kvetinu, na ovečku.
O diele: Filozofické dielko pôvodne venované deťom sa stalo jedným z najznámejších diel francúzskej literatúry na svete. Dielo možno čítať v detskej úrovni,ako rozprávku o Malom princovi alebo vo filozofickej úrovni, ako dielo o hľadaní pravdy a poznania, zmyslu života človeka.
Hlavná myšlienka: Dospelí nikdy nevedia pochopiť sny a nálady detí. Malý princ je o detstve a dospelosti, o láske, sile priateľstva, o ľudských vlastnostiach a o všetkom, čo je na tomto svete dôležité...

- Albert Camus (1913 – 1960)
Proletársky pôvod a hmotne nepriaznivé podmienky počas štúdia ho priviedli k ľavicovým, socialistickým až komunistickým názorom na postavenie človeka v spoločnosti. Tento záujem však zostal len epizódou. Albert Camus bol humanista, dobre poznal humanistické tradície vo francúzskej literatúre.
Vo svojich prvých dielach, v tzv. „absurdnom“ období svojej tvorby, najmä v drámach Caligula, Nedorozumenie a v románe Cudzinec písal o úplnej absurdnosti ľudskej existencie, o protirečení úsilia človeka a jeho zbytočnosti.
V druhom období tvorby Camus kládol väčší dôraz na činorodosť, ľudskú spolupatričnosť v boji proti abstraktne chápanému zlu. Vznikol román Mor a Mýtus o Sizyfovi. Mor je fiktívnou kronikou o neskutočných udalostiach v alžírskom Orane. Metafyzická alegória večného a absurdného ľudského údelu. Lekár Rieux, tlmočník autorových názorov, zaznamenáva symptómy a priebeh morovej epidémie. Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska, okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu. Základnou myšlienkou diela je humanizmus. Nemá však optimistické rysy, má stále na mysli tragickosť ľudského života.
 
- Jean Paul Sartre (1905 – 1968)
Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel Bytie a ničota. Po vojne založil revue Temps modernes a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom. Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. Ako zásadový pacifista odmietol v roku 1964 prijať Nobelovu cenu za literatúru a v roku 1968 odsúdil vpád vojsk sovietskeho bloku do bývalého Československa. Preto bol u nás počas normalizácie nežiaducim autorom. Jeho celoživotnou družkou bola známa francúzska spisovateľka Simone de Beauvoir.
 
V zbierke poviedok Múr autor zobrazil J.P. Sartre výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. V zbierke Múr Sartre ilustruje hlavné myšlienky svojej existencialistickej filozofie – pocit absurdnosti života, motív odcudzenia a problémy slobody voľby. Hlavným hrdinom rovnomennej poviedky Múr je Pablo Ibieta, ktorý vo väzení čaká na smrť. Dej sa odohráva počas španielskej občianskej vojny. Pablo je zúfalý z blízkej smrti, neskôr sa vyrovnáva s rozsudkom, je pripravený zomrieť. Dostane však ešte príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa skrýva revolucionár Ramon Gris. Pablo miesto nepozná a ani nie je ochotný ho prezradiť, zo žartu však povie, že na cintoríne. Dozvie sa však, že Ramon sa skutočne na cintoríne skrýval, a tak Pablo spôsobí jeho smrť. Z človeka odhodlaného obetovať život za druhého sa stal zhodou okolností zradca. Jeho sloboda sa stáva absurdnou.
 
  Dezintegrácia človeka vedie aj k dezintegrácii tradičného románového rozprávania – vzniká nový román čiže antiromán. Za jeho zakladateľa sa považuje A. Robbe-Grillet. Autori vychádzali z myšlienky, že v jednom diele nemožno obsiahnuť skutočnosť v celej šírke. Písali racionálne, bez fantázie. Odmietali klasickú prózu (dej, kompozíciu, epického hrdinu atď.) za dôležitý považovali dialóg, lebo vyjadruje psychiku hovoriaceho. Odmietali vnútorný monológ.
  Popri existencializme vzniká vo Francúzsku v 50. rokoch aj absurdná dráma. Chýba v nej súvislý dej, často i zápletka, motivácia konania postáv, medziľudská komunikácia a rozuzlenie v závere hry. Hrdina je zvyčajne osamelý človek neschopný komunikovať s inými postavai. Monológy sú nelogické, reč v dialógoch nenadväzuje na jednotlivé repliky. Pocity zo straty hodnôt a absurdosti sveta nachádzame najmä v hrách S. Becketta a E. Ionesca. Rovnako ako francúzska, aj ďalšie európske literatúry svojsky reagujú na rúcanie tradičných spoločenských i sociálnych hodnôt.

- Samuel Beckett (1906 – 1989)
Francúzsky prozaik a dramatik írskeho pôvodu, nositeľ Nobelovej ceny.
Diela: Čakanie na Godota, Koniec hry, Posledná páska, Katastrofa – absurdné hry. Čakanie na Godota – absurdná dráma o čakaní, ktoré neprináša výsledok. Hra sa odohráva v neurčitom čase a priestore. Postavy sa pohybujú v začarovanom kruhu. Hra nemá dejovú líniu. Divák sa nedozvie, kto je Godot, na ktorého sa čaká. Je to možno Boh (z angl. Got), alebo alegória smrti, beznádejného čakania, nádeje. Hra má rôzne interpretácie. Jednou z nich môže byť vyjadrenie beznádeje života ľudí po vojne, bludný kruh, neschponosť komunikovať, stratenosť jedinca. Godot môže byť chápaný ako symbol zmeny. Dvaja hlavní hrdinovia Vladimír a Estragon sa stretávajú na vidieckej ceste s jedným stromom a čakajú na Godota, ktorý má zmeniť ich osud. Ich neustále sa opakujúci rozhovor o Godotovom príchode preruší iná dvojica – pán Pozzo s bičom a jeho sluha Lucky, ktorý je priviazaný ako pes na reťazi a vlečie kufor, stoličku a kôš s jedlom. Nadväzujú spolu absurdný rozhovor, ktorý preruší príchod chlapca, čo oznamuje, že Godot dnes nepríde, ale zajtra určite áno. Na druhý deň sa v podstate opakuje scéna z prvého dejstva s tým rozdielom, že Pozzo prichádza ako slepý a je teda závislý od Luckyho a oboch tulákov. V závere hry prichádza chlapec a znova oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra sa dostaví určite. Vladimír s Estragonom sa chcú obesiť, ale povraz vytiahnutý z nohavíc sa roztrhne. Uvažujú o odchode, ale zostávajú stáť.